Holandské voľby: Geerta „Mozarta“ Wildersa čakajú siahodlhé vyjednávania (Komentár)
Holandské voľby vyhral protiislamský politik Geert Wilders s nečakane veľkým náskokom.
Holandsko s rozlohou 41 526 km2 je menšie ako Slovensko a má 17,5 milióna obyvateľov (ak tieto dve čísla vydelíte a zohľadníte skutočnosť, že takmer 1/5 krajiny tvorí vodná plocha, dostanete dosť vysokú hustotu obyvateľstva). Na politickej mape Európy ide však o veľmi dôležitú krajinu, jedného z trendsetterov európskej politiky. A je tiež veľmi bohatá; kapitalizmus značne moderného štýlu tu vznikol v čase, keď východná polovica kontinentu ešte prevádzkovala nevoľníctvo. Také pojmy ako akcie, opcie, spoločnosť s ručením obmedzeným, konateľ, prokurista, burza atď. sú spravidla buď anglické, alebo holandské, prípadne boli v jednej z týchto krajín zdokonalené do dnešnej podoby. Boli to práve tieto dve krajiny, ktoré sa vzájomným súperením vo vodách svetového oceánu už niekedy v 17. storočí doviedli do obojstrannej a bezhlavej modernizácie.
Chcete viac Maročanov alebo menej?
Jedným z vedľajších účinkov tejto kupeckej tradície je, že Holanďania sú pomerne priamočiary národ. A čerstvý víťaz nedávnych volieb, Geert Wilders, túto priamočiarosť dokonale ilustruje. Na máloktorom inom mieste by sa taký významný politik mohol na mítingu opýtať svojich voličov: „Chcete tu viac Maročanov alebo menej?“ bez akéhokoľvek zaobaľovania alebo zjemňovania. Je pravda, že ho za to vláčili po súdoch (a nie prvýkrát), ale politicky zničujúce to pre neho nebolo ani náhodou, zatiaľ čo v susednom Nemecku by z neho za takýto výrok spravili vyvrheľom.
Nech je, ako chce, v predvolebných prieskumoch sa v Holandsku buď trochu klamalo alebo sa nesprávne vyhodnocovali odpovede respondentov. Až do poslednej chvíle vyzerala situácia vyrovnane: Wildersova PVV, ďalšia pravicová strana VVD (ku ktorej patrí odchádzajúci premiér Rutte) a zeleno-červená koalícia PvdA-Groen Links, ktorú viedol známy eurokrat Frans Timmermans, mali získať plus – mínus podobný počet kresiel.
Skutočné výsledky tomu nezodpovedali ani približne. Wilders predbehol zeleno-červených o 12 kresiel a VVD o 13. Úprimne, z nie príliš dobrého výsledku zeleno-červených mám radosť; ich líder Timmermans je pre mňa symbolom tých horších stránok EÚ a jediné, čoho sa obávam, je, že sa po porážke vráti späť do Bruselu a začne vymýšľať niečo, čím by pre zmenu obšťastnil celý kontinent. Takíto ľudia sú nepotopiteľní ako korok.
Wilders vo svojej kampani nebol úplne monotematický a okrem islamu a prisťahovalectva sa venoval aj otázkam, ako je prístup k zdravotnej starostlivosti, každopádne prisťahovalectvo bolo témou číslo jedna. Dalo by sa povedať, že voličská scéna sa rozdelila na dve skutočne významné skupiny: jedna volila zeleno-červených preto, že ju zaujíma najmä boj s klimatickými zmenami, a tá druhá volila pravicu, aby niečo spravila s azylovou a migračnou politikou. V médiách mala, samozrejme, silnejšiu pozíciu tá prvá, pretože obávať sa o klímu patrí v bohatších mestských kruhoch k bontónu; avšak holandskí voliči dali výrazne viac hlasov pravici. Ak spočítame stredoľavicové strany PvdA+GL+PvdD+D66+Volt+SP, tento blok teraz nemá ani tretinu novozvoleného parlamentu.
