Biela smrť – fínsky snajper je považovaný za najlepšieho ostreľovača všetkých čias (Špeciál)
Simo Häyhä bol fínsky vojak, ktorý je dodnes považovaný za najúspešnejšieho ostreľovača všetkých čias. Počas zimnej vojny, keď Sovietsky zväz napadol Fínsko, zlikvidoval stovky vojakov Červenej armády. Od Sovietov dostal prezývku „biela smrť“. Jeho príbeh je príbehom o tom, ako sa aj najviac podceňovaný Dávid môže vzoprieť neporovnateľne silnejšiemu Goliášovi.
Simo Häyhä sa narodil 17. decembra 1905 v malom mestečku Rautjärvi ležiacom v oblasti Karelskej šije. Fínsko bolo ešte začiatkom 20. storočia súčasťou Ruského impéria. Aj keď malo osobitné autonómne postavenie, bolo pod ruskou kontrolou. Krátko po ruskej revolúcii vyhlásilo Fínsko v roku 1917 samostatnosť. Mesto, v ktorom Häyhä žil, sa nachádzalo len kúsok od ruských hraníc.
Häyhäovo detstvo bolo naplnené množstvom ťažkej práce na farme, čo z neho v spojení s fínskou divočinou spravilo veľmi tvrdého – no trpezlivého – muža.
O niekoľko rokov neskôr v roku 1925 slúžil Häyhä povinnú jednoročnú vojenskú službu vo fínskej armáde. Keďže bol vášnivý lovec, bola mu zverená úloha ostreľovača. V čase ukončenia služby bol povýšený do hodnosti desiatnika. Fínski ostreľovači patrili v tej dobe medzi celosvetovú elitu.
Neskôr sa Häyhä pripojil k Fínskej civilnej garde. Dobrovoľnícka vojenská organizácia sa predtým počas Fínskej občianskej vojny v roku 1918 postavila proti fínskym komunistickým milíciám (Červeným gardám) podporovaných ruskými boľševikmi a porazila ich.
Häyhä počas pôsobenia v civilnej garde absolvoval mnoho streleckých tréningov. Streľba bola jeho veľkým koníčkom a všetok voľný čas trávil vonku strieľaním na akékoľvek terče, ktoré našiel. Jeho prvou zbraňou bola ruská puška Mosin-Nagant M91 vyrábaná od konca 19. storočia. Neskôr si osvojil výkonnejší typ M28/30 a používal aj samopal fínskej výroby Suomi.
Vďaka tvrdému tréningu a prirodzenému talentu bol Häyhä schopný zasiahnuť cieľ 16-krát za minútu na vzdialenosť vyše 150 metrov, čo z neho urobilo výnimočného ostreľovača.
Predohra k vojne
Keď sa Stalin dostal do čela Sovietskeho zväzu (ZSSR), dobre si pamätal, ako fínska garda porazila fínskych boľševikov. Fínsko naviac počas ruskej revolúcie umožňovalo ruským protiboľševickým Bielogvardejcom a britskému námorníctvu využívať svoje územie ako východiskovú základňu na útoky proti komunistom.
Okrem toho Karelská šija predstavovala vysoko strategický pozemný most medzi Ruskom a Škandinávskym polostrovom. Leningrad (bývalý Petrohrad) sa nachádzal hneď za ruskou hranicou, čím sa toto dôležité ruské mesto a rodisko komunistickej revolúcie stalo veľmi zraniteľným voči potenciálne nepriateľskej armáde prichádzajúcej zo severozápadu.
Výsledkom bolo, že ZSSR požadovalo od Fínska odstúpenie územia Karelskej šije, aby sa vytvorilo väčšie nárazníkové pásmo medzi Fínskom a Leningradom. Fínsko sa malo vzdať svojej hlavnej línie opevnení (Mannerheimova línia), pričom Sovieti plánovali na Karelskom polostrove vybudovať vojenskú základňu.
Napriek tomu, že Fínsko disponovalo v podstate smiešnym vojskom, čo sa týka počtu mužov a zbraní, odmietlo požiadavky svojho mocného suseda. ZSSR malo v tom čase najväčšiu armádu na svete.
