Špeciál Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu (X): Podkopávanie právneho systému
Obsah
1. Zákon a viera
2. Zákon ako nástroj tyranie v komunistických režimoch
a) Politika štátneho teroru uplatňovaná mimo rámec zákona
b) Neustále sa meniace normy pre to, čo je a čo nie je správne
c) Ignorovanie ústavy
3. Ako komunizmus deformuje právne normy na Západe
a) Podkopávanie morálnych základov práva
b) Ovládnutie legislatívnych a vykonávacích právomocí
c) Prekrútené súdne výklady
d) Obmedzovanie uplatňovania práva
e) Uplatňovanie zahraničného práva na oslabenie suverenity USA
4. Prinavrátenie zmyslu zákonu
1. Zákon a viera
Zákon predstavuje „železnú silu“ čestnosti a spravodlivosti, ktorá potvrdzuje dobro a trestá zlo. Tí, ktorí tvoria zákony, musia jasne chápať, čo je dobro a čo zlo. Z hľadiska viery majú tieto kritériá božský pôvod. Základom pre vypracovanie zákonov, ktorými sa riadi ľudská spoločnosť, boli učenia mudrcov a náboženské sväté písma.
Chammurapiho zákonník z obdobia starovekého Babylonu je jedným z najstarších súborov písomne zaznamenaných zákonov, ktoré sa zachovali. Je vyrytý do kamenných tabúľ a nad samotným kódexom je vyobrazená pôsobivá scéna: Šamaš, boh slnka a spravodlivosti, odovzdáva zákony kráľovi Chammurapimu. Ide o vyobrazenie boha, ktorý udeľuje ľudskému panovníkovi právomoc vládnuť svojmu ľudu na základe zákonov.
Desatoro Božích prikázaní v Starom zákone považovali Hebrejci súčasne za božský aj svetský zákon a táto tradícia sa neskôr stala základom západnej právnej kultúry. Od čias rímskych cisárov v štvrtom storočí cez východorímskeho cisára Justiniána I. a jeho nástupcov až po Alfréda Veľkého, prvého anglosaského kráľa Británie, sa právny systém inšpiroval prikázaniami Desatora a kresťanským učením. [1]
Veriaci ľudia sa domnievajú, že na to, aby mohol byť zákon považovaný za legitímny, musí zodpovedať božským normám dobra a zla, ako aj náboženskému učeniu. Myšlienky, ktoré viedli k nenásilnej občianskej neposlušnosti v Spojených štátoch, možno vysledovať až k ranému kresťanskému učeniu. Keď rímsky cisár Gaius Caligula prikázal, aby postavili jeho sochu v jeruzalemskom chráme a aby kresťania uctievali rímskych bohov, kresťania sa radšej rozhodli čeliť smrti ukrižovaním alebo upálením na hranici, ako by mali poslúchnuť. Splniť tento príkaz by totiž znamenalo porušiť prvé dve prikázania – inými slovami, cisár požadoval, aby malo svetské právo prednosť pred božským prikázaním, ktoré je posvätné a nedotknuteľné.
Desatoro Božích prikázaní možno rozdeliť do dvoch kategórií. Prvé štyri opisujú vzťah medzi človekom a Bohom – teda stanovujú, čo znamená mať náležitú úctu voči Bohu. Ďalších šesť prikázaní pojednáva o vzťahoch medzi ľuďmi a je v nich obsiahnuté učenie o tom, že máme milovať druhých tak, ako milujeme samých seba. Úcta k Bohu je nevyhnutnosťou, ktorá umožňuje ľudstvu zachovať princípy čestnosti a spravodlivosti v nezmenenej podobe.
Podobne tomu bolo aj v starovekej Číne, kde boli zákony uvádzané do platnosti cisárskym dekrétom. Od cisára, čiže „syna nebies“, sa vyžadovalo, aby sa riadil prozreteľnosťou a princípmi Nebies a Zeme. Práve táto filozofia „Tao“, inak povedané Cesta, bola odovzdávaná mudrcom Lao-c’ a Žltým cisárom. Konfuciánsky učenec Tung Čung-šu z dynastie Chan, povedal: „Veľkosť Taa pochádza z Nebies. Nebesia sa nikdy nezmenia, a rovnako tak ani Tao.“[2] V starovekom čínskom jazyku pojem „Nebesá“ neodkazuje na abstrakciu prírodných síl, ale označuje sa ním Božstvo. Práve viera v Tao nebies utvárala morálne základy čínskej kultúry. Cisárske zákonodarné systémy, ktoré vychádzali z tejto viery, ovplyvňovali Čínu po tisíce rokov.
Harold J. Berman, americký odborník na právo dvadsiateho storočia, je presvedčený, že právne predpisy koexistujú so všeobecnými princípmi spoločenskej morálky a viery. Dokonca aj pri odluke cirkvi od štátu, obe inštitúcie zostávajú od seba závislé. V akejkoľvek spoločnosti musia mať pojmy spravodlivosť a zákonnosť svoje korene v tom, čo sa považuje za sväté a posvätné.[3] Moderný právny systém si zachováva mnohé prvky náboženského obradu, ktoré posilňujú jeho moc.
2. Zákon ako nástroj tyranie v komunistických režimoch
Komunistické strany predstavujú antiteistické kulty. Ich cieľom je pretrhnúť väzby spoločnosti s kultúrou predkov a tradičnými hodnotami, pričom vo svojich zákonodarných zásadách sa nebudú nikdy riadiť učením spravodlivých bohov. Očakávať, že komunistické strany sa budú úprimne snažiť o zachovanie spravodlivosti alebo práva, nikdy nebolo realistické.
a) Politika štátneho teroru uplatňovaná mimo rámec zákona
Kresťania tradične hlásajú, že človek má druhých milovať tak, ako samého seba, a rovnako podľa konfuciánskeho učenia má dobrosrdečný človek milovať druhých. Láska sa v týchto učeniach neobmedzuje na úzke poňatie lásky medzi mužom a ženou, alebo medzi členmi rodiny či priateľmi. Láska zahŕňa aj dobroprajnosť, milosrdenstvo, spravodlivosť, nesebeckosť a iné cnosti. Na základe tohto kultúrneho pozadia je zákon nielen posvätný, ale zároveň reprezentuje duchovnú hodnotu lásky v ľudskej spoločnosti.
Žiadny právny systém nedokáže obsiahnuť všetky možné formy sporov a nad všetkými z nich vyniesť rozsudok. Takže zákony musia zohľadňovať subjektivitu všetkých strán. Sudca sa musí riadiť duchovnou morálkou zákona, aby vyniesol rozsudok, ktorý bude dodržiavať princíp zhovievavosti.
Ježiš v Jeruzalemskom chráme napomínal farizejov za ich pokrytectvo, pretože napriek tomu, že prísne dodržiavali slová Mojžiša, ignorovali cnosti vyžadované zákonom, ako je spravodlivosť, milosrdenstvo a pravdivosť. Sám Ježiš uzdravoval aj cez šabat a stretával sa s pohanmi, pretože to, na čom mu záležalo, bola láskavosť obsiahnutá v učeniach a nie iba ich doslovný význam.
