Kanibalizmus: Vyvrcholenie komunistického vládnutia
Získať základné veci – napríklad potraviny – na uspokojenie najzákladnejších ľudských potrieb predstavovalo často v komunistických spoločnostiach skutočný problém. Hlad, všeobecný nedostatok, nefunkčná politika centrálneho plánovania, či dokonca umelo vyvolané hladomory použité na masové vyvražďovanie obyvateľstva, neboli v komunistických systémoch ničím ojedinelým. V dôsledku toho prepukol na viacerých miestach v Sovietskom zväze, Číne, Kambodži, Etiópii a Severnej Kórei kanibalizmus.
Čína
V Číne na konci 50. rokov zahájil komunistický vodca Mao Ce-tunga kampaň s názvom „Veľký skok vpred“. Išlo o politiku s katastrofálnymi dôsledkami. Cieľom bolo v krátkom čase (za niekoľko rokov) dostať produkciu ocele v Číne na americkú alebo britskú úroveň. Výsledkom bola smrť približne 45 miliónov ľudí od hladu alebo kvôli perzekúciám.
Britský autor Jasper Becker napísal o Veľkom skoku knihu „Hladné prízraky“ (Hungry Ghosts). Opisuje v nej ako boli Číňania z číreho zúfalstva donútení na trhu predávať ľudské mäso a dokonca podstupovať výmeny detí, aby nejedli svoje vlastné. Veľký skok, ktorý trval štyri roky (1958 až 1962), podľa viacerých historikov a bádateľov vrátane známeho holandského historika Franka Diköttera zapríčinil priamo čínsky diktátor. Mao sa pokúšal zaviesť päťročné plány podľa vzoru sovietskeho vodcu Josifa Stalina.
„Čína nebola vo vojne,“ napísal Becker. „Úrodu nezničila žiadna pohroma. Neboli tam žiadne nezvyčajné záplavy ani suchá. Sýpky boli plné a tiež ostatné krajiny boli pripravené obilie v prípade núdze dodať. Dôkazy ukazujú, že Mao a čínska byrokracia mali vládnu mašinériu plne pod kontrolou.”
Napríklad v oblasti Fengyang zomreli počas Veľkého skoku všetci obyvatelia 21 dedín. Podľa Beckera bolo zaznamenaných 63 prípadov kanibalizmu. V knihe „Hladní duchovia“ cituje vládne nariadenie vo Fengyangu, ktoré bolo pravdepodobne vydané s cieľom zabrániť ľuďom, aby vykopávali mŕtvoly ako posledný zdroj svojej potravy. Znelo takto:
„Plytké pochovávanie je zakázané. Všetky mŕtvoly musia byť pochované aspoň jeden meter hlboko a na vrchu sa musia pestovať plodiny.
Nie je dovolené pochovávať v blízkosti ciest.
Je zakázaný akýkoľvek plač a nárek.
Nosenie smútočného odevu je zakázané.“
Becker poznamenal, že kanibalizmus z konca 50. a začiatku 60. rokov sa v Číne vyskytoval pravdepodobne „v rozsahu, aký nemá v dejinách 20. storočia obdobu“.
Znepokojujúcu správu od očitého svedka priniesol v knihe „Náhrobný kameň“ (Tombstone) opisujúcu veľký čínsky hladomor čínsky autor Yang Jisheng. „Išiel som do jednej dediny a videl som 100 mŕtvol, potom do ďalšej dediny a tam bolo ďalších 100 mŕtvol. Nikto im nevenoval pozornosť. Ľudia hovoria, že telá jedli psy. Nie je to pravda, hovorím. Psy už dávno predtým zjedli ľudia,“ opísal svedok.
Sovietsky zväz
V Sovietskom zväze sú známe dve obdobia masového kanibalizmu. Prvýkrát k nemu došlo na začiatku 20. rokov 20. storočia za vlády vtedajšieho vodcu Vladimira Lenina počas hladomoru v Povolží, ktorý priniesol smrť miliónom ľudí.
Červený kríž v tom čase informoval, že miestni roľníci „vykopávali telá, aby ich mohli zjesť“.
„Po masových hroboch prvej svetovej vojny, politických otrasoch v Rusku a iných krajinách a bujnejúcom šírení chorôb medzi vyčerpanými komunitami nastal nedostatok potravín, ktorý v Rusku, na Ukrajine a v Gruzínsku dostal do bezprostredného ohrozenia približne 32 miliónov životov,“ uviedol Červený kríž. „V roku 1921 sa k politickému chaosu, ktorý spôsobil rozpad všetkých existujúcich zdravotníckych služieb, pridalo ničivé sucho, čo viedlo k všeobecnému hladomoru.“
Neskôr, za Stalina, sa fenomén kanibalizmu zopakoval. Počas Holodomoru zomrelo podľa odhadov 7 až 10 miliónov Ukrajincov, pričom niektorí historici tvrdia, že to bol práve Stalin a sovietske vedenie, kto hladomor naplánoval s cieľom zlikvidovať ukrajinské hnutie za nezávislosť.
„Prežitie bolo morálnym aj fyzickým bojom,“ hovorí Timothy Snyder v knihe Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom, pričom sa odvoláva na správy o kanibalizme, ktorý bol počas Holodomoru, trvajúceho v rokoch 1932 až 1933, veľmi rozšírený.
„Istá lekárka napísala v júni 1933 priateľovi, že sa ešte zatiaľ nestala kanibalkou, ale „nie som si istá, či sa ňou nestanem v čase, keď ti môj list príde“. Dobrí ľudia zomreli ako prví. Tí, ktorí odmietli kradnúť alebo sa prostituovať, zomreli. Zomreli tí, ktorí dávali jedlo iným. Tí, ktorí odmietli jesť mŕtvoly, zomreli. Zomreli tí, ktorí odmietli zabíjať svojich blížnych. Rodičia, ktorí sa bránili kanibalizmu, zomreli skôr než ich deti.“
Priznali to dokonca aj Sovieti.
