Ako nás Dante Alighieri učí chápať utrpenie v Božskej komédii
Utrpenie nadobúda nový význam, keď naň nazeráme očami duší v „Očistci“.
Božská komédia, ktorú Dante Alighieri napísal začiatkom 14. storočia, opisuje duchovné putovanie pútnika po posmrtných ríšach: pekle, očistci a raji. Danteho impozantná báseň sa ponára do srdcervúcich hlbín pekla a vznáša sa k žiarivým vrcholom raja, pričom zahŕňa celú škálu ľudských emócií a skúseností a zahŕňa celú ľudskú a božskú drámu.
Dante Alighieri, detail fresky od Lucu Signorelliho v kaplnke San Brizio v katedrále v Orviete (Foto: JoJan/CC BY-SA 3.0)
Ako zdôrazňujú Aldo Bernardo a Anthony Pellegrini vo svojej knihe Sprievodca Danteho Božskou komédiou, Dante sa snažil vytvoriť „celistvý pohľad“ na všetko, čo jestvuje – na vesmír a miesto človeka v ňom – spájajúc všetky veci v harmonickom a usporiadanom celku, zviazanom láskou. Väčšina toho, čo napísal v 14. storočí, platí s rovnakou silou aj dnes. Naďalej prežívame psychologickú a duchovnú drámu, ktorej základy ostávajú nezmenené. Kým bude človek človekom, bude vo svete pretrvávať utrpenie a my sa budeme snažiť nájsť jeho zmysel.
Dante nám v tom môže pomôcť, postupne nás učí tajuplným cestám utrpenia a tomu, ako prítomnosť utrpenia v našom živote je nevyhnutným podnetom pre náš rast a zdokonalenie ako ľudských bytostí.
Utrpenie v Pekle
Božská komédia je epická báseň, ktorá začína utrpením. Po slávnom úvode, kde sa Dante ocitá „zblúdený v temnom lese“, ho rímsky básnik Vergílius vedie do pekelných jaskýň. Tam vidí utrpenie, muky a zúfalstvo, ktoré sú následkom neoľutovaného hriechu.
Dante drží v ruke svoju Božskú komédiu, vedľa vchodu do pekla, sedem terás Očistca a mesto Florencia s nebeskými sférami nad nimi, na freske od Domenica di Michelino, 1465. Katedrála Santa Maria de Fiore, Florencia. (Public domain)
Keď Dante s Vergíliom prechádzajú pekelnými kruhmi, pozorujúc duše zmietané búrkami, prebodávané vidlami démonov či zavesené dolu hlavou v dymiacich jamách, Dante je konfrontovaný s utrpením tých, ktorí sa odmietli zmeniť. Hriešnici v „pekle“ zažívajú nekonečnú, neplodnú bolesť ako trest za svoje hriechy. Tí, ktorí sú v pekle, odmietajú ľutovať svoje nesprávne činy. Utrpenie neprináša zmenu ani zdokonalenie tým, čo ho podstupujú neochotne.
Kritici sa zhodujú, že Danteho báseň možno chápať z viacerých úrovní. Na jednej strane je to príbeh cesty do posmrtného sveta. No z alegorického hľadiska rozpráva o ceste duše k Bohu v tomto živote, o procese duchovného obrátenia a dozrievania.
Mocnou básnickou obraznosťou Dante zdôrazňuje skutočnosť, že aj tu na zemi si stratená duša často spôsobuje utrpenie sama. Svet hriešnika, ktorého brzdí jeho tvrdohlavosť, sa neustále zmenšuje, až kým nie je doslova uzavretý vo vlastnom zle a utrpení. Presne takto Dante v básni zobrazuje Satana – obludnú postavu uväznenú v ľadových plátoch v samom srdci zeme. Ľad sa vytvoril v dôsledku ľadových poryvov, ktoré netvor vytvára neustálym mávaním svojich netopierích krídel. Vo svojej bezuzdnej pýche a neúspešnej snahe povzniesť sa nad Boha si Satan doslova vytvoril vlastné väzenie.
Keď sa nad týmito úvahami zamyslíme v metaforickom a pozemskom zmysle, vidíme múdrosť a pravdivosť toho, čo Danteho báseň naznačuje: prežívanie utrpenia veľmi závisí od postoja trpiaceho a v niektorých prípadoch si utrpenie môže spôsobiť aj sám človek, pretože sa odmieta vzdať škodlivého, predpojatého alebo iracionálneho spôsobu života.
No trestajúce utrpenie Pekla nie je jediným druhom utrpenia, ktoré Dante opisuje. V druhej časti básne, v „Očistci“, utrpenie nie je trestom, ale liekom. Celý ráz básne sa mení podľa postoja trpiacich, ktorých Dante stretáva. Ich reakcia na utrpenie je úplne odlišná v tejto ríši svetla a nádeje v porovnaní so sírnymi zákutiami Pekla.
Utrpenie v Očistci
Očistec, 1861, Gustave Doré. Ilustrácia Canto 19 z Danteho Božskej komédie (Public domain)
Hora Očistca sa týči ako stĺp od mora k nebesiam – vizuálny obraz drahocennej nádeje v srdciach duší, ktoré sa vydávajú na cestu po jej svahoch. Kým duše, ktoré Dante stretol v Pekle, nadávali, nariekali a ľutovali sa, duše v očistci sa radostne zdravia, spievajú piesne a diskutujú o poézii. Ich oči sú uprené von a hore a majú nádej. Nádej, že sa zbavia svojich nedokonalostí a jedného dňa prídu do raja.
To, čo nás Dante v „Očistci“ učí, je, že utrpenie, ak ho prijímame s odvahou a nádejou, nás môže premeniť a napokon priviesť k vyšším sféram radosti. Duše v Očistci trpia dobrovoľne, lebo vedia, že ich utrpenie nie je trestom, ale uzdravením.