Zložité vyjednávania
Teraz prichádza zábavná fáza nazývaná zostavovanie vlády. V roku 2017 trvalo zostavenie vlády 208 dní od volieb a v rokoch 2021 – 2022 to bolo celkovo 299 dní. Posledná vláda, na ktorej sa dohadovali takmer rok, vydržala len 18 mesiacov, kým ju potopila obskurná a úplne neočakávaná téma s názvom prisťahovalectvo. Dôsledkom boli predčasné voľby, ktoré teraz vyhral Wilders.
Budúca vláda bude potrebovať väčšinu aj v senáte, kde drží rozhodujúci blok kresiel „rebelská“ strana poľnohospodárov s názvom BBB. Holandský senát je na európske pomery pomerne silný a mohol by vláde skomplikovať život; to je jeden z mnohých dôvodov, prečo býva zostavovanie vlády také ťažké. Ďalším dôvodom je skutočnosť, že Holandsko neuplatňuje pre vstup do parlamentu žiadnu „latku“, ako napríklad Slovensko (kde strana musí získať 5 % hlasov, aby mala poslancov), čo vedie k tomu, že parlamenty bývajú výrazne roztrieštené, pričom najslabšie strany v nich majú trebárs len jedného alebo dvoch poslancov. V novom parlamente bude zasadať celkovo 16 strán, z toho 7 bude mať troch alebo menej poslancov. Koalície sú v takýchto pomeroch zriedkakedy stabilné.
Druhá najväčšia pravicová strana VVD už oznámila, že do vlády s Wildersom ísť nechce, čo ale nevylučuje, že bude ochotná tolerovať prípadnú Wildersovu vládu z opozície. Tým by sa „Mozartovi“ (ako znie Wildersova prezývka) zopakovala história v obrátenom garde. Pred viac ako desiatimi rokmi bol v presne opačnej situácii – PVV vtedy z opozície tolerovala prvú Rutteho vládu. Po roku a pol však svoju podporu stiahla, čo viedlo k predčasným voľbám.
Prekabátiť Wildersa?
Politici majú dlhú pamäť a je celkom možné, že súčasným zámerom VVD je oplatiť Wildersovi jeho vtedajšie zostrelenie Rutteho vlády aj s úrokmi: teraz ťa budeme držať v hrsti my, chlapče. Úplne vynechať Wildersa zo zostavovania novej vlády by mohlo byť dosť riskantné, najmä z hľadiska podrazenia voličov. Za ďaleko pravdepodobnejšie považujem to, že sa ho ostatné strany pokúsia nejako prekabátiť.
Ale je také niečo vôbec možné s takým samorastom? Skôr si myslím, že nie, ale presvedčíme sa o tom až niekedy v novom roku. Ak všetko pôjde očakávaným tempom, koaličné pytačky sa do Vianoc ani poriadne nerozbehnú.
P.S.: Prosím vás, aby sme sa vyhli jednej hlúposti, ktorú som už viackrát videl.
Súčasná líderka VVD Dilan Yeşilgöz-Zegeriusová je skutočne turecko-kurdského pôvodu, ale nie je to moslimka, a v programe jej strany je v oblasti prisťahovalectva veľa vecí, na ktorých by sa s Wildersom zhodla. Keď bola ministerkou vnútra, presadila zákaz nosenia náboženských symbolov príslušníkmi polície, čo je síce formálne neutrálny zákon, ale fakticky bol zameraný najmä proti hidžábom. Nehľadajte v jej osobe žiadneho „trójskeho koňa islamizácie“; túto rolu v Holandsku hrajú úplne iní politici, napríklad prapodivná strana DENK.
Marian Kechlibar je autorom knihy Krvavé levandule a šiestich dielov seriálu Zabudnuté príbehy. Publikuje na svojom blogu kechlibar.net.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská The Epoch Times.
