Pri používaní internetu je dobré vymedziť deťom hranice, inak im digitálny svet ovládne dušu (Rozhovor s autorom knihy Digiděti)
Na rozhovor sme si tentokrát pozvali Jana Kršňáka, mysliteľa, pozorovateľa, lektora a autora nedávno vydanej knihy Digiděti. Napriek tomu, že digitálny svet je jeho primárnym záujmom, zámerne nevlastní smartfón. Aj keď je dospelý, dokáže krásne priblížiť detskú dušu. Rozprávali sme sa o výchove detí v kybernetickom priestore, o budúcnosti a o obrovskej úlohe, ktorú ako rodičia zohrávame pri vedení našich potomkov k ľudskosti.
Kniha Digiděti nie je štruktúrovaným prehľadom s odrážkami a bodmi toho, čo máte alebo nemáte robiť pri výchove detí v modernej dobe. Často zachádza do filozofie a zaujímavých úvah. Rady s konkrétnymi číslami typu: koľko času by mali deti tráviť na internete, nájdete v texte umiestnené takpovediac letmo, medzi riadkami. Z toho vyplýva, že si text musíte naozaj prečítať, a nielen preletieť očami a vyhľadať, čo práve potrebujete.
Zaujímalo by ma, prečo ste si vo svojej knihe Digiděti zvolili práve takúto štruktúru, kde nie sú odrážky, zoznamy a prehľady o tom, čo robiť a čo nerobiť. Človek si musí knihu poctivo prečítať, aby sa to všetko dozvedel, a len potom naňho z riadkov vyskočia informácie, ktoré hľadá…
Odrážky a stručné zjednodušenia existujú kvôli internetu. Keď na internete čítame čoraz stručnejšie správy a sme čoraz viac uponáhľaní, máme tendenciu informácie takto komprimovať. Potom máme pocit, že keď si prečítame odrážky, tak už to vieme. Ale realita je taká, že väčšinu informácií potom čoskoro zabudneme. Príde mi zmysluplnejšie, keď sa človek do textu ponorí a chvíľu v ňom zotrvá. Je to médium vo forme knihy, nie blogového príspevku. Vyžaduje si teda určitý typ pozornosti, ktorý sa postupne vytráca tým, ako väčšinou vnímame informácie z internetu.
Škodí digitálny svet našim deťom?
Téma detí a technológií je akýmsi hracím poľom, na ktorom sa zamýšľame nad naším vzťahom k okolitému svetu a nad tým, čo spôsobujú digitálne technológie v živote všeobecne. Robíme to kvôli deťom a nášmu vzťahu k nim, pretože kvôli sebe nemáme veľmi tendenciu o týchto veciach premýšľať.
Nie je úplne jasné, či digitálne technológie pomáhajú tak, ako sa hovorí. Ak smartfón používame naozaj intenzívne, začíname si uvedomovať, že to vôbec nie je také ružové, ako sa hovorí, a že popri výhodách sú tu aj nejaké negatíva. Podľa mňa je dôležité zamyslieť sa nad tým, ktoré technológie sa dajú zmysluplne využívať a ako. Ak by sme si povedali, že sa vlastne nič nedeje a všetky inovácie sú prínosné, nenútilo by nás to zamyslieť sa nad tým, či sme s ich zavedením zároveň neprišli o niečo dôležité.
No keď si naopak povieme, že je to veľmi škodlivé a nebezpečné, dostávame sa tak do odporu a obáv, čo by takisto nebolo praktické, pretože žijeme v spoločnosti, ktorá je závislá od digitálnych technológií a ťažko by sme mohli žiť niekde inde. Internet je všade, je to stroj veľký ako celá planéta.
Od akého veku by sme mali naše ratolesti púšťať k mobilom a iným digitálnym zariadeniam? Existuje nejaká veková hranica?
Čím neskôr to spravíme, tým lepšie. V predškolskom veku sa človek učí používať svoje telo a zmysly a pomaly objavuje, čo znamená byť človekom. Aby sa deti raz v digitalizovanej spoločnosti nestratili, je dobré, ak im necháme dostatok času na zoznámenie sa s vlastným vnútrom, so svojou ľudskosťou. Deti by sa mali naučiť spoznávať svet okolo seba najprv bez prístrojov, a až potom sa s nimi začať zoznamovať.
