Klasická hudba spôsobuje mnohé pozitívne zmeny v mozgu
Hlavný rozdiel medzi klasickou a populárnou hudbou spočíva v tom, že klasická hudba má jedinečné pravidlá – a mozog ich má rád.
Sivovlasá staršia žena sedela nehybne so sklopeným zrakom. V neskorom štádiu demencie už nehovorila s ostatnými, ani nenadväzovala očný kontakt.
Keď Ayako Yonetaniová začala hrať na husle, žena pomaly zdvihla hlavu.
„Jej ústa sa pohli a oči sa jej rozžiarili, akoby počula moju hudbu a snažila sa ju počúvať,“ povedala Yonetaniová, koncertná umelkyňa a profesorka huslí a violy na Univerzite múzických umení na Floride.
Tí, ktorí trávili so staršou ženou čas, boli ohromení. „Nikdy predtým ju nevideli takto reagovať,“ povedala. Bol to však len jeden z mnohých prípadov, keď Ayako videla niečo podobné.
Jasné dôkazy
V 90. rokoch minulého storočia vzbudila pozornosť jedna štúdia uverejnená v časopise Nature.
Tri skupiny účastníkov dostali za úlohu buď sedieť v tichu, počúvať relaxačnú kazetu, alebo počúvať Mozartovu Sonátu pre dva klavíry D dur (K 448). Po desiatich minútach sa skupine, ktorá počúvala Mozartovu hudbu, výrazne zlepšilo skóre priestorového IQ – bolo takmer o 10 bodov vyššie ako u ostatných dvoch skupín.
Odvtedy vedci používali Mozarta a inú klasickú hudbu v rôznych experimentoch na zvieratách i ľuďoch a potvrdili podobné výsledky: počúvanie klasickej hudby alebo učenie sa hrať na hudobný nástroj vedie k lepším školským známkam a lepším schopnostiam priestorového uvažovania, znižuje riziko atrofie mozgu a spomaľuje pokles kognitívnych schopností.
„Mozartov efekt“ skutočne existuje, povedal počas rozhovoru pre Epoch Times Kiminobu Sugaya, ktorý má doktorát z farmakológie a je profesorom medicíny na Floridskej univerzite a vedúcim oddelenia neurovedy na Burnettovej škole biomedicínskych vied. Pri pokusoch s obyvateľmi miestnej komunity zistil, že pri prehrávaní tohto typu klasickej hudby „zaznamenali 50 % nárast mozgových funkcií“.
Niektoré druhy klasickej hudby nielenže zlepšujú kognitívne schopnosti, ale používajú sa aj na liečbu mozgových porúch, ako je epilepsia a Parkinsonova choroba. „Mozartov efekt je jasným dôkazom toho, že pomocou hudby možno meniť mozgové funkcie a abnormality,“ povedal pre Epoch Times Dr. Michael Trimble, emeritný profesor neurológie a neuropsychiatrie na Neurologickom inštitúte Londýnskej univerzity a člen Kráľovskej lekárskej fakulty. Niekedy je epilepsia ťažšie zvládnuteľná pomocou liekov – a použitie starostlivo vybranej a upravenej klasickej hudby na „tréning“ mozgu pacientov s epilepsiou môže normalizovať ich mozgové vlny a elektroencefalografické abnormality.
V štúdii uverejnenej v časopise Interdisciplinary Science Reviews v roku 2022 sa uvádza, že „do dnešného dňa zostávajú K448 a K545 jedinými antiepileptickými hudobnými výbermi, ktoré boli overené opakovanými experimentami“. Štúdia tiež citovala údaje z metaanalýzy z roku 2020, v ktorej sa zistilo, že „približne 84 % účastníkov skúmaných štúdií vykazovalo významné zníženie epileptickej mozgovej aktivity pri počúvaní Mozartovej skladby K448“.
Čo chce mozog
Z hľadiska vplyvu na ľudský mozog spočíva hlavný rozdiel medzi klasickou a populárnou hudbou „v komplexnosti a štruktúre“, uviedla pre Epoch Times Clara Jamesová, ktorá má doktorát z neurovedy a je profesorkou na Univerzite aplikovaných vied a umení v Ženeve a docentkou na Ženevskej univerzite.
Jamesová bola pred dovŕšením 32 rokov profesionálnou huslistkou.
Klasická hudba obdobia baroka, klasicizmu a romantizmu (1600-1900) sa riadi prísnymi štrukturálnymi a harmonickými pravidlami. Dokonca aj nehudobníci si všimnú problém s jej štruktúrou, ak sa interpret dopustí drobnej chyby, povedala Jamesová.
„Kladie značný dôraz na proporcie, rovnováhu a harmóniu,“ dodala Ayako Yonetaniová.
Naopak, iné formy hudby nemusia tieto štrukturálne pravidlá striktne dodržiavať.
