Špeciál, Svet Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu (VIII): Zasievanie chaosu v politike
Obsah
1. Komunizmus: Politika zničenia ľudstva
a) Spájanie politiky a náboženstva v komunistických režimoch
b) Náboženský charakter liberalizmu a progresivizmu
c) Súčasný liberalizmus a progresivizmus: Varianty komunizmu
2. Dostať vládu pod kontrolu ľavice
3. Nenávisť a boj: Nemenný spôsob vedenia komunistickej politiky
4. Politika založená na násilí a klamstvách
a. Ako komunizmus používa násilie a lži
b. Podnecovanie násilia na Západe
c. Ako komunizmus mätie Západ klamstvami
5. Cesta k totalite
a. Potláčanie slobodnej vôle a morálneho správania
b. Zavedenie totality prostredníctvom sociálneho zabezpečenia, technológií a nadmernej regulácie
6. Ohrozenie základných hodnôt komunizmom
Úvod
Komunistická ideológia neupadla po skončení studenej vojny do histórie. Ešte pred pádom komunistických režimov vo východnej Európe, a aj po ňom, sa marxistické myšlienky vďaka podvratnej činnosti rozšírili po celom slobodnom svete a ľavicové hnutia zaujali pozície v mnohých demokraticky zvolených vládach.
Na prvý pohľad sa zdá, že slobodný svet si uvedomuje, aké škody napáchal komunizmus. Napriek tomu boli vlády na celom svete v priebehu 170 rokov od vydania Komunistického manifestu ovplyvňované marxistickou teóriou, či už otvorene alebo skryto.
Väčšina ľudí si komunistickú politiku spája len s krajinami, kde vládnu komunistické strany alebo kde sa otvorene presadzujú marxistické ekonomické doktríny. V skutočnosti sa však západná ľavica riadi tou istou základnou filozofiou boja, ktorú stelesňujú „tradičné“ komunistické režimy na Východe. V niektorých ohľadoch slobodný svet dokonca predstihol samotné komunistické štáty, pokiaľ ide o uplatňovanie ľavicových myšlienok v praxi.
Napriek tomu, že Amerika počas studenej vojny čelila sovietskej hrozbe, formy komunizmu si našli cestu takmer do všetkých aspektov západnej spoločnosti pod rúškom liberalizmu, progresivizmu a socializmu. Ľavica má silnú pozíciu na politickej scéne v USA a je dominantná aj v mnohých európskych krajinách. Hoci sa duchovi komunizmu nepodarilo priviesť západný svet pod svoju priamu kontrolu, podmanil si vlády v západných štátoch presadzovaním socialistickej politiky, podnecovaním sociálnych nepokojov a podkopávaním tradičnej morálky. Jeho cieľom je nasmerovať Západ na démonickú cestu, ktorá privedie ľudstvo do záhuby.
Spojené štáty boli a stále sú silným zástancom slobody a antikomunizmu. Vzhľadom na životne dôležitú úlohu, ktorú Amerika zohráva na svetovej scéne, je veľmi podstatné, aby sme venovali osobitnú pozornosť vplyvu komunizmu v americkej politike a vláde.
1. Komunizmus: politika zničenia ľudstva
Po tisíce rokov bola hlavnou inštitúciou politickej moci monarchia. Moc vládnuť jej bola daná Nebesami. Nebesá obdarili vládcu božským právom kráľa. Cisári a králi plnili posvätnú úlohu ako prostredníci medzi človekom a Nebesami.
V súčasnosti je mnoho národov riadených demokratickými systémami. Demokracia však v praxi neznamená priamu vládu ľudu, ale skôr vládu zástupcov zvolených občanmi. Aj voľba prezidenta prebieha demokraticky. Po nástupe do funkcie má prezident široké právomoci v oblasti politiky, ekonomiky, armády, zahraničných vzťahov atď.
Od vyhlásenia nezávislosti v roku 1776 a vypracovania Ústavy Spojených štátov v nasledujúcom desaťročí, sa demokracia spája so slobodou, prosperitou a právami jednotlivca. No základným kameňom sociálnej stability a harmónie, ako aj ľudských práv a slobody, sú morálne hodnoty spoločnosti. Samotná demokracia nezaručuje, že budú zvolení dobrí ľudia. Keď celková morálna úroveň spoločnosti klesá, víťaznými kandidátmi sa môžu stať tí, ktorí šikovne používajú prázdnu či štvavú rétoriku, alebo majú blízko k rodinkárstvu. Keď sa demokratická spoločnosť nepostará o udržanie morálnych noriem, ktoré stanovili Nebesá, spôsobí jej to obrovské škody. Vytratia sa výhody, ktoré prináša volebné zastúpenie, a tieto výhody sa podriadia politike davu, ktorá uvrhne spoločnosť do chaosu a roztrieštenosti.
a) Spájanie politiky a náboženstva v komunistických režimoch
Komunistická ideológia funguje podobne ako kult. Svojich stúpencov núti prijať jej zhubnú filozofiu boja, podriadiť sa jej politickým programom a spreneveriť sa svojmu svedomiu pri plnení smerníc revolučného hnutia alebo strany. Komunistické režimy prenasledujú náboženstvo a duchovnosť tými najkrutejšími metódami, aby zničili to božské a nahradili tradičnú vieru vlastným ateistickým náboženstvom.
O komunistických režimoch na Východe, najmä o režime Komunistickej strany Číny (ČKS), sa často mylne hovorí ako o modernej forme starovekého despotizmu. Mnohí považujú ČKS za pokračovateľa cisárskeho vládnutia. Tradiční čínski vládcovia si však nenárokovali na to, aby definovali morálne hodnoty. Namiesto toho sa považovali za osoby konajúce zdržanlivo, na základe morálnych noriem stanovených bohmi či nebesami. Na druhej strane, ČKS si monopolizovala samotný koncept morálky. Bez ohľadu na to, koľko zla spáchala, ČKS stále trvá na tom, že je „skvelá, veľkolepá a bezchybná“.
Morálka je daná nebesami, nie človekom. Štandardy toho, čo je dobré a čo zlé, vyplývajú z Božích prikázaní, nie z ideologických nárokov nejakej politickej strany. Monopolizácia práva definovať morálku nevyhnutne vedie k tomu, že cirkev sa zlúči so štátom, čo je v prípade ČKS a iných komunistických strán typickým znakom škodlivého kultu.
Komunistická strana uctieva Marxa ako svojho duchovného „Pána“ a marxizmus považuje za univerzálnu pravdu. Komunistický prísľub raja na zemi láka jeho stúpencov, aby zaň položili život. Medzi jeho sektárske črty patrí okrem iného: vytvorenie doktríny, likvidácia opozície, uctievanie vodcu, považovanie seba samého za jediný zdroj spravodlivosti, vymývanie mozgov a uplatňovanie kontroly myslenia, vedenie uzavretej organizácie, do ktorej môže človek vstúpiť, ale nikdy ju nemôže opustiť, presadzovanie násilia a túžby po krvi, ako aj nabádanie k mučeníctvu v mene náboženského presvedčenia.
Všetci komunistickí vodcovia, ako napríklad Vladimír Lenin, Jozef Stalin, Mao Ce-tung a Kim Ir-Sen, mali svoje vlastné kulty osobnosti. Vo svojich krajinách boli „pápežmi“ komunistického kultu s nespochybniteľnou autoritou, ktorá určovala, čo je správne a čo nie. Či už zabíjali alebo klamali, vždy mali pravdu, čo sa odôvodňovalo vysvetleniami, že boli motivovaní vyšším cieľom alebo že zohľadňovali veci z dlhodobej perspektívy. Občania týchto krajín boli nútení vzdať sa svojho vlastného ponímania mravného dobra. To, že ľudia boli nútení klamať či konať zlo na príkaz strany, im spôsobilo psychickú a duševnú traumu.