Ich duše sú „pokrivené a zdeformované“ vinou hriechov spáchaných za života a potrebujú byť narovnané. Pre Danteho a duše, ktoré stretáva, je výstup na horu procesom dosiahnutia plnosti a obnovenia nevinnosti. Je to cesta do Raja.
Celá štruktúra básne odráža duchovné stupne pokánia: uvedomenie si hriechu, kajúcnosť a odpustenie. Literárny kritik Nasrullah Mambrol píše:
„Podľa Danteho stredovekého kresťanského názoru musí pútnik, podobne ako všetci ľudia, najprv spoznať podstatu hriechu (ako to robí v ‚Pekle‘), odčiniť svoj hriech (ako to robí v ‚Očistci‘) a zväčšiť svoju múdrosť, radosť a lásku prostredníctvom svätého života (ako to robí v ‚Raji‘). Pútnik Dante je tak dynamickou postavou, ktorá sa počas svojej cesty k Bohu pohybuje od hriechu k spáse, od nevedomosti k múdrosti, od zúfalstva k radosti.“
Tento proces uzdravenia je zrejmý na terase pyšných, prvom stupni Očistca. Bývalí hriešnici sú tu zaťažení ťažkými kameňmi, ktoré musia niesť na horu; sú zohnutí pod ich váhou, no nesťažujú sa. Je to čiastočne zmierenie za hriechy pýchy, no presnejšie ide o nápravu. Ide o ohnutie tvrdej šije pyšných, aby sa vrátili do prirodzeného stavu a mohli opäť kráčať vzpriamene.
Podobne na inej terase majú závistlivci zašité oči, aby, po prvé, nepozerali závistlivo na majetok svojich susedov, a po druhé, aby sa naučili dôverovať a spoliehať sa jeden na druhého počas výstupu, namiesto toho, aby sa navzájom oslabovali, ako to robili za života.
Aj Dante, postupujúc po týchto terasách, zažíva proces očistného uzdravenia. Ako zdôrazňuje kritik Joseph Pearce, „symbolika pokračuje, keď anjel vyznačí na Danteho čelo sedem P, čo znamená sedem smrteľných hriechov (‚P‘ znamená ‚peccatum‘, latinské slovo pre hriech). Každé z týchto P je odstránené, ako Dante stúpa cez rôzne časti hory, kde sa každý zo siedmich smrteľných hriechov očisťuje. Napokon na vrchole hory Očistca sa Dante ocitá v pozemskom raji, v prapôvodnom Edene, mieste prvotnej nevinnosti, kde niet škvrny hriechu.“ Tak je v Očistci utrpenie vykupujúce, prípravné a napravujúce.
Čo je potrebné napraviť? Podľa Danteho je koreňom všetkých duchovných deformácií istý druh zvrátenosti lásky. Dante tvrdí, že všetky činy, dobré či zlé, vychádzajú napokon z lásky. Aj zlý čin je spáchaný preto, lebo ten, kto ho koná, miluje niečo – buď nesprávnu vec, alebo nesprávnym spôsobom. Bernardo a Pellegrini vysvetľujú: „Dante sa od Vergília učí, že kozmická sila, ktorá určuje všetko, je láska. Osud každej duše závisí od toho, ako usmerňuje túto tajuplnú silu zvnútra a od jej schopnosti prijať jej vplyv zvonka.“
Vzťah medzi utrpením a láskou je v Danteho básni nádherne vyjadrený. Ak je láska zdrojom všetkých činov, dobre usmernená láska poskytuje dušiam v Očistci aj prostriedok, ako zniesť to, čo musia zniesť. Láska obsahuje kľúč, ktorý trpiacemu umožňuje prekročiť svoje utrpenie. Príkladom je, keď Dante dosiahne posledný stupeň Očistca, ktorý tvorí koruna plameňov. To, čo mu napokon dáva odvahu prejsť cez plamene, je jeho láska k žene menom Beatrice, o ktorej vie, že ju stretne na druhej strane.
Dante a Beatrice, 1883, Henry Holiday, inšpirované románom La Vita Nuova. (Public domain)
Jedna z duší, ktoré Dante v Očistci stretáva, očarujúco vysvetľuje, ako láska robí ich utrpenie nielen znesiteľným, ale dokonca akousi útechou:
Tento ľud spevom so slzami spätým
— že slúžil hrdlu viac, než káže miera —
o hlade, smäde stáva sa tu svätým.
Za jedlom, pitím každý z nás tu zmiera,
že vôňa vôd a plod, plod červenkastý,
sa po lístí tak vábne rozostiera.
No tento kruh nie v jednej svojej časti
osviežuje vždy znovu strasti naše —
hovorím ‚strasť‘, a vlastne sú to slasti,
veď oná vôľa k stromu nás to kmáše,
s ktorou sám Kristus šťastne zvolal: ‚Eli‘,
keď krvou zmyl, čo páchal svet a páše. („Očistec“, Spev XXIII, preklad Viliam Turčány a Jozef Felix)
Inými slovami, očistné utrpenie týchto kedysi obžerných duší sa pre ne stáva útechou, lebo vedia, že lieči ich neresti a približuje ich k Bohu, predmetu ich lásky. Taký je šťastný paradox, zažitý v „Očistci“. Utrpenie sa nevylučuje so šťastím, radosťou a láskou.
Posledná časť Danteho básne „Raj“ je, samozrejme, bezbolestná. No Dante sa tam dostane len prekonaním skúšok v Pekle a v Očistci. Básnik Dante nám tak ukazuje, že utrpenie má zmysel a hodnotu, ak naň správne odpovedáme – zmysel, ktorý nesie prísľub stále hlbšieho šťastia.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
