Kontúry rusko-ukrajinskej mierovej dohody a jej geopolitické dôsledky (Komentár)
Vzhľadom na vyjadrenia amerického prezidenta Donalda Trumpa a ministra obrany Peta Hegsetha sa postupne formujú obrysy mierovej dohody pre Ukrajinu.
Hegseth bol v Európe, kde sa stretol s kontaktnou skupinou pre obranu Ukrajiny, ako aj s ministrami obrany NATO. Do Európy ho nasledoval minister zahraničných vecí Marco Rubio, zatiaľ čo Trump viedol podľa svojich slov rozsiahlu a srdečnú diskusiu s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Značnú aktivitu vyvíjal aj poradca pre národnú bezpečnosť Mike Waltz, zatiaľ čo osobitný vyslanec pre Blízky východ Steven Witkoff navštívil Moskvu a minister financií Scott Bessent navštívil Kyjev.
Prezident Trump preukázal oveľa sofistikovanejšie rozpoznanie problémov spojených s rusko-ukrajinskou vojnou ako predchádzajúca administratíva, ktorá začala nejednoznačnými vyhláseniami o možnej reakcii. Nasledovala postupná eskalácia dodávok zbraní, ktoré umožnili Ukrajine vyhnúť sa porážke, ale neposkytli leteckú a delostreleckú podporu potrebnú na víťazstvo, zároveň však existovala ochota pokračovať v zásobovaní Ukrajiny do posledného Ukrajinca. Nikdy sa neobjavil ani náznak ústupovej stratégie.
To, čo sa zdá byť základom Trumpom podporovanej mierovej dohody, vyzerá ako dômyselný návrh, ako dosiahnuť americké ciele a zároveň zaistiť národnú bezpečnosť nezávislej Ukrajiny v mierne zmenšených hraniciach a potvrdiť niečo z toho, čo už Rusko dosiahlo, spôsobom, ktorý ušetrí Putinov režim od neznesiteľného poníženia.
Trump mal od prvých dní vojny jasno v tom, že cieľom Západu musí byť nielen zabrániť vojenskej reabsorpcii Ukrajiny späť do Ruska, kde bola viac ako 300 rokov pred rozpadom ZSSR – a tým ukázať, že Západ nie je papierový tiger a víťazstvo Západu v studenej vojne bolo trvalou geopolitickou udalosťou – ale aj ukončiť vojnu spôsobom, ktorý by Západu umožnil postupne vylákať Rusko z dusivého objatia Číny a vrátiť ho do konštruktívnych vzťahov s krajinami NATO.
Geopolitické dôsledky toho, že by sa Rusko cítilo Západom odmietané, by takmer nevyhnutne viedli k veľmi nerovnomernému spojenectvu s Čínou. To by nakoniec Číne umožnilo uzavrieť s Ruskom dohodu, ktorá by Pekingu dopomohla využiť svoju nadmernú populáciu na ťažbu prírodných zdrojov na Sibíri výmenou za vysoké licenčné poplatky Rusku. Tým by sa Čína zbavila problému súčasného extrémneho nedostatku užitočných prírodných zdrojov – čo je vážna záťaž pre jej veľmocenské ambície – a zároveň by získala faktickú kontrolu nad obrovským euroázijským územím Ruska a Číny.
Trump tak položil palec na misku váh v dlhej vojne o srdce a myseľ Ruska medzi imitátormi Západu, ako boli Peter Veľký, Gorbačov a Jeľcin, a nativistami ako bol Solženicyn. Tolstoj a Putin oscilovali medzi nimi. Trump si uvedomil, že ide o jednu z kľúčových geopolitických otázok súčasnosti, ktorú možno teraz vyriešiť mierovou cestou, a neexistuje dôvod, prečo by Západ nemohol bez toho, aby ohrozil svoje princípy či záujmy, predčiť Čínu v snahe o relatívnu spoluprácu s Ruskom, tradičným spojencom Západu v napoleonských a svetových vojnách.
Obrysy možnej dohody vyzerajú tak, že Rusko si ponechá Krym – jedno z najväčších dobytých území Kataríny Veľkej, ktoré bolo ústredným bodom krymskej vojny v 50. rokoch 19. storočia a ktoré bolo vždy ruské po tom, ako ho Katarína odobrala Turkom, až do Stalinovej smrti, keď ho Ukrajinec Chruščov svojvoľne pridelil Ukrajine.