Komunizmus má, naopak, korene v nenávisti. Nielenže nenávidí Boha, ale nenávidí aj kultúru, životný štýl a tradície, ktoré pre ľudstvo ustanovili nebesá. Marx vyjadril veľmi jasne svoju túžbu zničiť seba aj celý svet. Svojej budúcej manželke napísal: „Jenny, pokiaľ dokážeme spojiť naše duše, s pohŕdaním hodím svoju rukavicu do tváre sveta, a potom budem kráčať jeho rozvalinami ako stvoriteľ!“[4]
Sergej Gennadijevič Nečajev, komunistický terorista z cárskeho Ruska, vo svojej brožúre Revolučný katechizmus napísal, že revolucionár by mal „pretrhnúť všetky putá, ktoré ho viažu k spoločenskému poriadku a civilizovanému svetu, so všetkými jeho zákonmi, morálkou a zvykmi a so všetkými jeho všeobecne prijatými konvenciami.“ Revolucionár by sa mal podľa Nečajeva považovať za úhlavného nepriateľa tohto sveta a jeho konvencií, a „ak s nimi bude naďalej žiť, tak len preto, aby ich mohol rýchlejšie zničiť“. [5] Nečajev použil pre svoju víziu sveta, v ktorom neplatia žiadne zákony, cirkevný pojem „katechizmus“. Naráža tým na sektársku povahu komunizmu, ktorý pohŕda ľudstvom a božstvom. „Ten, kto prechováva akékoľvek sympatie k tomuto svetu, nie je revolucionárom“, napísal.
Lenin vyjadril podobný názor: „Diktatúra je vláda založená priamo na sile a nie je obmedzená žiadnymi zákonmi. Revolučná diktatúra proletariátu je vláda, ktorú si proletariát vybojoval a ktorú si udržiava za použitia násilia proti buržoázii; vláda, ktorá sa neobmedzuje žiadnymi zákonmi.“[6]
Využívanie politickej moci na zabíjanie, mučenie a ukladanie kolektívnych trestov bez zákonných obmedzení, nie je nič iné ako štátny terorizmus a ide o prvý krok, ktorý podniknú komunistické režimy, keď sa dostanú k moci.
Počas mesiacov, ktoré nasledovali po zvrhnutí ruskej vlády boľševikmi v roku 1917, bolo v priebehu politického boja zabitých státisíce ľudí. Boľševici zriadili Všeruskú mimoriadnu komisiu pre boj proti kontrarevolúcii a sabotáži, ktorej skrátený názov bol Čeka, a udelili jej právomoc vykonávať hromadné popravy. V rokoch 1918 až 1922 zabili čekisti bez súdneho procesu najmenej dva milióny ľudí.[7]
Alexander Nikolajevič Jakovlev, bývalý minister propagandy a člen politbyra a sekretariátu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, napísal, že iba v priebehu 20. storočia zomrelo v Rusku v dôsledku vojny, hladu a represií šesťdesiat miliónov ľudí. Na základe údajov z verejných archívov zhodnotil, že v čase sovietskych perzekučných kampaní bolo zabitých približne dvadsať až tridsať miliónov ľudí. Politbyro Sovietskeho zväzu zriadilo v roku 1987 výbor, ktorého členom bol aj Jakovlev a ktorého úlohou bolo preskúmať justičné omyly počas sovietskej vlády. Po preskúmaní tisícok spisov Jakovlev napísal: „Zostal vo mne istý zvláštny pocit, ktorého som sa dlho nemohol zbaviť. Nazdávam sa, že páchateľmi týchto zverstiev je skupina ľudí, ktorí sú duševne nepríčetní, ale obávam sa, že takéto vysvetlenie so sebou nesie riziko prílišného zjednodušenia problému.“[8] Presnejšie povedané, Jakovlev videl, že zverstvá spáchané v období komunizmu nevychádzali len z nejakého náhleho popudu, ale skôr z dôkladného plánovania. Tieto zločiny neboli páchané pre vyššie dobro sveta, ale z hlbokej nenávisti k životu ako takému. Strojcovia komunizmu nepáchali zverstvá z nevedomosti, ale zo zákernosti.
b) Neustále sa meniace normy pre to, čo je a čo nie je správne
Zatiaľ čo komunizmus ignoruje princípy právneho štátu a dopúšťa sa celoštátneho teroru, navonok sa snaží presvedčiť západné krajiny o tom, že mu ide o dodržiavanie práva. Robí to preto, aby sa mohol angažovať, infiltrovať a rozvracať slobodné spoločnosti prostredníctvom obchodných a hospodárskych partnerstiev, kultúrnej výmeny a geopolitickej spolupráce. Napríklad, ČKS takto na začiatku čínskych reforiem a otvorenia sa Číny Západu v roku 1979 schválila „zákon o trestnom konaní“, zdanlivo na posilnenie justície. Tento zákon sa však v skutočnosti nikdy nedodržiaval.
Podľa Marxa je zákon produktom „triedneho rozporu“ a nástrojom, ktorý stelesňuje vôľu vládnucej triedy. Zákony komunistickej strany teda nepochádzajú ani od Boha, ani z úprimnej lásky k ľudom, a už vôbec nie z túžby zachovať čestnú a spravodlivú spoločnosť. Jediné, na čom záleží, sú záujmy vládnucej skupiny – teda komunistickej strany danej krajiny. Ako sa menia záujmy a ciele strany, tak sa menia aj jej zákony.
Prirodzene, len čo sa ČKS chopila moci, prijala filozofiu triedneho boja ako svoje hlavné smerovanie a začala s okrádaním všetkých občanov. Následne vyhlásila zákon o trestnom čine „kontrarevolučnej činnosti“, ktorý sa vzťahoval na každého, kto sa postavil proti politike strany založenej na okrádaní. ČKS trestala kontrarevolucionárov uväznením alebo smrťou.
Po ukončení procesu masového rozkrádania, ktorého cieľom bolo presadiť systém verejného vlastníctva, potrebovala ČKS nájsť spôsob, ako si ponechať to, čo ukradla. Presunula svoje priority smerom k hospodárskemu rozvoju a zaviedla zákony, ktoré chránili súkromný majetok. V skutočnosti nešlo o nič iné ako ochrániť vlastné záujmy strany. Napríklad, nútené demolácie domov čínskych obyvateľov s cieľom uvoľniť miesto pre rozvojové projekty ilustruje pretrvávajúce porušovanie práva na súkromné vlastníctvo zo strany režimu.
V marci 1999 ČKS oznámila, že je potrebné „riadiť krajinu podľa zákonov“.[9] Len o niekoľko mesiacov neskôr začala s celonárodným prenasledovaním praktizujúcich Falun Gongu, a na realizáciu brutálnej kampane zriadila mimosúdny orgán podobný gestapu, Úrad 610. Na plnenie svojej úlohy dostal Úrad 610 právomoc obchádzať všetky zákony a súdne postupy, čo mu umožnilo manipulovať s aparátom verejnej bezpečnosti a súdnym systémom, s cieľom potlačiť Falun Gong.