Tradičné pravoverné náboženstvá učia ľudí, aby boli dobrí, ale kult komunizmu, ktorý je postavený na nenávisti, zastáva presne opačný postoj. Hoci strana takisto hovorí o láske, tá „láska“, ktorú presadzuje, je postavená na nenávisti. Napríklad, proletári sú schopní triedneho priateľstva, pretože čelia spoločnému nepriateľovi: kapitalistom. V súčasnej Číne je prejavom vlastenectva (v čínštine doslova „láska k vlasti“) nenávisť k iným krajinám – nenávisť k Amerike, k Francúzsku, k Japonsku, ku Kórei, k Taiwanu, ako aj nenávisť k zámorským Číňanom, ktorí kritizujú ČKS.
b) Náboženský charakter liberalizmu a progresivizmu
Liberalizmus a progresivizmus sa dnes na Západe stali štandardom „politickej korektnosti“. Dokonca sa rozvinuli až do takej miery, že sa z nich stalo svetské náboženstvo. Západní ľavičiari pre seba používali v priebehu dejín rôzne označenia, niekedy sa sami označovali za „liberálnych“, inokedy za „progresívnych“. Stúpenci liberalizmu a progresivizmu obhajujú „pokrok“ ako absolútne morálne dobro a na akýkoľvek odlišný názor útočia ako na kacírstvo. Liberalizmus a progresivizmus, podobne ako komunizmus, ateizmus, teória evolúcie a scientizmus, nahrádzajú vieru v Boha humanistickým uvažovaním, pričom za boha v skutočnosti považujú samotného človeka. Majú rovnakých nepriateľov ako komunizmus a zo sociálnych problémov obviňujú domnelú nespravodlivosť alebo chyby kapitalistického systému, ktorý chcú rozvrátiť alebo zvrhnúť. Metódy radikálnych liberálov a progresívcov sú podobné metódam komunistických revolucionárov. Sú presvedčení, že ich agenda je taká dôležitá, že na jej dosiahnutie neváhajú použiť akékoľvek prostriedky.
Kvázi-náboženské charakteristiky liberalizmu a progresivizmu sú neoddeliteľnou súčasťou teórií, z ktorých vznikli. Rýchly vedecký pokrok, ktorý prebiehal zhruba od 18. storočia, výrazne posilnil dôveru ľudstva vo vlastné schopnosti a podnietil progresívny intelektuálny trend. Francúzsky filozof Marquis de Condorcet, priekopník progresívneho myslenia, vo svojom diele Náčrt historického obrazu vývoja ľudskej mysle uviedol, že rozum vedie ľudí na cestu šťastia a mravnosti či dobra. Neskôr sa progresivizmus stal agresívnejší a začal presadzovať rozum ako to najdôležitejšie.
Progresívne myslenie umožňuje vnímať rozum, svedomie a Stvoriteľa ako oddelené veci a podporuje myšlienku, že ľudia nepotrebujú spásu Stvoriteľa a môžu použiť vlastnú racionalitu a svedomie na to, aby sa zbavili zlých vecí, ako sú chamtivosť, strach, závisť a podobne. Podľa tohto názoru sa ľudia môžu zaobísť bez Nebies a založiť si raj na zemi. Arogantný prístup progresivizmu sa prejavuje vo výroku francúzskeho politika a umeleckého kritika 19. storočia Julesa-Antoina Castagnaryho: „Vedľa božskej záhrady, z ktorej som bol vyhnaný, postavím nový raj. … Pri jeho vstupnej bráne osadím Pokrok … a dám mu do ruky ohnivý meč a on povie Bohu: ‚Sem nevstúpiš.‘“ [1]
V dôsledku takéhoto zmýšľania si ľudia vytvárajú ilúziu, že ovládajú osud ľudstva a manipulujú s jeho budúcnosťou, teda že ľudstvo sa môže hrať na Boha, aby vytvorilo utópiu „raja na zemi“. To je základná myšlienka komunizmu. Boj za dosiahnutie tohto takzvaného raja spôsobil len krviprelievanie a biedu.
c) Súčasný liberalizmus a progresivizmus: Varianty komunizmu
- Vzbura proti klasickému liberalizmu
Klasický liberalizmus, ktorý vychádzal z filozofie prirodzených práv jednotlivca, obhajoval ústavné obmedzenie kráľovskej či štátnej moci s cieľom chrániť osobnú slobodu. Práva a dôstojnosť jednotlivca sú dané nebesami, zatiaľ čo vláda je budovaná občanmi a má výslovnú povinnosť chrániť svoj ľud. Odluka cirkvi od štátu bola zavedená s cieľom zabrániť vláde zasahovať do myslenia a viery občanov.
Súčasný liberalizmus nie je nič iné ako zrada klasického liberalizmu v mene „slobody“, čo je dôsledok komunistickej infiltrácie. Na jednej strane zdôrazňuje absolútny individualizmus – t. j. extrémne uspokojovanie túžob a nerešpektovanie morálky. Na druhej strane zdôrazňuje rovnosť výsledku namiesto rovnosti príležitostí.
Napríklad, pri diskusii o rozdeľovaní kapitálu sa moderní liberáli zameriavajú len na potreby tých, ktorí ho dostávajú, ale nezohľadňujú práva daňových poplatníkov. Pokiaľ ide o opatrenia zamerané na riešenie diskriminácie, zameriavajú sa iba na tých, ktorým bolo v minulosti ublížené, a ignorujú ľudí, ktorí sa v rámci týchto opatrení stávajú obeťami. V oblasti práva bránia nutnosti trestať zločincov, aby údajne ochránili nevinných pred nespravodlivým odsúdením alebo aby ochránili znevýhodnených, ktorí sú údajne obeťami útlaku. V oblasti vzdelávania ignorujú potenciál talentovaných študentov pod zámienkou podpory a pomoci študentom so slabými výsledkami a študentom zo sociálne znevýhodnených rodín. Používajú zámienku slobody prejavu na zrušenie obmedzení týkajúcich sa uverejňovania obscénnych alebo pornografických materiálov.
Zameranie súčasného liberalizmu sa potichu zmenilo z obhajoby slobody na presadzovanie rovnosti. Napriek tomu si neželá byť označovaný ako „rovnostársky“, pretože by bol okamžite označený za formu komunizmu.
John Locke, známy ako otec liberalizmu, vyjadril vo svojom „Liste o tolerancii“ svoje názory na náboženskú toleranciu a odluku cirkvi a štátu. Podľa Lockeho je hlavným aspektom tolerancie to, že štát, ktorý má donucovaciu právomoc, musí rešpektovať a tolerovať osobné presvedčenie jednotlivca. Či je presvedčenie človeka o jeho ceste do neba správne alebo nesprávne, o tom nech rozhodnú nebesá. Duša človeka by mala byť pod jeho vlastnou kontrolou. Štát by nemal využívať svoju moc na vnucovanie viery alebo neviery.
Tolerancia, ktorú obhajuje klasický liberalizmus, je skutočne cnosťou, ktorá si zaslúži podporu, ale komunizmus si „toleranciu“ privlastnil a spravil z nej nástroj morálnej skazy. Súčasný liberalizmus opomína skutočný zmysel tolerancie a premieňa ju na absenciu súdnosti. Vyvinul politický koncept „bez hodnôt“, čo v skutočnosti znamená stratu morálnych zábran a zamieňanie dobra so zlom a cnosti s neresťou. Používa atraktívne frázy, aby otvoril dvere prívalu démonických konceptov, ktoré pod rúškom slobody presadzujú antimorálnosť a antitradíciu.
V súčasnosti sa napríklad za toleranciu často považuje neprimeraná obhajoba hnutia LGBT, čo je typickým prejavom bezhodnotovej koncepcie. Každý, kto vystúpi proti presadzovaniu životného štýlu LGBT, riskuje, že bude vystavený útokom pod zámienkou ochrany osobnej slobody a rovnosti, či boja proti diskriminácii menšinovej skupiny.
Podstata progresivizmu: morálny relativizmus
Podľa tradičných hodnôt ľudstva je úplne prirodzené využívať našu inteligenciu na zlepšenie životných podmienok, zvýšenie blahobytu a dosahovanie vyššej kultúrnej úrovne. V tzv. „progresívnej ére“ amerických dejín prebiehajúcej v období od konca 19. storočia do začiatku 20. storočia boli vládnymi reformami korigované rôzne skorumpované praktiky, ktoré sa objavili v procese hospodárskeho a spoločenského rozvoja. Ale po tom, ako do Spojených štátov prenikli komunisti, prisvojili si pojmy ako „pokrok“ a „progresivizmus“ a vniesli do nich svoju škodlivú ideológiu. Je len logické, že komunizmus sa zmocnil progresivizmu, hoci o tom väčšina ľudí nevedela. Súčasný progresivizmus sa vyznačuje priamym uplatňovaním Darwinových evolučných teórií v spoločenských vedách, čoho výsledkom je neustály odklon od tradičnej morálky a jej prekrúcanie v mene „pokroku“. Dokonca aj dnes komunizmus pokračuje v otvorenom klamaní pod pláštikom progresivizmu.
Počas tejto progresívnej revolúcie ateisti považovali tradičnú morálku za prekážku pokroku a požadovali prehodnotenie všetkých morálnych noriem. Popierali existenciu absolútnych morálnych štandardov a využili spoločnosť, kultúru, históriu a súčasné podmienky na vytvorenie vlastného systému tzv. relatívnej morálky.
