V minulosti mali ľudia jasno v tom, čo spôsobuje obezitu. Čomu sa vyhýbali?
Od chvíle, keď vieme, že kalórie nie sú skutočným problémom, sa môžeme zamerať na to, čo je skutočnou príčinou obezity. Celá posadnutosť kalóriami bola 50 rokov slepou uličkou. Problém chudnutia a priberania môžeme začať riešiť až vtedy, keď pochopíme skutočné príčiny. Aká je teda skutočná príčina obezity? Vráťme sa v čase a pozrime sa, čo si ľudia mysleli o obezite v minulosti.
William Banting (1796-1878) je považovaný za autora prvej knihy o diéte. Vo veku 20 rokov mal normálnu hmotnosť. Po tridsiatke, štyridsiatke a päťdesiatke však začal priberať. Nie príliš, ale niekoľko kilogramov ročne. Onedlho mal 62 rokov a vážil necelých 92 kg. Na dnešné pomery by to nebolo zlé, ale na vtedajšie pomery by už mal poriadnu nadváhu. Na radu svojich lekárov sa teda snažil jesť menej. Potom sa však cítil unavený a hladný a v skutočnosti neschudol. Následne sa pokúsil viac cvičiť. Vesloval na Temži a stal sa celkom fyzicky zdatným. Ale stále sa mu nedarilo udržať si váhu.
Nakoniec na radu francúzskeho chirurga začal držať novú diétu. Prísne obmedzil nie kalórie, ale cukry a škrob – to, čo dnes nazývame rafinované sacharidy. Vyhýbal sa všetkému chlebu, mlieku, pivu, sladkostiam a zemiakom. Chudák, mal tak rád sacharidy. Schudol tak veľmi a cítil sa tak dobre, že sa rozhodol svoje poznatky uverejniť v „Liste o nadváhe verejnosti„. Táto brožúra bola vlastne prvou modernou knihou o diéte. Na základe osobných skúseností Banting veril, že prírastok hmotnosti nespôsobujú kalórie, ale rafinované sacharidy.
Mnohé z jeho myšlienok, že cukry a škroby spôsobujú obezitu, pretrvali ďalších zhruba 100 rokov. William Osler – vplyvný kanadský lekár, ktorý napísal knihu „Zásady a prax medicíny“ dodáva, že väčšina lekárov na začiatku 20. storočia považovala rafinované sacharidy za hlavnú príčinu obezity. Vo svojej slávnej učebnici opísal liečbu obezity pomocou diét s prevahou mäsa a vajec a nízkym obsahom rafinovaných sacharidov.
Doktor Osler vo svojej monografii „Obezita a jej liečba“ z roku 1882 tvrdil, že mastné jedlá majú zásadný význam pre zníženie obezity, pretože zvyšujú pocit sýtosti. Porovnajte to s moderným démonizovaním tukov v strave, čo sa presne zhoduje s epidémiou obezity. Možno doktor Osler predsa len na niečo prišiel. V 50. rokoch minulého storočia to bola celkom štandardná rada. Keby ste sa „za starých čias“ opýtali svojich starých rodičov, čo spôsobuje obezitu, nehovorili by o kalóriách. Kalórie ako jednotka energie boli v tom čase vo veľkej miere neznáme. Namiesto toho sa hovorilo, že obezitu spôsobujú sladkosti a potraviny obsahujúce škrob.
V knihe Dr. Spocka „Starostlivosť o dieťa“ – biblii výchovy detí z 50. rokov 20. storočia – sa opisuje, že prírastok alebo úbytok hmotnosti závisí predovšetkým od počtu konzumovaných zákuskov a bežných potravín obsahujúcich škrob.
Dr. Passmore v roku 1963 v časopise British Journal of Nutrition napísal: „Každá žena vie, že po sacharidoch sa tučnie“. Nebolo to žiadne tajomstvo. Každá to vedela. Tieto myšlienky obstáli v skúške času. Zdravý rozum a empirické pozorovanie slúžili na potvrdenie pravdivosti.
