Antropológ Buzalka: Slováci sú postsedliaci. Treba z toho spraviť výhodu
Juraj Buzalka je slovenský sociálny antropológ, vysokoškolský pedagóg a autor bestselleru Postsedliaci. „Postsedliaci“ je ním vytvorený termín, ktorým charakterizuje Slovákov. Na prvý pohľad slovo vyzerá, že má do určitej miery hanlivý až výsmešný podtón, nie je to však tak. Postsedliactvo môže mať záporné, ale aj veľmi kladné konotácie.
Prechod na moderný životný štýl sa u nás odohral len nedávno
Buzalka vysvetľuje, že na rozdiel od krajín západnej Európy sa na Slovensku udial proces prechodu od roľníckeho na moderný spôsob života v mestách len nedávno. Zatiaľ čo v Anglicku alebo v krajinách Beneluxu prechod z agrárnej do priemyselnej spoločnosti prebehol už koncom 17. storočia, v Nemecku v 19. storočí, na Slovensku sa uskutočnil až počas 60. a 70. rokov 20. storočia modernizáciou sovietskeho typu. „Ja som v podstate vnuk roľníkov, budem mať 50. Moja mama je prvá generácia inteligencie – dajme tomu – ľudí, ktorí sa prvýkrát začali živiť nie prácou svojich rúk, ale väčšinovo sa začali živiť hlavou,“ skonštatoval.
Podobným vývojom v rovnakom čase podľa antropológa prešli aj Poľsko a Maďarsko, avšak u nich bola naviac významne prítomná kultúra veľkých miest a silná tradícia šľachty. Na Slovensku sa podľa Buzalku nedá hovoriť o mestskej kultúre, tá u nás v minulosti neexistovala. Zároveň slovenský štát už od počiatkov rázne odmietol svoju minulosť vo feudálnom Uhorsku a tým pádom odmietol aj šľachtu ako takú, hoci bola aj slovenského pôvodu.
Postsedliaci sú teda deti alebo vnuci skutočných sedliakov, samozásobiteľov živiacich sa svojou prácou na pôde. Rodičia alebo starí rodičia postsedliakov prestali počas komunistického režimu žiť ako roľníci na vidieku a presťahovali sa do mesta, kde sa zamestnali vo veľkej miere vo fabrikách. V mnohých ohľadoch však vidiecky spôsob života pokračuje aj v meste.
Bytovka s drevenicami na streche
„Postsedliacka pamäť je spoločná. Nezáleží na tom, aké máme vzdelanie, koľkými jazykmi hovoríme, na ktorom poschodí bývame,“ poznamenal Buzalka.
Ako vhodný príklad, ktorý trefne vystihuje koncept postsedliactva, označil inštaláciu Tomáša Džadoňa s názvom „Pamätník ľudovej architektúry”. Ten v rámci akcie Košice – hlavné mesto kultúry 2013 na sídlisku Dargovských hrdinov umiestnil na streche 10-poschodového bytového domu drevenice.
„Zvonku analyticky vidíme, že na komunistickom paneláku sú dve stavby z agrárnej éry. Predstavujeme si, že to nejako spolu súvisí. Dozvieme sa, že medzi tými ľuďmi, ktorí bývajú v tom paneláku, a tými domčekmi z dreva na vrchu je vzdialenosť jednej generácie, možno dvoch. Ale čo je zaujímavé, je to, že tí ľudia v tom paneláku nevidia, že majú hore tie drevenice. A napriek tomu je ten život v drevenicicach tak trochu súčasťou ich života,“ vysvetlil Buzalka. (Dnes už inštaláciu v metropole východu nenájdeme. Po dvoch rokoch sa ju obyvatelia paneláku rozhodli odstrániť.)
Folklór vymyslelo mesto
Ako najzákladnejšie črty postsedliakov antropológ spomenul, že veria na blízkosť k prírode, veria viac na komunitné vzťahy ako na individualizmus, identifikujú sa s vidieckymi zvykmi a veľká časť má rada folklór, čo Buzalka označil ako „mestský vynález“ komunistov.