Morálny relativizmus je základným aspektom marxistickej ideológie. Tvrdí, že morálne je všetko, čo zodpovedá záujmom proletariátu (v podstate marxistickej vládnucej triedy), zatiaľ čo všetko, čo tomu nezodpovedá, je nemorálne. Morálka neslúži na to, aby obmedzovala konanie proletariátu, ale slúži ako zbraň, ktorú diktatúra proletariátu používa proti svojim nepriateľom. Tento morálny relativizmus spolu s progresívnym hnutím získal vplyv v politike, vzdelávaní, kultúre a v iných aspektoch západnej spoločnosti.
Nie je nič zlé na tom, keď ľudia hľadajú šťastie a chcú napredovať, ale keď určité „-izmy“ začnú nahrádzať tradičné morálne hodnoty a presvedčenia, stávajú sa nástrojom, pomocou ktorého komunistický duch vedie ľudí k degenerácii a zničeniu.
2. Dostať vládu pod kontrolu ľavice
Marx a Engels vymenúvajú v Komunistickom manifeste desať opatrení, ktorými sa má zničiť spravodlivá výmena a práva jednotlivca, čo nazývajú kapitalizmom. Mnohé z týchto opatrení sa už realizujú s cieľom postupne posunúť Spojené štáty a ďalšie krajiny smerom doľava a nakoniec zaviesť komunistickú politickú kontrolu, ako je napríklad zavedenie „vysokej progresívnej a diferencovanej dane z príjmu“ a „centralizácia úverov do rúk štátu prostredníctvom národnej banky so štátnym kapitálom a výhradným monopolom“. Na prvý pohľad sa zdá, že komunisti presadzujú niektoré pozitívne veci, ako napríklad ukončenie detskej práce v továrňach a vytvorenie bezplatného systému verejného vzdelávania; ich cieľom však nie je zabezpečiť blahobyt národa, ale skôr uchopiť a udržať si politickú moc. Marx a Engels napísali:
Prvým krokom revolúcie robotníckej triedy je povýšiť proletariát na vládnucu triedu, aby vyhral boj o demokraciu.
Proletariát využije svoju politickú dominanciu na to, aby postupne buržoázii vyrval všetok kapitál, aby centralizoval všetky výrobné prostriedky do rúk štátu, t. j. organizovaného proletariátu ako vládnucej triedy; a aby čo najrýchlejšie zvýšil celkový objem výrobných síl.
Samozrejme, že na začiatku sa to nedá urobiť inak ako despotickým zásahom do vlastníckych práv a do podmienok buržoáznej výroby; teda prostredníctvom opatrení, ktoré sa zdajú byť ekonomicky nedostatočné a neudržateľné, ale v priebehu času prekonajú sami seba, vynútia si ďalšie zásahy do starého spoločenského poriadku a stanú sa nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie úplnej revolúcie v spôsobe výroby.[2]
V Amerike sa ľavica po celé desaťročia snažila vybojovať Marxovu „bitku o demokraciu“, aby mohla ovládnuť mocenské páky a zaviesť socializmus. Hoci v 20. storočí bol otvorený komunistický vplyv v Spojených štátoch relatívne malý, situácia sa odvtedy drasticky zmenila.
V amerických voľbách v rokoch 2016 a 2020 sa jeden z nádejných kandidátov na prezidenta otvorene hlásil k socializmu. Na socializmus, ktorý je v komunistickom slovníku len „prvou fázou“ komunizmu, sa kedysi väčšina Američanov pozerala s opovrhnutím. Aj samotný kandidát povedal, že väčšina ľudí veľmi znervóznie, keď počujú slovo „socialista“.
Prieskumy uskutočnené od roku 2010 ukazujú, že zhruba polovica ľudí narodených v generácii mileniálov (v rokoch 1980 až 1996) má pozitívny pohľad na socializmus. Prieskum spoločnosti Gallup z roku 2018 ukázal, že 57 % demokratov vyjadrilo pozitívny názor na socializmus.[3] Pokračuje tak trend vyplývajúci z prieskumu Pew Research Centra z roku 2011, ktorý odhalil, že 49 % dospelých Američanov mladších ako tridsať rokov vníma socializmus pozitívne, zatiaľ čo 46 % má pozitívny názor na kapitalizmus.[4]
Ilúzie o socializme, ktoré dnes prechovávajú mnohí ľudia na Západe, odzrkadľujú životné skúsenosti veľkého množstva ovplyvniteľných mladých ľudí, ktorí v minulom storočí vítali komunizmus v Sovietskom zväze, Číne a v iných krajinách. Tí, ktorí patria k tejto mladšej generácii, postrádajú hlboké pochopenie vlastnej histórie, kultúry a tradícií. Socializmus im pripadá mierny a humánny, a preto sa voči nemu nestavajú na odpor. Veľký komunistický podvod 20. storočia sa opakuje aj v 21. storočí.
Marxova myšlienka „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“ je celkom efektívna na oklamanie mladých ľudí, ktorí fantazírujú o živote v štedrom socialistickom blahobyte, ako to vidíme v rôznych častiach Európy. Systémy sociálneho zabezpečenia v týchto krajinách však spôsobili mnohé sociálne problémy. Ako povedal americký ekonóm Milton Friedman: „Spoločnosť, ktorá uprednostní rovnosť – v zmysle rovnosti výsledku – pred slobodou, skončí tak, že nebude mať ani rovnosť, ani slobodu… Na druhej strane, spoločnosť, ktorá kladie slobodu na prvé miesto, bude mať ako pozitívny vedľajší efekt väčšiu slobodu aj väčšiu rovnosť.“[5]
Socializmus s vysokým sociálnym zabezpečením podporuje neustále rozširovanie vplyvu orgánov štátnej správy a vedie ľudí k tomu, aby sa vzdali svojich slobôd. Ide o dôležitý krok v pláne komunistického ducha na zotročenie ľudstva. Keď všetky krajiny, alebo väčšina z nich, prejde na socializmus, bude stačiť len niekoľko jednoduchých krokov, aby bola demokracia nahradená totalitou. Po ukončení primárnej fázy socializmu začnú politickí vodcovia okamžite zavádzať komunizmus. Zruší sa súkromné vlastníctvo a celý demokratický proces. Sociálny štát sa zmení na tyranské jarmo.
Aby sa komunisti mohli dostať do hlavného politického prúdu v Spojených štátoch, musia sa infiltrovať do jednej alebo oboch hlavných strán a pomocou nich prevziať kontrolu nad hlasovaním v Kongrese. Medzitým musia komunistickí kandidáti obsadiť kľúčové pozície vo vláde a na súdoch. Rozsah, v akom komunizmus rozvrátil politiku USA, je dosť vážny. V snahe zabezpečiť si stabilný voličský blok, americké ľavicové strany umocnili nevraživosť medzi nízkopríjmovými a vysokopríjmovými skupinami a zároveň prilákali čoraz viac prisťahovalcov ako aj „zraniteľnejšie“ skupiny, ako sú LGBT komunita, ženy, menšiny atď.
Istý miliardár, ktorý v minulosti podporoval ľavicové hnutia, vo veľkej miere financoval ľavicových kandidátov, ktorí sa uchádzali o post prezidenta Spojených štátov a ďalšie dôležité pozície v celej krajine. Sú medzi nimi štátni činitelia, ktorí sú v mnohých štátoch USA poverení vedením volebných záležitostí a hrajú dôležitú úlohu pri riešení rozporov. Tento miliardár vyčlenil značnú sumu peňazí na podporu kampaní do týchto funkcií.[6]
Dokonca aj keď nelegálni prisťahovalci páchajú zločiny na území USA, ľavicoví úradní činitelia pred tým zatvárajú oči a vytvárajú azylové útočiská, aby ich chránili pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Okrem toho, ľavicové strany bojujú za volebné právo nelegálnych prisťahovalcov. Samozrejme, motívom nie je vždy pomôcť imigrantom či verejnosti, ale posilniť voličskú základňu ľavice. Dňa 12. septembra 2017 prijalo mesto neďaleko Washingtonu návrh zákona, ktorý udeľuje právo voliť v miestnych voľbách osobám bez štátneho občianstva vrátane držiteľov zelených kariet, osobám s dočasným pobytom na študentské a pracovné víza a dokonca aj tým, ktorí nemajú doklad o legálnom prisťahovaleckom štatúte. Tento návrh pritiahol veľkú mediálnu pozornosť kvôli potenciálnemu vplyvu na volebný systém v iných častiach krajiny.[7]
Administratíva 44. amerického prezidenta bola silne infiltrovaná komunistami a socialistami. Mnohé skupiny, ktoré podporovali tohto prezidenta, mali jasné väzby na socialistické organizácie. Samotný prezident udelil amnestiu takmer miliónu nelegálnych prisťahovalcov prostredníctvom výkonného nariadenia potom, ako príslušná legislatíva nebola v Kongrese schválená. Tento bývalý prezident je nasledovníkom para-marxistu Saula Alinského. Po svojom zvolení vymenoval poradcov z krajne ľavicových think-tankov a zaviedol systém všeobecnej zdravotnej starostlivosti ukladajúci pokutu všetkým, ktorí sa doň odmietli prihlásiť. Ľavicové ciele podporoval tým, že prestal presadzovať federálne zákony proti marihuane, podporil legalizáciu sobášov homosexuálov, umožnil transsexuálom vstúpiť do armády atď. V roku 2016 jeho administratíva vydala smernicu pre verejné školy, podľa ktorej mohli študenti identifikujúci sa ako transsexuáli vstupovať na toalety na základe nimi zvoleného pohlavia, bez ohľadu na ich fyzické pohlavie – inými slovami, chlapci a muži mohli vstupovať na dievčenské toalety jednoducho na základe toho, že sa identifikovali ako ženy, a naopak. Školám bolo oznámené, že ak odmietnu tento zákon implementovať, prídu o federálne financovanie. V reakcii na to podala koalícia trinástich štátov žalobu na federálnu vládu s odôvodnením, že smernica je protiústavná.