Nikita Chruščov neskôr spomínal, že sovietske vedenie arogantne verilo, že „stačí trochu zvýšiť hlas a Fíni poslúchnu. Ak by to nezabralo, bude stačiť jeden výstrel a Fíni zdvihnú ruky a vzdajú sa.“
Väčšina sovietskych aj nesovietskych vojenských analytikov v tej dobe skutočne odhadovala, že Fíni budú porazení do jedného alebo dvoch týždňov.
Nepomer na vojnovom poli
Americký historik William Trotter uvádza, že na jar 1939 nemala fínska armáda ani jedno funkčné protitankové delo (hoci na začiatku vojny dostala malé zásoby zo Švédska). Malé letectvo pozostávalo prevažne zo zastaraných strojov, Fíni mali len tucet moderných stíhačiek. Zásoby munície boli značne obmedzené. Mnohí vojaci cvičili buď s drevenými, alebo mimoriadne zastaranými puškami. Mnohé delostrelecké zbrane boli staršie ako 30 rokov, pričom zásoby nábojov boli limitované.
Sovieti útočili s približne miliónom mužov, 1 000 tankami a výraznou vzdušnou prevahou. Fíni disponovali na začiatku vojny len 200 000 mužmi, hoci ich sily narástli (odhadom do 300 000) aj vďaka dobrovoľníkom z iných krajín. Fíni však mali „sisu“ – ich výraz pre odvahu, odhodlanie a statočnosť. Najmä vďaka tejto vlastnosti čelili sovietskej vojnovej mašinérii, ktorá sa k nim v novembri 1939 neúprosne dovalila.
Zimná vojna
Ako člen civilnej gardy bol Simo Häyhä povolaný do služby v 6. rote 34. pešieho pluku v oblasti svojho rodného kraja. Na tomto úseku celkovo Fíni nasadili rádovo desiatky tisíc vojakov (približne 20 000 až 30 000 v závislosti od fázy bojov), ktorí čelili 9. sovietskej armáde. V jednom momente bojovali až proti 12 divíziám, čo predstavovalo približne 160 000 sovietskych vojakov.
Fíni boli teda v značnej početnej nevýhode, často v pomere 1:5 až 1:7. Miestami bola sovietska prevaha zdrvujúca – v niektorých oblastiach bojovalo 32 Fínov proti viac než 4 000 Sovietom!
Napriek nepriateľskej presile však Fíni víťazili. Sovieti neboli dobre organizovaní, hovorili mnohými rôznymi jazykmi a neboli zvyknutí na kruté fínske zimy. Fíni mali tiež mimoriadne prepracované taktiky, z ktorých najpozoruhodnejšia bola tzv. taktika „motti“. Keďže Sovieti prichádzali popri cestách, Fíni sa poskrývali v okolitej divočine. Útočníkov nechali prekročiť hranicu a zaútočili na nich zozadu.
Biela smrť
Vzhľadom na obmedzenú muníciu museli byť fínski vojaci efektívnymi strelcami. A to aj boli. Jadro obrannej stratégie tvorili snajperi, medzi ktorými vynikal legendárny Simo Häyhä.
Häyhä pôsobil ako samostatný ostreľovač v oblasti rieky Kollaa. Dokázal sa dokonale maskovať do bielej zimnej kamufláže, pričom so sebou nosil zásoby a muníciu len na jeden deň. Schovaný v snehu odstránil každého Sovieta, ktorý vstúpil do jeho vražednej zóny.
V priebehu troch mesiacov svojho pôsobenia na fronte zneškodnil svojou puškou 505 vojakov sovietskej armády (podľa neoficiálnej fínskej štatistiky až 542). Ďalších 219 vojakov navyše zlikvidoval pomocou samopalu Suomi KP/-31. Sovieti ho začali nazývať „biela smrť“.
Häyhä dokázal zasiahnuť nepriateľa na vzdialenosť 400 m (za dobrých podmienok dokonca až na 600 m). Pušku M28 uprednostňoval preto, že jej kovový zameriavač neodrážal svetlo a strelec nemusel zdvíhať vysoko hlavu, čím sa nepriateľovi menej ukázal.
Häyhä bol drobnej postavy. Pri streľbe neležal, ale skôr sedel, pričom dokázal dobre využíval nerovnosti terénnu na schovanie. Aby v chladnom vzduchu nebolo vidieť jeho dych, dával si do úst sneh.
