Na čom je založená racionálna morálka
Morálka, politika a úpadok
Pre mnohých je jednou z najrozpačitejších vecí v našej západnej spoločnosti to, že morálka pod záštitou politiky akoby úplne vymizla. Zdá sa, že viac záleží na tom, či je človek liberál alebo konzervatívec, než na tom, či má pravdu alebo nie. V tejto súvislosti sa správnosť alebo nesprávnosť stala synonymom pre liberála alebo konzervatívca! Inými slovami, stali sme sa skôr príslušníkmi jedného alebo druhého kmeňa, než racionálnymi ľuďmi.
Ako však poznamenal anglický esejista Samuel Johnson: „Kto myslí racionálne, myslí morálne.“ Myslieť kmeňovo – moja krajina, moja strana, moja rodina, moje myšlienky, správne alebo nesprávne – je prekrútená logika. V skutočnosti možno povedať, že celé Danteho dielo Božská komédia je o prevrátení rozumu (intelektu), ktorý vedie do pekla, zatratenia a nekonečného utrpenia v tomto aj v budúcom živote.
Morálka už nie je prijateľná
Morálka nie je v súčasnosti veľmi populárna téma; možno sa považuje za príliš nejasnú, príliš kontroverznú a hlavne príliš hodnotiacu a odsudzujúcu. Ako poznamenal autor Theodore Dalrymple, nazývaný aj „Orwell našej doby“: „Keď sa mladí ľudia chcú pochváliť, označujú sa za ,nesúdiacich‘. Pre nich je najvyššou formou morálky amorálnosť.“ Nie je teda prekvapujúce, že novinár New York Times David Brooks vo svojom článku „Keď je to správne… (If It Feels Right…)” hovorí o rozhovoroch uskutočnených po celej Amerike, kde „dve tretiny mladých ľudí buď nevedeli odpovedať na otázku [o svojom morálnom živote], alebo opísali problémy, ktoré nemajú s morálkou nič spoločné“.
A nejde len o mladých ľudí. Kľúčový aspekt odstránenia neodsudzovania je jazykový (lingvistický). Napriek takmer každodennej skúsenosti mnohých ľudí s dobrom a zlom zažívame už vyše 30 rokov dôslednú snahu politikov, teológov, médií a ostatných zrušiť slová „dobro“ a „zlo“ a nahradiť ich chlácholiacimi slovami ako „nevhodné“. Grobianske správanie a túžby už nie sú zlé, sú nevhodné.
Samozrejme, táto zmena presúva morálku z abstraktnej sféry na spoločenskú normu. A ako poznamenal autor a psychiater Norman Doidge v predslove ku knihe Jordana B. Petersona „Dvanásť pravidiel pre život (12 Rules for Life)”: „Predstava, že ľudský život môže existovať bez morálnych záležitostí, je fantázia.“
Komentátor David Brooks ďalej vysvetľuje: „Keď sa moderná kultúra snaží nahradiť hriech pojmami ako chyba alebo necitlivosť, alebo sa snaží úplne vyhnať slová ako ‚cnosť‘, ‚charakter‘, ‚zlo‘ a ‚neresť‘, neznamená to, že život je menej morálny, znamená to len, že sme nevyhnutnú morálnu podstatu života zastreli plytkým jazykom. …Okrem toho je pojem hriechu nevyhnutný, pretože je zásadne pravdivý.“
Zrušenie zla
Odstraňovanie zla – alebo skôr pokusy predstierať, že zlo neexistuje a že ho možno nanovo definovať – je zlo samotné, a táto prax vytvára ďalšie zlo. Ptahhotep, vezír píšuci pred viac ako 4 000 rokmi, poznamenal, že namiesto toho, aby sme sa snažili zlo predefinovať, musíme ho zastaviť, pretože „čin zastavenia zla vedie k trvalému nastoleniu cnosti“.
Samozrejme, zastavenie zla predpokladá, že vieme, čo je to zlo. Keď je morálka založená na transcendentálnej skutočnosti – na duchovnom osvietení (budhizmus), bohoch (Chammurapiho zákonník) alebo na samotnom Bohu (Desatoro), môžeme zlo chápať ako protiklad transcendentálnych zámerov. Vidíme, že tieto kódexy a zákony sa masívne prekrývajú v oblastiach základnej morálky. Cudzoložstvo, krádež, krivé svedectvo, či vražda sú štyri príklady toho, čo je považované za odsúdeniahodné. To, aké sú špecifiká (kontext) a aké môžu byť tresty a dôsledky, sa môže líšiť, ale všeobecné smerovanie je veľmi jasné.
