Český novinár žijúci na Slovensku: Spoločnosť je tu nezmieriteľne rozdelená. Nechápem, čo to spôsobilo (Rozhovor s O. Horeckým)
Rozdelená spoločnosť, politické tábory v zákopoch a neochota viesť otvorenú diskusiu – taký je obraz Slovenska, ako ho vidí český novinár Ondřej Horecký. Na Slovensku žije od roku 2017. Pre Epoch Times Česko píše najmä o energetike, politike a ďalších témach. Po 15 rokoch strávených v Anglicku a charitatívnych projektoch v Tanzánii si dnes všíma, že práve nedostatok dialógu a vzájomnej tolerancie brzdí krajinu pri riešení kľúčových otázok. V rozhovore rozpráva o rozdieloch medzi Slovenskom a Českom, o vlastných skúsenostiach a o tom, aký vplyv má rozdelená spoločnosť na pracovný a osobný život.
Epoch Times Slovensko: Na Slovensku už dlhšie vidíme spoločnosť rozdelenú na niekoľko blokov, ktoré sa odmietajú zmieriť a dokonca často odmietajú spolu vôbec komunikovať. Ak by si to mal porovnať so svojou domovskou krajinou – vidíš nejaké rozdiely v spoločenskej diskusii na Slovensku a v Česku?
Ondřej Horecký: Rozhodne. Na politickej úrovni je vidieť rozhádanosť a delenie na tábory. V českom parlamente vidíme, že aj veľkí nepriatelia dokážu spolupracovať, pokiaľ sa jedná o dôležitú legislatívu. Napríklad v energetických otázkach, ale aj v iných témach, kde sa politici dokážu zhodnúť bez ohľadu na ich politickú príslušnosť.
Ako je to v slovenskej politike, úplne do hĺbky neviem, pretože sa zameriavam na českú scénu, ale v spoločnosti mi vadí, že na Slovensku sú ľudia rozdelení na 2 nezmieriteľné tábory. Zakopali sa v zákopoch a iba vyhadzujú slovné granáty. Len na seba útočia, nie sú schopní spolupracovať.
V spoločnosti cítim, že je tak trochu tabu sa verejne hlásiť k nejakej politickej strane. Ja sám na Slovensku nevolím, nepodporujem nikoho, takže mám určitý nadhľad. Avšak cítim u niektorých príbuzných, že keď sme v okruhu známych, tak sa radšej politické témy nepreberajú. Ľudia sa tomu vyhýbajú alebo sa hanbia povedať, že volili toho a toho, pretože vedia, že tí druhí – ich známi, ich rodina – by ich odsudzovali.
Alebo možno nechcú vyvolávať konflikty na spoločnom rodinnom stretnutí…
Možno, ale tento jav pozorujem aj v iných kolektívoch. Osobne si myslím, že nie je nič zlého na tom povedať, že ja som volil toho a toho, pretože má podľa mňa správny názor v tom a tom.
Mal si skúsenosť, že ľudia sa báli povedať svoj názor, aj ako novinár na Slovensku?
Ako novinár volám s ľuďmi z Čiech skoro každý deň a málokedy sa mi stane, že by niekto odmietol. Väčšinou ak odmietne, tak nemá čas, ale že by sa vyslovene odmietol vyjadriť kvôli predsudkom, ktoré má ohľadom nášho média, to sa mi v Česku možno ani nestalo.
Avšak na Slovensku takú skúsenosť mám. Chcel som spraviť rozhovor s riaditeľom jednej mestskej knižnice. A to ma zamrzelo, pretože som objavil zaujímavú tému. Keďže rád podporujem dobrotu v ľudskom srdci, chcel som zverejniť príbeh jednej pani, ktorá chodila do mestskej knižnice. Tá pani bola slepá alebo mala nejakú vadu zraku, a po smrti odkázala značnú časť svojho majetku knižnici – oddeleniu pre nevidiacich. Knižnica za to sprístupnila horné poschodia vozičkárom, spravili tam výťah, uskutočnili drahé renovačné práce, nakúpili knihy, atď. Skrátka bol to krásny príbeh a bol by z toho skvelý inšpiratívny článok. Ľudia by videli, že sa deje aj niečo pozitívne.
Riaditeľ bol najprv ochotný, bol to dokonca Čech. Dohovorili sme si teda termín. Ale večer mi poslal smsku, že po porade s ľuďmi z PR oddelenia a marketingu rozhovor so mnou nespraví, pretože nechcú podporovať médium nášho typu.
