CO₂ začalo prudko narastať už okolo roku 1940. Čo bolo príčinou? (Analýza)
Merania preukázali, že globálna koncentrácia CO₂ prudko vzrástla okolo roku 1940. Táto udalosť sa celkom nezhoduje s modelmi Medzivládneho panelu o zmene klímy (IPCC). Štúdia profesora Hermanna Hardeho analyzuje tento výrazný nárast CO₂.
Klimatické modely a tvrdenia Medzivládneho panelu o zmene klímy ukazujú, že od začiatku priemyselnej revolúcie (približne pred 150 rokmi) dochádzalo k trvalému zvyšovaniu koncentrácie oxidu uhličitého (CO₂) v zemskej atmosfére. Predpokladá sa, že sa tak deje výlučne v dôsledku emisií spôsobených človekom. Toto tvrdenie teraz vyvracia publikácia profesora H. Hardeho z Univerzity Helmuta Schmidta v Hamburgu.
Štúdia má názov „O historických údajoch CO₂ od roku 1826: vysvetlenie vrcholu okolo roku 1940“ a je voľne dostupná na vedeckom portáli „Research Gate“.
Ako už názov napovedá, zaoberá sa predovšetkým nápadným nárastom koncentrácie CO₂ okolo roku 1940 a vychádza z práce biológa Ernsta-Georga Becka, ktorý určil hodnoty CO₂ od roku 1826. Obdobie pozorovania sa končí v roku 1960.
Státisíce vzoriek vykazujú veľký nárast CO₂
Beckova práca je založená na výberovom postupe, v rámci ktorého sa analyzovalo 97 404 jednotlivých vzoriek z vyše 200 000 dostupných prízemných vzoriek CO₂ na pevnine ako aj z mora, najmä na severnej pologuli. K výsledkom prispelo vyhodnotenie údajov z meraní, odberových staníc, meteorologických pozorovaní a vzdušných más. To E. G. Beckovi umožnilo rekonštruovať historické ročné hodnoty CO₂. Odhadovaný rozsah chyby vo výsledkoch rekonštrukcie sa uvádza do +/- 3 %.
V jeho publikácii sa uvádza jasný výkyv hodnôt okolo roku 1870, na konci obdobia s vysokou štatistickou nepresnosťou. Dôvodom sú pravdepodobne staršie metódy merania a/alebo malý počet meracích bodov. Oveľa silnejšie kolísanie možno pozorovať okolo roku 1940, už bez takýchto odchýlok.
Od začiatku sledovaného obdobia (od roku 1826) do roku 1870 hodnoty dokonca vykazujú pokles koncentrácie CO₂ z približne 360 na 300 ppm. Približne od roku 1920 potom hodnota rýchlo stúpa na približne 380 ppm, a v priebehu desiatich rokov opäť klesla na približne 310 ppm. Približne od roku 1970 sa koncentrácia CO₂ neustále zvyšovala až na súčasnú úroveň približne 420 ppm.
Okrem toho existuje veľmi podobná krivka atmosférickej koncentrácie CO₂ na severnej pologuli. Tá datuje najväčší nárast, ktorý zaznamenal E. G. Beck, do roku 1942. Maximálna hodnota je stanovená na vyše 410 ppm. Okolo roku 1822 bol obsah CO₂ údajne tesne pod 450 ppm, čo je výrazne viac ako dnes. Avšak informácie o inštitúte, odkiaľ diagram pochádza, neboli k dispozícii, a preto ich nie je možné overiť.
Alan Tomalty zverejnil na sociálnej sieti X informácie o zámernom pozmenení grafu CO2 v atmosfére. „Neftel a Friedl vymazali 59 rokov histórie z grafu CO2, pre ktoré neexistovali žiadne údaje, a spojili údaje z ľadového jadra z Antarktídy s údajmi vzduchu nameranými z vulkánu Mauna Loa na Havaji.“ (Podľa oboch grafov v r. 1891 – 1950 reálne zaznamenané hodnoty CO2 klesali, ale pozmenením grafu stúpali).
Prirodzené a mimoriadne príčiny
Pohľad na zaznamenané globálne antropogénne emisie CO₂, ktoré si môžete pozrieť na portáli „Náš svet v dátach“, ukazuje, že nárast okolo roku 1940 nemožno vysvetliť emisiami CO₂ spôsobenými človekom. Krivka prebieha okolo roku 1940 rovnomerne exponenciálne bez akéhokoľvek výrazného skoku alebo poklesu.
H. Harde v Beckových údajoch rozpoznal, že okrem „výrazného“ nárastu CO₂ okolo roku 1940 sa v 19. a 20. storočí opakovane vyskytli aj kratšie výkyvy. Preto dospel k záveru, že „za týmito výkyvmi môžu byť aj prírodné procesy“.
Nevyjadril sa k tomu, či vyššie emisie CO₂ mohli byť spôsobené druhou svetovou vojnou. Tanky, stíhačky a iné vojenské zariadenia vypúšťajú veľa CO₂. Na druhej strane, graf „Náš svet v údajoch“ jasne ukazuje roky, v ktorých sa znížili emisie CO₂ spôsobené človekom. Bolo to najmä v roku 1919, keď hospodárstvo bolo utlmené po prvej svetovej vojne, v roku 1930 počas veľkej hospodárskej krízy a v roku 1945, keď sa vojna opäť skončila. H. Harde sa ani touto otázkou výslovne nezaoberal.
Vyzdvihol však významnú úlohu teploty morského povrchu, ktorú uznal už E. G. Beck. Ten zistil vysokú koreláciu medzi obsahom CO₂ a globálnou teplotou povrchu mora. Okrem iného pozoroval vzduch na pobreží Severného mora, Barentsovho mora a severného Atlantiku a skúmal v ňom obsah CO₂. Potom dospel k záveru, že príčinou zvýšeného obsahu CO₂ sú teplejšie oceánske prúdy nad severným Atlantikom.
To naznačuje, že hlavnou hnacou silou je teplota a výkyvy CO₂ sú dôsledkom. Podľa prevládajúceho klimatického naratívu je to však opačne: obsah CO₂ vraj určuje teplotu.
Dôležitá je vyváženosť
Podľa H. Hardeho sa „silnejší výkyv“ okolo roku 1940 nedá vysvetliť iba emisiami fosílnych palív spôsobenými človekom, ktoré sa v priebehu priemyselného veku monotónne zvyšovali. Za najdôležitejší prirodzený zdroj emisií CO₂ možno označiť predovšetkým respiráciu (dýchanie) pôdy v trópoch a stredných zemepisných šírkach.
Podľa hamburského vedca boli nové výpočty veľmi konzistentné s pozorovanými údajmi. Vychádzajú pritom z nezávislých meraní citlivosti emisií na teplotu oceánov a pevniny.
Na záver sa H. Harde vyjadruje k potenciálnym kritikom. „Každý, kto má pochybnosti o historických údajoch o CO₂ a spolieha sa na nepriame údaje, musí mať pochybnosti aj o teplotných trendoch, a to nielen v 30. až 50. rokoch 20. storočia, ale až po súčasnosť.“
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
