Čo je to anarchokapitalizmus? (Komentár)
Víťazstvo Javiera Mileiho v argentínskych prezidentských voľbách postavilo do čela štátu prvého samozvaného „anarchokapitalistu“ v novodobej histórii – alebo pravdepodobne prvého človeka, ktorý kedy vyhral voľby na tejto úrovni a ktorý sa s týmto pojmom stotožňuje.
Medzitým sa ma mnohí pýtali, čo ten anarchokapitalizmus presne je. Takže takto chápem anarchokapitalizmus ja.
Ústrednou myšlienkou je, že spoločnosť nevyžaduje zakotvenú entitu legalizovaného donútenia a nátlaku zvanú štát, aby mohla využívať vymožiteľnosť vlastníckych práv, zmlúv, obrany a komerčnej spoločnosti vo všeobecnosti. Spojenie pojmov anarchizmus a kapitalizmus nie je plánom pre spoločenské usporiadanie, ale skôr predikciou toho, čo by sa dialo v civilizovanom spoločenstve v prípade neexistencie štátu.
Mýtus číslo jeden: Na rozdiel od tvrdení New York Times, Guardianu a tisícov ďalších médií nie je „pravicový“. „Pravica“ v Prusku bola za jednotu cirkvi, štátu a podnikania. „Pravica“ vo Francúzsku bola za božské právo monarchie vládnuť. „Pravica“ v Amerike bola počas dejín USA všelijaká, ale sotva sa dôsledne hlási k slobode ako k prvému princípu spoločensko-politického života. Pojem „anarchokapitalizmus“ sa vymyká binárnemu systému ľavica – pravica.
Mýtus číslo dva: časť „anarcho“ nemá nič spoločné s Antifou alebo chaosom. Použitie pojmu anarchizmus tu znamená iba zrušenie štátu a jeho nahradenie vlastníckymi vzťahmi, dobrovoľným konaním, súkromným právom a vymáhaním zmlúv, čo zabezpečuje slobodné podnikanie. Neznamená to bezprávie; znamená to právo ako rozšírenie ľudskej vôle a spoločenského vývoja, nie ako vnucovanie zhora. Poriadok je dcérou slobody, nie jej matkou, povedal Proudhon a anarchokapitalisti by s ním súhlasili.
Mýtus číslo tri: Nie každý, kto o sebe tvrdí, že je „anarchokapitalista“, hovorí za túto školu myslenia – ani zďaleka nie. Toto označenie predstavuje veľmi široký ideál s tisíckami rôznych aplikácií a obrovskou názorovou rôznorodosťou, rovnako ako v prípade akéhokoľvek iného ideologického tábora. Viem o niektorých, ktorí za covidu uprednostňovali lockdowny a povinné očkovanie, aj o iných, ktorí neustále vymýšľajú spôsoby, ako ospravedlniť vojnu a programy masového prerozdeľovania. Takže Milei by nemal byť zodpovedný za každú blbosť, ktorú kedy povedal alebo napísal niektorý z jeho samozvaných stúpencov.
Tento termín pochádza z diela amerického ekonóma (a môjho milovaného mentora) Murraya Rothbarda, ktorý bol vo svojom libertarianizme silne ovplyvnený spisovateľkou Ayn Randovou z 50. rokov 20. storočia. (Jeden zo psov J. Mileyho sa volá Murray.) Keď však Rothbard bližšie preskúmal Randovej dielo, začal pochybovať o inštitúcii, na ktorej Randová trvala a ktorá je podľa nej nevyhnutná – teda samotný štát. Ak máme mať vlastnícke práva, prečo ich môže samotný štát porušovať? Pokiaľ máme mať seba-vlastníctvo, prečo je štát jedinou inštitúciou, ktorej je dovolené šliapať po ľuďoch prostredníctvom brannej povinnosti, segregácie a inými spôsobmi? Pokiaľ sa usilujeme o mier, prečo chceme, aby štát viedol vojnu? A tak ďalej.
