Conrad Black: Čo musí NATO spraviť, aby sa stalo mocnejšou odstrašujúcou silou (Komentár)
Keďže sme si na nedávnom samite vo Washingtone pripomenuli 75. výročie založenia NATO, je vhodný čas zamyslieť sa nad tým, ako by sa táto aliancia mohla rozvíjať.
NATO treba považovať za najefektívnejšiu alianciu v dejinách sveta. Žiadna iná mnohonárodná aliancia zodpovedná za potenciálnu vojnu netrvala tak dlho a žiadna nebola úspešnejšia. Cieľom NATO bolo zadržať Sovietsky zväz; to sa mu darilo 42 rokov, kým sa ZSSR nerozpadol bez jediného výstrelu. Od konca studenej vojny sa potreby aliancie a ciele Západu značne vyvinuli, a hoci sa v niektorých kruhoch ľahkovážne hovorí o zrušení NATO, oveľa lepšou myšlienkou je jeho renovácia a čiastočná zmena účelu.
Najväčšou strategickou potrebou západného sveta je dnes pomoc krajinám, ktoré môžu byť vystavené agresívnym a neprijateľným hrozbám zo strany Číny, Ruska, Iránu a Severnej Kórey. Akonáhle bude vytvorená zodpovedajúca úroveň odporu proti agresii alebo čo i len púhemu nátlaku zo strany týchto krajín, a to aj v samotnom procese ich vytvárania, bude chcieť Západ doviesť vojnu na Ukrajine do uspokojivého konca a spolu s ňou zabezpečiť, aby sa ruské pokusy zvrátiť víťazstvo Západu v studenej vojne a opätovné začlenenie jednotlivých republík do Ruska prostredníctvom nátlaku dostatočne odrazili ich posilnením. Tým sa zabezpečí, že tieto republiky sa budú schopné brániť a odradia Rusko od agresie, akú spôsobilo Ukrajine.
Keď sa tieto ciele dosiahnu, nastane čas zaoberať sa oddelene jednotlivými krajinami, ktoré sa v súčasnosti agresívne stavajú proti záujmom Západu. Je potrebné postaviť sa snahe Čínskej ľudovej republiky premeniť medzinárodné vody, ktoré s ňou susedia, na čínske teritoriálne vody a jej snahe zastrašovať Filipíny a ďalšie krajiny, ako aj snahe násilne potlačiť nezávislosť Taiwanu. Snahy Rusov o destabilizáciu bývalých sovietskych republík a opätovné presadenie sa v oblasti, ktorú Rusko nazýva „blízkym zahraničím“, sa musia stretnúť s rôznym stupňom odporu v závislosti od príslušnej krajiny, avšak Rusku nesmie byť umožnené uplatňovať na žiadnu z nich taký vplyv, ktorý by presahoval rámec toho, čo možno odôvodnene považovať za jeho historické právo. To sa týka Ukrajiny, pobaltských krajín a kaukazských krajín. Bielorusko je už satelitom a Západ sa nezaoberá moslimskými republikami.
Podobne Irán je zdrojom takmer všetkého zostávajúceho násilia na Blízkom východe a západným záujmom – a vlastne aj záujmom celého sveta – by poslúžilo účinne odrazenie tejto krajiny od ďalšieho dotovania teroru na Blízkom východe. Severnú Kóreu stačí významne odradiť od jej reflexívneho sklonu k potýčkam. Je to oveľa slabšia entita ako mocenská sila Južnej Kórey, pokiaľ má táto krajina jednoznačnú záruku jadrovej ochrany, obrannej a v prípade potreby aj útočnej sily, zo strany Spojených štátov.
Až budú tieto rôzne aktivity zadržiavania uspokojivo zavedené a budú účinne fungovať, bude ďalšou úlohou Západu navrhnúť niečo ako pakt o neútočení medzi NATO a Ruskom a postupne metódami, ktoré nebudú ponižovať Západ ani ohrozovať naše základné princípy, predložiť Rusku strategickú alternatívu, ktorá preň bude lichotivejšia a výhodnejšia ako jeho súčasné skôr demonštratívne a teatrálne akceptovanie Číny ako veľkého brata. Západ má určite schopnosť predstaviť Rusku atraktívnejšiu alternatívu, ktorá by viac rešpektovala postavenie Ruska ako veľkého, ale prevažne západného národa, než by mohla ponúknuť Čína. Samozrejme, nemôžeme to urobiť, kým sa Rusko stále snaží podmaniť si Ukrajinu.
Ruská vláda už naznačila svoje mierové podmienky, a hoci nie sú prijateľné, nemusia byť príliš vzdialené od toho, čo sa dá dosiahnuť na bojisku a udržať, čo umožní mier trochu podobný tomu v Kórei, ktorý nasleduje pozície armád po náročnom konflikte.