3. Nenávisť a boj: Nemenný spôsob vedenia komunistickej politiky
Boj a nenávisť tvoria jadro komunistickej politiky. Poštvať ľudí proti sebe zasievaním nenávisti a rozdeľovania je hlavným prostriedkom, ktorým komunizmus rozkladá spoločnosť, zvrháva jej morálku a uzurpuje si politickú moc, aby tak nastolil svoju diktatúru.
V roku 1926 Mao vo svojom článku „Analýza tried v čínskej spoločnosti“ napísal: „Kto sú naši nepriatelia? Kto sú naši priatelia? To je najdôležitejšia otázka v revolúcii.“ Komunistická strana svojvoľne vytvára koncepty spoločenských tried tam, kde predtým žiadne neexistovali, a potom tieto svojvoľne rozdelené skupiny podnecuje k vzájomnému boju. Toto je magická zbraň, ktorú komunisti používajú na to, aby sa dostali k moci.[8] Na presadzovanie svojich cieľov si komunistická strana vyberá a zveličuje určité problémy, ktoré vyplývajú z úpadku morálnych hodnôt. Potom tvrdí, že hlavnou príčinou týchto problémov nie je morálna slabosť, ale štruktúra spoločnosti. Vyčleňuje určité triedy ako „utláčateľov“ a propaguje celospoločenský boj proti týmto triedam ako riešenie problémov spoločnosti.
Nenávisť a boj komunistov sa neobmedzuje iba na konflikt medzi robotníkmi a kapitalistami. Kubánsky komunistický vodca Fidel Castro povedal, že nepriateľom kubánskeho ľudu je korupcia bývalého prezidenta Fulgencia Batistu a jeho stúpencov a že údajný útlak zo strany veľkých vlastníkov plantáží je zdrojom nerovnosti a nespravodlivosti. Komunistická strana sľubuje, že zvrhnutím takzvaných utláčateľov možno vytvoriť rovnostársku utópiu. Castro a jeho spolurevolucionári využili tento sľub na prevzatie moci na Kube.
Mao Ce-tung prišiel v Číne s inováciou, keď sľúbil roľníkom, že budú môcť vlastniť pôdu, ktorú obrábali, robotníkom, že budú vlastniť továrne a intelektuálom, že sa dočkajú slobody, mieru a demokracie. To obrátilo roľníkov proti vlastníkom pôdy, robotníkov proti kapitalistom a intelektuálov proti vláde, čo umožnilo čínskej komunistickej strane prevziať moc.
V Alžírsku komunistický vodca Ahmed Ben Bella podnecoval nenávisť medzi rôznymi náboženstvami a etnickými skupinami: postavil moslimov proti kresťanom a Arabov proti Francúzom. To sa stalo odrazovým mostíkom Ben Bellu na zabezpečenie komunistickej vlády.
Otcovia zakladatelia Spojených štátov vybudovali krajinu na základe zásad uvedených v ústave. Rodina, cirkev a komunita vytvorili v americkej spoločnosti silné väzby, vďaka ktorým sa spoločnosť v priebehu 19. a 20. storočia stávala čoraz viac prosperujúcou. Naplnenie amerického sna zrušilo koncept spoločenských tried a sťažilo vyvolávanie triedneho boja v Spojených štátoch.
Komunizmus však využije každú príležitosť, aby podnietil rozdelenie. Prostredníctvom odborov zväčšuje konflikty medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Rasové rozdiely využíva k podnecovaniu bojov medzi rôznymi skupinami. Podporuje hnutie za práva žien, aby vyvolal boj proti tradičnej spoločenskej štruktúre. Pomocou hnutia LGBT vytvára rozpory v oblasti sexuálnej orientácie. Rozdeľuje veriacich rôznych náboženstiev a využíva „kultúrnu rozmanitosť“ na spochybnenie tradičnej západnej kultúry a kultúrneho dedičstva. Rozdeľuje ľudí rôznych národností presadzovaním „práv“ nelegálnych prisťahovalcov, čím vytvára konflikty medzi cudzincami a občanmi. Stavia nelegálnych prisťahovalcov a širokú verejnosť proti pracovníkom bezpečnostných orgánov.
Vzhľadom na narastajúcu roztrieštenosť spoločnosti môže jediný chybný krok vyvolať konflikt. Do sŕdc ľudí sa zasievajú semená nenávisti, a práve to je zlovestným cieľom komunizmu. Často sa cituje Leninov výrok: „Môžeme, ba musíme písať jazykom, ktorý zasieva medzi masami nenávisť, odpor, pohŕdanie a podobné prejavy voči tým, ktorí s nami nesúhlasia.“ Politické taktiky používané na Západe využívajú všetky možné podoby „sociálnej spravodlivosti“, aby vyvolávali nenávisť a zosilňovali spoločenské konflikty.
V roku 1931 bolo v kauze „Chlapci zo Scottsboro“ obvinených deväť černošských mladíkov zo znásilnenia dvoch bielych žien, čo odštartovalo vážny rasový rozkol naprieč celými Spojenými štátmi. Komunistická strana USA (CPUSA) sa chopila iniciatívy a využila tento incident na získanie mnohých nových stúpencov vrátane Franka Marshalla Davisa, budúceho poradcu 44. prezidenta. Cieľom amerických komunistov pri riešení kauzy „Chlapcov zo Scottsboro“ nebolo len zvýšiť počet členov z radov černošského obyvateľstva a progresívnych aktivistov za „sociálnu spravodlivosť“, ale aj očierniť Ameriku ako krajinu plnú nerovnosti a rasovej diskriminácie. Tvrdili, že takéto podmienky prevládajú v celej krajine, a tak propagovali komunizmus a ľavicovú ideológiu ako jediný prostriedok na oslobodenie Američanov od tohto údajne patologického a zlého systému.