Ľudský mozog „má rád hudobné pravidlá,“ vysvetlil doktor Trimble. „Existujú určité hudobné zvuky, ktoré sú hlboko zakorenené v schopnosti nášho nervového systému nechať sa hudbou pohnúť.“ Zdôraznil, že hudba obsahuje prirodzené pravidlá a matematickú logiku, najmä klasická hudba, kde je spojenie s matematikou výrazné. Preto je mozgom všeobecne uznávaná a prijímaná.
Dr. Trimble poznamenal, že Mozart vytvoril skutočne odlišný hudobný štýl, ktorý sa odklonil od predchádzajúceho barokového obdobia. Mozartova skladba K448, ktorá bola prvou skladbou použitou na skúmanie mozgového efektu a vplyvu Mozartovej hudby na mozog všeobecne, „môže súvisieť s prítomnosťou nižších harmonických frekvencií“.
„Klasická a populárna hudba sa v mnohých ohľadoch líšia,“ pokračoval. Populárna hudba obsahuje neustále opakovanie rovnakých hudobných sekvencií a sprostredkúva informácie, ktoré sú často neurčité a banálne, bez jemného vývoja a variácií, ku ktorým dochádza v klasickej hudbe.
Jamesová poukázala na to, že typická skladba klasickej hudby obsahuje širokú škálu rytmov, pričom dynamika sa mení od extrémne hlasných, cez veľmi tiché, až po extrémne pomalé a rýchle úseky – to všetko je plynulo prepojené. Naproti tomu jedna skladba populárnej hudby má obmedzenú variabilitu a udržiava pravidelný rytmus.
Okrem toho sú skladby klasickej hudby pomerne dlhé, zvyčajne trvajú 20 až 25 minút; niektoré sú ešte dlhšie, napríklad diela Gustava Mahlera, ktoré môžu trvať viac ako hodinu. Nesú bohaté množstvo informácií a poskytujú mozgu dostatok času na ich spracovanie, podobne ako keď si pomaly vychutnávame jablko, na rozdiel od rýchlej konzumácie gumeného cukríka s jablkovou príchuťou.
Navyše, hlasitosť živého zvuku na koncertoch modernej populárnej hudby môže byť ohlušujúca a správanie spevákov a fanúšikov môže byť dosť divoké. „Hudbu nie je počuť, pretože ľudia neustále kričia,“ povedal dr. Trimble.
Zvýšenie množstva sivej mozgovej hmoty
Ako ľudia starnú, ich mozog sa postupne zmenšuje, čo vedie k postupnému úbytku neurónov. Jedna štúdia však zistila, že u orchestrálnych hudobníkov sa niektoré časti mozgu časom nezmenšujú a môžu sa dokonca zväčšovať.
Podobné výsledky priniesli aj testy magnetickej rezonancie.
Mozog sa skladá zo sivej a bielej hmoty. Zistilo sa, že sivá hmota tvorená neurónmi sa po hudobných aktivitách zväčšuje. Jamesová vysvetlila, že toto zväčšenie nie je spôsobené nárastom počtu neurónov, ale skôr tým, že „spojenia medzi neurónmi zosilnejú“. Naopak, biela hmota sa týka krátkych alebo dlhých axónov, ktoré spoločne fungujú ako komunikačná sieť mozgu, podobne ako miestne komunikácie a diaľnice spájajú rôzne mestá. Pri počúvaní hudby sa táto sieť lepšie buduje.
Okrem toho sa hipokampus – hlboká mozgová štruktúra – „rozsvieti“, keď ľudia sústredene počúvajú hudbu, povedala Jamesová. Hipokampus zohráva kľúčovú úlohu pri poznávaní, pamäti a emóciách.
Zdá sa, že naše spomienky na hudbu pretrvávajú dlhšie ako spomienky na každodenné udalosti alebo zážitky z určitých etáp života. Tento jav vysvetľuje, prečo si niektorí starší jedinci dokážu bez námahy vybaviť a zaspievať piesne alebo melódie, ktoré sa im páčili v mladosti. Hipokampus tiež pomáha ľuďom porozumieť hudbe. Pokiaľ táto časť mozgu nie je zapojená, človek nerozumie tomu, čo počuje, ako keby počúval iný jazyk.
Emocionálny dopad
Medzinárodné prieskumy zistili, že viac ako 80 % z nás plače pri počúvaní hudby, ale len 18 % a 25 % sa rozplače pri prezeraní sôch a obrazov. „Hudba nás dojíma,“ povedal dr. Trimble.
Klasická hudba je úzko spojená s emóciami. Dr. Trimble sa domnieva, že „skutočná reakcia, ktorú na hudbu máme, je takmer transcendentálna“.
Klasická hudba môže byť účinnejšia na zníženie stresu a úzkosti ako iná hudba, pretože zvyčajne obsahuje momenty uvoľnenia a upokojenia. „Každá skladba obsahuje pomalé úseky, ktoré vám pomôžu uvoľniť sa,“ povedala Jamesová. V niektorých terapeutických zariadeniach, napríklad v nemocniciach, najmä na jednotkách intenzívnej starostlivosti, sa často uprednostňujú diela Mozarta, Bacha a niektorých talianskych klasických skladateľov pre ich vynikajúce účinky na zníženie stresu a bolesti.
