Je Pakistan „kanárikom v čínskej uhoľnej bani“ v rámci Novej hodvábnej cesty?
Pakistanu sa nedarí, a to z veľkej časti kvôli jeho úzkemu prepojeniu s pekinskou iniciatívou Pás a cesta (BRI).
Pretože uhoľné bane zvyčajne vypúšťajú veľké množstvo jedovatého oxidu uhoľnatého, nosili baníci v dávnych dobách do bane kanárika v klietke. Jeho citlivý organizmus podľahol zvyšujúcej sa koncentrácii plynu oveľa skôr ako ľudia a varoval ich, že sú v smrteľnom nebezpečenstve. Keď kanárik uhynul, bol to signál pre baníkov, aby utiekli. Pakistan ako jeden z prvých a nadšených účastníkov BRI teraz trpí následkami a môže vysielať varovný signál ostatným krajinám, aby túto „baňu“ opustili.
Najväčším problémom Pakistanu je energetická sieť vybudovaná pre štát v rámci projektu BRI, známeho aj pod názvom „Jeden pás a jedna cesta“ (One Belt, One Road = OBOR). Projekt bol od začiatku drahý, a pretože Čína vybudovala podstatne viac výrobných kapacít, ako Pakistan potrebuje, dlhové bremeno, ktorému Pakistan teraz čelí, je jednoducho neúnosné.
Je príznačné, že tento problém nie je len nešťastným omylom, ku ktorému často dochádza pri investovaní štátov. Ešte zlovestnejšie pre všetkých účastníkov BRI je, že ide o vlastnosť fungovania pekinského systému.
V rámci tejto schémy Peking osloví menej rozvinutú krajinu a ponúkne jej vybudovanie infraštruktúry, ktorá jej pravdepodobne pomôže dosiahnuť hospodárske zisky. Peking ponúkne prijímateľovi, že mu na zaplatenie projektu poskytne pôžičky, ktoré sú vždy poskytované čínskymi štátnymi bankami. Takisto zaistí čínskych dodávateľov na výstavbu a čínsky manažment na riadenie projektu po jeho dokončení.
Všetky výhody sú na strane Pekingu. Ak prijímajúca krajina z nejakého dôvodu nebude schopná plniť finančné záväzky z pôžičky, vlastníctvo sa vráti do rúk Pekingu. Aj keď je prijímajúca krajina schopná splácať pôžičku, zostáva Pekingu zaviazaná k tomu, aby sa projekt udržiaval a aby sa mu vyplatil.
Existuje ešte jeden zdroj problémov. Pretože čínske úrady vyberajú projekty vždy skôr z politických a diplomatických ako z ekonomických dôvodov, projekty často nezodpovedajú potrebám hospodárstva prijímajúcej krajiny alebo sú príliš veľké či príliš malé. Vzhľadom na to, že Peking používa peniaze prijímajúcej krajiny, aj keď vo forme pôžičky, má len malú motiváciu prispôsobovať projekty potrebám. Ešte horšie je, že krajiny, ktoré čínsky režim osloví, sú len zriedka schopné svoje ekonomické potreby presne vyhodnotiť.
Pre Pakistan vyzerala pôvodná ponuka Číny zhruba pred desiatimi rokmi lákavo. Krajina mala nedostatok elektrickej kapacity. Čína prišla a postavila celý rad uhoľných, solárnych a vodných elektrární za približne 25 miliárd dolárov, čo je pre Pakistan obrovská suma. Okrem záväzku splatiť pôžičku len za 10 rokov sa Pakistan musel tiež zaviazať, že bude odoberať všetku elektrinu vyrobenú radom zariadení spravovaných Číňanmi po dobu nasledujúcich 40 rokov, a ďalej sľúbil čínskym štátnym spoločnostiam, ktoré ich prevádzkujú, 34 % návratnosť ich úsilia.
Od začiatku malo byť zrejmé, že Pakistan tieto podmienky nikdy nemôže splniť. Pretože kalkulácie boli skôr politické a diplomatické ako ekonomické, Čína postavila omnoho väčšiu výrobnú kapacitu, ako bude Pakistan v najbližších rokoch potrebovať, podľa niektorých výpočtov až o 40 % viac. Podmienky však nútia Pakistan, aby si všetko, čo vyrobí, aj tak kúpil.
Aby Pakistan splnil všetky tieto zaťažujúce záväzky, zvýšil cenu elektriny na vyššiu úroveň ako v niektorých vyspelých a podstatne bohatších krajinách. Elektrina pre niekoľko svetiel, malú chladničku a niekoľko ventilátorov môže pakistanskú rodinu stáť v prepočte zhruba 60 dolárov mesačne, čo je skutočne vysoká čiastka vzhľadom na to, že príjem na obyvateľa v krajine dosahuje približne 125 dolárov mesačne.
Pakistan už dlhuje čínskym štátnym bankám sumu rovnajúcu sa 1 miliarde dolárov, nepočítajúc ďalších 9 miliárd dolárov, ktoré bude dlhovať za dve nové čínske jadrové elektrárne.
Pakistan je na tom horšie ako väčšina ostatných účastníkov BRI, a to hlavne preto, že bol prvým hráčom. Nie preto, že by dohody s ostatnými krajinami mali iný charakter, hoci každá z nich má iné špecifiká. Srí Lanka už nesplnila svoje záväzky a niekoľko afrických účastníkov muselo rokovať o nových podmienkach, pretože tie existujúce už nedokážu podporovať. Nie tak dávno musel čínsky líder Si Ťin-pching sľúbiť ďalšie pôžičky v Afrike, len aby niekoľko účastníkov z programu nevycúvalo.
Ak Pakistan niečo naznačuje, potom je to skutočnosť, že program BRI je od základu chybný. A čo je možno ešte horšie, neúspešní účastníci zaťažia čínske financie a dodávateľov v čase, keď si to zadlžená a málo výkonná čínska ekonomika nemôže dovoliť.
O autorovi: Milton Ezrati je redaktorom časopisu The National Interest, pobočky Centra pre štúdium ľudského kapitálu na Univerzite v Buffale (SUNY), a hlavným ekonómom komunikačnej spoločnosti Vested so sídlom v New Yorku. Pred nástupom do spoločnosti Vested pôsobil ako hlavný trhový stratég a ekonóm v spoločnosti Lord, Abbett & Co. Často píše aj pre City Journal a pravidelne bloguje pre Forbes. Jeho poslednou knihou je „Thirty Tomorrows: Nasledujúce tri desaťročia globalizácie, demografie a toho, ako budeme žiť.“
Vyjadrené názory sú názormi autora a nemusia sa zhodovať s názormi Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