V roku 1935 sa v černošských komunitách v newyorskej štvrti Harlem rozpútali nepokoje po tom, ako sa začalo povrávať, že istý černošský tínedžer bol ubitý na smrť, keď bol prichytený pri krádeži v obchode. (V skutočnosti portorikánsky tínedžer pohrýzol predavača a sám neutrpel žiadne zranenia.) Ako priznal Leonard Patterson, bývalý člen KSUSA, ktorý sa na tomto incidente podieľal, CPUSA sa chopila príležitosti a zorganizovala protesty. Patterson uviedol, že komunisti boli špeciálne vycvičení v leninskej taktike podnecovania a rozdúchavania konfliktov, akou bola napríklad snaha transformovať protesty na násilné výtržnosti a pouličné bitky, rovnako ako úmyselné vytváranie konfliktov tam, kde žiadne neboli.[10]
V súčasnej Amerike sa komunistické skupiny podieľajú na každom rozsiahlom sociálnom konflikte alebo nepokojoch. V roku 1991 médiá zverejnili videozáznamy, na ktorých bolo vidieť, ako bieli policajti po rýchlej naháňačke zbili černošského obyvateľa Los Angeles, Rodneyho Kinga. Zo široko sledovaného záznamu bolo vystrihnutých prvých 15 sekúnd záberov, na ktorých bolo vidieť, ako sa King, podmienečne prepustený zločinec, bráni zatknutiu a správa sa agresívne, hoci jeho spolujazdci vo vozidle policajtov poslúchli. Štyria policajti zapojení do incidentu boli nakoniec zbavení obvinení z trestného činu. Po vynesení rozsudku sa dav protestujúcich pred sídlom losangeleskej polície už chystal rozísť, keď ich náhle niečo vyprovokovalo k výtržnostiam. Jeden z účastníkov udrel kovovou značkou do kufra prechádzajúceho auta. Protest sa rýchlo zvrhol do násilností sprevádzaných podpaľovaním, rozbíjaním a rabovaním.[11]
Na otázku o účasti komunistov na tomto incidente šerif okresu Los Angeles, Sherman Block, uviedol, že niet pochýb o tom, že do výtržností, rabovania a podpaľačstva je zapojená Revolučná komunistická strana (RCP). Počas týchto udalostí bolo možné na uliciach a v univerzitných areáloch nájsť letáky, ktoré šírili rôzne komunistické skupiny, ako napríklad Revolučná komunistická strana (RCP), Socialistická robotnícka strana, Progresívna strana práce (PLP) a Komunistická strana USA. Na jednom z letákov, ktoré šírila Progresívna strana práce stálo: „Pomstite sa za rozsudok vynesený nad Kingom! …Všetci rasistickí policajti za to musia zaplatiť!… Obráťte zbrane! Vojaci, spojte sa s robotníkmi! …“ Podľa slov policajného dôstojníka losangeleskej polície, ľudia rozdávali takéto letáky už pred oznámením rozsudku.[12]
Z tej záplavy organizácií, ktoré dnes podnecujú k výtržnostiam a násiliu v západnej spoločnosti, či už si hovoria „Indivisible“, „Antifašisti“, „Stop patriarchátu“, „Black Lives Matter“ alebo „Refuse Fascism“, všetko sú to komunistické skupiny či zástancovia komunistických myšlienok. Agresívna skupina Antifa sa skladá z ľudí rôzneho komunistického razenia, od anarchistov, socialistov cez liberálov až po sociálnych demokratov a im podobných. Refuse Fascism je radikálna skupina založená ľavičiarmi vrátane členov Revolučnej komunistickej strany USA. Táto skupina stojí za radom mnohých veľkých protestov, ktorých cieľom bolo zvrátiť výsledok prezidentských volieb v USA v roku 2016.
Pod zámienkou uplatňovania slobody prejavu tieto skupiny neúnavne pracujú na vyvolávaní konfliktov v západnej spoločnosti. Aby sme pochopili ich skutočný cieľ, stačí sa pozrieť na smernicu Komunistickej strany USA z roku 1943 adresovanú jej členom:
Keď sa niektorí obštrukcionisti (voči komunizmu) stanú príliš otravní, po vhodných prípravách ich označte za fašistov alebo nacistov alebo antisemitov a na ich diskreditáciu využite prestíž organizácií vyzdvihujúcich antifašizmus a toleranciu. V mysliach verejnosti neustále prirovnávajte tých, ktorí sú proti nám, k menám, ktoré majú zlú povesť. Toto spojenie sa po dostatočnom počte opakovaní stane v mysli verejnosti „faktom“. Členovia a popredné organizácie musia neustále hanobiť našich kritikov, diskreditovať ich a ponižovať.[13]
4. Politika založená na násilí a klamstvách
V komunistickej doktríne sa žiadne prostriedky nepovažujú za prehnané. Komunistické strany verejne vyhlasujú, že násilie a lož sú ich nástrojmi na dobytie a ovládnutie sveta. Od prvého objavenia sa komunistického režimu v Sovietskom zväze až po súčasnosť, teda len v priebehu jedného storočia, spôsobil komunizmus smrť najmenej sto miliónov ľudí. Členovia komunistickej strany ľudí unášali, mučili, vraždili, ničili a klamali.
Lži komunistov majú rôzny rozsah, a to tak v komunistických krajinách, ako aj na Západe. Pohybujú sa od relatívne malých lží, ako je hoax, falošné správy alebo nastrčenie politického oponenta, až po sériu systematických lží značného rozsahu prostredníctvom veľkých propagandistických operácií. ČKS napríklad zinscenovala incident sebaupálenia na Námestí nebeského pokoja a obvinila z neho členov duchovnej praxe Falun Gong – to všetko s cieľom podnietiť nenávisť verejnosti voči tejto praxi.
Strana používa aj tzv. veľké lži alebo veľké klamstvá, ktoré sa však ťažko realizujú, pretože veľké lži sa prakticky zhodujú s celou komunistickou ideológiou. Ich rozsah je natoľko obrovský, ich pôsobenie také mnohostranné, ich trvanie tak dlhé a počet ľudí, ktorých sa to dotýka, je taký veľký – vrátane tých, ktorí sú danej veci úprimne oddaní – že sa stráca pravdivý obraz o situácii. Komunistický duch vykonštruoval lož, že cieľom komunizmu je „veľká jednota“. Keďže toto tvrdenie sa nedá v krátkom čase vyvrátiť, je to klamstvo, na ktorom bol založený celý komunistický projekt. Komunisti tvrdia, že zakladajú raj na zemi, ale práve to je ich najväčšia lož a jediným ovocím, ktoré táto lož priniesla, je peklo na zemi.
V predchádzajúcej kapitole sme analyzovali, ako si komunizmus prisvojil pojem progresivizmus prostredníctvom ďalšieho veľkého podvodu. V posledných desaťročiach sa komunizmus zmocnil viacerých sociálnych hnutí a priniesol ľuďom chaos a revolúcie, o ktorých budeme hovoriť v ďalších kapitolách.
a. Ako komunizmus používa násilie a lži
Komunistické strany podnecujú triedny boj – a tento boj je bojom na život a na smrť. Ako sa uvádza v Komunistickom manifeste: „Komunisti pokladajú za nedôstojné, aby tajili svoje názory a úmysly. Otvorene vyhlasujú, že ich ciele možno dosiahnuť len násilným zvrhnutím celého doterajšieho spoločenského poriadku.“ Lenin v knihe Štát a revolúcia napísal: „Už vyššie sme povedali a neskôr ukážeme podrobnejšie, že Marxova a Engelsova teória o nevyhnutnosti násilnej revolúcie sa týka buržoázneho štátu. Buržoázny štát nemôže byť nahradený proletárskym štátom (diktatúrou proletariátu) prostredníctvom procesu ‚pomalého odumierania‘, ale zásadne len prostredníctvom násilnej revolúcie.“ [15]
Či už išlo o Parížsku komúnu, ruskú revolúciu alebo nástup ČKS, komunistické strany používajú mimoriadne násilné a krvavé metódy. Bez ohľadu na to, či sú ich nepriatelia mladí alebo starí, silní alebo slabí, komunistické strany ich upaľujú, okrádajú a vraždia, prejavujú také zlo, ktoré otriasa dušou. Zločinov, ktoré násilnícke komunistické režimy spáchali, je toľko, že sa nedajú spočítať.
Komunistické strany sú ochotné sľúbiť čokoľvek, ale nikdy neuvažujú o splnení svojich sľubov. Aby uspokojili svoje potreby, menia svoje príbehy, ako sa im zachce, bez morálneho základu a bez pocitu hanby. Všetci vodcovia vrátane Maa, Ben Bellu a Castra tvrdili, že nikdy nezavedú totalitný režim. Ale len čo sa dostali k moci, okamžite podnikli kroky na sústredenie všetkej moci do ich vlastných rúk, uskutočnili čistky v strane, ako aj kampane prenasledovania disidentov a bežných občanov.
Okrem toho, manipulácia s jazykom je jednou z hlavných metód, ktorú komunistický kult používa na oklamanie ľudí – to znamená, že mení významy slov a dokonca z nich vytvára protiklady. Keď sa pozmenený jazyk používa opakovane, jeho skreslené významy sa hlboko zakorenia v mysliach ľudí. Napríklad „Boh“ znamená to isté ako „povera“; „tradícia“ znamená „spiatočníctvo“, „hlúposť“ a „feudalizmus“; „západná spoločnosť“ sa prirovnáva k „nepriateľským“ alebo „protičínskym silám“; a „proletariát“ sa stáva „vlastníkom štátneho majetku“. Hoci ľud nemá v komunizme žiadnu moc, komunisti tvrdia, že „všetka moc patrí ľudu“. Poukazovanie na nespravodlivosť sa označuje za „podnecovanie rozvratu štátnej moci“. Preto pri rozhovore s tými, ktorých komunistický kult hlboko otrávil, si ľudia môžu všimnúť, že obom stranám často chýba spoločný základ pre komunikáciu, keďže sa nedokážu zhodnúť ani na význame slov.
