Moje spomienky na 11. septembra: evakuácia loďou (Osobné svedectvo)
Ráno 11. septembra 2001 nás s manželom zobudil obrovský výbuch. Celá budova sa zatriasla. Vybehli sme na terasu na 24. poschodí nášho bytového domu. Nachádzali sme sa len šesť blokov od Svetového obchodného centra. Uvideli sme hustý čierny dym vychádzajúci zo Severnej veže. Potom nám ponad hlavu preletelo druhé lietadlo a zasiahlo Južnú vežu. Silný náraz nás odhodil dozadu do našej obývačky a stratili sme vedomie. Keď sme sa prebrali, schmatli sme nášho psa a rýchlo sme opustili budovu. Bosí a stále v pyžamách sme hľadali bezpečie v neďalekom Battery Parku. Nočná mora však pokračovala. Veže čoskoro spadli, zasypali nás toxickým prachom a troskami a hustý dym nás objal v smrteľnom oblaku.
Boli sme uväznení. Zúfalo sme sa potrebovali dostať z manhattanského ostrova.
Pozdĺž rieky Hudson sa zhromaždil dav a nám sa podarilo nastúpiť na loď smerujúcu do New Jersey. Bola to veľká biela loď NY Waterway, trajekt pre pendlujúcich medzi Manhattanom a New Jersey.
Trajekt sa čoskoro zaplnil obyvateľmi Dolného Manhattanu, zamestnancami kancelárií, hotelov, študentmi z blízkych škôl, turistami a matkami s deťmi. Niektorí vyzerali úplne nezranení, akoby sa v tom chaose vôbec ani neocitli. Iní boli žltí od prachu a niekoľkí červení od krvi. Mnohí plakali alebo mali na tvárach panický výraz so široko otvorenými očami.
Keď sme nechali horiace mesto za sebou, naskytol sa mi pohľad na prístav. Zo všetkých strán sa k Manhattanu rútili lode všetkých tvarov a veľkostí.
Ukázalo sa, že 11. september bol najväčšou námornou evakuáciou v histórii, ktorá prekonala aj „zázrak pri Dunkerque“ – záchranu britských a spojeneckých vojsk z francúzskeho námorného prístavu počas druhej svetovej vojny.
Bezprostredne po útokoch boli v New Yorku zastavené vlaky metra. Všetky mosty a tunely na Manhattane boli uzavreté a autobusy boli zrušené alebo presmerované. Viac ako milión robotníkov a obyvateľov južne od Canal Street sa ocitlo na úteku. Buď sa vydali smerom na sever pešo, cez ulice posiate prachom a troskami zo zrútených budov, alebo smerovali na juh a západ, dúfajúc v záchranu cez vodu.
Keď si americká pobrežná stráž uvedomila, že na pobreží sa zhromažďujú veľké davy ľudí, vydala rádiovú výzvu na pomoc. Dan Ronan, bývalý riaditeľ prepravy plavidiel sektora pobrežnej stráže USA v New Yorku, povedal: „Spravili sme jasné rozhodnutie, aby profesionálni námorníci z New Yorku – ktorých je veľa a ktorí sú veľmi talentovaní – boli v ten deň hlavnou pracovnou silou, ktorá bude presúvať ľudí.“
„Námorníci majú dlhú tradíciu nezištnej služby druhým,“ povedal Peter Johansen, bývalý prevádzkový riaditeľ spoločnosti NY Waterways a v ten deň kľúčový organizátor evakuácie lodí. „Keď plavidlo vydá núdzové volanie, každé plavidlo, ktoré je schopné pomôcť, mu ide na pomoc. To isté sa stalo aj 11. septembra.“
Pobrežná stráž si nebola istá, koľko lodí zareaguje, ale zareagovali. Odhadom ich bolo 150. Newyorský prístav sa rýchlo zaplnil vyhliadkovými loďami, trajektmi, remorkérmi, vodnými taxíkmi, reštauračnými loďami, osobnými plavidlami, rybárskymi loďami a párty loďami. Niektoré z nich sa celý deň preháňali po prístave sem a tam a vysadzovali cestujúcich v New Jersey, Brooklyne, na Staten Islande a hornom Manhattane.
Evakuovaní boli z každej vrstvy a komunity newyorskej spoločnosti. Odhaduje sa, že v utorok ráno bolo v centre 300 000 úradníkov pochádzajúcich zo štátov ako New Jersey, Connecticut a Pensylvánia. Okrem nich približne 25 000 obyvateľov, 50 000 študentov a stovky turistov. Spontánna evakuácia na člnoch 11. septembra zachránila 500 000 ľudí za menej ako deväť hodín vďaka najmenej 800 námorným hrdinom.
Ťažko uveriť, že je to už 20 rokov, čo sme s manželom nakoniec vystúpili v pyžame, bosí a úplne zažltnutí od prachu na brehu New Jersey. Mohli sme pokračovať v našom živote. Takmer 3 000 vzácnych duší už nie. V deň zničujúcej straty sme však boli svedkami aj nezištných skutkov skutočných, neospevovaných amerických hrdinov.
„Keď pobrežná stráž vyslala správu ‚Voláme všetky lode‘, námorníci urobili to, čo vždy – zachránili tých, ktorí boli v nebezpečenstve,“ povedal Johansen. „Nechcel by som žiť vo svete, kde by to tak nebolo.“