Strana si pravidelne vymýšľa nových nepriateľov, aby mohla predlžovať svoju tyranskú vládu nad čínskym ľudom. Ciele prenasledovania sa neustále menia: od kampaní proti veľkostatkárom a kapitalistom v 50. a 60. rokoch cez masaker študentov protestujúcich za demokraciu na námestí Nebeského pokoja v roku 1989, ako aj potlačenie stúpencov Falun Gongu a iných veriacich Číňanov až po právnikov zaoberajúcich sa ľudskými právami, ktorí sa odvážia ujať takýchto prípadov.
Preto sa zákon musí často meniť. Za sedemdesiat rokov vlády vydala strana štyri ústavy, z ktorých posledná prešla od svojho zavedenia v roku 1982 štyrmi revíziami. ČKS, ktorá získala skúsenosti z viacerých politických kampaní, využíva zákon na prispôsobenie a zamaskovanie svojich motívov a činov, pričom niekedy sa túto kamufláž neobťažuje ani použiť.
c) Ignorovanie ústavy
Ústava Čínskej ľudovej republiky je bohatá na slovné spojenia, ktoré sa snažia demonštrovať, že ČKS sa zaväzuje dodržiavať zásady právneho štátu a rešpektovať civilizované medzinárodné normy. V praxi sa však táto ústava nikdy striktne nedodržiava a základné práva, ako je sloboda prejavu, viery a zhromažďovania, nie sú v skutočnosti chránené.
Podľa marxistickej teórie zákon odráža skôr vôľu vládnucej triedy, než objektívnu spravodlivosť. Pre komunistickú stranu je teda samozrejmosťou prijímať a meniť zákony tak, aby potlačila svojich nepriateľov a vnútila spoločnosti svoju vôľu. V takomto systéme sa každý, kto sa odváži spochybniť „vôľu vládnucej triedy“ – teda každý, kto sa stavia proti záujmom komunistickej strany – stáva predmetom zákonného prenasledovania ako triedny nepriateľ, či už ide o nezamestnaných robotníkov, vojakov prepustených do civilu, roľníkov, ktorým bola vyvlastnená pôda, právnikov obhajujúcich ľudské práva alebo jednoducho o ľudí, ktorí sotva prežívajú.
V komunistických krajinách sú zákony písané tak, aby vždy vyhovovali záujmom režimu. Ak sa právnik pokúsi citovať zákon a argumentovať v prospech spravodlivosti, sudca a prokurátor ho umlčia rečami o údajnej pravde zákona. Dokonca bezostyšne tvrdia, že súd riadi komunistická strana a musí sa teda riadiť jej príkazmi. Bez ohľadu na to, čo si myslia jednotliví pracovníci súdu, to, čo hovoria, skutočne odzrkadľuje charakter zákona existujúceho v komunistických režimoch.
V čínskom súdnom systéme, v priebehu výsluchov prenasledovaných priaznivcov Falun Gongu, môžete z úst sudcov počuť napríklad tieto výroky: „Prečo tu hovoríte o zákonoch? Mňa zaujíma len otázka politiky.“ „Strana nepovoľuje obhajobu. Slová vodcov tu predstavujú zákon.“ „Komunistická strana riadi súdy, takže musíme nasledovať stranícku líniu.“ „V otázkach týkajúcich sa Falun Gongu nie je potrebný žiadny právny postup.“ „Nehovorte mi tu o svedomí.“[10]
Anglický filozof Francis Bacon kedysi opísal škodlivosť toho, keď sa zákon využíva na diktovanie príkazov namiesto nestranného posúdenia vecí: „Jeden nespravodlivý rozsudok spôsobí viac škody než mnoho nepodložených prípadov. Tie totiž pokazia len prúd, zatiaľ čo nespravodlivý rozsudok otrávi prameň.“[11]
Zákony vytvorené v komunizme, ktoré sa neustále menia a sú uplatňované len selektívne, nepodliehajú žiadnemu dohľadu, z ktorého by sa dala odvodiť legitímna autorita.
„Charakter zákona“, ktorým sa riadi právny systém strany, priniesol za posledné storočie nespočetné množstvo nespravodlivosti a zapríčinil smrť stoviek miliónov nevinných ľudí – tento krvavý dlh nedokáže odčiniť žiadny predstaviteľ komunistického zriadenia.
„Vrah musí zaplatiť svojím životom, rovnako ako dlžník peniazmi,“ hovorí jedno čínske príslovie. Keby komunistická strana skutočne uplatňovala dodržiavanie zákonov, musela by niesť zodpovednosť za svoju krvavú históriu.
3. Ako komunizmus deformuje právne normy na Západe
Rovnako ako v politike, ekonomike, vzdelávaní a iných oblastiach spoločnosti, ani západný právny štát neunikol infiltrácii a rozvráteniu zo strany ducha komunizmu. V komunistických krajinách sa s právnym poriadkom manipuluje ako s nástrojom na udržanie vlády režimu, posilnenie ideológie komunistickej strany a na potláčanie občanov. V slobodných krajinách je cieľom ducha komunizmu využiť zákon na prekrútenie štandardov dobra a zla a podkopanie tradičnej viery a morálnych základov práva, ako aj na uchopenie zákonodarnej a vynucovacej moci, a tým zaviesť do praxe svoje démonické normy.
Ovplyvňovanie právneho štátu komunistickým duchom možno pozorovať na celom Západe. Keďže Spojené štáty predstavujú lídra slobodného sveta, v tejto časti kapitoly sa zameriame na rozklad amerických právnych inštitúcií.
a) Podkopávanie morálnych základov práva
Spolu s tým, ako komunistické strany a ich rôzni stúpenci na celom svete presadzovali ateizmus a evolučnú teóriu, postupne sa začalo odmietať spojenie zákona s božími princípmi. Zmysel zákona sa tak začal odkláňať od jeho božskej úlohy zachovávať spravodlivosť a nestrannosť, a stal sa nástrojom na presadzovanie politických záujmov a radikálnych ideológií. Uplatňovanie práva sa do značnej miery zredukovalo na nástroj pomsty, arbitráže, vyjednávania a prideľovania výhod. Toto otvorilo možnosti pre tých, ktorí boli otrávení komunizmom, aby mohli začať prijímať zákony smerujúce k podkopávaniu spoločnosti, čím približujú ľudstvo čoraz bližšie k zániku.