Komunistický kult nielenže sám klame, ale vytvára aj prostredie, aby sa k jeho klamstvám pridalo celé obyvateľstvo – a to prostredníctvom núteného vzdelávania v oblasti politiky, povinných vyhlásení ohľadom politického postoja a politických previerok. Má to ľudí prinútiť povedať veci, ktorým neveria, čo ich následne demoralizuje a degraduje ich zmysel pre dobro a zlo. Keď si ľudia uvedomia komunistické výmysly, reagujú vlastnými lžami. Komunistický kult vie, že mu ľudia klamú, ale je to prijateľné, pretože samotné klamstvo je súčasťou hry. Pre komunistov je nebezpečné, keď ľudia začnú hovoriť pravdu.
Presadzovanie kultúry klamstva je prostriedkom na dosiahnutie morálnej degenerácie, ktorú komunisti zosnovali. V tejto knihe sa opakovane uvádza, že režim ČKS túži nielen zabiť fyzické telo, ale spôsobiť aj extrémny morálny úpadok. V tomto ohľade komunistický duch čiastočne dosiahol svoj cieľ.
b. Podnecovanie násilia na Západe
Duch komunizmu je vytvorený zo živelnej sily nenávisti a jeho teórie sú presiaknuté nenávisťou. Podporuje triedny boj a koreň každého problému pripisuje tradičným spoločenským štruktúram. Hovorí o tom, že bohatí vykorisťujú chudobných, aby podnietil nevraživosť a nenávisť voči bohatým, a podnecuje revolúciu a násilie. S rozšírením komunistických hnutí sa jeho manipulácia, násilie a klamstvá stali na Západe bežnou záležitosťou a naplnili spoločnosť nenávisťou.
Spoločnosť s väčším sklonom k násiliu bude menej stabilná a viac rozdelená. Niektorí politici a politickí činitelia v americkej spoločnosti útočia na svojich nepriateľov bezohľadnými prostriedkami, ako je klamstvo, osobné útoky a podobne. V súčasnosti sa zdá, že nezmieriteľné rozdiely medzi dvoma hlavnými stranami sú nezlučiteľné ako oheň a voda. Ľavicovo orientované strany a politici tvrdia, že budú chrániť práva ľudí a dodržiavať predpisy demokratickej spoločnosti. Keď sa však dostanú k moci, pod vplyvom komunistického ducha používajú všetky metódy na potlačenie nesúhlasu a svojvoľne upierajú práva iným.
Nie každému sú konflikty po vôli, ale stačí pár kľúčových komunistických aktivistov, aby rozpútali nepokoje. Po prezidentských voľbách v roku 2016 sa extrémisti z hnutia Antifa zamerali na svoj cieľ – konzervatívcov – a útočili na nich na zhromaždeniach, aj na iných miestach. Bránili podporovateľom prezidenta a konzervatívne zmýšľajúcim ľuďom vystúpiť na verejných podujatiach, a v niektorých prípadoch ich dokonca fyzicky napadli. V júni 2017, počas baseballového tréningu, postrelil republikána a člena Snemovne reprezentantov Steva Scalisea podporovateľ inej strany. Jeden ľavicový politik z Nebrasky dokonca vyhlásil, že je „rád“, že Scalisea postrelili, a že by si prial, aby zomrel. Čoskoro nato bol zo svojho postu predsedu výboru strany na štátnej úrovni odvolaný.
c. Ako komunizmus mätie Západ klamstvami
Komunizmus má na Západe zlú povesť, preto je preňho klamstvo jediným prostriedkom na rozšírenie svojho vplyvu. Niektorí politici presadzujú politiku, ktorá je v podstate komunistická, ale je zaobalená pod iným názvom a používa slogany ako „sloboda“, „pokrok (progres)“ a „verejný záujem“. Napríklad, zavedenie sociálneho systému zdravotnej starostlivosti sa nepomenuje ako socialistické, ale ako „zdravotná starostlivosť pre všetkých“ alebo „všeobecná zdravotná starostlivosť“, prípadne sa takýto systém zdôvodňuje tým, že to má podporu verejnej mienky. Keď chcú ľavicoví politici prinútiť zamestnávateľov, aby vyplácali určenú minimálnu mzdu, nazvú to „životné minimum“. Dávajú prázdne sľuby, aby boli zvolení, podobne ako to robia komunistické strany na získanie moci.
Konkrétne, politici používajú pokrivenú a prerozdeľovaciu fiškálnu a daňovú politiku – ako je poskytovanie daňových stimulov odborom, vládnym programom a minoritným podnikom – a zároveň zvyšujú dane ostatným podnikom a bohatým. Výsledkom je, že príjemcovia týchto stimulov (vrátane chudobných ľudí, odborových zväzov a tak ďalej) sa stávajú závislými od politikov, ktorí ich uprednostňujú, a tí ich následne vo voľbách podporujú. Takí politici potom majú v danej oblasti stabilnú a dlhodobú moc a môžu si budovať svoju politickú mašinériu. Zároveň sa tým ale zvyšuje finančná záťaž pre firmy, ktoré potom živoria alebo ukončia svoju činnosť. Prípadne sa presťahujú, čo vedie k neustálemu poklesu daňových príjmov a pracovných príležitostí v meste, čo nakoniec spôsobí bankrot mesta.
V minulosti ľudia verili, že Spojené štáty sú skutočne slobodnou spoločnosťou a posledným ochranným štítom proti komunizmu. Dnes však ľudia jasne vidia, že vysoké dane, prebujnený sociálny štát, kolektivizmus, veľká vláda, sociálna demokracia, „sociálna rovnosť“ a podobne – všetko tak či onak odvodené zo socialistickej a marxisticko-leninskej ideologickej DNA – sú zakotvené v politike a uvádzané do praxe. Najmä mladá generácia si jednoducho neuvedomuje históriu brutality v komunistických krajinách. Túžia po iluzórnom ideáli, usilujú sa oň a nechajú sa oklamať novým obalom, ktorý na seba komunizmus prevzal. Výsledkom je, že nevedomky kráčajú po ceste do záhuby.
5. Cesta k totalite
Totalitná kontrola komunistických režimov nad životmi svojich občanov je dostatočne zdokumentovaná. Ideologické odnože komunizmu v demokratických krajinách však skryto pracujú na dosiahnutí rovnakého cieľa prostredníctvom presadzovania zákonov, ktoré agresívne rozširujú vládnu moc a zvyšujú reguláciu spoločnosti a ekonomiky. Ešte desivejšia je skutočnosť, že dnešní autoritárski politici majú k dispozícii vedu a technológie, ktoré im dávajú možnosti dohľadu a sociálnej kontroly v takom rozsahu, aký si tyrani minulosti sotva vedeli predstaviť.
a. Potláčanie slobodnej vôle a morálneho správania
Keď sa ľudské bytosti riadia tradičnými hodnotami ustanovenými božstvom, vývoj ich kultúry sa bude uberať tradičnou cestou, čo je dôležitý most pre spojenie sa s nebesami. V rôznych krajinách sveta vznikli na základe ich kultúr rôzne sociálne a politické systémy.
Stvoriteľ ľudí obdaril slobodnou vôľou a schopnosťou spravovať svoje vlastné záležitosti. Ľudia by sa mali sami usmerňovať pomocou sebadisciplíny, morálneho správania a zodpovednosti za seba a svoju rodinu. Keď francúzsky politický filozof Alexis de Tocqueville študoval v 19. storočí americkú politiku, veľmi oceňoval jej prednosti. Zapôsobila na neho americká schopnosť introspekcie, ich pochopenie zla, ochota riešiť problémy s trpezlivosťou a ich schopnosť vyhýbať sa násiliu pri riešení politických problémov. Podľa neho spočívala veľkosť a sila Spojených štátov v ich schopnosti naprávať vlastné chyby.
Na druhej strane to, čo chce duch komunizmu, je podnietiť ľudí, aby sa postavili proti tradíciám a morálke, a zablokovať tak ľuďom cestu k dobru a k tomu, čo je božské. Ľudia podriadení komunistickému režimu sa menia z božích detí na poddaných diabla, a to všetko bez toho, aby si to vôbec všimli. V komunistických krajinách si vláda privlastňuje verejné zdroje, takže všetko sa musí realizovať podľa pokynov vodcov komunistickej strany, ktorí sami musia preukazovať dostatočnú „stranícku povahu“, ak chcú prežiť kruté boje medzi frakciami, ktoré sú pre komunistické režimy charakteristické. Bežní občania alebo radoví funkcionári, ktorí sa snažia riadiť svojím svedomím a konať morálne, takmer vždy nakoniec porušia stranícku ideologickú líniu a sú buď degradovaní alebo označení za nepriateľov štátu. Následne sa z nich stáva nižšia vrstva, ktorá je nútená živoriť na okraji spoločnosti.
