„To, že stále nemáme centrálny pamätník obetiam okupácie 68, svedčí o vzťahu spoločnosti k tejto historickej udalosti.“ (Rozhovor s predsedom Svetového zväzu býv. polit. väzňov)
21. augusta si pripomíname 56. výročie vpádu sovietskych vojsk na územie Československa. Snahu o demokratizáciu komunistického systému znemožnil vpád spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy. Sovietski vojaci následne v našej krajine ostali až do roku 1991. Pohľad na to, ako okupácia prebiehala, koľko ľudí prišlo počas vpádu o život a ako sa stavajú najvyšší predstavitelia SR k tejto historickej udalosti, poskytol pre Epoch Times Slovensko predseda Svetového zväzu bývalých politických väzňov František Bednár.
Československo bolo od roku 1948 súčasťou socialistického bloku krajín vedeného Sovietskym zväzom. Čo bolo podľa Vás hlavným dôvodom pre príchod okupačných vojsk do Československa v roku 1968? Čo im na vtedajšej situácii v Československu prekážalo?
Korene vpádu armád Varšavského paktu, rovnako ako krvavé potlačenie odporu proti komunizmu v Maďarsku v roku 1956, siahajú k rozdeleniu sfér vplyvu víťaznými mocnosťami po porážke nacistického Nemecka.
Skúsme si položiť otázku, aký by bol osud Československa, ktoré patrilo v medzivojnovom období medzi desať priemyselne najvyspelejších štátov sveta, keby Hitler nezačal 2. svetovú vojnu, keby nebol porušený pakt medzi Nemeckom a ZSSR podpísaný Molotovovom a Ribentropom, a keby Hitler nenapadol ZSSR?
Bývalé Československo by sa v tom prípade nikdy nedostalo do Sovietskej sféry vplyvu a jeho hranice by ostali rovnaké ako pred Mníchovskou zradou v roku 1938, kedy bola jeho súčasťou Podkarpatská Rus. Oslobodenie Československa bolo v podstate kolonizáciou Stalinom a výmenou hnedej totality za totalitu červenú. Žiaľ, po prevzatí moci komunistami sa nerastné bohatstvo uránovej rudy nestalo zdrojom blahobytu pre našich občanov, ale korisťou pre Stalina a ďalšiu expanziu marxistických revolúcií do sveta. Dva roky pred nástupom Alexandra Dubčeka do funkcie bolo Československo ekonomicky ešte na úrovni Rakúska.
Pre Brežneva a jeho doktrínu politiky obmedzenej suverenity bolo neprijateľné, aby sa pri reforme tzv. socializmu s ľudskou tvárou Alexandra Dubčeka otvárali témy obnovenia hraníc Československa spred Mníchovskej zrady v roku 1938. Rovnako neprijateľné boli snahy o neutralitu, za ktorú ľudia podpisovali petície. Tak ako Benešov dekrét o vzdaní sa Podkarpatskej Rusi, rovnako podpis zmluvy v Čiernej nad Tisou 29. júla 1968 znamenal už len ďalšiu zradu na občanoch bývalého Československa, urýchlenie vojenskej agresie, ekonomický úpadok, na ktorý doplácame dodnes a následnú 23-ročnú okupáciu.
Vojaci ktorých krajín tvorili okupačnú armádu?
Okrem Rumunska všetky štáty Varšavskej zmluvy, ZSSR, Poľsko, NDR, Maďarsko a Bulharsko.
Poznáme presný počet obetí okupácie v celom Československu? Viete popísať konkrétne prípady úmrtí?
Podľa aktualizovaných údajov prišlo o život v dôsledku streľby a dopravných nehôd 135 občanov. V Poprade, na námestí kde je dnes pamätník obetiam okupácie, dňa 21. augusta 1968 o 13:00 vojaci sovietskych vojsk, nachádzajúci sa na tankoch č.622 a 638, spustili streľbu do protestujúcich občanov. Pri streľbe bol guľkou sovietskych vojakov usmrtený Jozef Bonk, rodák z Hôrky, v tom čase len 19-ročný chlapec. Okupačnými vojskami bolo ťažko zranených 6 osôb, ľahko zranených 8 osôb. Medzi nimi aj deti vo veku od 11 rokov.
Čo sa stalo s okupačnou armádou po obsadení Československa? Odišli vojaci späť domov alebo ostali u nás?
Po 21. auguste ostali na území Československa len vojská ZSSR. Po tzv. bratskej pomoci trval „dočasný pobyt“ sovietskych okupačných vojsk 23 rokov – až do ich odchodu po podpise dohody 21. júna 1991.
Do novembra 1968 opustili Československo armády Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR. 150 000 vojakov a dôstojníkov sovietskych jednotiek zostalo po okupácii na československom území až do roku 1991. Boli dislokovaní v 33 lokalitách. Do užívania boli sovietskym vojskám ponechané celé vojenské priestory (napr. Milovice, Libavá, Ralsko, Lešť), kasárne (napr. Horňátky, Rokytnice v Orlických horách), ako aj niektoré civilné objekty (napr. nemocnica Kostelec nad Černými lesy). V Miloviciach bolo zriadené veliteľstvo sovietskej Strednej skupiny vojsk a bolo tu vybudované v podstate celé nové mesto s tisíckou bytov.