Jonathan Liu, lekár tradičnej čínskej medicíny (TCM) a akupunkturista v Kanade pre Epoch Times povedal, že klasická hudba v minulosti zohrávala významnú úlohu pri liečení. Môže tiež vyvolávať pocit posvätnosti, vzbudzovať vďačnosť a úctu.
Za vzbudením emócií stojí množstvo látok produkovaných v mozgu.
Hudba podporuje vylučovanie endorfínov, enkefalínov, dopamínu a serotonínu v mozgu. Rôzny typ hudby má rôzne biologické účinky, od vyvolania potešenia a uvoľnenia až po zmiernenie fyzického nepohodlia a podporu spánku.
Kiminobu Sugaya spomenul, že návšteva koncertu vážnej hudby je ideálna na rande, pretože vďaka dopamínu uvoľnenému v mozgu môžete svojmu partnerovi pripadať očarujúci. Krásna hudba môže tiež zvýšiť hladinu oxytocínu, hormónu lásky.
„Mozog má mnoho nevyužitého potenciálu, ktorý ľudstvo ešte plne nevyužilo,“ uviedol Jonathan Liu.
Uvoľňovanie dopamínu vyvoláva šťastie a zapaľuje iskry v kognitívnych systémoch a systémoch odmeňovania v mozgu. Jamesová vysvetlila, že keď ľudia pri ponorení sa do klasickej hudby pociťujú chvenie alebo mrazenie v chrbte, zažívajú jav, pri ktorom sa systém odmeňovania v mozgu naplno aktivuje a naštartuje takýmto príjemným zážitkom.
Na rozdiel od klasickej hudby, ktorá má účinky znižujúce úzkosť a depresiu, niektoré moderné žánre rockovej hudby vyvolávajú nadmerné vzrušenie a melanchóliu. Pri diskusii o preferenciách stimulujúcej hudby u mladých ľudí dr. Trimble uviedol: „Neverím, že to pomáha vášmu emocionálnemu stavu.“ Naopak, táto hudba podľa neho vyvoláva hnev a negatívne emócie.
Niektoré moderné žánre hudby novej generácie môžu mať tiež negatívny vplyv na emócie.
V staršej štúdii počúvalo 144 účastníkov rôzneho veku rôzne kategórie hudby po dobu 15 minút a vyplňovalo rovnaký dotazník pred a po vypočutí. Výsledky ukázali, že klasická hudba výrazne znižovala pocity napätia. Naopak, hudba novej generácie síce znížila pocity napätia a nepriateľstva, ale zároveň znižovala duševnú jasnosť a energickosť ľudí. Rocková hudba nielenže výrazne zvyšovala pocity nepriateľstva, únavy, smútku a napätia, ale tiež znižovala duševnú jasnosť a energickosť ľudí a ich pocity záujmu a uvoľnenia.
Nič ezoterické
Jamesová nabáda ľudí, aby do svojho každodenného života zaradili klasickú hudbu.
Pre priemerného človeka nie je klasická hudba ezoterická ani náročná na pochopenie; mnohé klasické skladby sú v skutočnosti celkom prístupné. „I človek, ktorý nikdy nechodil na hodiny hudby, dokáže hudbu veľmi oceniť,“ povedala.
Ayako Yonetaniová tiež poznamenala, že klasická hudba z obdobia klasicizmu pôvodne slúžila ako zábava pre šľachtu, takže diela skladateľov ako Mozart a Joseph Haydn boli celkom prístupné a príjemné. Klasická hudba barokovej éry od skladateľov ako Bach a Händel je navyše napriek svojej o niečo zložitejšej povahe výborným úvodom do poznávania hudby. Klasická hudba z obdobia romantizmu, ktorej príkladom sú skladatelia ako Brahms a Robert Schumann, ponúka nepreberné množstvo krásy a hĺbky.
Yonetaniová sa podelila o roztomilý detail týkajúci sa jej každodennej rutiny. „S manželom počúvame hudbu pri raňajkách.“ Okrem toho je presvedčená, že počúvanie klasickej hudby počas cesty do práce môže byť obohacujúcim spôsobom, ako oceniť jej krásu a hĺbku.
Je pozoruhodné, že Yonetaniová aj Jamesová hovorili o obrovskom kúzle živých koncertov.
„Nič sa nevyrovná živému koncertu,“ zdôraznila Jamesová a uviedla, že najlepší spôsob, ako oceniť klasickú hudbu, je koncert. Ľudia sa môžu sústrediť bez rozptyľovania, ponoriť sa do hudby a živého výkonu hudobníkov a získať „maximálny zážitok, potešenie a povzbudenie“.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK