Štvrtok 14. novembra, 2024

Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu (VII): Zničenie rodiny

Obsah

1. Cieľom komunizmu je odstrániť tradičnú rodinu

2. Komunizmus podporuje promiskuitu

3. Prvé pokusy o sexuálne oslobodenie počas komunizmu

a) Sovietska teória „pohára vody“

b) Sexuálne oslobodenie v čínskych „sovietskych provinciách“

4. Ako komunizmus ničí rodiny na Západe

a) Propagácia sexuálneho oslobodenia

b) Propagácia feminizmu a odmietanie tradičnej rodiny

c) Propagácia homosexuality s cieľom podkopať rodinu

d) Podpora rozvodov a potratov

e) Využívanie systému sociálnej starostlivosti na podporu rodín s jedným rodičom

f) Propagácia degenerovanej kultúry

5. Ako čínska komunistická strana ničí rodiny

a) Rozbíjanie rodín v mene rovnoprávnosti

b) Roznecovanie nesvárov medzi manželmi

c) Použitie nútených potratov na riadenie populácie

6. Dôsledky útoku komunizmu na rodinu

Úvod

Rodina je stavebným kameňom ľudskej spoločnosti a umožňuje ľuďom nielen vychovávať deti v stabilnom a starostlivom prostredí, ale aj odovzdávať vedomosti z generácie na generáciu. Manželstvo je posvätná inštitúcia, ktorú pre ľudstvo ustanovili nebesá, aby bolo možné zakladať rodiny zachovávajúce tradičné dedičstvo a morálku.

V súčasnosti dochádza k pomalému ničeniu tradičnej rodiny. V dielach Karla Marxa a ďalších komunistov sa rodina opisuje ako forma súkromného vlastníctva, ktorú treba zrušiť. Komunistické režimy okrem prenasledovania náboženstva a duchovnej viery kladú lásku ku komunistickej strane nad lásku k rodičom, manželskému partnerovi alebo deťom, a povzbudzujú ľudí, aby bojovali proti svojej vlastnej rodine.

Od 60. rokov 20. storočia sa na západe dostali do popredia rôzne hnutia zamerané proti tradičnej spoločnosti vrátane moderného feminizmu, sexuálneho oslobodenia a práv homosexuálov. Inštitúcia rodiny bola zasiahnutá najsilnejšie. Pod vlajkou rovnosti a emancipácie – implicitne aj explicitne podporovanými modernými zákonmi, školskými osnovami, akademickou teóriou a hospodárskou politikou – tieto hnutia narúšajú tradičné zväzky medzi pohlaviami, kazia deti a strhávajú ľudské správanie na doteraz nemysliteľné dno. Tento trend sa objavil na začiatku 19. storočia a je hlboko presiaknutý komunistickými ideologickými prvkami. Friedrich Engels dúfal, že sa podarí rozšíriť „neobmedzený sexuálny styk“, ktorý by znamenal rozloženie tradičného manželstva a nakoniec úplné odstránenie inštitútu rodiny.[1]

Komunizmus vynikajúco využíva neustále sa meniace a podvodné metódy, ktoré vedú k ustavičnému zmätku v tom, čo presne ľudia podporujú, keď podporujú jeho politiku a ideológiu. Postupom času začnú akceptovať hlavné myšlienky komunizmu. Dnešná tragická situácia – degradácia tradičnej rodiny a zmätok ľudí v súvislosti so skutočnou povahou tohto trendu – je výsledkom dôkladného plánovania a postupnej implementácie komunizmu za posledných dvesto rokov.

Zákony, ktoré boli prijaté v Spojených štátoch a ďalších krajinách, otvorili brány rozvodom a rozpadnutým rodinám. V päťdesiatych rokoch približne 11 % amerických detí narodených v manželstve zažilo rozvod rodičov; do roku 1970 toto číslo stúplo na 50 %.[2] Podľa údajov amerického centra pre kontrolu a prevenciu chorôb sa v roku 1956 v Spojených štátoch narodilo menej ako 5 % novorodencov mimo manželstva. Do roku 2016 sa toto číslo blížilo k 40 %.[3] [4]

V tradičných spoločnostiach na Východe aj na Západe sa cudnosť vo vzťahu medzi mužom a ženou považovala za cnosť. Dnes sa to považuje za niečo staromódne a utláčajúce. Predmanželský sex a homosexualita, ktoré sa v tradičných spoločnostiach po tisíce rokov považovali za hanebné a nemravné, sú dnes nielenže čoraz viac normalizované, ale dnešní pedagógovia a verejný školský systém ich niekedy vyslovene propagujú. Deti sú vystavené nadmernej sexuálnej výchove, deviantným sexuálnym konceptom a pornografii v čoraz skoršom veku. Za súčasného stavu sa cieľ komunizmu – zničiť rodinu – stane realitou oveľa skôr, ako naplní svoj vzletný prísľub beztriednej spoločnosti. Zničenie rodiny, základnej jednotky spoločenskej stability, znamená aj zničenie tradičnej morálky ustanovenej nebesami a úlohy, ktorú rodina zohráva pri výchove ďalšej generácie v rámci tradičnej kultúry.