Liberalizmus a progresivizmus odmietajú tradičnú vieru a posudzovanie vecí z morálneho hľadiska, pričom morálku považujú za svetskú dohodu, ktorá sa môže meniť v závislosti od vývoja spoločnosti. Napríklad, uzavretie manželstva je považované za obyčajnú zmluvu medzi dvoma ľuďmi, ktorí sú ochotní deklarovať svoj záväzok voči tomu druhému, a nie ako sľub zložený pred Bohom. Uznanie manželstva osôb rovnakého pohlavia je postavené na zdanlivej premise slobody a pokroku – na premise, ktorá je ohýbateľná a nevyhnutne povedie k narušeniu práva. Oddelenie tradičnej morálky od spravodlivosti bolo demonštrované na prípade potratu, ktorý sa dostal v roku 1992 pred Najvyšší súd v USA. Traja sudcovia prehlásili: „Niektorí z nás si ako jednotlivci myslíme, že potraty sú urážkou základných princípov morálky, nemôže to však ovplyvniť naše rozhodovanie. Našou povinnosťou je vymedziť slobodu pre všetkých, a nie nariaďovať náš vlastný mravný kódex.“[12]
Inými slovami, zákon uprednostňuje slobodu pred morálkou, pričom sloboda a morálka sú dve oddelené hodnoty. Ale sloboda, tak ako ju ustanovili americkí otcovia zakladatelia, predstavuje „samozrejmý“ princíp, čo znamená, že bola udelená Bohom – alebo „ich Stvoriteľom“, ako sa uvádza v Deklarácii nezávislosti. Zavrhovanie univerzálnych hodnôt ustanovených Stvoriteľom, s cieľom rozšíriť okruh takzvaných „slobôd“, je metóda, ktorú využíva diabol na prekrúcanie zákona a privedenie ľudstva do úpadku.
b) Ovládnutie legislatívnych a vykonávacích právomocí
Predtým, ako nový zákon nadobudne účinnosť, prechádza viacerými fázami vrátane jeho vypracovania, schválenia politikmi, prijatia zákonodarným orgánom a implementácie zo strany orgánov činných v trestnom konaní. O jeho zákonnosti môžu rozhodovať aj súdy. Počas tohto procesu majú na prípravu a prijatie zákona vplyv jednotlivci alebo skupiny z akademického prostredia, médií, právnických kruhov a dokonca aj zábavného priemyslu. Komunistický duch si našiel svojich zástupcov vo všetkých spoločenských oblastiach, ktorí mu pomáhajú prevziať kontrolu nad legislatívnym procesom. Rôzni lobisti sa všemožne snažili obsadiť orgány štátnej správy ľavicovými sympatizantmi. V súdnictve sa dostali do pozície sudcov, prokurátorov a ďalších úradníkov zodpovedných za výkon spravodlivosti.
Prezidenti urobia maximum pre to, aby za sudcov Najvyššieho súdu vymenovali osoby rovnakého zmýšľania, alebo využijú výkonné právomoci na obídenie právneho systému. V minulosti liberálni prezidenti USA udeľovali spravidla viac milostí. Počas poslednej administratívy zmiernil americký prezident výkon trestu 1 385 odsúdencom a udelil celkovo 212 milostí, čo je najväčší počet od čias administratívy prezidenta Harryho Trumana. [13] V jednom zo svojich posledných úkonov pred odchodom z Bieleho domu zmiernil tento prezident tresty 209 osobám a udelil milosť 64 ďalším. Väčšina z tých, ktorí dostali milosť, boli páchatelia nenásilných drogových trestných činov, ale jednou výnimkou bol muž obvinený a uznaný vinným z úniku 700 000 tajných vojenských dokumentov. Na základe prezidentskej milosti bol tomuto mužovi skrátený výkon trestu, a z 35-ročného trestu si odsedel len necelých 7 rokov. [14]
Prezident má síce ústavou stanovenú právomoc udeľovať milosti, ale nadmerné využívanie tejto právomoci je v rozpore s funkciou a účelom zákona, ktorým je potrestať priestupky a poskytnúť podporu bezúhonným občanom. V roku 1954 vtedajší senátor Lyndon B. Johnson z Texasu, ktorý sa neskôr stal 36. prezidentom Spojených štátov amerických, predložil tzv. Johnsonov pozmeňujúci návrh, teda novelu daňového zákona, ktorá zakazuje neziskovým organizáciám vrátane cirkví, zapájať sa do určitých činností. Porušovateľom zákona môže byť zrušené oslobodenie od dane. Niektoré kresťanské cirkvi v tejto súvislosti nariadili svojim duchovným, aby sa pri prejavoch z kazateľnice vyhýbali určitým témam vrátane kontroverzných spoločenských otázok, ako sú potraty, homosexualita, eutanázia, výskum kmeňových buniek a tak ďalej.
Duch komunizmu tiež manipuloval so všetkými politickými skupinami v snahe zmeniť vymožiteľnosť práva prostredníctvom volieb prokurátorov. Jeden okresný prokurátor, ktorý bol do svojej funkcie dosadený progresívnymi sponzormi a politickými skupinami, prepustil v prvom týždni svojho úradovania tridsaťjeden prokurátorov. Vyzýval na ukončenie „masového väznenia“ a zároveň nariadil zvyšku svojich zamestnancov, aby zastavili trestné stíhanie ľudí za prechovávanie marihuany. Podobná situácia je aj v ďalších štátoch. Predsedníčka odborového zväzu zástupcov okresných prokurátorov v okrese Los Angeles uviedla, že tento krok znamená to isté ako vyzývať štátnych zástupcov, aby si vyberali, ktoré zákony budú presadzovať a ktoré nie. Podľa jej názoru ide o veľmi „šikmú plochu“, ak sa od zvolených úradníkov žiada, aby ignorovali zákony, ktoré sa zaviazali dodržiavať.[15]
Takisto je v právomoci sudcov zrušiť príkazy správnych oddelení. Napríklad, imigračný zákon USA dáva prezidentovi právomoc v prípade mimoriadnych situácií zamietnuť cudzincom vstup do krajiny. Niektorí sudcovia ovplyvnení liberalizmom však považovali zákaz vstupu do krajiny osobám z určitých krajín, vydaný 45. prezidentom, za náboženskú diskrimináciu. Ich obštrukcie zdržali zákaz o viac ako štyri mesiace, až kým oprávnenosť prezidentského rozhodnutia nepotvrdil Najvyšší súd.
Keďže právnici výrazne ovplyvňujú súdne rozhodnutia, politické preferencie právnických asociácií môžu mať priamy vplyv na to, či bude možné postupovať v zmysle zákona. Zakladateľom jednej právnickej asociácie s celoštátnou pôsobnosťou bol presvedčený socialista, ktorý zastával princíp verejného vlastníctva a tvrdil, že jeho konečným cieľom je nastolenie komunizmu.[16] Táto asociácia sa môže pochváliť členskou základňou v počte desiatok tisíc členov po celej krajine a ročným rozpočtom vo výške stoviek miliónov dolárov. Toto zoskupenie predkladá súdne žaloby na podporu takých vecí, ako je právo na potrat, manželstvá osôb rovnakého pohlavia a právo homosexuálov na adopciu detí.
