Čínske chodiace mŕtvoly (Dokument o skutočnom živote v Číne)
Len málokto si však vie predstaviť, čo v skutočnosti znamená žiť v režime, akým je Čínska komunistická strana. Pôvodný dokumentárny film televízie EpochTV s názvom „Čínske chodiace mŕtvoly,“ umožňuje nahliadnuť do pokriveného sveta čínskeho komunistického vedenia, ktorý bol doteraz verejnosti zväčša skrytý.
Moderátor „American Thought Leaders“ Jan Jekielek sa stretol s Kay Rubacekovou, oceňovanou filmárkou, autorkou filmu „Who Are China’s Walking Dead“ (Kto sú čínske chodiace mŕtvoly) a bývalou moderátorkou relácie NTD „Life & Times“. Aby pochopil svetonázor tých, ktorí slúžia režimu, Rubaceková podrobne študovala oficiálne dokumenty a prejavy predstaviteľov ČKS a viedla rozhovory s bývalými predstaviteľmi ČKS.
Skutočná tvár komunizmu
Pri rozhovoroch s bývalými úradníkmi Rubaceková zistila, že tí, ktorí plnia príkazy ČKS, musia oddeliť svoje činy od svojho svedomia. Vysvetľuje, že všetko, čo ČKS robí, sa sústreďuje na udržanie úplnej kontroly. Všetko, čo vidí zvyšok sveta, vrátane čínskej ekonomiky a infraštruktúry, je na povrchu.
To, čo sa deje za oponou komunizmu, sa však od jeho vzniku nezmenilo. Ciele a zámery komunizmu zostávajú rovnaké, rovnako ako jeho taktika.
Mnohí na Západe chvália autoritatívny komunistický model napriek neustále sa opakujúcim zverstvám v oblasti ľudských práv. Možno si myslia, že ČKS sa vyvíja, ale je to len ilúzia. Režim napríklad tvrdí, že sa nezapája do nútených prác, a namiesto toho nazýva svoje zariadenia nútenej práce „rehabilitačnými centrami pre drogovo závislých“.
Pre ľudí na Západe to znie neškodne, ale podľa Rubacekovej je to lož. Rozhovory s úradníkmi, ktorí videli, čo sa v režime deje, jej poskytli úplne iný pohľad. Rubaceková hovorí, že právo v Číne funguje mafiánskym štýlom: všetko sa odvíja od toho, koho poznáte, kto vám kryje chrbát a kto sa vám chystá vraziť nôž do chrbta. Dokonca ani najvyšší komunistickí predstavitelia nedokážu zabrániť tomu, aby boli členovia rodiny umučení na smrť.
Rubaceková viedla rozhovory s desiatkami bývalých funkcionárov ČKS, ktorí prebehli do rôznych krajín. Diplomati, tajní agenti, dôstojníci vojenských a pracovných táborov a propagandisti jej povedali pravdu o živote pod komunistickou vládou. „Všetky prostriedky sú ospravedlniteľné,“ povedal jeden z nich o smerniciach na likvidáciu duchovnej skupiny Falun Gong.
Ako chodiace mŕtvoly bez duše
Rubaceková vo svojej knihe cituje bývalého čínskeho policajného komisára, ktorý seba a ostatných ľudí žijúcich pod vládou ČKS nazval „chodiacimi mŕtvolami“. Povedal jej, že „ľudia tam nežijú ako ľudia. Žijeme ako chodiace mŕtvoly, bez duše.“
Iný bývalý úradník jej povedal: „ČKS otravuje ľudí a mení ich na chodiace mŕtvoly.“ Tento výraz nie je nezvyčajný. Podľa prebehlíkov ČKS vníma ľudí ako zvieratá na vysokej úrovni. Pre ČKS sú ľudia užitoční len preto, že sa dajú udomácniť a použiť ako nástroje strany.