1. Cieľom komunizmu je odstrániť tradičnú rodinu

V tradičných kultúrach Východu aj Západu bolo manželstvo ustanovené božstvom a považovalo sa za niečo, čo bolo usporiadané nebesami. Po uzavretí manželského zväzku ho nebolo možné zrušiť. Muž a žena boli stvorení Bohom na jeho obraz a boli si pred Bohom rovní. Boh zároveň stvoril muža a ženu ako odlišných a stanovil pre nich rôzne úlohy v rodine a v spoločnosti.

V tradičnej východnej kultúre je muž spájaný s jangom vo vzťahu jin-jang, a preto je symbolicky prepojený so slnkom a oblohou. Prirodzenou povinnosťou muža je neustále sa usilovať o pokrok a niesť zodpovednosť za starostlivosť o rodinu. Ženy patria k princípu jin, ktorý je symbolicky spojený so zemou, čo znamená, že všetko znášajú a opatrujú s veľkou dôstojnosťou. Ženy by mali byť prispôsobivé a ohľaduplné k druhým a ich povinnosťou je podporovať svojich manželov a vychovávať svoje deti. Len ak muži a ženy dobre plnia svoje úlohy, môže byť jin a jang v harmónii a deti môžu rásť a vyvíjať sa zdravým spôsobom.

V západnom náboženstve sa verí, že žena je kosťou z mužových kostí a telom z jeho tela.[5] Muž musí svoju ženu milovať tak, akoby bola súčasťou jeho tela, a v prípade potreby sa musí obetovať, aby svoju ženu ochránil. Na druhej strane, žena by mala so svojím manželom spolupracovať a pomáhať mu, vďaka čomu tento pár vytvorí jeden neoddeliteľný celok. Muži tvrdo pracujú, aby svoju rodinu uživili, zatiaľ čo ženy trpia pri pôrode. To všetko pramení z rôznych prvotných hriechov, ktoré si ľudia nesú.

Nič z toho nemá naznačovať, že muži sú nadradení ženám, či už v schopnostiach alebo inteligencii, pretože mužské a ženské danosti sa prejavujú v rôznych spôsobilostiach. Pokusy o odstránenie rozdielov medzi pohlaviami sú v rozpore so zdravým rozumom a bránia mužom aj ženám naplniť svoj potenciál.

Rodiny slúžia na odovzdávanie viery a morálky, čím udržiavajú stabilnú a zdravú spoločnosť. Rodičia sú prvými učiteľmi v živote detí. Ak sa deti zo slov a skutkov rodičov naučia tradičným cnostiam, ako je nesebeckosť, pokora, vďačnosť, vytrvalosť a ďalšie, budú z toho mať úžitok po celý zvyšok života.

Tradičné manželstvo pomáha mužom a ženám spoločne rásť v morálnom správaní, pretože vyžaduje, aby manželia krotili svoje emócie a túžby a aby sa k sebe správali ohľaduplne a tolerantne. Manželstvo sa zásadne líši od nezáväznej romantickej lásky. Ľudské city sú nestále; vzťah, ktorý je možné nadviazať a ukončiť podľa ľubovôle, sa sotva odlišuje od obyčajnej známosti.

Podľa komunizmu je však rodinná jednotka prekážkou na ceste k oslobodeniu človeka. Klasický komunizmus považuje ekonomické faktory za kľúčové pri formovaní rodinných vzťahov a vyžaduje, aby sa súkromná rodinná jednotka revolučne zmenila na formu verejného vlastníctva.

„Oslobodenie ľudstva“ je obrovský klam, ktorý je základom komunistickej ideológie. Podľa  ideológie komunizmu, že útlak sa netýka len ekonomických alebo sociálnych aspektov, ale je zakorenený v samotnej kultúre spoločnosti. „Oslobodenie“ teda pre komunistov znamená zničenie kultúrnych noriem „zavedených“ tradičnou spoločenskou morálkou. Podľa ich názoru patriarchát tradičnej rodinnej štruktúry utláča ženy a tradičná morálka v oblasti sexuality potláča ľudskú prirodzenosť.

Súčasné teórie odvodené z marxizmu, zmiešané s freudovskými koncepciami, kladú sexuálnu túžbu do centra záujmu v otázkach spojených s rodinou. Spoločným rysom týchto dvoch ideológií je popieranie základnej ľudskej morálky a uctievanie materializmu a pudov.

2. Komunizmus podporuje promiskuitu

Jedným z Marxových ideologických predchodcov bol waleský socialista Robert Owen, známy svojím pokusom z roku 1825 o realizáciu vízie „utopickej“ spoločnosti v New Harmony v štáte Indiana. V roku 1826 Owen povedal:

Teraz vám a celému svetu vyhlasujem, že človek bol až doteraz vo všetkých častiach zeme otrokom Trojice najobludnejších ziel, aké sa len dali skombinovať, aby spôsobili duševné a fyzické zlo celej ľudskej rase. Mienim tým súkromný majetok, čiže majetok jednotlivca, absurdné a iracionálne náboženské systémy, a manželstvo založené na súkromnom majetku v kombinácii s niektorými z týchto iracionálnych náboženských systémov.[6]

Owenovo pôsobenie v  New Harmony trvalo krátko; odišiel v roku 1828 a opustil svoj socialistický experiment. Jeho myšlienky však mali trvalý vplyv.

Ďalší vplyvný utopický socialista, francúzsky filozof Charles Fourier, bol pre Marxa a jeho nasledovníkov veľkou inšpiráciou. Vplyv Fourierových diel sa prejavil v revolúcii v roku 1848 a v Parížskej komúne v roku 1871. Jeho myšlienky sa neskôr rozšírili aj do Spojených štátov. Dôležitým faktom je, že Fourier je prvým známym filozofom, ktorý použil termín „feminizmus“ (francúzsky féminisme).

Vo Fourierovej koncepcii ideálnej komunistickej spoločnosti, známej ako falangy, bola tradičná rodina zavrhovaná, pričom pôžitky a orgie boli vyzdvihované ako plne oslobodzujúce ľudské vnútorné vášne. Takisto vyhlásil, že spravodlivá spoločnosť by sa mala postarať o tých, ktorí sú sexuálne odmietaní (ako napr. seniori alebo neatraktívni jedinci), aby sa zabezpečilo, že každý bude mať „právo“ na sexuálne uspokojenie. Veril, že akákoľvek forma sexuálneho uspokojenia vrátane sadomasochizmu, a dokonca aj incestu a beštiality, by mala byť povolená, pokiaľ by tam bol vzájomný súhlas.

Pod vplyvom Owena a Fouriera vznikli v 19. storočí v Spojených štátoch desiatky komunistických utopických komunít, z ktorých väčšina mala krátke trvanie a skončila neúspechom. Najdlhšie trvajúcou z nich bola komunita Oneida, ktorá bola založená na základe Fourierovej teórie a pretrvala tridsaťtri rokov. Komunita sa vyhýbala tradičnému monogamnému manželstvu a obhajovala polygamiu, skupinový sex a selektívne plodenie. Jej zakladateľ, John Humphrey Noyes, nakoniec utiekol do Kanady, aby sa vyhol súdnemu konaniu. Hoci bola komunita nútená upustiť od spoločného užívania manželiek, Noyes neskôr napísal niekoľko kníh, z ktorých jedna, „Biblický komunizmus“, bola základom novej ideológie.

Teoretické základy komunizmu idú ruka v ruke s promiskuitou. Komunizmus od samého začiatku nabádal ľudí, aby v záujme revolúcie a oslobodenia opustili božské učenie a zavrhli tradíciu, odhodili morálne zábrany a oddali sa nízkym pudom. Podľa komunistickej logiky možno sociálne problémy, ktoré pôvodne spôsobila degenerácia ľudskej morálky, pripísať súkromnému vlastníctvu. Komunizmus vedie ľudí k presvedčeniu, že ak sa súkromné vlastníctvo stane verejným, ľudia oň nebudú bojovať. Avšak aj keby bol všetok majetok spoločný, ľudia by stále mohli mať vzájomné konflikty ohľadne manželských partnerov. Preto utopickí socialisti otvorene obhajujú promiskuitu a „slobodnú lásku“ ako riešenie sexuálnej túžby.

Tieto komunistické „raje“ buď priamo napádali tradičnú rodinu alebo obhajovali systém spoločných manželiek, čo viedlo miestne komunity, cirkvi a vlády k tomu, že ich považovali za hrozbu pre tradičnú morálku a etiku a prijali opatrenia na ich potlačenie.

