Facilitátor D. Ondrušek: Politici sa musia naučiť zodpovednosti vo verejnom vyjadrovaní (Rozhovor)
Od atentátu na premiéra Robera Fica prešli už 4 mesiace. Bezprostredne po ňom bola verejnosť vyzývaná k uzmierovaniu a tlmeniu spoločenskej polarizácie. Podarilo sa nám to naplniť? Aká je s odstupom času momentálna situácia v spoločnosti? Na tieto a ďalšie otázky odpovedal pre Epoch Times Slovensko skúsený facilitátor Dušan Ondrušek.
Dušan Ondrušek má za sebou ako facilitátor zmierovanie hlbokých konfliktov v približne 40 krajinách sveta. V minulosti pracoval ako psychológ, venoval sa poradenstvu a terapii, a tiež skúmal altruizmus a efektivitu rôznych tréningových prístupov. Sústreďuje sa na tréning a konzultácie v oblasti organizačného rozvoja, alternatívnych metód riešenia konfliktov a nenásilnej komunikácie. V roku 1991 založil organizáciu Partners for Democratic Change Slovakia (PDCS) zameriavajúcu sa na podporu dialógu a rozvoj zručností pre riešenie konfliktov, najmä v oblasti komunitných a verejných konfliktov.
Ako vnímate spoločenskú polarizáciu dnes? Zmenilo sa podľa Vás niečo po atentáte na premiéra Fica?
Polarizácia je prirodzenou spoločenskou dynamikou. To, že sa občas ocitáme na dvoch stranách konfliktu, pričom odlišnosti a napätia sa ešte zosilňujú, je do určitej miery normálne. To platí, ak mám od nietorých ľudí odlišné názory v jednej veci, ale súčasne sa líšime v niečom inom. Ako postarší muž mám veľa spoločného s mužmi a so seniormi, ale súčasne patrím do skupiny diabetikov a Prešovčanov a ľudí, ktorí zbožňujú filmy a podcasty. Čiže takmer s každou časťou spoločnosti máme niečo spoločné a niečo odlišné, alebo až protichodné.
Problém nastáva, keď sa deliace čiary kumulujú, budem zafixovaný na jednom mieste a s väčšinou skupín nemám nič spoločné. Napr. ak jediná skupina, s ktorou sa stretávam, budú Rómovia, ktorí sú nezamestnaní, všetci žijú v menších obciach, všetci mladí, všetci bez skúsenosti života v zahraničí, nikto nevie pracovať s počítačom alebo prístup k nemu ani nemá… Tak si budeme ľahko rozumieť, lebo si presne a farbisto dokážeme predstaviť podmienky, v ktorých celá „naša“ skupina žije, ale nepomôžeme si, pretože nemáme kontakty na ľudí mimo našu bublinu a nemáme iné potrebné spôsobilosti, ktoré by sa možno zišli.
V dobre fungujúcej spoločnosti máme takmer s každým niečo spoločné (to bude ten prirodzený tmel, ktorý v spoločnosti potrebujeme), a takmer s každým máme niečo protichodné , čo nám umožní rozvíjať sa a objavovať veci, ktoré sa môžem naučiť.
Po atentáte na premiéra sa výrazne zhoršila spoločenská atmosféra. Z veľkej časti vďaka politikom, ktorí okamžite po atentáte vyhrotili konfliktnú atmosféru a masírovali verejnú mienku v tomto smere. Okamžite obvinili druhú stranu, že tým, kto sa pokúsil o vraždu, bol opozičný aktivista. Bez dôkazov, bez uzavretia vyšetrovania, bez možnosti sa brániť. Pritom vidíme, že atentátnikom bola zmätená, nekonzistentná osoba, ktorá chvíľami útočila proti nacionalistom, potom zas nadväzovala kontakty s ľuďmi ako Slovenskí Branci, chvíľu sa chcela angažovať za nenásilie, potom obhajovala potrebu mať vlastnú pištoľ, samé nekonzistentné prejavy… ale vyšetrovanie sa v tejto chvíli ťahá už vyše mesiaca a výsledky sú nulové. Takáto situácia vyhovuje jedine konšpirátorom, ktorí majú voľné pole pre svoje fantázie a obviňovanie.
