Matka novorodenca ľutuje, že sa v mladosti vydala na cestu zmeny pohlavia
Držiac v náručí svojho malého syna doma na predmestí Chicaga, novomanželka Daisy Stronginová rozpráva o tom, ako hlboko ľutuje, že si v dvadsiatich rokoch nechala pri zákroku kvôli zmene pohlavia odstrániť obe prsia.
Stronginová spomína na to, že „v pätnástich rokoch bola odstrkovaným dievčaťom, neistou a veľmi egoistickou“ a túžba po zmene pohlavia bola „lákavá“.
„Naozaj som sa chcela cítiť dobre vo svojej koži a nechcela som mať depresie. Chcela som byť niekým iným. Nenávidela som sa. Nechcela som byť tou osobou, ktorou som bola a „prechod“ sa zdal byť veľmi lákavou cestou,“ povedala v rozhovore pre The Epoch Times.
Roky nosila hrudný pás, v osemnástich rokoch začala brať testosterón a legálne si zmenila meno na Oliver. Po rokoch sa však podľa svojich slov „cítila čoraz horšie“, „neúplne“, „menej spokojne“ a „menej celistvo“, a nakoniec svoj proces premeny pohlavia zastavila.
Dvadsaťštyri ročná Stronginová sa pripája k rastúcemu počtu „detranzitérov“, ktorí ľutujú svoje rozhodnutie podstúpiť procedúry pre zmeny pohlavia zahŕňajúce blokátory puberty, hormóny na zmenu pohlavia a s tým súvisiace operácie.
Nedávny prudký nárast počtu detí, ktoré o sebe tvrdia, že sú nebinárne a „trans“, vníma ako spoločenskú nákazu a cíti povinnosť varovať ostatných pred nástrahami transgenderovej ideológie.
Podľa údajov Komodo Health, Inc. spracovaných pre agentúru Reuters bolo v roku 2021 v Spojených štátoch diagnostikovaných približne 42 000 detí a dospievajúcich s rodovou dysfóriou. To je takmer trikrát viac než v roku 2017.
Rodová dysfória je podľa Americkej psychiatrickej asociácie stav trápenia sa jedinca, ktorý sa identifikuje ako opačné biologické pohlavie. Analýza hovorí, že v rokoch 2017 až 2021 bola rodová dysfória diagnostikovaná najmenej u 121 882 detí v USA vo veku 6 až 17 rokov. Agentúra Reuters však uviedla, že tieto čísla sú „pravdepodobne značne podhodnotené“.
Uličnica
V detstve sa Stronginová často cítila nestotožnená so svojím pohlavím a tieto pocity len zosilneli, keď nastúpila na strednú školu.
Dnes už vie, že pre dospievajúcich je normálne cítiť sa „trápne“, ale vtedy to tak nevnímala. Ako „heterosexuálne dievča“ nikdy úplne nepochopila svoju túžbu obliekať sa v mladosti ako chlapec alebo byť vnímaná ako chlapec. V ôsmej triede ju označili za lesbičku a pohŕdali ňou.
„Nemala som príliš dobré sociálne zručnosti a bola som šikanovaná,“ povedala.
Keď vyrastala, bola nezbednica a rodičia ju tiež tak vnímali. V pätnástich rokoch však rodičom povedala, že prežíva vážnu krízu pohlavnej identity.
„Povedala som im, že som genderqueer a oni to vôbec nebrali vážne,“ povedala. „Hovorili: Dobre, si chlapec. Skvelé.“
Keď trvala na svojom, rodičia tým boli čoraz viac znepokojení a nakoniec boli šokovaní jej rozhodnutím podstúpiť hormonálne injekcie a operáciu.
Zasiatie pochybností a nedôvery
Svojim rodičom nedôverovala, najmä svojej matke, a zo zasiatia týchto semienok pochybností viní spätne „trans influencerov“ na sociálnych sieťach.
„Rozhodne je to ako skutočná sekta“ povedala. „Myslela som si, že tieto online komunity sú moja adoptívna rodina. To je jedna z taktík: Aha, keď ťa tvoja mama neprijíma takú, aká si, tak ja som teraz tvoja mama.“
Osamelá a zmätená… Stronginová povedala, že najdôležitejšia vec, ktorú potrebovala vtedy počuť, bola, že „som úplne v poriadku“.