Rusko si pravdepodobne ponechá aj väčšinu prevažne ruskojazyčných oblastí, ktoré obsadilo na východe Ukrajiny a pozdĺž pobrežia Čierneho mora smerom k prielivu na Krym. Možno však bude musieť niektoré z týchto území odstúpiť, pravdepodobne v širšom rámci, v ktorom bude mať celá populácia v bývalých hraniciach Ukrajiny možnosť voľne sa pohybovať a bude materiálne podporovaná pri presťahovaní podľa vlastného uváženia – buď z ruskej, alebo ukrajinskej časti predvojnovej Ukrajiny – na základe povojnových preferencií. Rusi a Ukrajinci, ktorí nesúhlasia s tým, aby sa stali kultúrnymi alebo etnickými menšinami, by si mali byť schopní túto otázku vyriešiť sami.
Putin môže byť spokojný so svojím naliehaním, aby Ukrajina nevstúpila do NATO, ale bude musieť akceptovať povojnovú nedotknuteľnosť Ukrajiny ako nezávislej a suverénnej krajiny, ktorá sa stane kardinálnym záujmom mocností NATO. Ukrajina bude môcť slobodne rokovať o obrannom spojenectve s konzorciom európskych mocností NATO, ktoré bude zahŕňať Poľsko, Nemecko, Francúzsko a Spojené kráľovstvo. Francúzsko a Spojené kráľovstvo sú jadrové mocnosti a ekonomická a konvenčná vojenská sila práve týchto členov NATO výrazne prevyšuje silu Ruska.
Navyše, zatiaľ čo prezident Trump dal jasne najavo, že povojnovú bezpečnosť Ukrajiny považuje za záležitosť, ktorú by mali riešiť západoeurópske vlády v rámci prípadného priameho vojenského zásahu v obrannom spojenectve s Ukrajinou, Spojené štáty budú v budúcnosti pripravené predať Ukrajine moderné zbrane, za ktoré možno zaplatiť ukrajinskými ložiskami vzácnych zemín a ďalších strategických nerastov. Jedná sa o nápaditý spôsob, ako vopred odvrátiť kritiku republikánov ohľadom nákladných dodávok zbraní na Ukrajinu a súčasne zaistiť akýkoľvek tok sofistikovaných zbraní, aký by si strategické podmienky mohli vyžadovať, bez toho, aby sa neprimerane zaťažovala obmedzená schopnosť Ukrajiny nakupovať tieto zbrane zo svojich existujúcich alebo predvídateľných finančných zdrojov.
Ak sa takáto dohoda dosiahne, neexistuje žiadny zjavný dôvod, prečo by jej skorým pokračovaním nemohla byť komplexná dohoda o neútočení s ďalšími ustanoveniami o ekonomickej reciprocite medzi celým NATO, Ruskom a bývalými sovietskymi republikami, bez ohľadu na to, či ich Rusko stále ovplyvňuje (napr. Bielorusko) alebo nie (napr. Ukrajina a pobaltské štáty).
Existujú náznaky, že dohoda je na dosah, a Trump to naznačil v neformálnych odpovediach médiám. Zdá sa, že opísaný mierový vzorec spĺňa všetky podmienky: Ukrajina má mierne zmenšené hranice, ale už nie je nejasne definovaným členom toho, čo Kremeľ nazýva „blízke zahraničie“, a je štátom, ktorého suverenita je celosvetovo uznaná. Bude tiež môcť vstúpiť do Európskej únie, akonáhle splní podmienky potrebné na prijatie.
Na druhej strane Rusko môže tvrdiť, že ochránilo ruskojazyčnú menšinu na Ukrajine, ktorá o ochranu požiadala, že získalo späť Krym a niektoré územia a že zaistilo, aby sa Ukrajina nepripojila k celej západnej aliancii. Európa sa potom bude môcť tešiť relatívnej bezpečnosti a stabilite a z obnovujúceho sa vzťahu vzájomnej dôvery s Ruskom, pričom konečne prevezme väčšiu zodpovednosť za vlastnú obranu.
Ak sa toto všetko podarí, Spojené štáty sprostredkujú uspokojivé ukončenie tejto škaredej vojny, ktoré zabezpečí ukrajinskú nezávislosť a bezpečnosť, uzná zvláštne miesto Ruska v ukrajinskej histórii a zároveň sa vysporiada s jeho najnaliehavejšími územnými ambíciami, pričom zabezpečí spravodlivé rozdelenie americkej a európskej bezpečnostnej zodpovednosti. Medzitým Spojené štáty otvoria vynikajúci zdroj životne dôležitých strategických nerastných surovín, ktoré boli z veľkej časti dodávané Čínou – čo bolo zjavne neuspokojivé.
Niečo také – výsledok, ktorý by viac-menej uspokojil všetky hlavné zúčastnené strany – by prinieslo vítaný koniec tejto vojny, ktorá sa už vlečie príliš dlho.
(Tento článok pôvodne vyšiel 17. februára 2025 v americkom vydaní Epoch Times, pozn. prekl.)
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia sa zhodovať s názormi Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