Stúpenci liberalizmu a progresivizmu zastávajú v USA kľúčové politické pozície a dominujú v akademickej sfére, v médiách a sociálnych hnutiach. To umožnilo duchu komunizmu získať doteraz nevídanú moc nad legislatívnymi a súdnymi procesmi.
c) Prekrútené súdne výklady
Tradičné náboženstvá zdôrazňujú dôležitosť osobnej zodpovednosti. V Biblii, v knihe Ezechiel, sa ako podobenstvo na vykreslenie dobra a zla uvádza obraz otca a syna. Napriek tomu, že ide o otca a syna, každý z nich nesie zodpovednosť za svoje správanie a nezodpovedá za konanie toho druhého. Ako sa píše v Biblii: „Lebo čo človek zaseje, to bude aj žať.“ Rovnako tak čínski ľudia veria, že dobro plodí dobro a zlo bude potrestané nebesami.
Sloboda totiž znamená aj zodpovednosť. Človek má právo a slobodu rozhodovať o svojich myšlienkach, slovách a činoch. Zároveň však musí byť zodpovedný za svoje rozhodnutia. Keď sa človek dopustí trestného činu, mal by zaň byť primerane potrestaný. To je princíp spravodlivosti. Liberálni sudcovia však nabádajú ľudí, aby sa vyhýbali zodpovednosti a presúvali ju na prevládajúce sociálne podmienky, ako je ich ekonomický alebo rasový pôvod, fyzické a duševné zdravie, vzdelanie a iné demografické parametre, čo umožňuje zločincom vyhnúť sa zákonnému trestu.
Zákaz verejných prejavov viery
Boh je prítomný v každej oblasti amerického života. Heslom národa je „In God we trust“ (V Boha veríme), ktoré je dokonca napísané na dolárovej bankovke. V Deklarácii nezávislosti Spojených štátov amerických sa uvádza, že ľudské práva sú nám dané Stvoriteľom. Všetci americkí vládni činitelia vrátane prezidenta a sudcov pri zložení prísahy prehlasujú: „K tomu mi dopomáhaj Boh.“ Najčastejším zakončením prezidentských prejavov býva „Boh žehnaj Amerike“. Prísaha vernosti, ktorá sa prednáša na štátnych školách opisuje USA ako „jeden národ pred Bohom“.
Niektoré z týchto tradícií pretrvávajú už viac ako dvesto rokov, takmer rovnako dlho ako samotné založenie Spojených štátov. V priebehu posledných šesťdesiatich rokov sú však neustále spochybňované ľavicou.
Isté národné združenie právnikov sa snaží o odstránenie Desatora z verejných priestorov po celých Spojených štátoch. Najznámejší prípad sa odohral v Montgomery, v štáte Alabama. V roku 2001 združenie vyzvalo na odstránenie tabule s Desatorom, ktorá bola umiestnená v priestoroch rotundy štátneho súdu. Skupina vyhľadala sudcu, vymenovaného demokratickým prezidentom, aby sa prípadom zaoberal. V rozsudku, ktorý mal sedemdesiatšesť strán, sudca rozhodol v prospech združenia právnikov.
Niektoré z odôvodnení znejú až smiešne. Sudca napríklad tvrdil, že „slávnostná atmosféra rotundy“, freska za tabuľou a celková atmosféra, ktorú vytvára okno so znázorneným vodopádom, sú dostatočným dôvodom na odstránenie Desiatich prikázaní. Sudca tiež uviedol, že „naklonená vrchná časť“ tabule pripomína otvorenú Bibliu a divákom môže navodiť „pocit, akoby štát Alabama propagoval, schvaľoval, uprednostňoval alebo preferoval kresťanstvo“.[17]
Už v roku 1980 Najvyšší súd zakázal vystavovanie Desatora v štátnych školách. Toto rozhodnutie poslúžilo ako spúšťač celonárodného hnutia požadujúceho stiahnutie Desatora z verejných miest. Národné právnické združenie v Utahu dokonca ponúklo odmenu každému, kto bol ochotný nahlásiť neodstránené tabule.[18]
Jeden z amerických obvodných súdov 26. júna 2002 rozhodol, že štátne školy majú zakázané organizovať prísahy členov školskej rady, pretože obsahujú slová „pred Bohom“. Toto rozhodnutie bolo zrušené Najvyšším súdom 14. júna 2004.[19]
Ide o neutíchajúci právny boj. Americká štátna hymna, heslo, prísaha vernosti, školské modlitby a pod., sú neustále pod paľbou ateistov a ľavicových aktivistov. Odkazy na „Boha“ alebo Stvoriteľa, ktoré sú ukotvené v Deklarácii nezávislosti, odrážajú božské princípy, na ktorých je založená americká ústava a nijako neporušujú americkú zásadu náboženskej slobody. Verejné vystavenie Desatora a iných náboženských tabúľ poukazuje na hlbokú vieru amerického ľudu. V národe založenom na silných duchovných tradíciách, vzostup politických hnutí, ktoré sa snažia zakázať prejavy viery v Boha na verejnosti, poukazuje na to, do akej miery prenikol komunizmus do právneho systému.
Pozmeňovanie obsahu ústavy prostredníctvom jej reinterpretácie a precedensov
Pri procese navrhovania americkej ústavy ustanovili otcovia-zakladatelia deľbu moci, pričom justičná moc mala pôvodne najmenšie právomoci. Kongres (zákonodarná moc) zodpovedá za prijímanie zákonov, prezident (výkonná moc) je zodpovedný za uplatňovanie a vynucovanie dodržiavania zákonov vytvorených Kongresom, a Najvyšší súd (justičná moc) nemá právomoc prijímať zákony ani vládnuť.
Keď v roku 2002 Najvyšší súd pojednával o prípade týkajúcom sa „prísahy vernosti“, prieskumy verejnej mienky ukázali, že 90 % Američanov bolo za zachovanie výrazu „pred Bohom“. V Snemovni reprezentantov hlasovalo za zachovanie 416 kongresmanov a len traja boli proti.[20] V Senáte bol výsledok hlasovania v pomere 99 k nule.[21] Hlasovanie v Kongrese odrážalo skutočnú mienku americkej verejnosti.
Členovia Kongresu a prezident, ako volení zástupcovia ľudu, majú funkčné obdobie v rozmedzí od dvoch do šiestich rokov, a potom sa môžu uchádzať o znovuzvolenie. Pokiaľ sa verejnosť a hlavný prúd spoločnosti riadia božskými štandardmi morálky, miera, do akej sa prezident a členovia Kongresu môžu prikloniť k ľavici, je obmedzená. Na druhej strane, sudcovia Najvyššieho súdu nemusia dbať na verejnú mienku, pretože svoje funkcie zastávajú doživotne. Okrem toho, je ich len deväť. Je relatívne jednoduchšie ovplyvniť rozhodnutia týchto deviatich osôb ako zmeniť verejnú mienku.