Na Slovensku sa usídlili sovietske vojská v Sliači, Zvolene, Michalovciach a ďalších mestách. Vojenské posádky mali sídlo Bratislave, v Nových Zámkoch, Komárne, Štúrove, Lešti, Rimavskej Sobote, Jelšave, Rožňave, Ružomberku, Malackách a ďalších mestách. Na troch nešpecifikovaných miestach boli aj skladiská pre jadrové zbrane.
V roku 1986 bola sovietska 122. raketová brigáda na česko-slovenskom území vyzbrojená balistickými strelami TR-1 Temp, známymi aj ako OTR-22 alebo SS-12 Scaleboard, ktoré mohli niesť konvenčné, ale aj jadrové hlavice. Rozmiestnenie týchto sovietskych zbraní oznámila vláda ČSSR stručným vyhlásením z 23. októbra 1983. Velenie Československej armády nemalo prístup do priestorov rozmiestnenia. Po sovietskych vojskách ostala environmentálna záťaž, ktorá je dodnes problémom.
Ako sa vláda oficiálne pozerá na obdobie okupácie? A aký postoj prezentujú najvyšší predstavitelia štátu? Súhlasia s ňou, odsudzujú ju alebo o tom mlčia?
Žiaľ, ani po vyše 34 rokoch od pádu režimu jednej strany na Slovensku stále nemáme centrálny pamätník obetiam 21. augusta 1968. Aj to svedčí o vzťahu spoločnosti k historickej udalosti, ktorej následky nesieme dodnes.
Skromný pamätník v Poprade s popisom historickej udalosti a uvedením počtu obetí v rámci celého Československa plní od roku 2002 stále úlohu centrálneho pamätníka a návštevníkom Popradu pod Tatrami pripomína tragické augustové udalosti.
Súčasné vedenie mesta Košice, kde bolo najviac obetí, o návrh Svetového združenia bývalých politických väzňov, aby bol centrálny pamätník v Košiciach, neprejavilo napriek prísľubu za dva roky seriózny záujem.
Múr, na ktorom sú mramorové tabule, praská a rozpadáva sa. Hrozí, že jediný pamätník s uvedením počtu obetí na Slovensku môže byť pre nezáujem štátu zničený. Všetky žiadosti o poskytnutie finančných prostriedkov na opravu pamätníka podané Ministerstvu vnútra, Ministerstvu obrany, Ministerstvu kultúry a bývalej prezidentke Zuzane Čaputovej boli zamietnuté. Prístup ministerstva vnútra sa nezmenil ani po nástupe nového ministra vnútra po voľbách v roku 2023.
Po vyhlásení zbierky na záchranu pamätníka sa žiaľ namiesto podpory zo strany verejnosti stretávame s odsudzovaním našej snahy a často aj schvaľovaním vpádu armád Varšavského paktu s označením, že invázia zachránila Československo pred privatizáciou a rozkrádaním štátneho majetku.
Dnes o auguste 1968, tak ako o novembri 1989, mnohí nechcú počuť, pretože časy prevracania kabátov sa nehodia do scenára. Rovnako sme až príliš rýchlo po smrti Alexandra Dubčeka zabudli na myšlienku neutrality, nezávislosť či ľudskú tvár politického systému.
Alexandra Dubčeka dnes mnohí znevažujú a označujú ako naivného idealistu. Nikto mu však nemôže uprieť, že konal v prospech ľudí a nie seba a aspoň sa pokúsil o politiku s ľudskou tvárou. Ak bol Dubček naivný, rovnako naivní by museli byť aj účastníci SNP, keď si mysleli, že bojujú za slobodu, demokraciu a slobodné Československo. V skutočnosti bojovali za červenú diktatúru, ktorá nahradila hnedú.
Skúsme sa zamyslieť, čo zostalo z prísahy československého partizána, ktorá znela: „V tomto boji neustanem, kým posledný cudzí votrelec nebude vyhnaný z našej pôdy, kým Československá republika, štát troch rovnoprávnych slovanských národov – Čechov, Slovákov a Karpatských Ukrajincov – nebude opäť slobodná. Mojím heslom bude: Smrť okupantom – slobodu národom Československa! Tak prisahám!“
Historické fakty len potvrdzujú, aké dôležité je mať vo vedení štátu politické osobnosti – štátnikov s odvahou, ktorým nejde o osobný prospech, ale dokážu sa obetovať pre blaho a prospech svojho národa.
Nemali by sme preto zabúdať na tragické udalosti z 21. augusta 1968, ktoré sú súčasťou našej histórie, tak ako Slovenské národné povstanie a 17. november 1989.
Ďakujeme za rozhovor!
V prípade záujmu o prispenie do zbierky na záchranu „PAMÄTNÍKA OBETIAM OKUPÁCIE 21. AUGUSTA 1968“ v Poprade môžete použiť nasledujúce údaje:
Bankový účet združenia:
Fio Banka, a.s, pobočka zahraničnej banky. Svetové združenie bývalých politických väzňov
č. účtu v Slovenskej republike v EUR : 2400889071/8330
IBAN SK3983300000002400889071