Ďalší termín, ktorý sa v knihe používa, je „dve vrstvy kože“. Čínski úradníci musia oddeliť svoju vnútornú vrstvu – svoje svedomie – od vonkajšej vrstvy, ktorú ukazujú verejnosti. To od nich vyžaduje, aby potlačili svoj zmysel pre pravdu, rozum a morálku, a zároveň prezentovali to, čo chce strana. Keď od nich strana vyžaduje, aby ubližovali ľuďom alebo klamali, musia poslúchať stranu viac ako svoje svedomie. Vonkajšia vrstva ospravedlňuje klamstvo, podvádzanie, zabíjanie a mučenie.
Propaganda a lži
Diapozitív, ktorý unikol zo školenia novinárov ČKS, odhaľuje chápanie strany ako spravodajstvo verzus propaganda. Na slajde sa správy opisujú ako zamerané na informácie, originalitu, fakty, včasné oznámenie a vyváženosť. Propaganda sa však zameriava na formát, opakovanie, názor, načasovanie, manipuláciu a spin. Bývalá novinárka povedala, že v Číne musia mať ľudia v jej odbore marxisticko-leninský pohľad na spravodajstvo, ktorý spája správy s propagandou: „Našou úlohou je vymyslieť, ako šíriť hlas strany čo najďalej a najširšie.“
Komentár bývalého funkcionára propagandy ČKS toto tvrdenie ďalej objasňuje: „To, čo hovoríme ľuďom, je odtrhnuté od reality. Nemôže to byť pravda. Ak by to bola pravda a ľudia by videli realitu čínskej komunistickej strany, ČKS by skončila.“
V knihe „Čínske chodiace mŕtvoly“ sa bývalý úradník zamýšľa nad protestom čínskych študentov v roku 1989, známym ako masaker na námestí Tchien-an-men. Úradník rozpráva, že svojej mladšej dcére povedal, aby sa „ponáhľala a vyšla von a videla, ako ČKS vraždí ľudí“. Vedel, že ak to neuvidí na vlastné oči, nikdy nepochopí, aká zlá je ČKS.
V tú noc údajne na námestí Tchien-an-men zahynulo desaťtisíc študentov a bežných občanov, ale v nasledujúcich dňoch ČKS púšťala správy, že študenti namiesto toho zabíjali vojakov. Týmto vojakom bol venovaný pamätník. Zúčastnili sa na tom aj deti, ktoré museli zložiť prísahu ČKS. Preto úradník chcel, aby jeho dcéra videla pravdu, aby na rozdiel od iných detí, ktoré to nevedeli, prekukla propagandu.
Dnes je Námestie nebeského pokoja v Číne zakázanou témou. Inde na svete si však jeho výročie každoročne pripomínajú. Rubaceková hovorí, že od Námestia nebeského pokoja sa ČKS naučila dôkladnejšie skrývať svoju brutalitu.
Ciele komunizmu sa nezmenili
Podstata a politické ciele ČKS sa za posledných 70 rokov nezmenili a nezmenili sa ani jej metódy. Politické ciele strany sú veľmi jasne uvedené v ústave ČKS, ktorá kladie absolútnu kontrolu štátu a peniaze nad všetko ostatné. Ľudský život a životné prostredie môžu byť odsunuté na vedľajšiu koľaj alebo zničené, pokiaľ sa zachovajú ostatné dva ciele. „ČKS veľmi jasne vyjadrila svoj postoj. Neskrýva to,“ hovorí Rubaceková. „To, že si myslíme niečo iné, je naozaj len úmyselná slepota.“
Kniha „Čínske chodiace mŕtvoly“ ukazuje, ako ČKS falšuje čínske dejiny. História vraždenia a zločinov strany nie je v čínskych učebniciach spomínaná. V priebehu rokov nahradila boli propagandistické plagáty nahradené televíziou a filmom, no posolstvo zostáva rovnaké: ČKS bude existovať navždy, nikdy nebude existovať alternatíva a ľudia ju musia akceptovať a milovať. Deti sú od narodenia indoktrinované, aby milovali režim.