Vnímate väčšiu snahu o zjednotenie spoločnosti (v médiách, v politike, na sociálnych sieťach) alebo je to podľa Vás na rovnakej úrovni ako predtým?
Deklaratívne sú všetci za zjednotenie. Ale keď návrhy začali byť konkrétne a špecifické (dátum miesto, mediátor, podoba výstupu, záruky), vždy sa nakoniec možné dohody rozplynuli. Veľmi podozrievam, že časti politikov práve toto vyhovuje. V mútnych vodách sa ľahšie hľadá vinník a bežní ľudia sú úplne popletení, lebo začínajú mať pocit, že pravda neexistuje. Cieľom je podprahovo presvedčiť ľudí, že nikomu nemožno veriť , že všetko je podvod a veľká manipulácia a bežný človek aj tak nič nezmôže.
Čo by sa podľa Vás malo v tejto oblasti naďalej zlepšovať?
Politici sa musia naučiť zodpovednosti vo verejnom vyjadrovaní. „Nenálepkovať“, neobviňovať, nehľadať vinu len na jednej strane, nejednať o všetkom pred kamerami a s veľkou show okolo (tak sa konflikt určite nevyrieši). Musia sa naučiť, že nemôžeme zákonmi zastaviť alebo obmedziť verejný dialóg. To, že bude „ticho“, konflikt nevyrieši, len ho dočasne schová. Niekedy musia prísť noví ľudia a nahradiť generáciu, ktorú všetci poznajú a takmer nik im už neverí.
Ako konkrétne môžu podľa Vás médiá prispievať k zjednocovaniu spoločnosti?
Médiá by nemali „vyrábať nepriateľov“, nemali by zobrazovať situáciu len z pozície jednej strany. Určite by sa mali vyhnúť nálepkujúcemu alebo dehumanizujúcemu jazyku (napr. „potkany“), nemali by zovšeobecňujúco hovoriť o celej časti spoločnosti („progresívni liberáli“, „katolibanci“, „cigáni“, „sorošovci“, „ukroši“, atď.).
Médiá môžu prinášať obrazové dáta, aby si ľudia vedeli predstaviť ťažkú situáciu utrpenia vo vojne (napr. dokumenty o tom, ako vo vojne Rusi odobrali tisíce ukrajinských detí, takže sa k nim rodičia nevedia dostať). Médiá tiež môžu dovzdelávať a pripravovať verejnosť na možné dôsledky klimatickej krízy. Toto je spoločný problém nás všetkých bez ohľadu na politické sympatie, poznanie tejto situácie by nás malo zjednocovať, nie rozdeľovať.
Viete uviesť konkrétne príklady, kedy uzmierovanie pomohlo k zlepšeniu (alebo naopak k zhoršeniu) situácie?
Po Bosenskej vojne (kde bolo asi 60 000 obetí na všetkých troch stranách konfliktu) občianske organizácie zložené z príbuzných obetí si nakoniec spolu sadli a po roku diskusií podpísali Daytonskú zmluvu. Všetci traja lídri z troch krajín (Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Srbsko, pozn. red.) boli odsúdení – to nakoniec pomohlo uzavrieť tento konflikt, aj keď na skutočné uzmierenie budú tieto tri krajiny potrebovať ešte dve generácie.
Príklady zhoršenia situácií sú pri každom dlhodobom uzmierovaní (rekonciliácii). Situácia sa vyvíja k lepšiemu, potom sa stane niečo, čo naruší dôveru a ideme od začiatku… Čím je konflikt hlbší, čím dlhšie trval, čím viac ľudí do neho bolo zapojených, tým dlhšie musí trvať znovuzmierovanie. Niektoré konflikty sa dajú upokojiť za 2-3 roky, ale to je skôr výnimka. V Kolumbii to napríklad trvalo vyše 70 rokov.
Ďakujeme za rozhovor!