V slobodných spoločnostiach vlády takisto smerujú k autoritárstvu, pričom „veľká vláda“ (big government) začína kontrolovať takmer všetko. Jedným z kľúčových znakov autoritárskej politiky je silná centrálna vláda, ktorá plánuje a riadi ekonomiku. V súčasnosti majú západné vlády obrovskú moc zasahovať do ekonomiky a kontrolovať ju, aby dosiahli splnenie vládnych plánov; používajú nástroje štátnych príjmov a výdavkov, zdaňovania a dlhového financovania.
Rozšírenie centrálnej administratívnej moci, kontrola miestnej samosprávy nad životmi občanov a početné zákony a súdne rozhodnutia viedli k všestrannému rozšíreniu vládnej moci a bezprecedentnej kontrole spoločnosti. „Politická korektnosť“ je zámienkou na zbavenie ľudí slobody prejavu. Tí, ktorí túto zlovestnú politiku otvorene kritizujú, sú odsudzovaní za „prejavy nenávisti“ („hate speech“). Tí, ktorí sa odvážia oponovať politickej korektnosti, sú marginalizovaní, izolovaní, v niektorých prípadoch prepustení z práce a v krajnom prípade sa im vyhrážajú alebo na nich útočia.
Odchýlené politické normy nahradili čestné morálne normy. Tieto normy sa následne presadzujú prostredníctvom zákona, nariadeniami a verejnými atakmi, čím sa vytvára atmosféra sociálneho teroru a nátlaku. Tento sociálny teror potom môže potlačiť slobodnú vôľu ľudí a ich snahu usilovať sa o dobro. To je podstatou totalitnej politiky.
b. Zavedenie totality prostredníctvom štedrého sociálneho zabezpečenia, technológií a nadmernej regulácie
Súčasná západná spoločnosť je dnes preplnená zákonmi a predpismi, ktoré regulujú takmer všetky aspekty života spoločnosti, od pracovných záležitostí až po výchovu detí. Štátny systém sociálneho zabezpečenia sa čoraz viac považuje za bežnú nevyhnutnosť, a nie za formu núdzovej pomoci pre skutočne znevýhodnených. Pokroky v oblasti technológií umožňujú vládam presadzovať byrokraciu v doteraz nevídanom rozsahu. Tento proces podporujú a urýchľujú ľavicové skupiny a politici, ktorí ho prezentujú ako pokrok. V skutočnosti rozširovanie vládneho dohľadu a štátneho sociálneho zabezpečenia predstavuje vážnu hrozbu pre slobodu a morálku.
Ako napísal v 19. storočí Alexis de Tocqueville: „Ak by sa medzi demokratickými národmi dneška zaviedol despotizmus, nadobudol by zrejme iný charakter. Bol by rozsiahlejší a miernejší; ponižoval by ľudí bez toho, aby ich mučil.“[16] Od federálnej úrovne až po úroveň jednotlivých štátov, okrskov a miest, sa každoročne prijímajú tisíce nových zákonov. Americký daňový zákonník má desaťtisíce strán, pričom nedávny zákon o zdravotnom poistení má viac ako dvadsaťtisíc strán. Ani sudcovia a právnici nedokážu pochopiť všetky zákony, nieto ešte bežný občan. Človek môže porušiť zákon bez toho, aby si to vôbec uvedomil.
Okrem toho, nech je zákon akokoľvek dokonalý, ide len o vonkajšiu formu obmedzenia a nemôže riadiť ľudské srdce. Ako povedal Lao-c’: „Čím viac zákonov bude prijatých, tým viac bude zlodejov a banditov.“
Ľudia ignorujú fakt, že sociálne problémy sú spôsobené tým, že popúšťajú uzdu zlej stránke človeka. S tým, ako vlády vytvárajú ďalšie a ďalšie zákony, ignorujúc podstatu celého problému, vytvára sa začarovaný kruh a spoločnosť začína krok za krokom smerovať k totalite.
Sociálna zdravotná starostlivosť
Počas celej histórie existovali charitatívne organizácie prirodzene v rámci miestnych komunít a náboženských organizácií. Popritom si jednotlivé vlády zachovávali schopnosť poskytovať zdroje chudobným, napríklad v čase hladomoru, sucha alebo záplav. Britský právnik A. V. Dicey uviedol, že v 20. storočí vlády začali vnímať sociálne zabezpečenie jednotlivca ako niečo, čo sa má regulovať a zabezpečovať prostredníctvom zdaňovania:
Pred rokom 1908 bola otázka, či si má človek, či už bohatý alebo chudobný, poistiť svoje zdravie, ponechaná úplne na slobodné uváženie každého jednotlivca. Jeho konanie štát nezaujímalo o nič viac ako to, či má nosiť čierny alebo hnedý kabát. Zákon o národnom poistení však z dlhodobého hľadiska prenesie na štát, teda daňových poplatníkov, oveľa väčšiu zodpovednosť, než by anglickí voliči očakávali … [Poistenie v nezamestnanosti] je vlastne priznaním štátu, že má za povinnosť poistiť človeka proti nešťastiu, ktoré plynie z toho, že nemá prácu. … Zákon o národnom poistení je v súlade s doktrínami socializmu. … [17]
Analytici poukazujú na niekoľko fatálnych problémov sociálno-zdravotnej starostlivosti. Je dlhodobo neudržateľná, pretože ľudia chcú z bezplatných služieb ťažiť viac, než do nich prispievajú. Neexistujú žiadne odmeny ani sankcie za výkon. Lekári nemusia prevziať žiadnu právnu zodpovednosť za to, čo vykonajú. Vláde to prináša obrovské straty, pretože vďaka medzerám v systéme ľudia kradnú, zneužívajú ho a zapájajú sa do nelegálneho obchodu. Vláda rozhoduje o otázkach života a smrti prostredníctvom zdravotníckeho systému, ktorý je poznačený byrokraciou. [18]
V roku 2010 si 32-ročný muž v severnom Švédsku musel po hodinách čakania na lekársku starostlivosť sám zašiť krvácajúcu ranu. Keď sa nešťastnou náhodou porezal pri renovácii svojho domu, zašiel najprv na ambulanciu, ktorá však bola zatvorená, a následne na pohotovosť, kde musel hodinu čakať na pomoc, zatiaľ čo mu rana krvácala. Nakoniec si všimol ihlu a niť, ktoré nechali sestričky vonku, a pokúsil sa ošetriť si ranu sám. Personál nemocnice ho neskôr nahlásil za porušenie zákona z dôvodu neoprávneného použitia nemocničné vybavenia. [19] Toto je len jeden z príkladov toho, ako môže systém sociálnej starostlivosti viesť k absurdným dôsledkom. Keďže každý chce bezplatnú zdravotnú starostlivosť, dochádza k zneužívaniu zdrojov. Rozpor medzi obmedzenými zdrojmi a požiadavkou, aby boli veci zadarmo, spôsobuje nerovnováhu v rovnici ponuky a dopytu. Nedostatok ponuky znamená dlhé čakacie lehoty a nedostatočnú starostlivosť. Sociálna zdravotná starostlivosť tak poškodzuje tých, ktorí ju skutočne potrebujú.
Okrem toho, hoci sa mnohým zdá, že systém štedrého sociálneho zabezpečenia od kolísky až po hrob je žiadúci, závislosť obyvateľstva od vlády vytvára základ pre autokratický režim. Väčšia angažovanosť orgánov štátnej moci v regulácii spoločnosti alebo v živote jednotlivých občanov si vyžaduje rozsiahlejšie systémy štátnej kontroly. Pritom zamestnávanie úradníkov a vypracúvanie predpisov si vyžaduje peniaze, ktoré sa získavajú z daní. S rozširovaním štátnej moci sa spája aj vytváranie mocných politických zoskupení, ktoré majú záujem na udržiavaní a rozširovaní pôsobnosti svojej moci.
Hromadné sledovanie
Technológie umožňujú vládam ešte pohodlnejšie kontrolovať svoje obyvateľstvo. Najviac do očí bijúcim reprezentantom tejto problematiky je ČKS, ale rovnaké nebezpečenstvo hrozí aj v západných krajinách, najmä v Európe, kde sú už socialistické programy všadeprítomné.
Čína má dnes najväčší sledovací systém na svete. Na verejných miestach a na cestách sú nainštalované monitorovacie kamery. V priebehu niekoľkých minút možno v mori 1,4 miliardy ľudí nájsť tváre, ktoré sú na čiernej listine. Sledovací softvér zabudovaný do smartfónovej aplikácie WeChat umožňuje prístup k otvorenému sledovaniu, pričom ktokoľvek má mobilný telefón, nemá žiadne súkromie. Jednoducho, nie je sa kam skryť.