Takže sa nie je kam ponáhľať. Zhruba v tretej alebo štvrtej triede sa to už väčšinou zvládnuť nedá a vtedy môže dieťa dostať telefón a začne postupne spoznávať kyberpriestor. Toto je ideálny stav, ktorý však nie je realistický a väčšina ľudí to nezvládne. Nenamietam, ak si deti sem-tam niečo pozrú alebo sa pohrajú na telefóne. Ide o to, aby sme si nemysleli, že treba deťom zavádzať internet v troch rokoch, inak im niečo ujde. To jednoducho nie je nutné. Aby raz zvládali digitálny well-being, musia poznať samé seba. Keď sa učíme pracovať s technológiami, nie je to len o tom, ako technológie fungujú a ako ich ovládať, ale aj o tom, ako vnímať samých seba.
Umožniť deťom pripojiť sa na internet v tak neskorom veku je dnes trochu utópia. V súčasnosti je bežné, že sa videá púšťajú aj bábätkám. Ak to už rodičia robia, sú niektoré detské videá vhodnejšie ako iné, a ak áno, prečo?
To, že je niečo bežné, neznamená, že je to v poriadku. Videá pre malé deti by mali byť pomalé, s čo najmenším počtom strihov a s pokojnou hudbou. Ale oveľa dôležitejšie ako obsah je samotná interakcia s médiom. Keď dieťa skladá drevené puzzle, jeho zmysly, hmat a mozog sa učia viac a oveľa zmysluplnejšie, ako keby to isté puzzle skladalo na tablete.
Sú situácie, kedy dieťa môže pozerať rozprávky. Ak je rodič unavený alebo potrebuje niečo urobiť, je to v poriadku, ale nemalo by to byť každý deň, a ani pravidelne. Takisto sa neodporúča spájať sledovanie obrazovky s každodennými rituálmi, ako je jedenie, zaspávanie alebo čistenie zubov, pretože tým sa vytvára závislosť. Z rovnakého dôvodu nie je vhodné, ak obrazovka rieši nejaký emočný problém alebo nudu. Nuda je pre umenie žiť dôležitá.
Koľko času denne by podľa vás mali deti tráviť pred obrazovkami? Existujú nejaké kritériá? Je v tomto prípade dôležitý vek?
Neexistujú žiadne kritériá. Závisí to od veku, rodinného prostredia a pocitu, ktorý rodičia majú z toho, čo sa deťom prostredníctvom technológií dostáva. Zároveň je dobré si uvedomiť, že keď dieťa hrá dve hodiny Minecraft, tak pracuje a z jeho pohľadu robí niečo zmysluplné. Nám sa to môže zdať veľa, no zároveň nám pripadá v poriadku,keď tri hodiny vytvárame excelovskú tabuľku. Lenže excel je veľmi škodlivá počítačová hra, pretože spôsobuje, že človek, ktorý pri nej trávi príliš veľa času, si predstavuje, že život je možné rozčleniť do priehradiek a vyjadriť číslami. Asi tak 80-90% našej práce za počítačom je úplne zbytočne strávený čas, ktorý nijako nepomáha svetu okolo nás a už vôbec nie spoznávaniu samého seba, o čo predovšetkým v živote ide. Robíme to len preto, že to od nás chce ten stroj.
Nie je to len problém detí, ale aj nás. Sme závislí od technológií, používame ich príliš často a nedokážeme si bez nich predstaviť život. Deti pomerne často narážajú na to, že ich rodičia trávia príliš veľa času na telefóne, ale nevedia, čo s tým majú robiť. Argument, že tam potrebujeme byť kvôli práci, nie je vždy úplne zmysluplný.
Uvádzate, že približne od siedmich rokov veku dieťaťa je dobré stanoviť si v rámci rodiny pravidlá týkajúce sa používania mobilov / počítačov, ktoré sa spíšu, vytlačia a vyvesia. Čo by mali zahŕňať?
Pre väčšinu rodičov tam musí byť obmedzený čas…
Rodičov?
Áno, rodičov. Čas, ktorý deti trávia pred obrazovkou. Deti chcú obyčajne viac a cieľom je dohodnúť hranicu, ktorá uspokojí obe strany. Dohoda uľahčuje život rodičom práve pri tomto nastavení hraníc. Ide o nástroj, ktorý eliminuje nutnosť každý deň sa s dieťaťom dohadovať, že už by to malo vypnúť. Je to zjednodušenie vzájomnej komunikácie a zároveň budovanie komunikačného kanála ohľadom toho, čo sa deje v kyberpriestore. Deti aj rodičia sa tak spoločne učia, ako rozumieť internetu a zároveň sa dohadujú o tom, ako si doma zorganizovať používanie technológií.