V Spojených štátoch si zmena ústavy vyžaduje podporu dvoch tretín Kongresu a troch štvrtín štátov. Tieto prísne opatrenia sťažujú možnosť úplnej zmeny ústavy. Preto stratégiou progresívnych snáh nie je priama zmena ústavy, ale jej reinterpretácia. Ústavu považujú za „živý“ a neustále sa „vyvíjajúci“ dokument. Pomocou precedensov stanovených Najvyšším súdom zakotvujú do zákonov ľavicové názory. Týmto spôsobom skryte presadzujú svoju vôľu nad ústavou, čo sa rovná jej podrývaniu.
Božie prikázania už viac nie sú najvyšším princípom. Ústava dostala tvrdú ranu od liberálnych sudcov Najvyššieho súdu, pretože ich rozhodnutia sú konečné a musí ich rešpektovať aj prezident. Súdna moc získava čoraz väčšiu právomoc spomedzi troch zložiek moci, ktoré ustanovili otcovia zakladatelia. Sudcovia Najvyššieho súdu tak v praxi získali čiastočnú zákonodarnú a dokonca výkonnú moc.
Liberálni sudcovia Najvyššieho súdu priniesli americkej spoločnosti množstvo závažných a len ťažko napraviteľných problémov. Za súčasného stavu môže Najvyšší súd prostredníctvom pojednávaní nariadiť odstránenie Desatora z verejných škôl a priestorov, upraviť podmienky trestného konania, zvýšiť dane, uznať právo na potrat a manželstvo osôb rovnakého pohlavia, povoliť zverejňovanie a vystavovanie pornografie a tak ďalej.
Rastúca nadradenosť justície v kombinácii s rozhodovaním liberálnych sudcov poskytuje duchu komunizmu dôležitý nástroj na uskutočnenie svojich zámerov.
Propagovanie obscénneho obsahu v mene slobody
Šesťdesiate roky 20. storočia boli obdobím hlbokej transformácie celej americkej spoločnosti. Ľavicoví študenti boli hnacou silou protivojnového hnutia, rokenrolu, kultúry hippies, feministického hnutia, sexuálneho oslobodenia a ďalších smerov namierených proti tradíciám, ktoré vyvolali chaos po celej krajine.
Predsedom Najvyššieho súdu bol v tej dobe liberál Earl Warren. Počas jeho pôsobenia vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu boli prijaté rozhodnutia, ktoré mali veľký vplyv a ďalekosiahly dopad. Patril k nim zákaz modlitieb v štátnych školách alebo povolenie publikácií obsahujúcich materiály so sexuálnym obsahom. [22] [23]
Phyllis Schlaflyová, odborníčka na ústavné právo, vo svojej knihe Nadradení ľudia: Tyrania sudcov a ako ju zastaviť (The Supremacists: The Tyranny of Judges and How to Stop It) uvádza štatistiky, ktoré ukazujú, že v rokoch 1966 až 1970 Najvyšší súd vydal tridsaťštyri rozhodnutí, ktorými zrušil rozhodnutia súdov nižšej inštancie týkajúce sa zákazu obscénneho obsahu.[24] Uznesenia Najvyššieho súdu neboli podpísané a stanovisko väčšiny z nich pozostávalo len z jedného alebo dvoch riadkov. Inými slovami, ani samotní sudcovia sa neobťažovali s odôvodnením svojich rozhodnutí.
Hollywood v roku 1968 upustil od svojho kódexu filmovej produkcie a zrušil obmedzenia týkajúce sa obscénneho obsahu vo filmoch. Čoskoro nasledovala záplava najrôznejších druhov pornografických diel a dnes sme svedkami toho, ako tento obsah prenikol do každej oblasti spoločnosti.
Prvý dodatok ústavy zaručuje slobodu prejavu. Jeho cieľom bolo zaručiť právo na slobodné vyjadrenie politických názorov, nie na produkciu a šírenie pornografie.
Legalizácia drog
Keď sa svet 31. decembra 2017 pripravoval na privítanie nového roka, spravodajská televízia CNN odvysielala záznam s niekoľkými zábermi reportérky fajčiacej marihuanu. Žena bola očividne pod vplyvom drogy, pôsobila dezorientovane a nevnímala svoje okolie. Vysielanie sa stretlo s rozsiahlou kritikou.[25]
V roku 1996 sa Kalifornia stala prvým štátom USA, ktorý legalizoval používanie marihuany na lekárske účely. Ďalšie štáty na seba nenechali dlho čakať. Do roku 2012 legalizovali marihuanu na „rekreačné užívanie“ aj Colorado a Washington. Pestovanie, výroba a predaj marihuany dospelým osobám je v týchto dvoch štátoch úplne legálne. Medzitým bola zlegalizovaná aj v Kalifornii. V októbri 2018 legalizovala užívanie marihuany taktiež kanadská vláda.
Okrem toho, že drogy vážne škodia ľudskému telu, sú aj psychicky návykové. Keď je raz človek závislý, je schopný opustiť morálne zábrany, len aby sa dostal k ďalšej dávke drogy. Na druhej strane, zástancovia legalizácie drog veria, že by to bol účinný spôsob, ako znížiť obchodovanie s drogami. Tvrdia, že legalizácia umožňuje prísnejšiu reguláciu drog, a tým aj zníženie kriminality súvisiacej s drogami.
Vlády očakávajú, že legalizácia drog prinesie miliardové príjmy z predaja. Nie je však ťažké domyslieť si, že keď sa čoraz viac ľudí stane závislými, stratia chuť pracovať, zhorší sa ich zdravotný stav, klesne produktivita a zníži sa aj celkový objem bohatstva, ktoré si spoločnosť dokáže vytvoriť. Je teda úplne zrejmé, že legalizácia drog nemôže z dlhodobého hľadiska zvýšiť príjmy štátu. Navyše, posudzovanie toho, čo je správne a čo nesprávne, by nemalo byť založené na ekonomickom zisku, ale na Božích princípoch. Tradičná mravouka považuje ľudský druh za posvätný a stvorený na obraz Boží. Západné náboženstvá veria, že telo je chrámom Ducha Svätého, zatiaľ čo na Východe ľudia verili, že telo je možné zdokonaliť prostredníctvom kultivácie, aby sa tak mohlo premeniť na Budhu alebo Tao. Užívanie drog je teda aktom jeho znesvätenia.
Podľa správy denníka Los Angeles Times je jednou z kľúčových postáv lobujúcich za legalizáciu marihuany v USA istý majetný progresívny človek.[26] V marci 2017 napísalo šesť senátorov list ministerstvu zahraničných vecí USA, v ktorom žiadali, aby bol tento človek vyšetrovaný za to, že používa svoju nadáciu na propagovanie progresivizmu v zahraničí a na rozvracanie konzervatívnych vlád.[27]
Legalizácia drog je ďalším krokom k tomu, aby ľudia stratili akékoľvek zábrany a odpojili sa od toho, čo je božské. Keď sa v spoločnosti objaví zmätok a ekonomický úpadok, komunisti sa chopia príležitosti na získanie politickej moci.
