Dúfajme, že obnova Notre-Dame v gotickom štýle bude impulzom pre návrat k tradičnej architektúre (Komentár)
Katedrála Panny Márie v Paríži bola prestavaná. Kostol – všeobecne známy ako Notre-Dame – zachvátil v apríli 2019 za záhadných okolností požiar. Napriek pohrome v podobe úmyselných podpaľovaní kostolov a vandalizmu na iných miestach Francúzska bol požiar Notre-Dame pravdepodobne náhodný. Obnova v gotickom štýle však bola zámerná a katedrála bola znovu otvorená 7. decembra.
Víťazstvo gotiky nad mnohými škaredými modernistickými návrhmi na dostavbu katedrály je veľkou úľavou. Otázkou je, koľko z týchto návrhov bolo skutočných a nešlo o PR triky, ale niektorí ľudia skutočne presadzovali niečo nové a moderné. Namiesto toho bola strecha prestavaná presne podľa stredovekých stavebných postupov a interiér bol vyčistený a zreštaurovaný. Jedinými nedostatkami, ak je to správne slovo, sú zvláštny, polkruhový, modernistický oltár a ďalší škaredý nábytok, a veľmi jasné LED osvetlenie pripomínajúce firemnú čakáreň alebo letiskové toalety. Na odstránenie týchto problémov si budeme musieť počkať, kým sa zmení vkus, ale inak sa reštaurovanie vydarilo.
Dúfam, že táto obnova znamená pre Západ aj bod zlomu. Príliš veľa súčasných architektov sa viac zaujíma o to, aby sa zapáčili jeden druhému, než aby potešili verejnosť. Prieskumy verejnej mienky, ako napríklad ten, ktorý v roku 2020 uskutočnila americká Národná spoločnosť pre občianske umenie, ukazujú, že prevažujú preferencie tradičnej architektúry. Súčasní architekti však radšej dávajú ľuďom to, čo si myslia, že by mali chcieť, než to, čo žiadajú. Výsledkom je zdanlivo nevyčerpateľná spleť monštruóznych budov zo skla a ocele alebo betónu po celom Západe.
To je problém prinajmenšom od začiatku 20. storočia, keď architekt Le Corbusier trval na tom, aby jeho klienti stavali neohrabané a škaredé domy ako Villa Savoye v Poissy alebo Cité Frugès v Bordeaux. Tieto budovy boli buď odmietnuté ako neobývateľné, alebo ich majitelia neskôr prepracovali a skrášlili v tradičnejšom štýle.
Súčasní „hviezdni architekti“ ako Peter Eisenman a Frank Gehry majú rovnaký prístup. Neustále vyhrávajú zákazky a ceny, ale ich diela sa obyčajným ľuďom trvalo hnusia. Spomeňme si napríklad na negatívne reakcie na Gehryho Guggenheimovo múzeum v Bilbau alebo na Eisenmanovo ohavné a teraz opustené Mesto kultúry v Galícii.
Eisenmanova architektúra zámerne stelesňuje ducha nepohodlia a trápnosti, či už chcete, alebo nie. V dnes už povestnej debate v roku 1982 tvrdil, že „úlohou umenia alebo architektúry by mohlo byť len pripomínať ľuďom, že nie je všetko v poriadku“. Eisenman naopak preferoval úzkosť, disharmóniu a nesúlad a úlohou architekta je podľa neho vnucovať verejnosti správny vkus. Eisenmanov náprotivok, kolega architekt Christopher Alexander, tento prístup pochopiteľne odmietal a zdôrazňoval potrebu harmónie a rovnováhy. Alexander vyzdvihoval najmä gotickú katedrálu v Chartres pri Paríži ako vzor krásnej architektúry.
Eisenman s tým rozhodne nesúhlasil: „Myslím si, že je to nudná budova. Chartres je pre mňa jednou z najmenej zaujímavých katedrál. V skutočnosti som bol v Chartres niekoľkokrát, aby som sa najedol v reštaurácii oproti – dal som si červené víno Mersault z roku 1934, ktoré bolo vynikajúce – ale nikdy som nešiel do katedrály. Katedrála bola urobená en passant. Keď ste videli jednu gotickú katedrálu, videli ste už všetky.“
Po obnovení Notre-Dame v gotickom štýle možno dúfať, že sme sa konečne postavili tomuto filištínstvu čelom a že západný svet je možno opäť pripravený na krásne verejné budovy.
Obnovenie krásnej architektúry neznamená návrat k nejakému konkrétnemu štýlu. Skôr by sme si mali pripomenúť, že architektúra, viac ako akékoľvek iné umenie, je schopná urobiť náš život lepším a plnohodnotnejším. Budovy nás nielen chránia pred prírodnými živlami, ale aj uľahčujú a vytvárajú spoločenskú interakciu, pretože v nich žijeme, pracujeme alebo vykonávame iné činnosti a sme nimi obklopení všade, nech už žijeme kdekoľvek.
Architektúra je najlepším prostriedkom, ktorý máme k dispozícii na vymedzenie priestoru a jeho zmysluplné využitie. Rovnako dôležité je, že trvalé stavby predstavujú kontinuitu v čase a zakorenenie človeka v mieste a komunite. Postmodernistická myšlienka, že ľudia sa musia naučiť prispôsobiť znepokojujúcim a nepohodlným stavbám, by mala byť zabudnutá.
Namiesto toho musíme pochopiť, že budovy sa stavajú, aby uspokojovali naše potreby – potreby, ktoré pred takmer dvetisíc rokmi vyjadril rímsky architekt Vitruvius, ten mal zásadný vplyv na postrímsky Západ. Podľa neho musí budova stelesňovať krásu, stabilitu a užitočnosť. Takzvaná Vitruviova triáda je duchom oživujúcim každú dobrú architektúru a my ju vidíme a cítime v budove ako Notre-Dame.
Skutočnosť, že Notre-Dame prežila požiar a zostala stáť, je doslova stelesnením stability. Jej krása zaistila, že bude obnovená. Ale čo tretí člen vitruviánskej triády? Jeho užitočnosť je v zdanlivo bezbožnej dobe azda najľahšie prehliadnuť. Je to kostol: budova určená na špecifické liturgické účely, ktorá v priestore predstavuje kresťanskú víziu neba a božského poriadku.
Pokiaľ Notre-Dame predstavuje architektonický zlom na Západe, môžeme sa tešiť aj na duchovnú obnovu? Dúfajme a modlime sa, že áno.
O autorovi: Michael Bonner je konzultant pre komunikáciu a verejnú politiku v spoločnosti Atlas Strategic Advisors. Získal doktorát z iránskych dejín na Oxfordskej univerzite a je tiež spisovateľom. Jeho najnovšou knihou je In Defense of Civilization: How Our Past Can Renew Our Present (Na obranu civilizácie: Ako môže naša minulosť obnoviť našu súčasnosť).
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