„Je pravdepodobné, že dieťa, ktoré trávi 14 hodín denne na internete, nemá veľa kamarátov v reálnom živote, a tak sa pravdepodobne cíti odcudzené. Chcem povedať, že som sa presne tak cítila,“ povedala.
Čas strávený na internete jej umožnil vyhnúť sa sociálnemu tlaku a úzkosti, ktoré prichádzali pri osobnej interakcii s rovesníkmi v škole.
„Genderqueer“ roky
Stronginová onedlho objavila na platforme Tumblr termín „genderqueer“ a plne sa ponorila do sveta „rodovej fluidity“.
„Genderqueer … znamená, že ste niečo medzi mužom a ženou,“ povedala. „Vtedy sa pojem rodovej identity skutočne dostal do môjho povedomia a pochopila som ho ako niečo, čo je veľmi tvárne a individualizované, že môžete byť čímkoľvek chcete.“
Čím hlbšie skúmala premenlivosť pohlavia a bola posadnutá svojou rodovou identitou, „tým viac som sa začala pýtať sama seba, či náhodou nie som trans,“ povedala.
V roku 2014 bola fascinovaná transsexuálmi, ktorí na YouTube dokumentovali zmeny svojho pohlavia. Títo „trans influenceri“ boli podľa nej populárni „atraktívni a cool ľudia“, ktorí hovorili o tom, „ako sa cítili odcudzení svojmu vlastnému telu, ako bolo pre nich užívanie testosterónu vzrušujúce a že najväčším míľnikom bola operácia, ktorá im priniesla toľko radosti, úľavy a konečne pocit spolupatričnosti so sebou samým“.
Podľa jej vyjadrenia bola online prostredím „určite ovplyvnená a uvedená do omylu“, ale nebola do neho „naverbovaná“.
„Nie je to tak, že by tam boli dospelí, ktorí by sa snažili priamo ma donútiť, aby som si myslela, že som trans. Skončilo to pri prostredí, pretože som chcela byť celý deň na internete,“ povedala.
Roky terapie
Stronginová začala navštevovať psychiatričku, ktorá ju liečila od jej pätnástich do dvadsiatich dvoch rokov prostredníctvom sociálnej transformácie, testosterónové injekcie, operáciu, až po začiatok jej detransformácie.
„Nemyslím si, že by verila, že je odo mňa múdre to všetko robiť – robiť trvalé zmeny na svojom tele. Nepovedala mi to ale na rovinu, pretože sa pravdepodobne bála, aby neprišla o licenciu,“ povedala o terapeutke. „Príliš ma v tom neutvrdzovala, ale ani ma od toho neodrádzala. Správala sa tak nejako neutrálne, ale bolo na nej vidieť, že si nemyslí, že je to dobrý nápad.“
Online naratív ale znel: „Zmena pohlavia je jediná cesta, ako vyliečiť rodovú dysfóriu, a pokiaľ to neurobíte, možno sa zabijete“. Verila, že pokiaľ nenájde svoje „autentické ja“ a nebude ctiť svoju skutočnú rodovú identitu, bude „len prázdnou ľudskou škrupinou“. Zmenu pohlavia vnímala ako všeliek na všetky svoje problémy.
Klub GSA
Na strednej škole sa pripojila ku klubu Gay-Straight Alliance (GSA). Teraz sa GSA označuje ako „Gender and Sexuality Alliances“ (Genderová a pohlavná aliancia), aby sa „posunula za nálepky gay a heterosexuál a za hranice binárneho rodového systému“, uvádza sa vo vyhlásení národnej siete GSA.
„Keď som bola na strednej škole, bolo to úplne iné,“ povedala Stronginová. „Bola som v klube GSA, ale nemali sme žiadne zásady ohľadom zmeny mena či zámena v systéme, nehovorenia to rodičom a podobne. Bol to jednoducho klub, do ktorého sme s kamarátmi chodili a všetci sme hovorili o tom, že sme gayovia alebo že sme trans.“
Stronginová, ktorej priezvisko bolo za slobodna Chadra, sa v poslednom ročníku plne identifikovala ako „trans chlapec“ a presadila, aby jej krstné meno Daisy v ročenke zmenili na Oliver. Jej žiadosť bola bez súhlasu rodičov zamietnutá, ale nakoniec tam bola uvedená ako „Daisy (Oliver) Chadra“.