„Bola to samozrejme vidiecka záležitosť, ale nemalo to takú sofistikovanú podobu. Nemalo to takú vycibrenosť, profesionalitu a choreografiu. To súvisí s tým, že niekto povedal, že toto ešte je ľudový kroj a toto už nie je. Vznikali encyklopédie, vznikali experti, ktorí povedali, že toto je pôvodné a toto nie je pôvodné, pritom tí ľudia si svoje odevy zostavovali veľmi eklekticky. Začali sme na to mať manuály, začali sme mať profesionálne súbory, v ktorých sa cvičilo, ako správne prezentovať folklór,“ ozrejmil a zdôraznil, že nie je správne redukovať život agrárneho človeka iba na folklór, keďže sa tomu počas života v skutočnosti venoval veľmi krátky čas.
Postsedliactvo označil ako sociálnu prax Slovákov, ktorú majú v živej pamäti, keďže ich priami predkovia boli roľníci. „Máme nejakú vedomosť o tom, ako sa dorába chlieb, ako sa fermentujú slivky, ako sa v dedine ľudia chovajú, máme to v rozprávkach, máme to v estrádnych zábavách. Nie nadarmo je „V dolinách“ hit. Tá rustikália sa nám dostáva pod kožu. Je to aj o tom, aké rodiny máme, ako sviatkujeme, akým spôsobom si uchovávame tradície spojené so vzťahmi v rodine,“ vysvetlil.
Podľa Buzalku postsedliactvo netreba vnímať negatívne, práve naopak, je to niečo súčasné a moderné. Dokonca z neho treba pri súčasnej ekologickej kríze spraviť výhodu, keďže Slováci sa vedia lepšie adaptovať na nové podmienky, než ľudia v západných centrách, kde prebehla modernizácia omnoho skôr. Dnešní Slováci majú k dispozícii rovnaké technológie, ovládajú jazyky a žijú veľmi podobné životy ako ľudia na západe. Avšak ich generačná pamäť na predkov, ktorí dokázali žiť sebestačne, je stále veľmi čerstvá. Majú úprimnejší vzťah k prírode, ovládajú tradičné remeslá, atď.
„Fermentujeme, varíme lekváre, zavárame. Zabíjame svine, melieme ich do paštík, údime klobásy,“ opísal s istou mierou sarkazmu obľúbené aktivity postsedliakov.
Fico udiera klinec po hlavičke
„Vidiekom sa tu samozrejme nemyslia iba malé obce a lazy, ale aj mestečká a väčšina miest v krajine. S výnimkou najväčších aglomerácií ako Bratislava a Košice ide o viac ako štyri pätiny Slovenska, ktoré majú vidiecky charakter a odkiaľ mnohí vidiečania naďalej dochádzajú do miest,“ napísal Buzalka v knihe Postsedliaci.
Rustikálna téma je podľa neho to, čo opakovane vyhráva voľby súčasnému premiérovi Robertovi Ficovi. Ten, aby ešte viac zdôraznil záujem o vidiek, premenoval stranu Smer-sociálna demokracia na Smer-slovenská sociálna demokracia, čím chcel zdôrazniť rozdiel medzi mestskými socialistami západnej Európy a slovenskými rurálnymi socialistami.
„Ja si myslím, že Robert Fico dlhodobo triafa klinec po hlavičke, čo sa týka oslovenia väčšinovej populácie. Presne, tá rustikálna téma je tá, ktorá u nás rezonuje,“ poznamenal Buzalka.
Tím Roberta Fica podľa neho odvádza veľmi dobrú prácu v tom, že sa skutočne snaží spoznávať ľudí – aký majú životný štýl, ako trávia voľný čas, čo je pre nich dôležité, čo si vážia. Potom s nimi vedia politici Smeru pri osobných stretnutiach vhodne komunikovať. „Pozrite sa, čo robil Robert Fico od roku 2020, keď Smer odišiel do opozície. Tri roky cestoval od Svidníka po Starú Turú. Všade bol. Čo viac sa dá robiť?“ skonštatoval antropológ.
