Kocáb: Sovietskych vojakov bolo v Československu pol milióna a mali tu jadrové zbrane
Koncom februára (26. 2.) uplynulo 35 rokov od podpisu zmluvy o odchode vojsk Sovietskeho zväzu z Československa. Zmluvu v moskovskom Kremli za prítomnosti prezidentov oboch štátov Václava Havla a Michaila Gorbačova podpísal za československú stranu minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier a za sovietsku jeho náprotivok Eduard Ševardnadze. Ako sa dohoda rodila a čo po nej v roku 1990 nasledovalo, opísal pre Český rozhlas vtedajší predseda parlamentnej komisie pre dohľad nad odsunom Sovietov Michael Kocáb.
Omnoho viac ako uvádzajú štatistiky
Sovietske okupačné vojská boli podľa oficiálnych štatistík rozmiestnené v 67 posádkach v Čechách a na Morave a v 16 posádkach na Slovensku. Konkrétne u nás pôsobili v Nových Zámkoch, Komárne (strelnica Modrany), Štúrove, vo vojenskom obvode Lešť pri Zvolene, v Rimavskej Sobote, Jelšave, Rožňave, Ružomberku, Zvolene (a letisku Sliač), Malackách, Nemšovej, Vrútkach, Novom Meste nad Váhom, Prešove, Košiciach a Bratislave.
Podľa oficiálnych údajov išlo dokopy o približne 73-tisíc sovietskych vojakov a okolo 40-tisíc ich rodinných príslušníkov. Z Československa odišlo aj 1 220 tankov, 2 500 bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov, 105 letúnov, 175 vrtuľníkov a 95 000 ton munície.
„Tie počty, to je zaujímavá vec. To uvádzali Sovieti,“ skonštatoval v rozhovore pre Český rozhlas Michael Kocáb. „Ale my sme mali od priamych účastníkov a historikov tej doby úplne iné správy.(…) Tu boli väčšie sumy – tá invázia bola polmiliónová. Samozrejme, postupne sa to stenčovalo, ale nikto ich neprepočítaval.“
Podľa Kocába sa rokovania ani zďaleka nevyvíjali podľa predstáv československej strany. V tej dobe bolo mnoho členov Najvyššieho sovietu v Kremli proti akejkoľvek diskusii o odchode vojsk. Súhlasil s tým však vtedajší líder Sovietskeho zväzu (ZSSR) Gorbačov.
Ako Kocáb uviedol, za Gorbačovovej vlády sa objavila „dejinná štrbina“, ktorú bolo potrebné využiť, pričom bolo jasné, že akýkoľvek jeho nasledovník by myšlienke odchodu vojsk už nemusel byť naklonený.
Kocáb skonštatoval, že na území socialistických republík v strednej a východnej Európe bolo prítomných v tom čase minimálne milión sovietskych vojakov, pričom stačilo jedno rozhodnutie lídra ZSSR a všetky revolúcie by sa ocitli v troskách.
„No ale prekĺzli sme a dneska sme slobodní,“ skonštatoval.
Pobyt platili občania Československa
Po okupácii v auguste 1968 bola medzi Československom a Sovietskym zväzom podpísaná Zmluva o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území Československa, ktorá bola uzavretá 16. októbra 1968. Dohoda ustanovila viacero skutočností.
Jednou z nich bolo, že Československo pokryje všetky náklady na pobyt sovietskej armády. To znamenalo financovanie ubytovania, zásobovania, logistiky, energií a ďalších prevádzkových výdavkov. Okrem toho sovietska armáda mohla využívať československú infraštruktúru – kasárne, letiská, železnice, či cesty, ktoré sa udržiavali z československého rozpočtu.
Všetky výdavky sa hradili z československých verejných financií. V konečnom dôsledku to teda platili občania z daní a verejných zdrojov.
Ekologická spúšť
Na našom území si Sovieti v niektorých vojenských obvodoch vybudovali celé samostatné mestá. Napríklad v obvodnom vojenskom priestore Lešť pri Zvolene začalo už od konca 50. rokov vznikať mesto Šamarchilovka – ľudovo nazývané Malé Rusko.
Do roku 1991 tu žilo minimálne 3-tisíc sovietskych vojakov a ich rodiny. Kompletne vybavené mesto patrilo medzi najlepšie strážené priestory v krajine. Bolo tu sídlisko so štvorizbovými bytmi pre generalitu, škola, škôlka, poliklinika, kino a divadelná sála. Veľkoplošné sprchy, kde sa za hodinu umylo 400 vojakov, nazývali miestni „kúpele“. Mesto do odsunu sovietskych vojsk takmer nikto z domácich obyvateľov nevidel.
Kocáb spomína, že aby sa podarilo čo najskôr sovietske vojsko dostať z územia Československa preč, museli niekoľkokrát sovietskemu vedeniu ustúpiť a privrieť oči nad množstvom problémov. Upustili napríklad od niektorých zamýšľaných formulácií v zmluvách, ktoré by Sovietov priamo označovali za okupantov, s čím sovietska strana nesúhlasila.
„V jeden moment som si vyslúžil obrovskú kritiku od našich ekológov, že sme ich hnali skôr, než si po sebe stačili tie príšerné ekologické škody upratať. Hovoril som im: Páni, ja s vami súhlasím. Tiež mám rád čistotu a zem. Ale keď ich necháme upratovať, tak tu budú ďalších 20 rokov,“ povedal pre Český rozhlas.
Kocáb uviedol, že po odchode sovietskych vojsk zostala krajina presýtená naftou s nebezpečnými pozostatkami bojovej munície a mínami, ktoré ešte aj dnes môžu predstavovať reálne nebezpečenstvo.
Ostali rozbité cesty, budovy a ekologická spúšť. Armády v kasárňach vypustili do pôdy desaťtisíce litrov leteckého benzínu a nafty. Najhoršia situácia na Slovensku ostala podľa dostupných informácií v Sliači, vo Vlkanovej a v Rimavskej Sobote.
Jadrové hlavice
Zmluva o odchode obsahovala tri etapy, podľa ktorých proces odchodu sovietskych vojsk prebiehal od 26. februára 1990 do 21. júna 1991.
„Predstavte si, že 26. februára bola podpísaná zmluva a 26. februára urýchlene Sovieti vyvážali prvé zbrane raketovej brigády. Viete prečo? Pretože potrebovali odviesť jadrovú muníciu, ktorá tu oficiálne nebola, ale fakticky tu bola,“ povedal Kocáb.
Podľa neho počas februára a marca 1990 Sovieti vyvážali z Československa jadrové hlavice, ktoré tu mali už od roku 1967. Prítomnosť sovietskych jadrových zbraní považuje aj za čiastočný dôvod invázie v roku 1968.
Formálne sa odchod vojsk skončil 25. júna 1991 podpisom Protokolu o ukončení odsunu. V nedeľu 30. júna 1991 sa na oslavu odchodu sovietskych vojsk rozozvučali po celom Československu sirény a zvony.
V novembri 2022 poslanci slovenského parlamentu vyhlásili 21. jún 1991 za pamätný deň. „Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska v roku 1991“ sa do našich dejín zapísal ako posledný z 23-ročnej okupácie Česko-Slovenska sovietskou armádou, ktorá začala v noci z 20. na 21. augusta 1968.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