Sovieti sa ho tak báli, že podnikli viaceré útoky zamerané špeciálne na jeho likvidáciu, aby sa ho zbavili, avšak všetky zlyhali. Pri jednom z delostreleckých útokov namierenom voči nemu sa mu podarilo prežiť iba s veľkým šťastím. Črepiny granátu prederavili na viacerých miestach jeho oblečenie, samotného ho však nezranili.
6. marca 1940 utrpel ťažké zranenie po zásahu trieštivou strelou sovietskeho ostreľovača do tváre. Krátko po zranení upadol do 11-dňovej kómy a prebudil sa až v deň, keď sa vojna skončila. Ešte predtým však dokázal nepriateľa, ktorý ho zranil, zlikvidovať.
Partizánska vojna
Ruský bojový plán spočíval v použití konvenčného frontálneho útoku s ťažkou palebnou silou a tankami, čo do istej miery napodobňovalo Hitlerovu úspešnú taktiku Blitzkriegu počas jeho prvých európskych kampaní. Okrem podcenenia fínskeho odhodlania a schopnosti bojovať však Rusi rýchlo zistili, že sa snažia uplatniť dobrú stratégiu v nesprávnej situácii. Fínsko sa v roku 1939 v ničom nepodobalo strednej Európe so sieťou moderných ciest, dopravným značením a ľahko rozpoznateľnými cieľmi, kde Hitlerova „blesková vojna“ tak dobre fungovala.
Fínsko bolo prešpikované ľadovými jazerami (viac než 200 000), rozľahlými močiarmi, hustými a nekonečnými lesmi a križujúcimi sa riekami – a všetok tento terén bol pre Červenú armádu neznámy. Okrem toho denné svetlo počas zimy vo Fínsku trvá len niekoľko hodín. Toho roku bola zima vo Fínsku naviac mimoriadne krutá. Zima 1939-40 mala veľa snehu a teploty od -20 °C do -40 °C. Podobne ako na ťažký terén boli Fíni oveľa viac zvyknutí aj na ľadové počasie.
Fínska stratégia bola rovnaká, akú v histórii použilo mnoho slabších armád – partizánska vojna. Guerillové jednotky sú, samozrejme, nekonvenčné vojská, ktoré odmietajú takpovediac „bojovať férovo tvárou v tvár“. Keďže vedia, že nemôžu vyhrať konvenčnú bitku, používajú taktiku „udri a uteč“, pričom sa spoliehajú na sabotáže a úskoky, aby udržali boj a minimalizovali svoje straty.
Využívajú pritom znalosť domáceho terénu a moment prekvapenia, aby mohli terorizovať a zmiasť protivníka s nádejou, že aj keď nedokážu silnejšieho nepriateľa poraziť, dokážu mu znepríjemniť život natoľko, že morálka útočníkov rapídne klesne, až sa nakoniec rozhodnú v boji nepokračovať.
Podľa historika pôvodom z Ruska Maxa Boota, ktorý vo svojej knihe „Neviditeľné armády“ zostavil databázu konfliktov, kde bola použitá partizánska vojna, outsideri uspejú v prekvapivých 25,5 % až 40,3 % konfliktov napriek tomu, že ich armády sú spravidla výrazne slabšie.
Keď sa mohutné, ťažkopádne kolóny sovietskych mužov, nákladných áut, tankov a techniky valili mrazivou fínskou krajinou po primitívnych cestách, stali sa ľahkým terčom pre vysoko mobilné skupinky fínskych snajperov. Tí podnikali náhle prekvapivé útoky a potom rovnako rýchlo mizli v bielom snehu v nekonečnej divočine.
Fínske taktiky
To, čo by sa na prvý pohľad zdalo byť výhodou sovietskeho vojenského giganta – obrovské množstvo vojakov a techniky – sa v tomto prípade stalo príťažou. Veľká armáda ľahšie uviazla, bola pomalá, nepružná a váhavá v porovnaní s fínskymi jednotkami v bielom oblečení ako sneh, pohybujúcimi sa ako zimné prízraky na lyžiach, ktoré umožňovali rýchly prechod cez les alebo kopcovitý terén.
