Keď sa myseľ nedokáže odpútať
Keď vaše myšlienky ovládne posadnutosť, existuje spôsob, ako sa oslobodiť.
Niekedy sa vaša myseľ môže upnúť na určitú myšlienku alebo predstavu a odmieta ju opustiť. Niektorým ľuďom sa to stáva neustále bez toho, aby si to uvedomovali.
Ako spoznáte, že sa vaša myseľ niečoho drží? Tu je niekoľko príznakov:
- Nedokážete sa prestať hádať.
- Ľudia vás poznajú ako niekoho, kto musí mať vždy pravdu.
- V hlave si prehrávate rozhovory a znova vnútorne polemizujete.
- Dlho v sebe dusíte pocit krivdy.
- Držíte v sebe zášť.
- Ste frustrovaní, pretože veci nie sú také, ako by ste chceli.
- Ľudia sú unavení z vášho sťažovania sa alebo neustálej frustrácie z tých istých vecí.
- Ľutujete minulosť a želáte si vrátiť čas, aby ste mohli zmeniť dôležité momenty vo svojom živote.
- Nedokážete si odpustiť niektoré veci, ktoré ste urobili.
Myseľ, ktorá sa občas upne na nejakú myšlienku, je normálna. Ak však nedokážete určité veci pustiť z hlavy, vaša myseľ sa stáva čoraz strnulejšou. Lipnutie na niečom môže ovplyvniť vaše vzťahy, vašu schopnosť sústrediť sa na prítomný okamih a vaše šťastie.
Do istej miery môže byť táto posadnutosť výhodou – môže pôsobiť ako ochranný mechanizmus alebo hnacia sila k činnosti. Ak ale chcete mať pružnejšiu myseľ, musíte sa naučiť myšlienky v určitom okamihu pustiť. Pozrime sa, ako na to.
Prečo sa myseľ upína
Najprv sa zamyslime nad tým, prečo sa myseľ vôbec na niečo upína. Nemôžeme predpokladať, že je to preto, lebo nechce, aby sme boli šťastní, alebo že nie je dosť inteligentná na to, aby sa niečoho zriekla. Myseľ prirodzene túži po tom, aby veci boli také, aké si ich praje – také, aké sa nám páčia. Posadnutosť vzniká vtedy, keď sa k týmto veciam pripútame.
Prečo sa pripútavame? Pretože sa bojíme, že ak veci nebudú také, aké ich chceme mať, nebudeme v poriadku. Napríklad:
- Ak nemám v hádke pravdu, bojím sa, že ma ľudia budú považovať za hlupáka.
- Ak sa nebránim kritike, bojím sa, že nie som dobrý človek – alebo že ma tak nebudú vnímať.
- Ak nepodľahnem zášti alebo zatrpknutosti, bojím sa, že ma ľudia budú prehliadať a nebudú si ma vážiť.
- Ak ma frustruje, že veci nejdú podľa mojich predstáv, bojím sa, že nebudem mať kontrolu nad desivou situáciou.
Znie vám to povedome? Tieto obavy sa pravdepodobne týkajú vecí alebo výsledkov, s ktorými sa z nejakého dôvodu nedokážete zmieriť.
Ako to nechať odísť
Keď pochopíme, prečo sa naša myseľ upína, teda keď identifikujeme svoj strach, môže nám to pomôcť začať sa ho zbavovať. Najprv si musíme priznať, že sa z nejakého dôvodu bojíme, že nebudeme v poriadku. Tento strach je pochopiteľný.
Potom si môžeme položiť otázku: „Čo môj strach potrebuje, aby som sa cítil, že budem v poriadku?“ Prvá odpoveď možno bude: „Potrebujem, aby veci boli také, ako chcem!“ Toto je ale práve ten základný vzorec, ktorý vedie k pripútanosti mysle.
Ale čo keby sme k tomu, aby sme boli v poriadku, tieto veci nepotrebovali? Čo keby sme mohli dôverovať tomu, že bez ohľadu na to, čo sa stane, to zvládneme? Skúste si predstaviť, že ste v poriadku – aj keď sa mýlite, aj keď si o vás niekto myslí niečo zlé, aj keď ste urobili niečo trápne alebo aj keď veci jednoducho nie sú také, aké by ste chceli, aby boli.
Ak si dokážete predstaviť, že ste v poriadku napriek všetkému, aký nástroj by vám pomohol túto situáciu zvládnuť? Možno len hlbší nádych, trochu pokoja a trochu lásky. Keď toto máte, nepotrebujete, aby sa veci vyvíjali nejakým konkrétnym spôsobom.
Ako precvičovať odpútavanie sa
Teraz to poďme vyskúšať v praxi:
1. Všimnite si, kedy sa vaša myseľ upína. Zvyčajne sa to prejavuje ako frustrácia, neschopnosť opustiť hádku alebo krivdu a pocit napätia v tele a mysli. Už len tým, že si to všímate, robíte pokrok.
2. Zastavte sa a priznajte si svoj strach. Na chvíľu sa nadýchnite. Uvedomte si, že vaša pripútanosť pramení zo strachu, že nebudete v poriadku. Všimnite si, ako vás to frustruje. Potom si tento strach jednoducho priznajte, nadýchnite sa a dajte mu priestor a pochopenie.
3. Pripomeňte si, že vždy budete v poriadku. Začnite si budovať hlbokú dôveru, že váš pocit bezpečia nezávisí od toho, či máte pravdu, či sa vás niekto dotkol alebo či veci dopadnú podľa vašich predstáv. Môžete byť v poriadku bez ohľadu na výsledok. Dôverujte tomu.
4. A teraz to nechajte ísť. Nadýchnite sa a priznajte si, že sa môžete mýliť. Uznajte, že druhý človek mohol mať dobré úmysly. Pripustite, že nepotrebujete, aby veci boli podľa vašich predstáv. Odpusťte druhému človeku alebo sebe. Precíťte, aké je to oslobodzujúce a láskyplné.
Tieto kroky nemusia byť ľahké. A to je v poriadku. Nemusíme sa upínať na ich dokonalé zvládnutie – stačí ich iba trénovať. Pristupujte k tomu so zvedavosťou a sledujte, čo sa stane.
Potom si skúste predstaviť, čo by sa mohlo stať, keby ste dovolili svojej mysli uvoľniť sa a stať sa pružnejšou. Aká nová otvorenosť by mohla prísť? Možno vás čaká úplne nový pohľad na svet.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
