Nacizmus, fašizmus a socializmus majú korene v komunizme
Koncept „krajnej ľavice“, ktorá je protikladom „krajnej pravice“, je falošný. Systémy umiestené na dvoch koncoch tohto spektra, vrátane socializmu, fašizmu a nacizmu, sú všetky zakorenené v komunizme. A všetky zdieľajú spoločnú vieru v základné komunistické koncepty, vrátane štátneho kolektivizmu, plánovaných ekonomík a triedneho boja.
Všetky boli iba odlišnými interpretáciami marxizmu a hrali dôležitú úlohu v globálnej politike tesne po prvej svetovej vojne, v dobe, kedy sa myšlienky Karla Marxa nepodarilo naplniť a komunisti sa vrátili späť do teoretických úvah.
Než sa však pustíme do histórie týchto odlišných systémov, musíme najskôr pochopiť rozdiel medzi socializmom a komunizmom.
Socializmus bol popísaný v Marxovej teórii piatich civilizačných stupňov. Potom, čo pomohol vytvoriť koncept „kapitalizmu“ ako spoločnosti, v ktorej môžu ľudia slobodne obchodovať, navrhol, že po kapitalizme príde fáza „socializmu“, po ktorej bude nasledovať „komunizmus“.
Socializmus bol štádiom, ktoré Vladimir Lenin popísal ako „monopol štátneho kapitalizmu“, kde diktatúra prevezme kontrolu nad všetkými výrobnými prostriedkami.
Myšlienka bola, že komunistický režim využije absolútnu moc socialistickej „diktatúry proletariátu“ na zničenie všetkých hodnôt, všetkého náboženstva, všetkých inštitúcií a všetkých tradícií – čo by teoreticky malo viesť ku komunistickej „utópii“.
Inými slovami, socializmus je politický systém a komunizmus je ideologický cieľ. To je dôvod, prečo stúpenci komunizmu tvrdia, že „skutočný komunizmus“ nebol nikdy dosiahnutý. Systému sa zatiaľ nepodarilo úplne zničiť ľudskú morálku a vieru, napriek tomu, že za posledných 100 rokov pripravil o život viac než 100 miliónov ľudí.
„Pred ruskou revolúciou v roku 1917 boli ‚socializmus‘ a ‚komunizmus‘ synonymá,“ uvádza Bryan Caplan, docent ekonómie na Univerzite Georga Masona v kapitole o komunizme v knihe „Stručná encyklopédia ekonómie“ (The Concise Encyclopedia of Economics).
„Oba pojmy odkazovali na ekonomické systémy, v ktorých vláda vlastní výrobné prostriedky,“ hovorí B. Caplan. „Tieto dva termíny sa významovo značne rozchádzali v dôsledku politickej teórie a praxe Vladimira Lenina.“
Vladimir Lenin a pád Ruska
Neúspechy Marxových predpovedí sú samozrejme tiež jednou z príčin, prečo po prvej svetovej vojne mohlo vzniknúť viacero interpretácií komunizmu. Medzi ne patrili leninizmus, fašizmus a nacizmus.
Zatiaľčo sa svet zmietal v chaose, ktorý viedol k prvej svetovej vojne medzi rokmi 1914 a 1918, mnoho komunistov vzhliadalo k slovám Marxa, ktorý v „Komunistickom manifeste“ z roku 1848 napísal: „Proletári všetkých krajín, spojte sa.“
Napriek tomu sa robotníci na svete nezjednotili – aspoň nie tak, ako si to Marx predstavoval. Namiesto toho, aby sa zhromaždili pod vlajkou komunizmu, z veľkej časti sa zhromaždili pod vlajkami svojich kráľov a krajín.
Okrem toho živobytie pracujúcich sa počas kapitalizmu zlepšilo, na rozdiel od Marxových predpovedí, že sa bude zhoršovať. Keď sa potom komunistická revolúcia skutočne realizovala, nenastala v spoločnostiach „poslednej fázy kapitalizmu“, ktorými v tej dobe boli Veľká Británia a Nemecko, ale namiesto toho v Rusku.
A namiesto toho, aby v boľševickej revolúcii bojoval „proletariát“ proti „buržoázii“, ako Marx predpovedal, bola to armáda a ruská inteligencia, ktoré bojovali proti feudálnemu ruskému cárskemu systému.
Séria udalostí do značnej miery vyvrátila Marxove predpovede a poslala komunistov tej doby späť do teoretických úvah, ako poznamenal autor bestsellerov Dinesh D’Souza vo svojej knihe „Veľká lož: Odhaľovanie nacistických koreňov americkej ľavice“.
Po Leninovi bol ďalším komunistickým revizionistom, ktorý nastúpil na svetovú scénu, Benito Mussolini. Ten si z 1. svetovej vojny vzal lekciu, že myšlienka nacionalizmu je viac spojujúca než myšlienka robotníckej revolúcie. Revidoval tak marxizmus do svojho nového systému fašizmu pomocou kolektivistického princípu „fasci“, ktorým sa odkazuje na zväzok prútov vystužujúcich rukoväť sekery.
Mussolini vysvetlil svoj koncept vo svojej autobiografii z roku 1928, v ktorej uvádza: „Občan vo Fašistickom štáte už nie je sebecký jedinec, ktorý má anti-sociálne právo búriť sa proti akémukoľvek zákonu Kolektivity.
Podľa knihy „Rusko za boľševického režimu“ od Richarda Pipesa sa „žiadny prominentný európsky socialista pred prvou svetovou vojnou nepodobal Leninovi viac než Benito Mussolini. Rovnako ako Lenin viedol antirevizionistické krídlo miestnej Socialistickej strany; rovnako ako on veril, že robotník nie je od prírody revolucionár a musí byť stimulovaný k radikálnemu činu intelektuálnou elitou.
Sovietsky zväz donútil roľníkov počas hladomoru jesť ľudské mäso (+Dobové fotografie, nevhodné pre citlivé povahy)
Nie dlho nato sa objavil Adolf Hitler so svojím preoblečeným socialistickým systémom pod vlajkou „národného socializmu“.
Využil skutočnosť, že nemecký ľud bol rozdelený novými štátnymi hranicami stanovenými mierom. Hitler použil politiku identity, aby zhromaždil svojich stúpencov.
Politika nacistickej strany sa riadila komunistickým modelom, poznamenáva D’Souza, a 25-bodový program zahŕňal všeobecnú bezplatnú lekársku starostlivosť a bezplatné vzdelanie, znárodnenie veľkých korporácií, vládnu kontrolu bankovníctva a úverov, rozdelenie veľkých pozemkov na menšie jednotky a podobné zásady.
Okrem toho D’Souza uvádza: „Mussolini aj Hitler identifikovali socializmus ako jadro fašistického a nacistického svetonázoru [spôsobu života]. Mussolini bol hlavnou postavou talianskeho revolučného socializmu a nikdy sa nevzdal svojej vernosti k nemu. Hitlerova strana sa definovala ako bojovník za ‚národný socializmus‘.“
Rovnako ako všetci ostatní komunistickí ideológovia bol aj Hitler ukrutne proti tradičnému kapitalistickému systému. Rovnako ako Lenin obviňoval bohatých farmárov a Mao Ce-tung statkárov, Hitler preniesol vinu na jedinú skupinu ľudí – Židov.
Ako uvádza D’Souza, „nacistický antisemitizmus vyrástol z Hitlerovej nenávisti ku kapitalizmu. Hitler robí zásadný rozdiel medzi produktívnym kapitalizmom, ktorý dokáže akceptovať, a finančným kapitalizmom, ktorý spája so Židmi.“
Konflikt, ktorý sa neskôr odohral medzi rôznymi systémami počas druhej svetovej vojny, nebol bitkou protichodných ideológií, ale bojom o to, ktorá interpretácia komunizmu zvíťazí.
Podľa knihy Cesta do otroctva (The Road to Serfdom) od F.A. Hayeka „Konflikt medzi fašistickými alebo nacionálno-socialistickými stranami a staršími socialistickými stranami musí byť skutočne do značnej miery považovaný za druh konfliktu, ktorý nutne vzniká medzi súperiacimi socialistickými frakciami.“
Môžeme poďakovať historickému revizionizmu a množstvu mentálnej gymnastiky za súčasný naratív, že socializmus je nejako oddelený od nacizmu a fašizmu, a ešte viac za presvedčenie, že tieto koncepty sú nejakým spôsobom odtrhnuté od svojho komunistického pôvodu.
D’Souza pripisuje tento naratívny posun tomu, čo Sigmund Freud nazval „prenos“, na základe svojej myšlienky, že ľudia, ktorí páchajú hrozné činy, často prenášajú vinu na ostatných a obviňujú ostatných, vrátane ich obetí, z toho, akí sú oni sami.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názory autora a nemusia nutne odrážať názory The Epoch Times.
Pôvodný článok
Deväť komentárov ku komunistickej strane (Kniha redakcie The Epoch Times)ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
