Bola sfinga vytvarovaná vetrom? Čo vedci nedávno zistili
Vedci pozorovali piesočnú búrku, ktorú vytvorili na účely experimentu. Alebo lepšie povedané, simulovali ju. Vodný tunel s rýchlo tečúcim prúdom vody bol nastavený tak, aby simuloval vietor, piesok a prach, ktoré sa pohybujú púštnou krajinou. Vedci tak skúmali pôvod jednej z najznámejších egyptských sôch, ktorá zostáva už stáročia zahalená tajomstvom.
Predtým si všimli, ako sa v dôsledku erózie vytvárajú púštne útvary nazývané jardangy, a všimli si pozoruhodnú podobnosť: tieto útvary sa nápadne podobali Veľkej sfinge v Gíze. Boli však úplne prirodzené a vznikli pôsobením vetra.
Na základe svojich pozorovaní vedci z Laboratória aplikovanej matematiky Newyorskej univerzity predpokladali, že príroda prispela k vytvoreniu ikonického polymorfného tvora egyptskej mytológie.
„Naše zistenia ponúkajú potenciálne možný príbeh o vzniku toho, ako môžu v dôsledku erózie vyzerať útvary podobné sfingám,“ hovorí Leif Ristroph, docent na Courantovom inštitúte matematických vied na Newyorskej univerzite a hlavný autor štúdie.
„Naše laboratórne experimenty ukázali, že prekvapivé sfingovité tvary môžu skutočne vznikať z hmoty erodovanej rýchlymi prúdmi,“ uvádza v tlačovej správe.
Pri pozorovaní zvieracích útvarov na iných miestach – obrovských kopcov pripomínajúcich hlavy v egyptskej Bielej púšti – skúmali, ako by mohla Veľká sfinga vzniknúť ako jardang. Mohla byť následne zdokonalená ľudskými rukami a dotvorená do podoby dnes už slávnej sochy.
Aby to otestovali, snažili sa kopírovať podmienky erózie v púšti – pohyb prachu a piesku unášaného vetrom cez pevný povrch materiálu – ale za oveľa kratší časový úsek. Profesor Ristroph a jeho kolegovia napodobňovali terén, ktorý sa nachádza v severovýchodnom Egypte, kde Sfinga leží, pomocou zmesi mäkkej hliny s tvrdšími materiálmi vloženými dovnútra.
Na simuláciu vetra a erózie vymysleli rýchlo tečúci prúd vody, ktorý mal vymývať tvrdý materiál. Zistili, že tekutina odplavila väčšinu mäkšieho ílu a piesková búrka by mohla obrusovať obnažené skaly. Tvrdší materiál vo vnútri bol odolnejší voči erózii a vznikla z neho „hlava“ tvora.
Poznamenali, ako sa formovali ďalšie črty – tvarovaný, podsaditý krk sfingy, vpredu položené laby, mačací klenutý chrbát – ako dôsledok dynamiky tekutín.
Už stáročia sa človek zamýšľa nad Veľkou sfingou v Gíze vytvorenou pred 4 500 rokmi. Ako vyzerala v čase svojej najväčšej slávy? Čo mali jej chimérické vlastnosti symbolizovať v živote starovekých Egypťanov?
Nové zistenia výskumníkov môžu poukazovať na príbeh, ktorý vychádza viac z prírody. „Naše výsledky poskytujú jednoduchú teóriu pôvodu, ako môžu útvary podobné sfinge vzniknúť eróziou,“ konštatoval profesor Ristroph. „V skutočnosti dnes existujú jardangy, ktoré vyzerajú ako sediace alebo ležiace zvieratá, čo podporuje naše závery.“
„Táto práca môže byť užitočná aj pre geológov, pretože odhaľuje faktory, ktoré ovplyvňujú skalné útvary – konkrétne to, že nie sú homogénne ani jednotné v zložení,“ povedal. „Neočakávané tvary pochádzajú z toho, ako sa prúdenie odklonilo okolo tvrdších alebo menej odolných častí.“
Profesor Ristroph bol autorom štúdie spolu so Samuelom Bourym, v tom čase postdoktorandom, a Scottom Weadym, v tom čase doktorandským študentom NYU. Štúdia bola prijatá na uverejnenie v časopise Physical Review Fluids.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