Hoci Čína je jednou z najstarších svetových civilizácií, ktorá vznikla pred tisíckami rokov, čínski občania sa učia, že vlastenectvo k Číne znamená vlastenectvo k režimu ČKS – akoby ČKS bola prvá a Čína až potom.
Hodnota ľudského života neexistuje
V komunistickej spoločnosti je chápanie hodnoty života drasticky odlišné ako na Západe. V skutočnosti takmer neexistuje.
Čínska armáda oslavuje zabíjanie života, na rozdiel od americkej armády, ktorá si cení ochranu života. Hudba v náborovom videu čínskej armády obsahuje texty ako „zabi zabi zabi“.
Bývalí príslušníci Rubacekovej povedali, že mali dojem, akoby s nimi nebolo niečo v poriadku, pretože z hrozných vecí, ktoré videli, im bolo zle, zatiaľ čo ostatní okolo nich sa zdali byť voči tomu otupení. Jeden z úradníkov sa vyjadril, že „ľudia nechcú byť krutí. Ale spoločnosť je krutá. Musia byť krutí.“
Existuje nádej pre obete komunizmu?
Ľudia sa často čudujú, prečo sa obyvatelia Číny nepostavia proti režimu. Ak je život v režime taký zlý, prečo s tým niečo neurobia? Rubaceková vysvetľuje, že aj úradníci ČKS sa v režime cítia bezmocní. Bežní ľudia ani nevedia, že majú na výber, pretože boli pomýlení presvedčením, že v Číne nikdy nebude alternatívna možnosť vlády.
Z histórie vieme, že je to lož, ale mnohí nikdy neuvidia pravdu. Myslieť nezávisle v komunistickej spoločnosti znamená odmietnuť všetko, čo sa človek učil od narodenia. Niekedy to dokonca znamená riskovať život. Okrem toho čínski civilisti nemajú voľný prístup k informáciám, čo znamená, že väčšina z nich sa nikdy nedozvie, ako vyzerajú iné spoločnosti alebo že by jedného dňa mohli sami zažiť slobodu.
Rubacekovej rodina utiekla pred komunizmom najprv v Rusku a potom v Číne. Jekielek má podobné rodinné dedičstvo: jeho rodina utiekla pred komunizmom v Poľsku v 70. rokoch. Pamätá si, ako mal päť rokov a stál v Poľsku v radoch na chlieb.
Dokument poukazuje na to, že poznanie pravdy o komunizme a jeho histórii poskytuje viac než len informovanosť: dáva nádej. Napríklad rodina Rubacekovej manžela utiekla zo Sovietmi okupovaného Československa. Keby jeho rodina vedela, že Berlínsky múr padne o päť rokov neskôr, neodišla by. Keďže však žili pod sovietskou nadvládou, netušili, že by sa veci mohli niekedy zmeniť. Podobne Jekielek hovorí, že po úteku z Poľska jeho matka povedala, že si nikdy nevedela predstaviť, že režim jedného dňa padne.
Žiadna krajina nie je imúnna voči jedom komunizmu, napísal Alexander Solženicyn v „Súostroví Gulag“. Solženicyn povedal: „Vždy existuje toto mylné presvedčenie: ‚Tu by to nebolo rovnaké, tu sú takéto veci nemožné‘. Žiaľ, všetko zlo dvadsiateho storočia je možné všade na svete.“
Solženicyn dúfal vo svet, v ktorom by ľudia mohli pochopiť hrôzy komunizmu bez toho, aby ho museli prežiť. Žiaľ, história učí, že vláda komunizmu nie je nikdy ďaleko. Zároveň však dokazuje, že sloboda nikdy nie je nedosiahnuteľná, ak majú ľudia odvahu postaviť sa za to, čo je správne.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory The Epoch Times.
Pôvodný článok
