Nádej: liek na depresiu, keď nič iné nezaberá
Nájsť svetlo v tuneli, a nielen na jeho konci, môže byť tým najsilnejším liekom, aký existuje.
Uršula Dusoltová má 61 rokov a žije pokojný život so starostlivým manželom v Nemecku, má tri úspešné deti a šesť zdravých vnúčat. Cesta k šťastiu však nebola jednoduchá. Desaťročia bojovala s úzkosťou a depresiou, ktoré ju obmedzovali.
„V skutočnosti som nemala vôbec nič,“ hovorí. Od 2 rokov bola zneužívaná mužom, trauma, ktorú by žiadne dievča nemalo znášať. Táto skúsenosť v nej podvedome vyvolala pocity bezmocnosti a smútku, ktoré sa v dospievaní zhoršili a v dospelosti prerástli do depresie. Cítila sa bezcenná, nemilovaná a bez dôvodu žiť.
Keď sa vydala, pocit beznádeje pretrvával. „Dýchala som, ale nežila som naozaj,“ povedala. Napriek tomu pokračovala kvôli zodpovednosti vychovať deti. „V 44 rokoch boli moje deti už tínedžermi a ja som stratila všetku nádej a vieru, že sa moja situácia niekedy zlepší,“ priznala.
„Chcela som len pokoj a úľavu od neznesiteľnej tiaže mojej existencie.“
Neočakávane, až z Južnej Afriky, ju navštívil mladší brat, ktorého roky nevidela. „Pozval ma na večeru, čo mi zmenilo život,“ spomína. Počas večere jej brat dal knihu. Doma ju začala čítať a potom už nemohla prestať. V jej srdci sa objavil dávno zabudnutý pocit: nádej.
Vnútorná a vonkajšia premena
Tou knihou bol Čuan Falun, hlavný text Falun Gongu, duchovnej praxe založenej na budhistickej tradícii. Táto kniha dala Uršule smer. Pomohla jej používať princípy pravdivosti, súcitu a znášanlivosti na zvládanie vnútorného chaosu a úzkosti. Prax kladie dôraz na duchovný rozvoj cez sebareflexiu a zladenie srdca s týmito cnosťami.
Uršula čoskoro zažila hlbokú zmenu. Naučila sa pozerať do seba, zbavovať sa negatívnych vecí a odhalila svoju pravú povahu. „V skutočnosti som prirodzene živá, energická a aktívna,“ tvrdí. „Ale bolesť (z depresie) ma o tieto vlastnosti stále viac oberala.“
Časom sa naučila pozerať na veci pokojne a rozvinula si pozitívny pohľad na život. Keď sa zbavila bremena beznádeje, jej fyzické zdravie sa zlepšilo. Bolesti nôh a hlavy, ktoré ju roky trápili popri jej duševných problémoch, zmizli. Jej samovražedné myšlienky úplne pominuli.
Cítila sa silnejšia, lepšie spala a zvládala viac denných úloh. Dokonca sa znovu začala usmievať.
Nádej v uzdravení
„Nádej je presvedčenie, že naša budúcnosť bude lepšia ako dnes a že máme moc ju urobiť lepšou,“ povedal pre Epoch Times Chan Hellman, riaditeľ Centra pre výskum nádeje na Univerzite v Oklahome.
Podľa Hellmana spiritualita dala Uršule zmysel, cieľ a spojenie, čím jej vrátila kúsok nádeje, ktorý roky necítila. Jej myslenie sa zmenilo z pesimizmu a vyhýbania sa na optimizmus a úspech. „Všetko začína nádejou,“ uviedol Hellman.
Cesta Uršuly Dusoltovej súhlasí s rastúcim počtom výskumov o vplyve nádeje na zdravie. Hellman potvrdil, že tisíce vedeckých štúdií ukazujú, ako nádej zmierňuje bolesť, depresiu, úzkosť a samovražedné myšlienky. Keď sú ľudia plní nádeje, skôr si predstavujú lepšiu budúcnosť a pracujú na nej, čo znižuje pocity bezmocnosti a beznádeje.
Táto zmena pohľadu má hmatateľné a významné dôsledky pre zdravie. Harvardská štúdia na takmer 13 000 účastníkoch zistila, že u ľudí s vysokou mierou nádeje sa v porovnaní s ľuďmi s nízkou mierou nádeje znížila depresia o 43 %, úmrtnosť z akýchkoľvek príčin o 16 % a riziko rakoviny o 12 %.
Podľa autorov štúdie môžu intervencie založené na nádeji znížiť „úmrtia zo zúfalstva“ a zlepšiť verejné zdravie v celej populácii.