Žiaľ, zastaviť zlo nie je to, čo chcú politici a mnohí dnešní ľudia. Ako hovorí Dalrymple v knihe „Naša kultúra, to, čo z nej zostalo (Our Culture, What’s Left of It)”: „V psychoterapeutickom svetonázore … neexistuje zlo, iba koncept obete.“
Nikto už viac nie je zodpovedný za svoje činy; každý potenciálne potrebuje terapiu – problém vyriešený! Túto myšlienku možno vystopovať už do obdobia osvietenstva – k mysliteľom, ktorých osvietenstvo zrodilo. Typickým príkladom je Marx, keďže spoločenské neduhy boli podľa neho produktom ekonomických faktorov, nie skutoční, reálni ľudia. Iróniou je, že jeho blízka príbuzná údajne o Marxovi povedala: „Priala by som si, aby Karl trávil menej času rozprávaním o kapitáli a viac jeho akumuláciou.“
Na zoznam mysliteľov, z ktorých každý vysvetľuje ľudskú povahu ako dôsledok nejakého iného, zjednodušujúceho faktora, by sme mohli pridať Nietzscheho a Freuda. Zmeňte ekonomiku, staňte sa nadčlovekom, pochopte svoje sny a utópia tu bude každým dňom!
Návšteva psychiatra
Absurdnosť toho všetkého sa prejaví, keď si uvedomíme, čo Dalrymple poznamenal pri komentovaní jedného z najznámejších pohrebov konca 20. storočia: „Patologicko-terapeutický prístup k životu sa stal tak všeobecne akceptovaným, že duchovný dedič svätého Augustína, teda súčasný arcibiskup z Canterbury, poďakoval Bohu na pohrebe za zraniteľnosť princeznej Diany – ako keby stretnutie s psychiatrom bolo najvyšším možným morálnym a kultúrnym cieľom človeka.“
Ak bol Dalrymplov komentár vtedy výstižný, dnes je desaťkrát výstižnejší, pretože predvádzanie svojej zraniteľnosti a krehkého duševného stavu sa zdá byť nevyhnutnou podmienkou cnosti, čo potvrdzuje zbežné prezretie sociálnych médií. Pozrite si napríklad veľký článok BBC s názvom Ako sa mení LinkedIn a prečo niektorí nie sú spokojní (How LinkedIn Is Changing and Why Some Are Not Happy), v ktorom sa pýtajú, prečo sa za posledných päť rokov hlavná stránka pre obchodné kontakty, LinkedIn, zmenila na prehliadku vyplakávania pre zranené srdcia.
Na čom je založená morálka
Čo je teda cnosť alebo morálka, ktorú si želáme a ktorú by sme mali obhajovať? Spomenul som jej transcendentný zdroj, ktorý je nevyhnutný pre jej autoritu. Majme tu na pamäti, že racionalita sa začína až potom, čo človek stanoví príslušné princípy, ktoré nie sú racionálne: Samotný rozum sa nedá dokázať rozumom. V prvom rade musíme predpokladať, že rozum je racionálny, a až potom sa naň môžeme odvolávať.
Ako už bolo povedané, rozum má konkrétne uplatnenie v štyroch oblastiach života: nepáchanie cudzoložstva, nekradnutie (krádež), neklamanie (krivé svedectvo) a nezabíjanie iných (vražda). Idea, za ktorou by sme si mohli stáť, sa dá nájsť, ak premýšľame, čo majú tieto štyri zločiny spoločné. Je celkom zrejmé, že každý z nich ubližuje iným ľuďom, ale ako?
Myslím, že odpoveďou na túto otázku – z pohľadu Západu – je, že každá z týchto činností obmedzuje slobodu iného človeka. V opačnom poradí: vražda berie druhému slobodu žiť; krivé svedectvo berie slobodu prístupu k pravde; krádež berie slobodu prístupu k hmotnému a nehmotnému majetku; a cudzoložstvo berie slobodu dôvery a dôvernosti (intímnosti) s najdôležitejšou osobou v živote druhého. Inými slovami, kľúčovým morálnym princípom, dokonca predpokladom, ktorý by sme mali obhajovať, je sloboda. Naša osobná sloboda a rešpektovanie slobody iných.
Spisovateľ a novinársky publicista A. N. Wilson vo svojej knihe „Zamilovaný Dante (Dante in Love)” podobne poznamenal, že „príbeh kresťanskej teológie – a dalo by sa povedať, že celý príbeh západného myslenia – bol večným bojom medzi determinizmom a snahou o deklarovanie viery v to, že máme slobodu robiť morálne rozhodnutia. Ak nie sme ničím viac než súčtom našej DNA, ničím viac než tým, čo z nás urobili materialistické sily dejín, alebo ničím viac než produktom nášho sociálneho prostredia, potom sú súdy – nehovoriac o pekle – obludnými strojcami nespravodlivosti; pretože ako môže byť niekto braný na zodpovednosť za svoje správanie, ak je všetko vopred dané?“
To, za čo bojujeme je sloboda, konkrétne sloboda vôle.
V druhej časti tohto článku sa trochu viac zahĺbime do pojmov slobody a slobodnej vôle, a do toho, ako sú v súčasnosti ohrozené.
O autorovi:
James Sale vydal viac ako 50 kníh, naposledy knihu s názvom „Mapovanie motivácií pre špičkové tímy (Mapping Motivation for Top Performing Teams)” (Routledge, 2021). V roku 2022 bol nominovaný na Pushcartovu cenu za poéziu, v roku 2017 získal prvú cenu v súťaži The Society of Classical Poets. Jeho najnovšou básnickou zbierkou je StairWell. Viac informácií o autorovi a o jeho projekte Dante nájdete na stránke EnglishCantos.home.blog
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
