Ako sa kriminalisti psychicky vyrovnávajú so svojou prácou. Skúsenosti vyšetrovateľa
Skúsený kriminalista z Olomouckého kraja, ktorý sa denne stretáva s najzávažnejšími trestnými činmi, v policajnom podcaste vysvetľuje, ako prebieha vyšetrovanie a aké finty kriminalisti používajú na vyrovnanie sa s dlhodobou psychickou záťažou.
Plukovník Ján Lisický, ktorý teraz vedie skupinu 30 kriminalistov, začínal v polícii pred dvadsiatimi rokmi. „Už vtedy som povedal, že budem robiť vraždy a všetci sa mi za to smiali, ale ani náhodou som si nemyslel, že by som mohol veliť krajskej kriminálke,“ povedal Lisický v policajnom podcaste a prezradil, že pôvodne vyštudoval matematiku a niekoľko rokov vyučoval matematiku a deskriptívnu geometriu.
K polícii sa dostal ako 33-ročný a začínal na úplne základnej pozícii „pochôdzkára“, ktorú opisuje ako „zbytočnú záťaž v aute“. Po troch rokoch sa stal kriminalistom – „vyšetrovateľom“ – ktorý pracoval na zanedbávaní povinného výživného. Nasledovalo vyšetrovanie drobných a ťažkých ublížení na zdraví v rámci okresu a nakoniec kraja, kde sa vyšetrujú vraždy.
Prvý prípad vyšetroval v Šumperku, kde bol zavraždený bezdomovec. Jedným z páchateľov bol podľa plukovníka Lisického jeho bývalý študent, ktorý ho po zadržaní oslovil „Dobrý deň, pán učiteľ,“ z čoho podľa neho vznikla fáma, že „prišiel na políciu napraviť to, čo ako učiteľ pokazil.“
„Stres je pri výjazde (pri vyšetrovaní vraždy) obrovský,“ hovorí plukovník a dodáva, že aj keď je miesto činu už zaistené, vyšetrovateľ musí metodicky a dôkladne obhliadať miesto činu „niekedy aj viac ako päť či šesť hodín“. A kým vyšetrovatelia zabezpečujú dôkazy, operatívci začínajú pátrať po páchateľovi.
„Oproti filmom je realita ohliadky miesta vraždy väčšinou „odporná, špinavá a, povedzme si úprimne, smradľavá,“ vraví Lisický a dodáva: „Vo väčšine prípadov tie telá už podliehajú hnilobným zmenám.“
„Záleží na konkrétnom človeku, ako to zvládne, a preto je dobré, keď si policajt prejde celou kariérou od obvodného oddelenia až potom na vyššie miesta, pretože sa na to v podstate neustále pripravuje,“ vysvetľuje.
Podľa plukovníka sa práve v praxi ukáže, ako to ktorý policajt dokáže zvládnuť a ako k práci pristupuje. „Atribúty, ktoré so sebou vraždy prinášajú, sú neromantické a nevábne,“ približuje Lisický, prečo sa mnohí policajti vyšetrovaniu vrážd radšej vyhýbajú.
Spomína, ako v „prekúrenom“ paneláku spolu s kolegom ohliadali dve mŕtvoly, ktoré tam ležali už šesť dní. Museli vybiehať von a vracať sa späť, aby zniesli zápach rozkladajúcich sa tiel.
Čo to robí s psychikou vyšetrovateľov
Najdôležitejšie na práci v službe kriminálnej polície a vyšetrovania je podľa neho to, akých má človek okolo seba ľudí. Pokiaľ ide o spôsoby, ako sa psychicky obrniť proti tomu, s čím sa človek v práci stretáva, sú podľa plukovníka dôležité vrodené vlastnosti.
„My si dokážeme nasadiť akýsi plášť, po ktorom to steká, pretože určite nie sme nejakí nadľudia, ktorí by boli úplne emocionálne plochí a do ktorých by to nezasahovalo,“ objasňuje Lisický. „V práci sme schopní prepnúť sa do pracovného módu.“
„Keď som pri pitve, musíte ju vnímať len ako zdroj informácií. Nesmiete nechať emócie pretiecť a rovnaké je to aj na tých miestach činu pri vyšetrovaní,“ dodáva s tým, že tento „ochranný plášť si dajú dole, keď odchádzajú z práce alebo niekedy až doma.“
Policajti žijú podľa Lisického v dvoch svetoch alebo v dvoch rodinách. „Máme rodiny a priateľov, ale o mnohých veciach s nimi určite nemôžeme hovoriť,“ vysvetľuje plukovník. „Potom máme druhú rodinu a s tými sa o týchto veciach, ktoré vás občas bolia, rozprávať môžete. Toto si domov vôbec nenosíte a je to zamknuté v nejakej trinástej komnate.“
„Naším cieľom je zbaviť spoločnosť ľudí, ktorí sú pre svoje okolie nebezpeční,“ uzatvára Lisický.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