Podľa záznamov bolo počas Holodomoru za kanibalizmus odsúdených približne 2 500 ľudí.
Severná Kórea
Ak sa vám zdá, že kanibalizmus v Maovej Číne alebo v Stalinovom Sovietskom zväze je problematika dávnej minulosti, Severná Kórea je súčasným príkladom. V polovici 90. rokov minulého storočia spustošil izolovanú komunistickú krajinu veľký hladomor, ktorý zabil až 10 % jej obyvateľov. Vyhladovaní občania boli nútení hľadať zvyšky potravy po celom okolí.
„Nekupuj žiadne mäso, ak nevieš, odkiaľ pochádza,“ povedala jedna žena z Chongjinu svojmu známemu. V knihe Nie je čo závidieť: Život bežných ľudí v Severnej Kórei to zaznamenala americká reportérka Barbara Demicková. Severokórejčanka prezradila, že na vidieku sa šírili desivé fámy o kanibalizme. Ľudia sa vyhýbali konzumácii mäsa a varovali svoje deti.
Severokórejský vojenský dôstojník, ktorý utiekol do Číny uviedol, že po častých masových hladomoroch v Severnej Kórei zvyčajne nasledoval kanibalizmus. (Čínske úrady v súčasnosti uplatňujú politiku posielania zbehov späť do Severnej Kórey napriek reálnej hrozbe ich mučenia alebo popravy.)
„Ľudia z hladu zošalejú. Dokonca zabíjajú a jedia svoje vlastné deti. Takéto veci sa dejú na mnohých miestach,“ cituje dôstojníka Becker.
V rokoch 1994 až 1998 mohlo pri severokórejskom hladomore zomrieť 250 000 až 3,5 milióna ľudí. Hladomor vypukol po tom, čo severokórejská ekonomika v podstate skolabovala potom, čo sa po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 zrušil dotovaný obchod medzi oboma krajinami.
V roku 2003 humanitárne agentúry pracujúce v Severnej Kórei informovali, že našli rozrezané a uvarené deti u ľudí, ktorí trpeli zúfalým nedostatkom jedla. V tom čase sa Svetový potravinový program OSN pokúsil získať prístup na „farmárske trhy“ v krajine – ale Pchjongjang to zamietol, uviedol britský Telegraph.
„Kúsky „špeciálneho“ mäsa sú vystavené na slamených rohožiach na predaj. Ľudia vedia, odkiaľ pochádzajú, ale nehovoria o tom,“ citovali noviny jedného z utečencov.
Začiatkom roka 2012, po smrti vtedajšieho severokórejského vodcu Kim Čong-ila zomreli tisícky ľudí od hladu. V roku 2013 agentúra Asia Press informovala o „obavách“ z kanibalizmu v provinciách Severný a Južný Hwanghae uprostred hladomoru, ktorý si vyžiadal 10 000 mŕtvych. V znepokojujúcej správe sa uvádza, že istý muž mal vybrať mŕtvolu svojho vnuka z hrobu, aby ju mohol zjesť. Šírili sa pochmúrne zvesti, podľa ktorých muži varili svoje deti.
Kambodža
Štyri roky, 2 milióny úmrtí. Išlo asi o 25 % z vtedajších 8 miliónov obyvateľov Kambodže. Počas Pol Potovho režimu Červených Khmérov inšpirovaného Maom, ktorý trval od roku 1975 do roku 1979, bolo rozšírené mučenie, podvýživa, popravy, choroby a nútené práce. Diktátor Pol Pot chcel zaviesť najčistejšiu formu komunizmu, aká sa doteraz vo svete zrodila, pričom nútil obyvateľov miest pracovať na poliach.
To, čo vyvolalo vypuknutie kanibalizmu v Kambodži kontrolovanej Červenými Khmérmi, nebol hladomor, ale úplne zvrátené úmysly.
Niektorí vojaci a úradníci Červených Khmérov boli videní, ako úplne neskrývane konzumujú časti ľudských tiel.
„Všetci vo väzení to videli a boli veľmi vydesení, keď videli čerstvú ľudskú pečeň a srdce. Rozšíril sa príbeh, že kádre Červených Khmérov… jedli vnútorné orgány ľudí, pretože ich to robilo bezcitnými a dodávalo im to odvahu zabíjať iných,“ povedal v roku 2015 politický väzeň počas obdobia vlády kambodžských komunistov Ouk Him.
Počas súdmeho pojednávania o genocíde v roku 2016 svedkovia zopakovali Himove tvrdenia a svedčili proti druhému najsilnejšiemu komunistovi „bratovi číslo dva“ Nuonovi Cheaovi, kambodžskému premiérovi.
„Keď som sa staral o kravy a byvoly, videl som, ako boli zabíjaní väzni. Väčšine z nich podrezávali hrdlá,“ povedal Meas Sokha počas tribunálu. „Dvaja (strážcovia Červených Khmérov) pevne držali väzňa a ďalší mu podrezal hrdlo.“
„Vždy, keď došlo k zabíjaniu, strážcovia pili víno spolu so žlčníkmi. Vedel som, že tieto žlčníky pochádzajú z ľudí. Bolo tam veľa žlčníkov sušených na slnku blízko plota,“ dodal.
Svedok neskôr opísal aj vraždu a následnú konzumáciu tehotnej ženy, ktorú vykonali strážcovia Červených Khmérov.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