Keď ide o skutočné dohadovanie, teda nikto nikomu nič neprikazuje a slovo detí má rovnakú váhu ako pripomienky rodičov, buduje sa vzájomná dôvera. Dôvera je bezpečný priestor v prípade, že by dieťa malo na internete nejaký problém. Potrebujeme mať s deťmi dôverný vzťah, aby nám o prípadnom probléme povedali, aby sa nebáli trestu a vedeli, že nech sa deje čokoľvek, dá sa to spoločne vyriešiť. Pri nastavovaní hraníc a pravidiel sa učíme mať takýto vzťah. Zároveň deťom prenechávame zodpovednosť, aby dokázali technológie vedome ovládať a premýšľať o nich. A niekedy sa od nich počas dohadovania dozvieme niečo nové o fungovaní telefónov alebo sietí.
Sú tam nejaké body, ktoré by mala dohoda spĺňať?
Tých môže byť aj päťdesiat. Pre inšpiráciu sa môžete pozrieť na stránky digideti.cz alebo do mojej knihy. Záleží na danej rodine, ako si dohodu nastavia. Môže tam byť napríklad pravidlo, že kedykoľvek ťa o to požiadam, môžem sa pozrieť do tvojho telefónu. To je zmysluplnejšie, než deťom inštalovať nejakú sledovaciu aplikáciu, ktorá robí to isté. Môže tam byť aj pravidlo týkajúce sa toho, čo máme na svojom živote zmeniť my. Jedno pravidlo pre rodičov. Je to dôležité, pretože to dáva deťom moc, učí ich to dobre s ňou zaobchádzať a my chceme mať deti, ktoré cítia, že majú moc urobiť okolo seba poriadok s digitálnymi technológiami a nastaviť ich tak, aby im pomáhali, a nie aby ich ovládali.
Dohoda je proces, ktorý deťom pomáha pochopiť, že internet sa dá vypnúť, že má nejakú hranicu, že existuje aj miesto alebo čas bez online pripojenia. My sme posledná generácia, ktorá im to môže vysvetliť. Pre nich je internet, pochopiteľne, dostupný všade, rovnako ako pre nás elektrina alebo vodovod. Je dôležité, aby takéto vymedzenie poznali, pretože táto hranica je zároveň hranicou medzi digitalizovanou spoločnosťou a ľudským vnútrom. Súčasné ambície internetu spočívajú v obsadení ľudského vnútra. To sa digideťom deje každý deň. A my chceme, aby sa táto hranica nestratila, pretože v tom prípade riskujeme, že akékoľvek vnímanie, myslenie alebo cítenie bude nejakým spôsobom zdigitalizované.
Mnohí ľudia zdieľajú fotografie svojich detí na internete. Myslíte si, že je to vhodné?
Ak sa dieťa pri nejakej príležitosti ocitne na internete, nič sa nedeje. Ale urobiť každý deň desať fotografií a zdieľať ich na Instagrame alebo Facebooku, aby ste získali tri lajky za detskú roztomilosť, je hlúpe.
Mne totiž príde, že kým dieťa vyrastie, algoritmy sietí o ňom budú vedieť všetko, dokonca viac, než ono samo, pretože ho monitorujú už od útleho detstva.
Inteligentné kamery, ktoré dokážu rozpoznávať tváre, sa môžu z týchto fotiek učiť. Dokážu sa pomerne dobre naučiť niečo aj z desiatich, dvadsiatich fotiek. Ale fotografia dieťaťa nie je zase taký problém. To, čo o nás internet zaznamenáva, je všetko, čo na internete robíme, každý pohyb, každé video, ako dlho sme na to video pozerali, v prípade TikToku alebo Instagramu sa pravdepodobne zaznamenáva aj spôsob, ako pohybujeme palcom, keď sa posúvame na ďalšie video, tón hlasu pri hlasových správach, akýkoľvek komentár, všetko sa zaznamenáva a analyzuje, aby sa zistilo, kto sme.
Takže áno, dnešné deti budú mať virtuálneho dvojníka v databáze každej veľkej technologickej spoločnosti. Podľa jeho vlastností sa internet rozhoduje, kadiaľ liezť do nášho vnútra za účelom manipulácie, či už z reklamných alebo ideologických dôvodov.
Vyrastali s počítačovými hrami, no napriek tomu ste v živote prešli obdobiami, kedy ste žili v ústraní, odpojený. Myslíte si, že po niečom takom zatúžia aj dnešné digideti zahltené informáciami a dátami, alebo si život bez digisveta už nedokážu ani predstaviť?
To, že som nebol roky na internete, je dané tým, že som z generácie, kedy sa internet zavádzal a nie je to pre mňa žiadna samozrejmosť. Keď som nebol na internete, nebolo to pre mňa nič zvláštne.