Keďže technológie sú čoraz vyspelejšie a právomoci vlády stále väčšie, ak by Západ pokračoval po ceste socializmu, čakal by ho rovnako desivý osudu v podobe neustáleho sledovania, nátlaku a riadenia. Takýto konečný scenár rozhodne nie je prehnaný. Okrem fyzického sledovania a cenzúry môže vláda použiť veľké objemy údajov a informácie o financiách, aby nechala cieľovú skupinu občanov vyhodiť z práce. Banky môžu byť prinútené zrušiť týmto ľuďom hypotéku. Vláda s týmito technologickými nástrojmi môže neposlušným občanom odobrať živnostenské oprávnenie a odrezať ich od prístupu k sociálnym dávkam, ktoré sú pre nich v dôsledku iných hospodárskych politík jediným prostriedkom na zabezpečenie živobytia.
6. Ohrozenie základných hodnôt komunizmom
Po celé stáročia zasievali komunistické ideológie chaos do politickej sféry. Na Východe komunistické režimy mobilizovali štátnu moc, aby rozdrvili politických oponentov, zničili tradičnú kultúru a zabili desiatky miliónov ľudí. Na Západe ľavicové hnutia postupne ovládli demokratické procesy. Hoci sa vyhýbajú otvorenému násiliu a diktatúre, politika, ktorú presadzujú, sa riadi rovnakou filozofiou boja. Túžba po moci, bohatstve a sláve existuje tak dlho ako ľudstvo samotné, pretože každý človek v sebe ukrýva schopnosť konať dobro, ako aj zlo. Tým, že duch komunizmu využíva morálne slabosti vlastné ľudskej povahe, vybudoval si siete „agentov“ po celom svete.
V dôsledku komunistickej infiltrácie sú dnešné západné spoločnosti roztrieštené do nevídanej miery, pričom ľavica využíva všetku svoju moc na to, aby bránila a znemožňovala pôsobenie tých, ktorí v politike zastávajú tradičné názory. Bez preháňania možno povedať, že Západ je teraz vo vojne o vlastné hodnoty.
Ľavicový politický vplyv sa ukázal ako mimoriadne odolný voči pokusom o jeho oslabenie alebo zvrátenie. Pod vplyvom komunizmu sa politici a občianski aktivisti spolčili s médiami, aby zdiskreditovali opozíciu a šíria zavádzajúce informácie s cieľom zmiasť verejnosť. Ľavicoví predstavitelia ignorujú vládne nariadenia alebo bránia ich prijatiu, odčerpávajú verejné zdroje na podporu svojich ideologických programov a prijímajú opatrenia, ktoré prehlbujú rozpory a konflikty v spoločnosti.
Podľa prieskumu tlačovej agentúry AP a Strediska pre výskum verejných záležitostí (NORC) z roku 2018, viac ako 80 % respondentov vyjadrilo presvedčenie, že Američania sú značne rozdelení v otázke dôležitých hodnôt a že krajina je politicky rozdelená oveľa viac ako v minulosti.[20]
Štát nemá konkurenciu pokiaľ ide o schopnosť mobilizovať ľudské a hospodárske zdroje. Ak je politická moc používaná rozumne, môže priniesť veľký úžitok celému národu a zlepšiť medzinárodné prostredie. Ako však môžeme vidieť z histórie, ako aj z histórie komunistického hnutia, zneužívanie tejto moci vedie k obludným zločinom.
Bývalý americký prezident Ronald Reagan vo svojom prvom inauguračnom prejave povedal: „Z času na čas sme boli v pokušení uveriť, že spoločnosť je príliš zložitá na to, aby sa dala spravovať samovládou, že vláda z rúk elitnej skupiny je nadradená vláde ľudu a pre ľud. No ak nikto z nás nie je schopný vládnuť sám sebe, kto z nás má potom schopnosť vládnuť niekomu inému? “ Prezident Donald Trump uviedol, že v Spojených štátoch „neuctievame vládu – uctievame Boha“.[22]
Jednota krajiny si vyžaduje spoločný súbor hodnôt a spoločnú kultúru. Hoci sa učenia jednotlivých náboženstiev líšia, kritéria definujúce dobro a zlo sú v nich podobné. V Spojených štátoch vďaka tomu môžu ľudia s rôznym etnickým a kultúrnym zázemím spolunažívať vo vzájomnej harmónii. Keď sa však ľudia rozdelia v otázke základných morálnych hodnôt, je ohrozené samotné prežitie krajiny.
1. Jules-Antoine Castagnary, Philosophie du Salon de 1857, citované z Franklina L. Baumera, Modern European Thought: Continuity and Change in Ideas, 1600–1950 (New York: Macmillan, 1977), 335.
2. Karl Marx and Friedrich Engels, „Komunistický manifest“, z Vybraných spisov Marxe a Engelse, 1. vydanie (v angličtině), preklad Samuel Moore, ed. Andy Blunden, Marxistický internetový archív, stránka navštívená 17. apríla 2020, https://www.marxists.org/archive/marx/works/1848/communist-manifesto/ch02.htm.
3. Frank Newport, „Democrats More Positive About Socialism Than Capitalism”, Gallup, 13. augusta 2018,
https://news.gallup.com/poll/240725/democrats-positive-socialism-capitalism.aspx.
4. „Little Change in Public’s Response to ,Capitalism’, ,Socialism’”, Pew Research Center, 28. prosince 2011, https://www.people-press.org/2011/12/28/little-change-in-publics-response-to-capitalism-socialism.
5. Milton Friedman, Rose D. Friedman, Free to Choose: A Personal Statement, (Slobodný výber: Osobné vyhlásenie) (Boston: Mariner Books, 1990), 148
6. Matthew Vadum, „Soros Election-Rigging Scheme Collapses: The Secretary of State Project’s death is a victory for conservatives“, FrontPage Magazine, 30. júla 2012, https://www.frontpagemag.com/fpm/139026/soros-election-rigging-scheme-collapses-matthew-vadum.
7. Rachel Chason, „Non-Citizens Can Now Vote in College Park, Md.“, Washington Post, 13. septembra 2017,
8. Mao Zedong, „Analysis of the Classes in Chinese Society“, Selected Works of Mao Tse-tung: Vol. I, Foreign Languages Press, Peking, Čína.
9. Bilveer Singh, Quest for Political Power: Communist Subversion and Militancy in Singapore (Marshall Cavendish International (Asia) Pte Ltd, 2015).
10. Leonard Patterson, „I Trained in Moscow for Black Revolution“, https://www.youtube.com/watch?v=GuXQjk4zhZs&t=1668s.
11. William F. Jasper, „Anarchy in Los Angeles: Who Fanned the Flames, and Why?“ The New American, 15. júla 1992,
12. Na tom istom mieste.
13. Kongres USA, Biely dom, Výbor pro neamerickú činnosť, Soviet Total War, ,Historic Mission’ of Violence and Deceit (Washington, D.C.: US Government Printing Office, 1956)
14. Marx and Engels, „Manifesto“
15. Vladimir Lenin, The State and Revolution (1918), 381–492, Marxists Internet Archive, zo 17. apríla 2020, https://www.marxists.org/archive/lenin/works/1917/staterev/ch01.htm.
16. Alexis de Tocqueville, Democracy in America, vol. 2, Henry Reeve, prel., (London: Longmans, Green, and Co., 1889), 289.
17. Albert Venn Dicey, Lectures on the Relation Between Law & Public Opinion in England, During the Nineteenth Century (London: Macmillan and Co., 1919), xxxviii, Online Library of Liberty, zo 17. apríla 2020, http://oll.libertyfund.org/pages/dicey-on-the-rise-of-legal-collectivism-in-the-20thc.
18. Paul B. Skousen, The Naked Socialist (Salt Lake City, UT: Izzard Ink, 2014), Kindle edition.
19. Peter Vinthagen Simpson, „Jonas, 32, Sewed Up His Own Leg after ER Wait,“ The Local, 3. augusta 2010, https://www.thelocal.se/20100803/28150.
20. Juana Summers, „AP-NORC Poll: Most Americans See a Sharply Divided Nation,“ The Associated Press, http://www.apnorc.org/news-media/Pages/AP-NORC-Poll-Most-Americans-see-a-sharply-divided-nation.aspx.
21. Ronald Reagan, „First Inaugural Address of Ronald Reagan“ (speech, US Capitol, Washington, DC, January 20, 1981), The Avalon Project, zo 17. apríla 2020, https://avalon.law.yale.edu/20th_century/reagan1.asp.
22. Donald Trump, „Remarks by President Trump at the 2017 Values Voter Summit“ (speech, Omni Shoreham Hotel, Washington, DC, October 13, 2017), White House, accessed April 17, 2020, https://www.whitehouse.gov/briefings-statements/remarks-president-trump-2017-values-voter-summit.