Chcel som zistiť viac, písal som mu nech vysvetlí, prečo sa tak rozhodol, či si našli niečo zlé o Epoch Times napríklad na Wikipedii, kde sú nepodložené informácie, ale následne už žiadna komunikácia neprebiehala.
Z toho som potom pochopil, ale aj z ďalších stretnutí s ľuďmi, že na Slovensku je neochota diskutovať o politických názoroch toho druhého. A keďže neprebieha debata, tým pádom ani nemôže dôjsť k vzájomnému zmiereniu. Spoločnosť sa posúva tým, že vzájomne spolu hovoríme a tolerujeme názor druhého. Tu to neprebieha a my považujeme druhú stranu za zlú. Potom neviem, ako si predstavujeme, že by sa tá spoločnosť mala napraviť.
Šanca prišla po atentáte na premiéra. Vtedy, po tom šoku, mal prísť impulz k náprave vzájomnej komunikácie. A politici mali ísť vzorom. K tomu, bohužiaľ, nedošlo.
V Česku by sa ti takáto situácia ako s riaditeľom knižnice nestala?
Nevravím, že nikdy, ale určite nie pri riaditeľovi knižnice. Ja volám s odborníkmi, akademikmi rôznych názorov – od čisto ľavicového po veľmi konzervatívnych – a tí ľudia odpovedajú.
Sú tam ale napríklad akademici, ktorí sa boja vyslovovať svoj názor kvôli tomu, aby si kariérne nepoškodili. Napríklad kritizovať obnoviteľné zdroje sa dnes nenosí, je to politicky citlivá téma.
Teraz si ale spomínam na jeden jediný prípad, kedy mi v Česku niekto odmietol poskytnúť rozhovor. Išlo o vedca z Českej akadémie vied, išlo o docenta ekologickej antropológie. Bola to téma záhradkárčenia a využitia odpadu. Emailom mi odpísal: „Mám pre Vás zlú správu. Musím sa riadiť odporúčaním nedávať epochtimes rozhovory.“
Kto mu to odporúčanie poskytol, netuším, ďalej už nekomunikoval. Ale vzhľadom k tomu, že som pred ním i po ňom robil rozhovory s ďalšími vedcami z akadémie a aj s pani riaditeľkou, pochybujem, že išlo o nejaké nariadenie zhora. Môj odhad je, že keďže má blízko k rôznym zeleným politikám a klimatickým agendám, nemuseli mu niektoré naše články sedieť.
Myslíš si, že to, že na Slovensku sú ľudia ochotní menej komunikovať o verejných veciach, môže byť zapríčinené tým, že Česi majú väčšie sebavedomie prezentovať svoj názor? Vychádzam z toho, že v Československu boli Česi ten väčšinový národ a dlhodobo sú zodpovední za svoj vlastný štát, zatiaľčo Slováci majú štát krátko a ľudia sa ešte len učia byť zodpovednými občanmi, ktorí sa neboja navonok svoj názor vyjadriť…
Podľa mňa nie. Neviem, prečo je tam taká nevraživosť. Prečo ju nie sme schopní prekonať. Radšej neumožníme vzniknúť peknému príbehu o niečom, čo sme urobili, len kvôli tomu, že by to malo prezentovať nejaké médium, ktoré sa mi nepáči. Keby sme boli dezinformačný web, tak by som to chápal, že sa bojí skreslenia a že to dá novinár do nesprávneho kontextu. To beriem. Ale pri rozhovore, kde má plnú kontrolu nad výsledkom, kde má právo autorizácie, je to nepochopiteľné.
Je to v spôsobe diskusie medzi znepriatelenými stranami alebo je to kvôli tomu, že na Slovensku ani nie je žiaden priestor, kde by sa taká diskusia konala?
Možno, že tá vzájomná nevraživosť prerástla do takej miery, že už oba tábory nie sú viac schopné komunikovať. Ja neviem, čím tá nenávisť bola vyvolaná a tak vygradovaná, tomu ja nechápem. Možno že je to podobné ako v Amerike, kde sú niektorí demokrati a republikáni vzájomne znesvárení. Viem, že v niektorých kruhoch to je podobné a ľudia sa boja hovoriť o tom, že volili Trumpa alebo druhí nepovedia, že majú liberálné názory. Som rád, že to české prostredie je do určitej miery otvorenejšie. A tiež dezinformačná scéna je na Slovensku silnejšia než u nás v Česku.
Ako vnímaš tie dva tábory na Slovensku. Kto sú tie dva tábory?