Ilustračné foto, Epoch Times
Duchovná stránka nádeje
Nádej je často opisovaná ako kognitívny proces zahŕňajúci ciele, cestu a vôľu. Podľa Hellmana cieľ je cieľová destinácia. Cesty sú rôzne trasy, pričom niektoré môžu vyžadovať obchádzky pri prekážkach. Vôľa je viera, že človek môže pokračovať, aj keď je to ťažké. Hellman však tvrdí, že nádej môže byť transcendentná, takmer mystická, najmä v hlbokej beznádeji.
Everett Worthington, emeritný profesor na Univerzite Virginia Commonwealth a odborník na nádej a odpustenie, hovorí, že viera a spiritualita ponúkajú jedinečný cieľ a vôľu, zamerané na večné veci ako Boh a posmrtný život. Dôraz nie je na okamžitom úspechu, ale na „dôvernom záväzku k blahu mimo tu a teraz,“ uviedol pre Epoch Times.
Výskum ukazuje, že náboženské praktiky, ako čítanie Písma a účasť na bohoslužbách, posilňujú nádej a budujú odolnosť bez ohľadu na vierovyznanie.
Duchovná stránka nádeje je zjavná pri nevyliečiteľných ochoreniach. Michael Barry, autor a bývalý riaditeľ pastoračnej starostlivosti v Cancer Treatment Centers of America, videl silu nádeje v uzdravovaní. „Mnoho mojich pacientov bolo v terminálnom štádiu a malo slabú alebo žiadnu nádej na život, nieto na lepšiu budúcnosť,“ povedal pre Epoch Times.
Podľa Barryho „veľa z medicíny je zahalené tajomstvom“. Niektorí pacienti, ktorí si zachovali nádej, zažili pozoruhodné remisie. Spomenul prípad farníka s nádorom na chrbtici. Po modlitbe s Barrym cítil teplo okolo tela. Na druhý deň u lekára zistil, že nádor zmizol – medicína to nazýva „spontánna remisia“ alebo „lekársky zázrak“.
„On aj ja sme vedeli, že Boh odpovedal na modlitbu,“ povedal Barry. „Nádej neprekonala utrpenie, urobil to Boh.“
Pestovanie nádeje je pre neho hlboko spojené s duchovnosťou. „Život nie je o vyhýbaní sa utrpeniu,“ povedal. „Je skôr o dôvere v Boha, že nás uteší a podrží v utrpení a vykúpi náš život, či už v tomto živote, alebo v ďalšom.“
Nájsť svetlo
Chan Hellman, ktorý študuje nádej vyše 15 rokov, tvrdí, že nádej je stav mysle a zručnosť, ktorú sa možno naučiť a rozvíjať, nie vlastnosť, ktorú niektorí majú a iní nie. U Uršuly Dusoltovej sa meditácia – kľúčová časť jej duchovného učenia – stala spôsobom pestovania nádeje.
„Uprostred chaosu je ťažké sústrediť sa na cestu vpred,“ povedal Hellman. „Všímavosť nám umožňuje dočasne utíšiť myseľ a vidieť cestu cez chaos.“
„Nádej nie je svetlo na konci tunela. Nádej je nájsť svetlo v tuneli.“ Často je to len o tom, že určíme, čo je pod našou kontrolou, a stanovíme si dosiahnuteľné ciele, ktoré nám umožnia ísť po cestách a rozvíjať činnosti, ktoré nám dávajú nádej.
Pre Uršulu sa to pretavilo do každodennej praxe afirmácie. Teraz začína každý deň tým, že si povie: „Nech sa stane čokoľvek, budem v poriadku.“ Táto jednoduchá afirmácia odráža jej prijatie životných neistôt a dôveru v seba samu – čo je samotnou podstatou nádeje v praxi.
Nádej je aj sociálny dar, ktorý možno prijať a dať, tvrdí Hellman. Spomenul moment zo svojho života, keď ako tínedžer bez domova dostal od učiteľa jednoduché povzbudenie: „Chan, ty to zvládneš.“ Tieto slová v ňom vzbudili nádej, ktorá ho poháňala vpred v ťažkých časoch. Ukázalo sa, že nádej je nákazlivá – dá sa podporiť u druhých uznaním ich cieľov, povzbudením a zdieľaním príbehov odolnosti.
Dnes, babička šiestich detí, Uršula často pomáha vo svojom okolí. S manželom cestujú a trávia čas v prírode. Začala aj s fotografovaním prírody, čo ju naučilo trpezlivosti a všímavosti.
„Vo veku 44 rokov som začala žiť svoj skutočný život,“ hovorí. „Začala som vnímať svoju existenciu a to, čo život obnáša… Teraz žijem naplno.“
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