Znamená to, že dnešné digideti toho už nebudú schopné?
Môže to byť pre nich ťažšie, ale zároveň je možné predpokladať, že v rámci adolescentného vzdoru a hľadania iných ciest sa objaví nejaká menšina, ktorá to programovo urobí. Z toho vychádza posledná kapitola mojej knihy.
Máte obrovský prehľad o dianí na internete. Koľko času tam vlastne trávite vy? Ako vyzerá váš digitálny detox?
Digitálny detox si robím hlavne tak, že keď cestujem za besedami, nie som na internete. Každý týždeň mám dva až tri pracovné dni, počas ktorých nie som vôbec pripojený na sieť, pretože nemám smartfón a jednoducho neviem, čo sa deje na internete. A zároveň, keď som doma, používam internet veľmi obmedzene. Už viac ako dvadsať rokov skúmam oblasť médií a študujem expanziu digitálneho sveta. Informácie, z ktorých čerpám, pochádzajú hlavne z kníh, prípadne keď som na internete, čítam si konkrétne veci. Miera mojej prokrastinácie je pomerne malá.
Smartfón nemáte zámerne?
Áno, nemám ho zámerne. Jednak viem, čo to robí, a tiež mám vďaka tomu viac času na knihy. Navyše skúmam, ako dlho sa bez neho bude dať žiť. Ako dlho bude možné ho nemať. Kedy dôjde k takej digitalizácii spoločnosti, že jeho vlastníctvo bude povinné a bude sa považovať za štandard, bez ktorého sa už bez neho nebude dať zaobísť. A vtedy si ho pravdepodobne kúpim, pretože už nebudem mať na výber.
Podľa vašich informácií to teda zatiaľ funguje?
Rozhodne to funguje. Keď niekam idem, vyhľadám si dané miesto na Googli, do papierového diára si zakreslím mapu, kadiaľ mám prejsť cez mesto, aby som našiel školu, a potom tam jednoducho dôjdem. Zistím si, kedy mi ide vlak a ten vlak mi potom aj ide. Ak sa mi stane, že dvakrát do roka aj nejaký spoj zmeškám, viem sa spýtať niekoho, kto má informáciu. Napríklad niekoho, kto má smartfón a on mi to povie.
Osobne vnímam, že dnešná spoločnosť v podstate núti človeka vlastniť smartfón, či už preto, aby bol v kontakte so svojou rodinou prostredníctvom video hovorov, alebo aby mohol jednoduchšie komunikovať s úradmi, vykonávať určité úkony…
Pocit, že sme s niekým v kontakte, keď s ním voláme, je umelo vytvorený. Je to hlavný obchodný trik firiem, ako nalákať ľudí na komunikačné technológie. Presvedčíme ľudí, že komunikácia cez telefón, telegram alebo video je rovnako plnohodnotná a živá ako bežná komunikácia tvárou v tvár. V skutočnosti sme v kontakte s telefónom, a nie s človekom. Ten tam nie je, preto mu voláme. Znepokojujúce je, že deti si v tichosti posielajú textové správy, aj keď stoja vedľa seba.
Čím viac komunikujeme online, tým častejšie sme sami a súčasne sa tým viac štiepi spoločnosť. Epidémia samoty a neschopnosť dohodnúť sa s druhým človekom sú príznakmi toho, že komunikačné technológie skôr poškodzujú vzájomnú komunikáciu, než aby jej pomáhali.
Teraz sa v Kanade uskutočnil výskum komunikácie medzi matkami a deťmi. Nechali mamy a ich deti vo veku 10-14 rokov rozprávať sa tvárou v tvár a pozorovali ich mozog. Počas rozhovoru sa aktivovalo deväť rôznych centier mozgu, ktoré sa na seba počas komunikácie navzájom ladili, synchronizovali. A keď to isté potom urobili online, aktivovala sa iba jedna časť mozgu. To znamená, že sa spolu síce rozprávali, ale osem z deviatich častí mozgu používaných počas rozhovoru bolo utlmených. To sa zrejme deje každému z nás.
Ak je teda pre mladých ľudí primárnou formou komunikácie písanie textových správ, prípadne zvukové nahrávky, narúša to schopnosť priamej komunikácie?
Keď s niekým komunikujeme prevažne online, nevnímame jeho reč tela, neučíme sa odčítavať jeho emócie z neverbálnych signálov, to je tých osem častí mozgu. Deti alebo dospievajúci sa toto všetko ešte len učia, socializácia je dlhý proces a komunikovať sa učíme v podstate celý život. Ale neviem, či to vnímať len ako niečo negatívne. Spôsoby komunikácie sa menia neustále, teraz len o poznanie rýchlejšie a pestrejšie ako predtým.