Pravda a zmierenie so situáciou
Rodičia ju chceli viac podporovať, ale mali problém prijať jej mužskú osobnosť.
„Moja mama to mala rozhodne ťažké,“ povedala Stronginová. „Úplne sa vyhýbala zámenám a menám, pretože nechcela, aby som sa jej odcudzila, ale zároveň mi nechcela klamať a hovoriť, že som chlapec.“
Potom, čo Stronginová asi štyri roky navštevovala terapiu, jej otec sa s tým určitým spôsobom zmieril.
„Aj keď z toho bol zdesený, bral to tak, že: „No, asi je to teraz realita”, a začal mi hovoriť Oliver, synu,“ povedala.
Negatívny obraz o ženách
Na rozdiel od mnohých ľudí, ktorí prešli zmenou pohlavia, Stronginová uviedla, že nikdy neprešla traumatickou sexuálnou skúsenosťou.
„Viem, že veľa žien sa chce stať mužmi kvôli obrannému mechanizmu, ktorý pochádza z traumy. To úplne chápem, ale ja som takú sexuálnu traumu nemala,“ povedala.
Pre ňu ako teenegerku zohrala v jej rodových problémoch pornografia „podvedomú úlohu“ a vytvorila si negatívny obraz o ženách.
Keď sa dievčatá v škole začali „zvodnejšie obliekať“, cítila sa nepríjemne.
„Vždy mi to bolo veľmi cudzie. Niežeby som sa na ne kvôli tomu pozerala zhora, len som sa v takom oblečení cítila naozaj veľmi čudne. Mala som jednoducho veľmi nezdravú predstavu o tom, čo znamená byť dievčaťom a čo znamená byť ženou.“
Ženy vnímala ako „slabé a afektované“ a nechcela sa stať „hysterickou alebo príliš emocionálnou“.
Procedúry pre zmenu pohlavia
Keď sa Stronginová priznala k transgenderu, rovesníci v škole aj „náhodní ľudia“ na internete jej fandili. Prvýkrát v živote zažila silný pocit spolupatričnosti.
„Našla som si veľa nových priateľov. A všetci boli trans a LGBTQ,“ povedala Stronginová. „Mala som reálnych ľudí, s ktorými som sa mohla stotožniť a cítila som sa naozaj pozitívne a nadšene z toho, že som trans. Bola som si čím ďalej istejšia, že budem trans navždy.“
Aby zakryla svoje prsia, nosila asi tri roky od svojich sedemnástich do dvadsiatich rokov 10 hodín denne hrudný pás.
V túžbe vyzerať mužnejšie urobila vo svojich osemnástich rokoch ďalší veľký krok vo svojej premene: nechala si aplikovať injekcie na zmenu pohlavia.
Súčasne s tým jej boli predpísané antidepresíva, ktoré brala asi tri roky. Lieky otupovali jej emócie a pomáhali jej vyrovnať sa s nimi, ale podľa jej slov iba maskovali depresie a základné psychické problémy.
Na vysokej škole mala dva vážne vzťahy – oba s bisexuálnymi mužmi. Počas druhého vzťahu Stronginová podstúpila dvojitú mastektómiu (odstránenie pŕs). Mala dvadsať rokov.
„Vedela som, že zmeny, ktoré som uskutočnila, sú nezvratné. Nie je to tak, že by som nebola poučená o tom, čo sa so mnou fyzicky stane, pretože som sledovala mnoho transgenderových influencerov, hovorila o účinkoch testosterónu a vedela som, ako bude vyzerať operácia poprsia“.
Detransformácia
Po operácii Stronginová otáľala s oficiálnou zmenou svojho mena na Oliver, ale nakoniec tak urobila. Ohľadne svojho rozhodnutia však začala pociťovať pochybnosti a výčitky svedomia.