Legalizácia manželstva osôb rovnakého pohlavia
Schlaflyová uvádza dvanásť spôsobov, ktoré sudcovia používajú na podkopávanie spoločenskej morálky: prepisovanie ústavy, cenzúra vyznávania Boha, zmena definície manželstva, podkopávanie suverenity USA, ohrozovanie vlastníckeho práva, propagácia pornografie, podporovanie feminizmus, znemožnenie vynucovacieho práva, podnecovanie k nelegálnej imigrácii, zasahovanie do volieb, prevzatie právomocí rodičov a uvaľovanie daní. [28]
V knihe Genesis sa opisuje zničenie Sodomy. Jedným z hriechov, ktorého sa obyvatelia zatrateného mesta dopustili, bolo oddávanie sa homosexualite. Odtiaľ pochádza termín „sodomia“, ktorý znamená sexuálny styk medzi mužmi. Tí, ktorí majú základné znalosti Biblie, vedia, že homosexualita je v protiklade s Božou vôľou.
V júni 2015 Najvyšší súd pomerom hlasov 5:4 rozhodol, že manželstvo osôb rovnakého pohlavia je právom zaručeným ústavou.[29] Po prijatí tohto rozhodnutia zmenil vtedajší americký prezident banner na oficiálnom twitterovom účte Bieleho domu na dúhovú vlajku ako výraz podpory hnutia LGBT. Rozhodnutie Najvyššieho súdu zakázalo 13 štátom, ktoré nepovoľovali manželstvo osôb rovnakého pohlavia, naďalej uplatňovať tieto svoje zákony. V auguste 2015 odmietla istá úradníčka z okresu Rowan v Kentucky vydať sobášne listy párom rovnakého pohlavia z dôvodu svojho presvedčenia. Za neuposlúchnutie príkazu federálneho súdu USA na vydanie dokumentov bola následne uväznená na päť nocí.[30] V skutočnosti súd porušil jej ústavné právo na slobodu presvedčenia. Bývalý guvernér Arkansasu a bývalý republikánsky prezidentský kandidát Mike Huckabee komentoval prípad úradníčky a rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci manželstva označil za „justičnú tyraniu“.[31]
Do roku 2019 oficiálne uznalo alebo akceptovalo manželstvá osôb rovnakého pohlavia 28 krajín a územných celkov. Patria sem štáty ako USA, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Nórsko, Dánsko, Fínsko, Švédsko, Portugalsko, Belgicko, Austrália, Nový Zéland a Kanada. Zákon má moc posilniť morálku alebo ovplyvniť jej posun iným smerom. Legalizovať správanie, ktoré sa odchyľuje od tradičných morálnych hodnôt, je to isté, akoby vláda a zákony viedli ľudí k tomu, aby sa spreneverili morálke a neposlúchali Božie prikázania.
Pod vplyvom politickej korektnosti sa ľahko môže stať, že kritizovanie chaosu, v ktorom sa naša spoločnosť nachádza – či už zo strany ľudí, občianskych združení či náboženských skupín – prerastie do politickej alebo právnej roviny a vyústi do obmedzovania slobody prejavu alebo iných trestov. Po legalizácii nemorálneho správania sú tí, ktorí vyslovia akékoľvek pripomienky alebo kritiku k súvisiacim otázkam, často obviňovaní z porušovania zákonov, ako napríklad v prípade rodovej diskriminácie. Zákon bol prekrútený tak, že sa stal nástrojom na priškrtenie schopnosti ľudí robiť morálne úsudky. V podstate podporuje homosexualitu a nabáda ľudí, aby sa oddávali nekonečným túžbam a zvrhlostiam.
d) Obmedzovanie vynucovacieho práva
Mnoho sudcov a legislatívnych úradov, ktoré sú pod vplyvom liberalizmu, zámerne obmedzujú legitímnu moc orgánov činných v trestnom konaní, čím prakticky zatvárajú oči pred zločinom. Cieľom ducha komunizmu je paralyzovať štátny aparát s cieľom vyvolať spoločenské nepokoje, čo následne vytvorí zámienku na rozšírenie štátnej moci alebo na vytvorenie podmienok potrebných na štátny prevrat či revolúciu.
Mnoho amerických štátov schválilo krajne ľavicové zákony, ktorých typickým príkladom je tzv. „azylová“ politika. Okrem iných ustanovení, „azylové mestá“ často zakazujú federálnym imigračným úradníkom zadržiavať nelegálnych prisťahovalcov v miestnych väzniciach, a to vrátane tých, na ktorých bol vydaný zatykač. Miestna polícia má zakázané spolupracovať a komunikovať s federálnymi agentmi pri uplatňovaní imigračných zákonov.
Takéto zákony predstavujú vážne bezpečnostné riziko pre verejnosť. V júli 2015 zastrelil nelegálny prisťahovalec José Inez García Zárate mladú ženu, ktorá sa prechádzala po móle v San Franciscu. José Zárate mal za sebou kriminálnu minulosť: bol obvinený zo siedmich trestných činov súvisiacich s drogami, lúpežami a nezákonným prechovávaním zbraní, pričom bol päťkrát deportovaný. Tri mesiace pred osudovou streľbou Zárateho prepustili z väzby na základe azylových zákonov San Francisca, namiesto toho, aby ho odovzdali federálnym imigračným úradom, ktoré požadovali jeho zadržanie z dôvodu deportácie.
Keď je zločinec postavený pred súd, na obžalobu sú kladené mimoriadne prísne požiadavky. Cieľom je údajne chrániť legitímne práva podozrivého, no často je výsledkom to, že kriminálnici zneužívajú medzery v zákonoch. Prefíkaní podozriví – alebo tí, ktorí majú určité postavenie či privilégiá a ktorí sa vyznajú v zákonoch a predpisoch, prípadne si najmú schopných advokátov – môžu naťahovať súdny proces donekonečna, čo justíciu stojí obrovské náklady. Môže byť veľmi ťažké dosiahnuť, aby sa vinní podozriví dostali pred súd.
Pod vplyvom šírenia „sexuálneho oslobodenia“ sa rozsudky v prípadoch sexuálnych trestných činov často odvolávajú na výsledky výskumu Alfreda Kinseyho alebo na aktivistov, ktorí ho nasledujú a tvrdia, že škody spôsobené sexuálnym zneužívaním sú minimálne, alebo žiadne. Mnohé prípady sa vyriešili tak, že tresty sexuálnych delikventov boli znížené.[32] Rovnako sa znížili pôvodné tresty mnohým bežným zločincom, údajne z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov v rozpočte alebo kvôli ochrane práv väzňov. Skutočnou motiváciou je však využitie politickej korektnosti na oslabenie moci zákona, narušenie spoločenského poriadku a vydláždenie cesty pre ďalšie posilnenie štátnej moci.
Aby boli zákony spravodlivé, musia ukladať prísne tresty tým, ktorí spáchajú neodpustiteľné zločiny. Vražda sa od dávnych čias trestala smrťou. V súčasnosti však mnohé krajiny zrušili trest smrti s odvolávaním sa na „humanitu“, „toleranciu“ alebo údajnú úctu k životu.