Technológie sa vyvíjajú. Pre nás je telefón hlasové spojenie, ale pre deti je telefón textovým a vizuálnym spojením. Oni sú v spojení so svojimi kamarátmi 24 hodín denne, cez WhatsUp, Instagram, Snapchat. Možno sa v tom procese ochudobňuje a zakrpatieva medziľudská komunikácia, znižuje sa citlivosť zmyslov a narastá osamelosť alebo depresia, ale je tiež možné, že tam vzniká niečo zmysluplné, len to ešte nevidíme. Budú to schopní vidieť oni, keď budú dospelí.
Digideti budú iné ako sme my. Našou úlohou je zachovať ich ľudskosť, pretože sa môže stať, že budú extenziou kybernetického organizmu, ktorému dnes hovoríme internet, a nebudú si vedieť predstaviť, že sa môžu od tohto organizmu odpojiť, že nemusia byť pripojené k sieti. To môže byť zvláštne, veľmi neslobodné, alebo to môže byť neskutočne životodarné. To sa ešte uvidí. Môže to byť tak, že človek je sám sebou, a zároveň celým svetom.
Ak sa však niečo také odohrá vo väčšine populácie, nepovedie to k degenerácii, zakrpateniu?
Povedie. Už sa to deje. Práve to sa deje dospelým. Dospelí majú oveľa väčší problém ako deti. Dospelí sú hlboko závislí na digitálnych technológiách. A čím viac im dôverujeme, tým máme menšiu moc, menej schopností. V našej spoločnosti existuje epidémia bezmocnosti. Vieme, že máme veľa problémov, poznáme ich riešenie, ale nedokážeme s tým nič urobiť. My nie sme generácia, ktorá by bolav pohode.
Čoraz viac strácame schopnosť vnímať samých seba, komunikovať medzi sebou, dohodnúť sa a čoraz menej máme schopnosť povedať si: „Táto vec, ktorú robím preto, že mi niekto povedal, aby som ju robil, mi vôbec nedáva zmysel, takže ju nebudem robiť, ani jej venovať pozornosť. Pretože toto je môj život a ako slobodný človek môžem vo svojom živote robiť veci, ktoré mi dávajú zmysel a ktoré mi prinášajú pocit spokojnosti.“ To je pre 80 % dnešných dospelých ľudí úplne nepredstaviteľná vec. Sme už zakrpatení, dlho sme žili v mašinérii, a je to na nás vidieť.
Dnes sa veľa hovorí o umelej inteligencii. Ako vidíte jej budúcnosť? Nestane sa namiesto dobrého sluhu zlým pánom?
Umelá inteligencia je stroj, ktorý nemáme pod kontrolou a ani presne nevieme, ako funguje a prečo robí to, čo robí. Snáď si čoskoro začneme všímať, čo sa deje okolo nás a tiež, čo sa deje v nás, a začneme to nastavovať tak, aby sme sa v tom cítili dobre.
Môžeme využiť to, že mašinéria, v ktorej žijeme, sa digitalizuje. Vo výsledku to znamená, že všetko to tak či tak treba celý zmeniť. Naša spoločnosť (založená na kníhtlači) sa radikálne mení a v nasledujúcich rokoch sa bude všeličo meniť. Mení sa naše vnímanie a cítenie a menia sa aj spoločenské štruktúry riadiace náš svet. Pri týchto zmenách dôjde k veľkým zlomom, ktoré môžeme využiť na spomalenie a zamyslenie sa, aký svet chceme vytvárať, aby to dávalo zmysel. Niektoré systémy bude dobré zachovať, iné, ako napríklad byrokraciu, môžeme výrazne okresať.
Môžeme si povedať, ktoré technológie nám dávajú zmysel a ktoré nie. Internet môže byť fajn, ale nie, keď je tam sociálna sieť, ktorá je vlastne veľký reklamný panel, alebo keď je tam digitalizovaná organizácia s totalitnými nápadmi. My nepotrebujeme na uliciach inteligentné kamery, aby bolo bezpečnejšie. My sa k sebe potrebujeme začať správať s dôverou a láskou. Nepotrebujeme inteligentné domovy, potrebujeme domov, kde sa deti cítia bezpečne, pretože im venujeme pozornosť a sme v pokoji. Preto ma téma detí a technológií tak baví, pretože v sebe obsahuje všetky tieto veľké otázky.
Ďakujeme za rozhovor!
