Kult osobnosti v totalitných režimoch: ako sa budoval a kto mal na svedomí najviac ľudských životov?
Kult osobnosti je fenoménom vyskytujúcim sa v rôznych historických, politických a kultúrnych kontextoch so značným dopadom na spoločnosť. Spája sa s veľkým vplyvom jednej osoby, jej ideologizáciou a uctievaním.
Pochopenie toho, ako kult funguje je kľúčové pre poznanie, ochranu slobody a pre schopnosť odolávať manipulácii. Keďže sa človek v ilúzii propagandy stáva ovplyvniteľným, dokáže kvôli nátlaku podľahnúť často sa opakujúcim polopravdám a prijať ich za svoje.
Kult osobnosti existoval v určitej forme už v starovekých civilizáciách ako Egypt a Grécko. V staroveku boli faraóni a králi nielen vysoko rešpektovaní, ale preukazovala sa im úcta a obdiv. Stavali sa im sochy a maľovali sa obrazy s ich podobizňami. Ich slová boli považované za posvätné a ľudia vládcov vnímali ako bohov stojacich nad nimi z vôle vyšších síl.
V 20. storočí sa kult osobnosti stal kľúčovým prvkom totalitných ideológií ako stalinizmus, nacizmus a maoizmus, ktoré si uctievanie a obdiv často vynucovali krutými donucovacími prostriedkami, zastrašovaním a manipuláciou.
Obyčajne sa kult osobnosti rodí v časoch revolúcií či vojen. Počas nich ľudia vkladajú dôveru do silnej osobnosti s jasnou predstavou riešenia ťažkej situácie, konfliktu alebo krízy. Týmto osobnostiam sa pripisujú prehnané zásluhy, hrdinstvo, zveličené vlastnosti a schopnosti často hraničiace s božstvom.
Ako sa budoval kult osobnosti
K budovaniu kultu osobnosti sa v minulosti využívali rôzne propagandistické techniky. Využívala sa sila médií, umenie a poézia. Obrazy a hrdinské príbehy o vodcoch sa šírili prostredníctvom plagátov, básní, filmov či verejných prejavov, čo prispievalo k zvyšovaniu ich obdivovania a uctievania.
Propagandistické básne boli často písané na objednávku a vďaka svojej manipulatívnej sile zvyšovali obdiv a lásku voči vládcovi. Diktátorom sa stavali sochy a pamätníky, ktoré aj po ich smrti vzbudzujú nadradenosť a dojem moci. Vnímanie ľudí sa tak systematicky podrobovalo propagande formujúcej ich chápanie vodcu ako autority stojacej nad všetkými. Informácie podliehali cenzúre, v mene ovládania spoločnosti sa násilne potlačovali odlišné názory, šíril sa strach z represií.
Propaganda hlásala to, čo chcela, aby si ľudia mysleli. Ak človek neobdivoval vodcu alebo nesúhlasil s jeho politikou a vedením krajiny, bol považovaný za nepriateľa štátu. Kult osobnosti mal na svedomí množstvo ľudských životov.
Stalinizmus
Stalinistický režim sa spája s osobou Josifa Vissarionoviča Stalina a jeho vládou, keď začali boje o Leninovo nástupníctvo. Vytvoreniu kultu okolo Stalina predchádzalo veľa práce a úsilia aj zo samotnej Stalinovej strany. Za začiatok sa považuje oslava jeho 50. narodenín v roku 1929.
Pôdu pre svoju diktátorskú moc si pripravoval už po nástupe do pozície generálneho tajomníka ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (UV KSSZ). Začal likvidovať opozíciu a upevňovať si moc čistkami členov výboru strany. Oslabil moc konkurenta Trockého a v roku 1929 zlikvidoval frakciu tzv. pravej opozície, kam patril Bucharin, Tomskij, Rykov. Zničením opozície sa stal jediným vládcom v ZSSR.
Stalinov kult mal vplyv aj na Československo. Stavali sochy s jeho podobizňou, vystavovali jeho plagáty a na jeho počesť sa skladali básne (napr. Milan Lajčiak – Vám, súdruh Stalin, Andrej Plávka – Moskovská dumka, Ján Kostra – Na Stalina), jeho osoba a hrdinské činy sa verejne uctievali.
A zázrak vidím,
aký len tá zem plodí,
kde všetko silnie
zo Stalinovej lásky.
(Milan Lajčiak: Pieseň o veľkom priateľstve)
Diktátorské vedenie, totalita, vláda strachu, represie, čistky, spoločnosť ovládaná policajnou kontrolou – to všetko sa spája s vládou Stalina. Typické bolo kolektívne trestanie, kedy sa s ľuďmi považovanými za nepriateľov strany trestali aj ich rodinný príslušníci. Stalin bol veľmi podozrievavý a nepohodlní ľudia často končili v gulagoch alebo záhadne zmizli. Ani popravy neboli ničím výnimočným. V gulagoch našlo podľa predpokladov smrť asi 1,6 miliónov ľudí.