Podľa Rothbarda by sa dôsledné spoločenské pravidlo zakazujúce agresiu voči osobe a majetku muselo vzťahovať aj na samotný štát, ktorý je historicky najškodlivejším porušovateľom ľudských práv. Tolerujeme štáty, aby hájili naše práva, len aby sme zistili, že štát je pre naše práva hlavnou hrozbou. Tento spôsob myslenia tiež konštatuje, že nikto nikdy nevymyslel technológiu alebo systém, ktorý by úspešne obmedzil štát, potom čo bol vytvorený (pre hlbšie pochopenie vrelo odporúčame Rothbardovu „Anatómiu štátu“, ktorá je voľne k stiahnutiu).
Mnohí socialistickí ľavicoví anarchisti vyslovili podobné postrehy, ale Rothbardov obrat bol analýzou toho, čo by nahradilo štát v prípade jeho neexistencie. Rothbard hovoril, že spoločnosť bez štátu by nebola spoločenstvom riadeným dokonalým zdieľaním zdrojov a rovnostárskou rovnakosťou všetkých, nehovoriac o nejakom magickom povznesení sa nad ľudskú prirodzenosť, ako hovorili ľavicoví utopisti. Bola by to skôr spoločnosť vlastníctva, obchodu, deľby práce, investícií, súkromných súdov, búrz, súkromného vlastníctva kapitálu a všetkého ostatného. Inými slovami, slobodná ekonomika by bez štátu prekvitala viac ako kedykoľvek predtým a stali by sme sa svedkami usporiadanej slobody dovedenej na najvyššiu možnú úroveň jej realizácie.
Nezabúdajte, že pri presadzovaní tejto myšlienky sa Rothbard dostal do rozporu prakticky s každým, od marxistov cez trockistov a randiánov až po konzervatívcov a klasických liberálov starého typu, ktorí verili, že štáty sú nevyhnutné pre existenciu súdov, práva a bezpečnosti. Dokonca sa tým dostal do rozporu s ďalším zo svojich mentorov, samotným Ludwigom von Misesom, ktorého vnímanie anarchizmu pochádzalo z európskych intelektuálnych kruhov: čo boli jedni z najmenej zodpovedných mysliteľov na kontinente.
Rothbardov anarchizmus bol vo svojej podstate americký: viac ovplyvnený koloniálnymi časmi než španielskou občianskou vojnou. Veril, že komunity si môžu vládnuť samy bez vládcu, ktorý má moc zdaňovať, nafukovať menu, odvádzať ľudí do armády a vraždiť. Veril, že trhy a tvorivosť mierovej ľudskej spolupráce vždy prinesú lepšie výsledky ako inštitúcie stmelené elitami a vynucované nátlakom. To platí aj pre súdy, bezpečnosť a právo, ktoré sú podľa neho lepšie zabezpečované silami trhu v rámci univerzálnych noriem upravujúcich vlastníctvo a ľudské konanie.
Rothbard sa tak vrátil k diskusii z Francúzska 19. storočia. Frédéric Bastiat (1801 – 1850) bol veľký ekonómom a klasický liberál, ktorý napísal najpresvedčivejšie práce o slobode svojej generácie, ak nie vôbec. Vždy si však v mysli uchovával presvedčenie o nutnosti určitého štátu, ktorý by udržiaval systém v chode, aby spoločnosť neupadla do chaosu. Oponoval mu menej známy intelektuál Gustave de Molinari (1819 – 1912), ktorý napísal, že všetky funkcie potrebné na slobodné fungovanie spoločnosti môžu zabezpečiť sily trhu. Molinari bol v mnohých ohľadoch skutočným prvým „anarchokapitalistom“, hoci tento termín nikdy nepoužil.
Samozrejme, teória na vysokej úrovni, ktorá vznikla v parížskych salónoch v období Belle Epoque alebo v newyorských intelektuálnych kruhoch v 50. rokoch, je jedna vec. Ale jej uplatnenie v praxi je vec druhá. A to je pre Mileiho skutočná skúška. V tejto chvíli je jeho teória iba tým, čo možno inšpiruje a dodáva odvahu z presvedčenia, ale sotva je to plán. Čelí obrovskému administratívnemu štátu, ktorý je hlboko zakorenený, zrútenej mene, skorumpovanému súdnemu systému, nepriateľskej legislatíve, nepriateľským médiám a 100 rokov trvajúcim dôchodkovým záväzkom.