Obrys takéhoto mieru by spočíval v tom, že Rusko by si ponechalo oblasť Donbasu a časť ukrajinského pobrežia Čierneho mora, ale nie Odesu, a že všetci obyvatelia územia, ktoré bolo na začiatku súčasného konfliktu Ukrajinou, by sa počas jedného roka mohli presťahovať z Ruska na Ukrajinu alebo naopak a boli by pritom finančne podporovaní. Potom by Rusko a NATO garantovali revidované hranice Ukrajiny a Ukrajina by začala proces vstupu do NATO. Bolo by jasné, že akýkoľvek obnovený ruský pokus o dobytie Ukrajiny by znamenal vojnu s celým NATO. Možno by bolo nutné učiniť určité opatrenia pre rusky hovoriace menšiny v pobaltských republikách a ruských provinciách Gruzínska.
Táto kombinácia dohôd – zavŕšená formálnou mierovou dohodou medzi Ruskom a celým NATO s perspektívou dodatočných dohôd o hospodárskych a iných otázkach – by výrazne posilnila trvalý mier vo svete a bola by rozhodujúcim krokom k rozšíreniu západného sveta po celej Eurázii.
Pokiaľ ide o konflikt medzi Izraelom a Hamasom, vláda USA bude musieť Izraelu pomáhať oveľa jednoznačnejšie ako doteraz pri potláčaní teroristických operácií Hamasu a v prípade potreby aj pri potláčaní Hizballáhu a jemenských Hútiov. Pokiaľ sa nepodarí dosiahnuť primeranú mieru istoty o vojenskom jadrovom potenciáli Iránu, Spojené štáty, najlepšie s niektorými arabskými spojencami, by svetu preukázali značnú službu, keby vojensky eliminovali schopnosť Iránu dodávať jadrové hlavice mimo vlastných hraníc. To nie je úloha, ktorú by ozbrojené sily Spojených štátov považovali za ťažko splniteľnú, a arabský svet by z toho mal radosť.
V snahe dosiahnuť tieto ciele by sa Severoatlantická aliancia, ktorá v súčasnosti zahŕňa krajiny tak vzdialené od Atlantiku ako Grécko a Turecko, mala transformovať na globálnu obrannú alianciu prijateľne demokratických krajín a krajín, ktoré síce nie sú demokratické, ale sú pre demokracie neškodné a sú vhodnými partnermi pre aliančnú spoluprácu. Také bolo v podstate postavenie Španielska, Portugalska, a dokonca aj Grécka a Turecka v NATO po mnoho rokov. Izrael a krajiny Blízkeho východu, ktoré uzavreli s Izraelom mier, by tak mohli byť prijaté. Takisto India, Indonézia, Filipíny, Austrália, Nový Zéland, Singapur, Japonsko, Južná Kórea – a Thajsko, ak by malo záujem a nebolo by príliš zaneprázdnené pokračovaním vo svojej maškaráde akéhosi “Švajčiarska” Ďalekého východu – a možno aj Vietnam.
S Taiwanom by sa mohla uzavrieť osobitná dohoda, ktorá by neporušila Šanghajskú dohodu medzi Nixonom a Čou En-lajom z roku 1972. Viaceré latinskoamerické krajiny by boli spôsobilé, ale pravdepodobne by nemali záujem, pretože juhoamerické hranice nie sú veľmi sporné. Medzinárodne ambicióznejšie krajiny ako Mexiko a Brazília by sa však mohli usilovať o členstvo v premenovanom a trochu pozmenenom NATO. V prípade saharskej a subsaharskej Afriky by sme museli postupovať opatrne.
Takto opísaná organizácia, premenovaná tak, aby mala dosah ďaleko za severný Atlantik, by sa mohla stať silnejšou mierovou silou, než bolo NATO. Takáto aliancia, ak by do nej toto rozšírené členstvo vstúpilo, by vážne obmedzila praktickú schopnosť Číny, Ruska a Iránu narúšať svet a ohrozovať svojich susedov. V Rusku vo všeobecnosti prevažujú zástancovia napodobňovania Západu, pokiaľ sa k Rusku na Západe správajú s rešpektom. Agresia na Ukrajine, je poslednou skúškou toho, do akej miery môže Rusko získať späť niečo z toho, čo stratilo rozpadom Sovietskeho zväzu. Ruskej verejnosti sa vojna na Ukrajine nepáči a rozhodne uprednostňuje Západ pred Čínou. Iránske obyvateľstvo pod totalitnou teokraciou, ktorá nastúpila po šáhovi, žalostne trpí. Nepriestrelný režim sankcií a v prípade potreby vojenský útok na jeho jadrový program by nakoniec mohol viesť k zmene režimu v tejto krajine.
Toto všetko predstavuje užitočný a dosiahnuteľný súbor cieľov v čase, keď sa NATO blíži k svojmu stému výročiu. Je to skvele fungujúca aliancia a neexistuje dôvod, prečo by sa nemohla stať oveľa väčším spoločenstvom spriaznených národov, ktoré by bolo schopné kolektívnej sebaobrany.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Conrad Black bol 40 rokov jedným z najvýznamnejších kanadských finančníkov a popredným vydavateľom novín po celom svete. Je autorom životopisov Franklina D. Roosevelta a Richarda Nixona a najnovšie aj knihy o Donaldovi Trumpovi – D. Trump: „Prezident ako žiadny iný“. Conrada Blacka si môžete vypočuť aj v podcaste s Billom Bennettom a Victorom Davisom Hansonom nazvanom “Scholars and Sense” (Učenci a zmysel).
Pôvodný článok