Stalin zomrel v roku 1953. O tri roky začal proces destalinizácie, keď po XX. zjazde KSSZ jeho nástupca N.S. Chruščov odsúdil vo svojom prejave kult osobnosti i samotný stalinizmus. Uviedol, že „zo 139 členov a kandidátov ústredného výboru strany, zvolených na XVII. Zjazde, bolo zatknutých a zastrelených (hlavne v rokoch 1937 a 1938) 98 osôb, tj. 70 percent.“
Po smrti bol Stalin naďalej uctievaný ako hrdina víťazstva nad fašizmom.
Nacizmus
Národnosocialistická nemecká robotnícka strana (NSDAP), známa aj ako nacistická strana, vedená Adolfom Hitlerom vytvorila ideológiu založenú na dvoch základných pilieroch – na princípe štátu riadeného jediným vládcom a na rasových zákonoch, hlásajúcich nadradenosť rasy a jej čistotu. V roku 1932 získal Hitler v parlamentných voľbách najviac hlasov a prezident Paul von Hindenburg mu v roku 1933 odovzdal plnú vládnu moc.
Napriek tomu, že bol Hitler diktátor, propaganda sa ho snažila vykresľovať ako charizmatického vodcu, vizionára a nadčloveka, snažiaceho sa vytvoriť silný národ a vytrhnúť Nemecko z povojnovej krízy a z rastúceho vplyvu komunistov. P. J. Goebbels, minister ľudovej osvety a propagandy, ovládol vďaka Hitlerovi film, tlač aj rozhlas, prostredníctvom ktorých šíril nacistickú propagandu. Sám bol Hitlerovi fanaticky oddaný o čom svedčí aj fakt, že pred spoločnou samovraždou so svojou manželkou otrávili aj svojich 6 detí. Boli presvedčení, že ich deti nemôžu žiť vo svete bez Hitlera.
Hitler sa považoval za vyvoleného, zoslaného samotným Bohom, na ktorého čakal celý národ a ľud v to veril tiež. Podľa Hansa Maiera propaganda často zrovnávala Hitlera so samotným Ježišom a v domácnostiach ľudí stál na oltáriku Hitlerov obraz. (1)
Vodcu všeobecne nazývali dnes už celosvetovo známym titulom „Führer“ a zaviedol sa povinný pozdrav „Heil Hitler“. Jeho používanie bolo znamením súhlasu s režimom. Nedodržiavanie povinného pozdravu bolo chápané ako nelojálnosť strane a pri nesúhlase čelili ľudia násiliu. Známy je aj nacistický slogan Ein Volk, ein Reich, ein Führer – jeden ľud, jedna ríša, jeden vodca.
Hitler mal obrovskú základňu fanatických podporovateľov. Zriadil koncentračné a vyhladzovacie tábory, odstránil demokratické inštitúcie, opozičné politické strany, rozbil Československo, zaviedol cenzúru tlače. Netajil sa nenávisťou voči židom, začal holokaust a vyhladzovanie založené na rasovom základe. Bol organizátorom masového vraždenia obyvateľstva i vojnových zajatcov.
Tajná polícia Gestapo, oficiálny štátny orgán prenasledoval odporcov nacizmu. Jej veliteľom bol vojnový zločinec a veliteľ SS Heinrich Himmler osobne sa podieľajúci na vraždení v koncentračných táboroch. Bol zodpovedný za genocídu a na svedomí mal 6-12 miliónov nevinných životov.
Gestapo zatýkalo občanov bez súdneho rozhodnutia, zabavilo ich majetky a komunikácia podliehala kontrole. Podľa Ericha Fromma, autora knihy Strach ze svobody bol nacizmus psychologickým problémom a domnieva sa, že mnoho ľudí sa ním nechalo strhnúť kvôli strachu z vylúčenia zo spoločnosti a zo zaujatia pozície nepriateľa voči Nemecku.
Nacizmus skončil až úplnou porážkou Nemecka v roku 1945.
Maoizmus
V Číne, za vlády Mao Ce-Tunga sa vybudoval rozsiahly kult sústreďujúci sa na jeho rolu zakladateľa Čínskej ľudovej republiky a vodcu komunistickej strany. Radí sa medzi jedného z najhorších diktátorov. Na propagácii svojho kultu osobnosti si dal veľmi záležať. Jeho politické myšlienky, prejavy a spisy boli vydané v propagandistickej knihe pod názvom Červená kniha (kvôli červenému obalu) a bolo povinné nosiť knihu pri sebe.