Ako to všetko môže zvládnuť jeden človek? Odpoveď na túto otázku naozaj nepoznáme. Žiadny líder vyspelej západnej demokratickej krajiny sa nikdy nepokúsil o tak rozsiahlu reorganizáciu skorumpovaného zriadenia na takejto úrovni. Ani Reagan, ani Thatcherová, akokoľvek ďalekosiahle boli ich reformy, nikdy celkovo neznížili rozpočet, nehovoriac o skutočnom zrušení celých úradov. Boli to reformátori v danom rámci. Milei je vyzvaný, aby urobil niečo, čo sa ešte nikdy predtým nepodarilo, a to uprostred vážnej krízy národa.
Nemusíte plne akceptovať anarchokapitalizmus, aby ste ocenili jeho snahu a nádej. Komu by ste v boji proti štátu verili viac: niekomu, kto pevne verí v niektoré jeho prvky, alebo niekomu, kto sa stavia proti celej jeho štruktúre od základu? Jasné je toto: táto ideologická orientácia by vliala do žíl každého štátnika plamenný odpor voči akejkoľvek korupcii, akémukoľvek nátlaku, akémukoľvek vydieraniu a akémukoľvek podvodu, ktorý presadzuje úradnícka elita. Anarchokapitalistická orientácia prinajmenšom poskytuje vodiace svetlo, ktoré by mohlo priniesť väčšiu slobodu pre všetkých.
Vnútorné a vonkajšie sily, ktoré sa spojili proti jeho úspechu, sú nepredstaviteľne rozsiahle. A on preteká s časom. O rok budú všetky elitné médiá kričať, že „anarchokapitalizmus“ v Argentíne zlyhal. Určite. Veci sa stali takto absurdnými.
Povedzme, že Milei sa nechá odviesť neoliberálnymi globalistami a bude presadzovať len reformy podľa neoliberálnej príručky z konca 20. storočia a po roku 2008. Možno to vyčítať anarchokapitalizmu? Rozhodne nie.
Anarchokapitalizmus neznamená poskytovanie slobody najväčším korporáciám pod oligarchickou kontrolou, aby mohli drancovať a profitovať na úkor ľudí. Nie je to „privatizovanie“ funkcií štátu, ktoré by vôbec nemali existovať. Nie je to rozpredávanie štátnych zdrojov kumpánom a banditom. Nie je to outsourcing nekvalitných verejných služieb tomu, kto ponúkne najviac. Neznamená to umožniť technologickým spoločnostiam, aby sa stali partnermi štátu pri sledovaní a kontrole občanov. To všetko sú kazy čistejšieho poňatia kapitalizmu. A rozhodne to nie je podriaďovanie sa diktátu Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky alebo Svetového ekonomického fóra, nehovoriac o ministerstve zahraničných vecí USA.
Mileiho víťazstvo nás môže povzbudiť už len preto, že ukazuje existenciu dopytu veľkej masy ľudí po radikálnych reformách, ktorí môžu skutočne vyhrať voľby. Mali by sme dúfať, že republikánsky kandidáti v Spojených štátoch sa pozerajú a počúvajú. Zdá sa, že dnes sa vrátili k zakonzervovaným prejavom a odpovediam podľa scenára. Verejnosť, ktorá má dosť súčasného status quo a je pripravená na niekoho s víziou a energiou, akú má Milei, to len nudí.
Toto môže byť len prvý z mnohých ďalších pokusov. Môžno zlyhá. Ale o zúfalej potrebe zásadných a ďalekosiahlych reforiem a revolúcií vo všetkých priemyslových demokraciách, ktoré by ľudí vrátili do vedenia, možno len ťažko pochybovať. A ak sa to po statočnom úsilí nepodarí, budeme mať aspoň, ako raz povedal Rothbard, dočasnú, ale „slávnu dovolenku“ od politického a administratívneho status quo, s ktorým žijeme každý deň.
Existuje dostatok dôvodov domnievať sa, že Milei je len začiatkom nového trendu, ktorý by sa mohol rozšíriť do celého sveta. Ľudia už toho majú dosť a sú pripravení na radikálny nový smer. Je potrebné niečo urobiť, aby sa zastavil neúprosný pochod tyranských síl v západných krajinách.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