Situácia sa začala meniť v 50. rokoch 20. storočia. Došlo k výraznému nárastu srdcových ochorení. Je sporné, či je to skutočne pravda alebo nie. Gary Taubes vo svojej prelomovej knihe „Why We Get Fat“ (Prečo tučnieme) tvrdí, že to pravda nebola. Napriek tomu ľudia začali hľadať príčinu tejto „veľkej epidémie“ srdcových ochorení. Ich pohľad čoskoro padol na tuky v potrave.
„Hypotéza o diéte a srdci“ sa začala presadzovať v 60. rokoch 20. storočia. Hlavnú úlohu pri popularizácii týchto myšlienok zohral Ancel Keys, veľmi vplyvný „odborník“ na výživu. S veľkým nadšením a pochybnými vedeckými poznatkami sa začala démonizácia tukov v strave (potravín, ktoré ľudia jedia od tej doby, čo sme sa stali ľuďmi).
Bol tu problém, hoci sme ho v tom čase nevideli. Bielkoviny v ľudskej strave zostávajú pomerne konštantné. V skutočnosti je pomerne ťažké zvýšiť podiel bielkovín v strave na viac ako 20 až 30 % kalórií bez toho, aby sme sa uchýlili k proteínovým tyčinkám, kokteilom atď. Ak by sme teda chceli znížiť podiel sacharidov v strave, museli by sme zvýšiť podiel tukov v strave a naopak.
Výsledok je nasledovný: Nízky obsah tukov = vysoký obsah sacharidov a nízky obsah sacharidov = vysoký obsah tukov. Pretože sa teraz tuk v strave stal zloduchom doby, stala sa „srdcu prospešnou“ odporúčanou diétou strava s vysokým obsahom sacharidov. Pretože sacharidy na západnej pologuli boli skôr rafinované, jedli sme čoraz viac nízkotučného chleba a cestovín. Nakoniec sme nenahradili hamburgery karfiolom a kapustou, ale chlebom a veľkým tanierom cestovín.
V 50. a 60. rokoch 20. storočia sa viedli vedecké diskusie (občas veľmi ostré). Niektorí verili, že zloduchom v potrave sú tuky, zatiaľ čo iní, napríklad John Yudkin, boli presvedčení, že problémom sú rafinované sacharidy. Jeho kniha „Pure, White and Deadly-How Sugar is Killing Us“ (Čistý, biely a smrteľný – ako nás cukor zabíja) je až desivo varovná a rozhodne by mala získať cenu za najlepší knižný titul vôbec. Skľúčenosť niekedy dosahovala extrémne rozmery.
Jean Mayer z Harvardovej univerzity však raz prirovnal stravu so zníženým obsahom sacharidov k „v istom zmysle masovej vražde“. Americká kardiologická asociácia sa tiež domnievala, že tieto diéty sú nebezpečnou módou. Hmm… ľudia. Naozaj? 200 rokov stará móda? Myšlienky, ktoré obstáli v skúške času? Tuky v strave, ktoré ľudia jedia už asi miliardu rokov? To je to, čo nás zabíjalo? To tých géniov nenapadlo, že ak by nás mali tuky v strave zabiť, tak by to urobili už v predchádzajúcich miliónoch rokov?
Samozrejme, nízkotučná strava nebola do tej doby na ľuďoch úplne odskúšaná. Nikto v histórii sa nikdy nerozhodol znížiť množstvo tuku v strave zo zdravotných dôvodov. Netušili sme, aký to bude mať účinok. Bolo to v čase, keď sme tiež verili, že dokážeme vyrobiť výživnejšiu látku pre deti ako materské mlieko – že sme nejako múdrejší ako 20 miliónov rokov evolúcie. A tak sme namiesto prírodných tukov, ako je smotana, maslo a olivový olej, začali používať čisto umelé oleje, napríklad margarín. Samozrejme, ukázalo sa, že tieto oleje nás zabíjajú transmastnými tukmi, ale to je príbeh na inokedy. Odklonili sme sa od tukov a prešli sme na rafinované sacharidy. Kto teda vyhral? Správnu odpoveď už poznáte a všetci sme na tom horšie.
Prevzaté z TheFastingMethod.com
Pôvodný článok