Spolu s Červenou knihou, médiami a ďalšou propagandou sa mu podarilo vyzdvihnúť svoju osobu na úroveň poloboha, záchrancu a hrdinu vnášajúceho ekonomický blahobyt do Číny. Maova popularita kultu osobnosti dosahovala neuveriteľné rozmery. Jeho slovo bolo považované za zákon. V každej domácnosti viseli obrazy s jeho podobizňou ako symbol úcty a vernosti vládcovi i strane.
Ekonomická kampaň „Veľký skok vpred“ v rokoch 1958 – 1962 mala zvýšiť hospodársky rast Číny a priniesť blahobyt. Miesto rastu nastal o rok neskôr hladomor, v dôsledku čoho zomrelo asi 30 miliónov ľudí (5 % populácie).
Kultúrna revolúcia v rokoch 1966 – 1969 priniesla kampaň zameranú na politické čistky a vymetenie štyroch prežitkov – starého myslenia, kultúry, návykov a tradície, pričom spôsobila obrovské škody na kultúrnom dedičstve. Miesto pozitívnych zmien v spoločnosti priniesla revolúcia smrť desiatkam miliónom ľudí vyvraždených Červenou gardou (militantnými skupinami študentov brániacimi Maov kult osobnosti).
Mládež červenej gardy bola brutálnou silou podporujúcou maoizmus a rôzne skupiny gardy súťažili v terorizovaní ľudu. Počas výsluchov vynucovali priznanie mučením. Revolúcia rozdelila desiatky tisíc rodín, zatkla a vyšetrovala 4,2 milióna ľudí, vyše 230-tisíc ľudí bolo zabitých a 1,7 milióna občanov zomrelo neprirodzenou smrťou, nehovoriac o 7 miliónoch zmrzačených alebo inak zranených ľudí.
Kto mal na svedomí najviac ľudských životov?
V roku 2011 položil americký historik a spisovateľ Timothy Snyder na stránke The New Review vážnu otázku týkajúcu sa obetí režimov Hitlera a Stalina. Kto mohol za smrť najväčšieho počtu ľudí? Z článku vyplýva, že Hitler mal na svedomí približne 11 miliónov civilných obetí, kým Stalin zhruba 6-9 miliónov.
Snyder sa nakoniec dotkol ešte väčšieho tyrana, ktorým bol Mao. Podľa vážnych odhadov historikov sa počty mŕtvych v Číne odhadujú najčastejšie na 30 miliónov ľudí.
Ak by sme však k obetiam pripočítali aj padlých vojakov, obete hladomoru a bombarodovania, počty Hitlerových obetí by sa vyšplhali k úrovni obetí Mao Ce Tunga. Čo sa vlády Stalina týka, tam by išlo zhruba o 20 miliónov obetí.
Prejavy kultu a dopady na spoločnosť
Kult osobnosti viedol k cenzúre, obmedzovaniu slobody, demokracie a rozdeľovaniu spoločnosti. Kritika vodcu sa potláčala a trestala. Odlišné názory sa v prospech kolektívneho myslenia potláčali a ľudia boli manipulovaní, aby jednali v súlade s nariadenými príkazmi. Krutá vláda totalitných režimov mala negatívne dopady na psychologický vývoj jednotlivcov, pretože prinášal pocit bezmocnosti a strach z represií. Živí pozostalí si nesú so sebou traumu po celý život. V ťažkých časoch totalitných režimov ľudia často súhlasili s hrôzou, ktorú vodca konal, aby sami ostali v bezpečí. V skutočnosti však v bezpečí nebol nikto.
Ponaučenie z minulosti
Z krvavej histórie kultu osobnosti a totalitných režimov si môžeme zobrať naozaj veľa. V prvom rade je potrebné odsúdiť ich zločiny a nikdy viac nedovoliť, aby sa podobná krutovláda v spoločnosti zopakovala. Ponaučenie ďalej tkvie v ochrane slobody myslenia a prejavu, je varovaním, aby ľudia nikdy viac neuznali žiadneho politického vodcu za boha stojaceho nad ostatnými, ktorý môže robiť všetko, čo sa mu zapáči. Vodcovia totalitných režimov vládli tvrdou diktátorskou rukou a napriek skutočnosti, že ich kult osobnosti povyšoval na úroveň hrdinov, záchrancov krajiny a polobohov, svojou vládou cez čistky, gulagy, represie, hladomory a genocídy zapríčinili smrť obrovského množstva ľudí.
(1) MAIER, Hans: Politická náboženství. Totalitární režimy a křesťanství. Brno 1999, s. 27.