Pod vplyvom pokriveného liberalizmu a progresivizmu niektorí ľudia pripisujú neprimeranú váhu právam väzňov, a to bez ohľadu na závažnosť ich zločinov, zatiaľ čo o právach obetí napodiv mlčia. Ak je vrah živený a ubytovaný z peňazí daňových poplatníkov, jeho strata slobody je sotva spravodlivou výmenou za smrť obete a za traumu, ktorú spôsobil jej blízkym.
Mnohí odborníci v Spojených štátoch zistili, že trest smrti účinne odrádza od trestnej činnosti. V 90. rokoch 20. storočia traja profesori (vrátane Paula Rubina z Emory University) preskúmali dvadsaťročné štatistiky kriminality z troch tisícok miest a obcí v Spojených štátoch, a dospeli k záveru, že „každá poprava viedla k zníženiu počtu vrážd v priemere o 18 prípadov“ – s možnou odchýlkou plus mínus 10 %“.[33]
Dokonca aj akademici, ktorí sú proti trestu smrti, musia uznať, že má odstrašujúci účinok. Tým, že ľavica posunula pojmy slobody a zákonnosti do extrémov, deformovala zákon a zbavila ho posvätnosti.
e) Uplatňovanie zahraničného práva na oslabenie suverenity USA
Keď liberálni sudcovia nemôžu nájsť v Ústave Spojených štátov formuláciu, ktorá by potvrdila ich osobné názory, používajú na podporu svojich argumentov zákony prijaté v iných krajinách.
Napríklad, v prípade rozsudku Najvyššieho súdu vo veci Lawrence vs. Texas (2003), chceli liberálni sudcovia zrušiť texaský zákon, ktorý zakazoval dospelým homosexuálom vykonávať sexuálny styk, ale nedokázali v ústave nájsť žiadnu argumentáciu, ktorá by tento prípad podporila. Citovali teda „dôveryhodnú“ agentúru pôsobiacu mimo USA, ktorá tvrdila, že homosexualita je „neoddeliteľnou súčasťou ľudskej slobody v mnohých iných krajinách“ a úspešne tak daný zákon zrušili. Tento prípad následne viedol k zrušeniu podobných zákonov v ďalších trinástich amerických štátoch.[34]
Komunistické myšlienky sa v rôznych podobách rozšírili po celom svete. Socialistické smerovanie naprieč Áziou a Európou je jasne viditeľný, a má rovnako veľký vplyv aj v Afrike a Latinskej Amerike. Krajiny ako Zimbabwe a Venezuela sú otvorene socialistické krajiny. Susedné štáty Ameriky, Kanada a Mexiko, sa politicky prikláňajú k ľavici.
Vďaka obchodu a globalizácii sa Spojené štáty dostali do užšieho vzťahu s inými krajinami. Aby liberálni sudcovia zaviedli prvky socializmu na domácej pôde, používajú zámienku prispôsobenia sa medzinárodným dohovorom, a následne pomocou judikatúry menia obsah ústavy. Ak si ani Spojené štáty ako líder slobodného sveta nedokážu zachovať základné, tradičné hodnoty, celý svet sa ocitne v zajatí komunizmu.
4. Prinavrátenie zmyslu zákonu
V súčasnosti sa zákon odvrátil od božieho učenia, z ktorého pôvodne vychádzal. Zákonnosť sa stala nástrojom, ktorý duch komunizmu používa na pošliapanie morálnych základov ľudskej spoločnosti a privádza ju na pokraj zániku. Protináboženské a nemorálne zákony oslabili schopnosť práva udržiavať spoločenský poriadok, takže jediným „riešením“ neduhov v spoločnosti je rozširovanie štátnej moci.
V právnom systéme kontrolovanom komunistickým duchom by Američanom zostali len dve možnosti: Buď odmietnuť poslúchať autority a ich zdegenerované zákony, alebo zradiť svoje morálne hodnoty a prispôsobiť sa im. Prvá možnosť by prakticky znamenala zánik právneho poriadku, pretože, ako povedal právny znalec Harold Berman: „Zákonom sa musí veriť, inak existujú iba nominálne.“[35]
V knihe Nahý komunista (The Naked Communist) z roku 1958 je uvedených 45 cieľov, ktorými sa komunizmus snaží preniknúť do Spojených štátov a rozvrátiť ich. Sedem z nich sa týka právneho systému.[36]
16. cieľom je využiť odborné rozhodnutia súdov na oslabenie dôležitých amerických inštitúcií s tvrdením, že ich konanie porušuje občianske práva.
24. cieľom je zrušiť všetky zákony, ktoré obmedzujú neslušný obsah, pod zámienkou, že ide o cenzúru porušujúcu slobodu slova a prejavu.
29. cieľom je napadnúť ústavu ako chybnú, zastaranú či nezlučiteľnú s medzinárodnou praxou.
33. cieľom je zrušiť všetky zákony, ktoré zasahujú do komunistického aparátu.
38. cieľom je umožniť vykonávať zatýkanie aj iným ako policajným orgánom. Všetky problémy týkajúce sa porúch správania majú byť delegované na pracovníkov v oblasti duševného zdravia.
39. cieľom je získanie kontroly nad odborom psychiatrie a zaviesť zákony o duševnom zdraví na kontrolu osôb, ktoré sa stavajú proti komunistickým cieľom.
45. cieľom je zrušenie Connallyho výhrady, známej aj ako Connallyho dodatok. Tento právny predpis dáva Spojeným štátom právo uprednostniť vnútroštátnu jurisdikciu pred rozhodnutiami medzinárodných súdov. Účelom tohto cieľa je zamedziť Spojeným štátom chrániť svoju národnú suverenitu a namiesto toho dosiahnuť, aby medzinárodné orgány, ako napríklad Medzinárodný súdny dvor, boli nadradené súdnictvu USA.
Keď sa pozrieme na uvedené ciele a porovnáme ich s tým, čo sa už realizovalo, je zrejmé, že komunizmus má vytvorené vhodné podmienky na to, aby pokračoval v podrývaní amerického práva a justície.
Či už ide o štátnu politiku nenávisti v krajinách ovládaných komunistickými režimami, alebo o právne predpisy v západných krajinách, v ktorých komunistická ideológia podkopala zákonodarné a súdne inštitúcie, v oboch prípadoch je ich terčom samotná podstata zákona, to jest úcta k božským princípom a tradičnej morálke.
Ak si nebudeme schopní zachovať morálne normy stanovené božími prikázaniami, ako naše kritériá na rozpoznanie najvyššieho dobra a zla, spoločnosť bude aj naďalej prijímať zákony, ktoré sú v súlade s komunistickou ideológiou, zvýhodňujúc zlých a potláčajúc spravodlivých. Spoločnosť stratí svoje božské zásady spravodlivosti a slobody a podvolí sa tyranii komunistického ducha.