„Začalo byť ťažké pozerať sa do zrkadla, pretože som cítila čoraz väčší rozpor medzi mojou mysľou a mojím telom než predtým. Mala som pocit, že som v nejakom podivnom očistci pohlavia. Nevyzerala som ako muž ani ako žena. Mala som plochý hrudník a hlboký hlas, ale stále som mala pekne zakrivené boky, takže ma to trápilo… Mala som veľa výčitiek a neistoty.“
Vedela, že je len otázkou času, kedy sa vydá na cestu späť. Nakoniec sa jedného dňa v máji 2020, v čase covidovej pandémie a lockdownov, rozhodla prestať brať testosterón.
„Tak nejako mi došlo, že každá injekcia ma približuje k neplodnosti. Od hysterektómie ma delili jeden až dva roky,“ povedala. „Nechcela som si zavrieť dvere k tomu, aby som mala vlastné deti.“
Našťastie nemala po operácii žiadne vážne komplikácie, okrem citlivých miest okolo jaziev, znecitlivenia bradaviek a ďalších „zvláštnych miest, kde nemala žiaden vnem“.
I keď by jej prsné implantáty umožnili, aby jej lepšie sedelo oblečenie, Stronginová sa k „rekonštrukčnej“ operácii stavia s odstupom, pretože sa bojí, aby neskĺzla znova k myšlienke, že musí zmeniť svoje telo, aby bola šťastná.
„Bolo to vlastne naozaj ťažké rozhodnutie. Ešte som sa poriadne nerozhodla, čo chcem urobiť,“ povedala.
Podvod menom genderová teória
Keď sa teraz Stronginová zamýšľa nad celou svojou genderovou cestou, želá si, aby s ňou vôbec nezačínala. Rodovú teóriu a rodovú identitu otvorene odmieta a označuje ju za „podvod“.
„Teraz si uvedomujem, že to nie je niečo, čo by malo súvislosť s realitou. Je to tak trochu fantázia, a to nemyslím vôbec zo žartu. Ide len o to, ako to vidím ja – nie je za tým žiadna veda,“ povedala.
Podľa nej sú ľudia, ktorí sa z procesu zmeny pohlavia vrátili späť, nepohodlnou pravdou pre transgenderových aktivistov, lekárov a farmaceutické korporácie, pretože rozbíjajú trans naratív. Preto sú ich hlasy v korporátnych médiách často potlačované.
„Chcú skryť skutočnosť, že sa to deje,“ povedala.
Trans aktivisti často popierajú detransformáciu kvôli ľútosti, nazývajú detranzistov zaslepencami a obviňujú ich z „internalizovanej transfóbie“, povedala Stronginová.
„Zdravotný priemysel pre zmenu pohlavia“ je „zlý v mnohých ohľadoch“, povedala. Obviňuje veľké farmaceutické spoločnosti a lekársku komunitu sústredenú okolo zmeny pohlavia detí a mladých dospelých z pohnútok založených na zisku.
„Chytila som sa do pasce,“ dodala.
Život v manželstve
Stronginová sa v decembri minulého roka vydala a potom sa jej narodil syn.
Keď dvojmesačného kojenca kŕmi z fľaše, má stále pred očami, že nebude môcť nikdy dojčiť. Trápi ju to, ale nechce sa zaoberať minulosťou, ktorú nemôže zmeniť.
„Je po všetkom. Už s tým nemôžem nič robiť. Jediné, čo môžem urobiť, je pokúsiť sa s tým zmieriť,“ povedala. Stronginová stále bojuje s depresiami a úzkosťami, ktoré prichádzajú a odchádzajú, ale už kvôli tomu neberie žiadne lieky.
Stratu pŕs a hlbší hlas spôsobený testosterónom vníma ako nešťastnú skutočnosť. „Mám svoj život rada. Môj manžel mi veľmi pomáha cítiť sa žensky. Myslí si, že som krásna.“
O svojom synovi povedala, že „je tým najúžasnejším, čo som kedy zažila. Myslím na to, ako začujem jeho prvý smiech a jeho prvé slová, a ako budem sledovať jeho prvé krôčiky“.
Preklad a redakčné skrátenie pôvodného článku: J. S. Do slovenského jazyka preložila Anikó Hanzlová.