Jeden je reprezentovaný Ficom a SNS a druhá strana sú liberáli. Predpokladám, že to budú voliči Progresívneho Slovenska, ale môžu to byť aj voliči SaS a iných strán.
Osobne sa mi zdá, že Česi sa radi rozprávajú. Nie je pre nich problém zorganizovať si diskusiu na hocijakú tému. Zorganizujú si nejakú miestnosť, divadlo, tam prídu hostia a diváci a spolu sa bavia aj o úplne marginálnej téme. Dokážu spolu takto tráviť čas, všetci sa vedia vyjadrovať a komunikácia tam plynie. Na druhej strane mám pocit, že na Slovensku nevieme diskutovať nielen o okrajových témach, ale ani o tých najdôležitejších celoštátnych, ktoré sa týkajú všetkých. Vnímaš to podobne?
Ja to vezmem z pohľadu novinárčiny. Novinár má byť nestranný a médium by malo vždy poskytnúť názor oboch strán. Ak niekoho kritizujem, či už osobne alebo prostredníctvom druhých, ten kritizovaný by mal dostať priestor sa brániť. To je základ. Ale dnes to vo svete sklzlo do toho, že médiá sú aktivistické a presadzujú to, čo sa páči ich čitateľom, nie to, čo je úplne pravda. Napríklad The New York Times je dnes veľmi progresívny denník, ktorý prezentuje názory protitrumpovské a prehnane liberálne. Také médiá majú tendenciu dávať väčšiu váhu takým odborníkom, ktorí potvrdzujú ich názor.
Vidíme to napríklad na energetickej scéne. Je tabu kritizovať obnoviteľné zdroje, aj keď je oprávnené pochybovať. Napríklad na Českej televízii sa nestretnete s kritikou obnoviteľných zdrojov. Odborníci sa mi často sťažujú, že ich do televízie nikto nepozve a redaktori sa o tom nechcú ani vôbec baviť.
Samozrejme, druhá vec je, že sú politici alebo niektorí ľudia, ktorí odmietnu poskytnúť vyjadrenie nejakému médiu kvôli tomu, že o nich v minulosti písali nepravdivo alebo skreslene. Robia to, bohužiaľ, jedinci z oboch strán spektra, ale zase je to slepá ulička. Komunikáciu je potrebné viesť.
V tomto sa česká mediálna scéna asi podobá slovenskej…
Myslím, že v mnohých štátoch je to dnes veľmi podobné. Noviny akoby rezignovali na nestrannosť a zamerali sa na písanie pre svojich čitateľov.
V Česku je možno trochu väčšia otvorenosť. Napríklad portály ako novinky.cz alebo aj ďalšie internetové médiá – to sa mi na nich páči, že keď je to zaujímavá vec, tak proste o tom napíšu. A či je to kritické k tým alebo k tým, oni to neriešia. Proste je to zaujímavé, bude to mať čitateľnosť, tak to zverejnia. Dajú fakty z jednej aj z druhej strany a je to.
Minule som videl jedno video, kde odznela taká informácia, že poslední komunisti, ktorí vládli v Československu v 80-tych rokoch, skonštatovali, že sa im veľmi dobre darilo vychovávať „malých ľudí“. Nakoniec však prišli na to, že štát na to vlastne doplatil. Nemal kto nosiť nové nápady, nikto nebol inovatívny. Moja otázka je, či táto komunistická kultúra nepretrváva dodnes? Aby si zachovali svoje pracovné miesto, ľudia sú radšej ticho. Nemáš pocit, že táto kultúra je silnejšie prítomná u Slovákov ako u Čechov?
Myslím, že ten rozdiel nie je zas až tak veľký. Ten duch východnej Európy, toho komunizmu, zostáva. Keď niekto príde zo západu, je viac otvorený a má väčšie sebavedomie. My radi sami seba podrývame. To nie je iba prípad Slovákov, ale aj Čechov. Keď niekto vystúpi nad ten dav, tak sa ho dav snaží zraziť späť dole. Je v tom určitá forma závisti.
Podľa mňa sa to ale postupne mení. Ľudia, ktorí žili dlhšie na západe, alebo tam cestujú a prichádzajú do kontaktu s tým prostredím, sú otvorenejší. Je tu tiež skupina podnikateľov, ktorí niečo dokázali a to im dáva sebavedomie a aj vôľu veci meniť a verejné dianie komentovať. Vidím to napríklad v priemysle, kde sa niektorí „kapitáni“ v čím ďalej väčšej miere odvažujú kritizovať Green Deal, pretože vidia, čo im to spôsobuje.
Ďakujeme za rozhovor!
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