Spolu s ochotou bojovať do posledného muža, nevzdať sa, aj keď dochádzali zásoby i vybavenie, a pokračovať, aj keď sa zdalo, že všetka nádej je stratená, fínski vojaci používali niekoľko partizánskych taktík, ktoré im umožnili bojovať oveľa dlhšie, než ktokoľvek predpokladal. Americký vojak Rick Cherslica opisuje napríklad nástražné výbušné systémy, ktoré používali fínske jednotky.
„Lacné míny ovládané nástražným drôtom boli ukryté v snehových závejoch a odpálené na úrovni brucha. Drevené míny zakopané pod zemou nezistiteľné elektronickými zariadeniami dokázali odpáliť tank, čo malo za následok, že sovietska pechota pomaly postupovala pred tankami a skúmala zem pomocou palíc.“
Fíni tiež umiestňovali míny do jazier, aby vyhodili do vzduchu zaľadnené úseky, čím sa jazero stalo pre tanky nepriechodným. Strach z týchto mín pod ľadom nakoniec prinútil Rusov držať sa pásov pevniny medzi jazerami, čo bolo fínskym zámerom. Ostnaté drôty natiahnuté medzi prirodzene sa vyskytujúce balvany a kmene rovnako slúžili ako početné prekážky pre sovietske sily.
Fíni používali presnú delostreleckú paľbu a iné taktiky na oddelenie a rozdelenie nepriateľských jednotiek. Sovietske jednotky rozdelili na menšie „kúsky“, s ktorými sa potom mohli podčíslení Fíni ľahšie vysporiadať.
Kombinácia všetkých týchto bojových techník a taktík umožnila fínskym jednotkám spôsobiť útočníkom obrovské straty.
Epilóg
Häyhä doma dostal množstvo ocenení a bol tiež povýšený z desiatnika na podporučíka, čo predstavuje najväčší hodnostný skok v histórii Fínskej armády.
Zranenie na ňom zanechalo trvalé následky. Napriek tomu, že bol mierne znetvorený, zotavil sa zo zranenia a dožil sa takmer 100 rokov. Svoje mimoriadne ostreľovacie schopnosti pripisoval najmä tvrdému „tréningu“.
Fíni museli nakoniec požiadať o mier, keďže nedokázali čeliť obrovským počtom, ktoré Sovieti aj napriek masívnym stratám mohli naďalej vkladať do boja. Ddokázali však zabrániť tomu, aby ich krajinu obsadilo ZSSR. Ako píše kapitán Cherslica, „hoci Fínsko nakoniec ustúpilo tvrdým sovietskym požiadavkám, čas, ktorý bol poskytnutý diplomatickým rokovaniam, viedol k tomu, že si zachovalo svoju nezávislosť“.
Zimná vojna trvala presne 105 dní. Začala sa 30. novembra 1939 a skončila 13. marca 1940 podpisom Moskovskej mierovej zmluvy. Fínsko stratilo asi 10 % svojho územia, vrátane časti Karelskej šije, oblasti, kde sa Häyhä narodil, žil a bojoval.
Fínsko kvôli strate svojich území presídlilo takmer všetkých miestnych obyvateľov – približne 420 000 ľudí, čo predstavovalo okolo 12 % jeho vtedajšej populácie.
Napriek tomu, že Sovieti získali približne 35 000 km² fínskej pôdy, prišli o množstvo vojakov. Oficiálne sovietske údaje priznali približne 48 000 mŕtvych a 158 000 ranených. Tieto čísla sú však považované za značne podhodnotené.
Podľa fínskych zdrojov a neskorších historických výskumov sa celkové straty Sovietov pohybujú medzi 126 000 až 167 000 mŕtvych, pričom celkové straty (mŕtvi, smrteľne ranení, nezvestní) predstavujú 300 000 až 400 000 vojakov. Domáce straty predstavovali len 66 000 mužov.
Istý ruský generál mal neskôr poznamenať, že krajina, ktorú dobyli, bola „dostatočne veľká akurát na pochovanie našich mŕtvych“.
Posledné roky života strávil Häyhä v domove pre vojnových veteránov v mestečku Hamina, kde 1. apríla 2002 vo veku 96 rokov zomrel.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