Marx a Engels sa zo zlyhania utopických komunít poučili: Ešte nenastal vhodný čas otvorene obhajovať takzvanú „komunitu žien“ (teda sexuálne vzťahy neobmedzené manželstvom), ktorá sa spomína v Komunistickom manifeste. Hoci sa ich cieľ odstrániť rodinu nezmenil, zaujali skrytejší prístup: útočili na manželstvo ako na nástroj útlaku.

Po Marxovej smrti napísal Engels knihu Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu vo svetle výskumov Lewisa H. Morgana, aby dokončil Marxovu teóriu o rodine a ďalej objasnil marxistický pohľad na manželstvo. Tvrdil v nej: „[Vznik monogamie] je založený na nadradenosti muža, pričom výslovným účelom je splodiť deti s nespochybniteľným otcovstvom. Takéto otcovstvo je potrebné, aby sa deti neskôr mohli stať prirodzenými dedičmi majetku svojho otca. V tom sa líši od manželstva skupinového, a to ďaleko silnejšou manželskou väzbou, ktorá sa už nedá zrušiť na želanie jedného z partnerov. Spravidla je to len muž, kto ju môže zrušiť a opustiť svoju manželku.“[7]

Engels tvrdil, že monogamia je založená na súkromnom vlastníctve a že keď bude všetko vlastníctvo spoločné, vznikne úplne nový model manželstva založený výlučne na „sexuálnej láske“. Hlásal, že v komunistickej spoločnosti sa súkromný majetok stane verejným, domáce práce sa sprofesionalizujú a nebude potrebné starať sa o deti, pretože sa o nich postará štát, ktorý ich vychová a vzdelá. Napísal: „Tým sa odstránia všetky obavy ohľadom ‚následkov‘, čo je dnes najzásadnejší sociálny – morálny aj ekonomický – faktor, ktorý bráni dievčaťu úplne sa oddať mužovi, ktorého miluje. Azda by to nestačilo na to, aby sa postupne rozmohol neobmedzený pohlavný styk a s ním aj tolerantnejšia verejná mienka ohľadom dievčenskej cudnosti a ženskej hanby? [8]

Sociálna ideológia Marxa a Engelsa, podobne ako ich ekonomické teórie, pri praktickej implementácii zlyhávajú. City sú nestále; dnes môže človek milovať jedného a zajtra zase iného. Bez tradičných noriem dvorenia a manželstva je nevyhnutným dôsledkom sexuálna promiskuita a rozpad spoločenského poriadku. Popri vyššie zmienených utopických komunitách sa počiatočné pokusy sovietskeho a čínskeho komunistického režimu uplatňovať marxistickú doktrínu v rodinnej politike skončili úplným zlyhaním a boli rýchlo opustené.

Vzťah medzi manželom a manželkou nie je vždy bezproblémový. Sľub „kým nás smrť nerozdelí“ pri tradičnej svadbe je sľubom Bohu. Zároveň vyjadruje myšlienku, že obe strany sú pripravené spoločne čeliť ťažkostiam a prekonávať ich. To, čo udržuje manželstvo, nie sú len emócie a city, ale aj zmysel pre morálnu a spoločenskú zodpovednosť. Nutnosť správať sa dobre k svojej polovičke, ako aj starostlivosť o deti a širšiu rodinu, mení manželov na zrelých mužov, a manželky na zrelé ženy.

To, čo Marx a Engels presadzovali, hoci to bolo zabalené do fráz ako „sloboda“, „oslobodenie“ a „láska“, nebolo v skutočnosti ničím iným než vzdaním sa osobnej morálnej zodpovednosti a odovzdaním sa túžbe.

Väčšina ľudí bola počas Fourierovej a Marxovej éry stále nábožensky veriaca, a preto bola ostražitá voči otvoreným pokusom o propagáciu sexuálnej nemravnosti. V dvadsiatom storočí a v nasledujúcich rokoch by si však sám Marx sotva vedel predstaviť, s akým racionálnym zdôvodnením ľudia prídu, aby bol prijatý sexuálny chaos marxistického myslenia a aby sa presadilo zničenie rodiny a manželstva.

3. Prvé pokusy o sexuálne oslobodenie počas komunizmu

Autoritárske socialistické režimy sa dnes často spájajú s prísnym sociálnym konzervativizmom vrátane rodových rolí a zákonov o manželstve, ktoré sa zdajú byť nezlučiteľné so západným liberálnym progresivizmom. Takéto politiky však nie sú založené na túžbe zachovať tradičnú kultúru alebo morálku, ale existujú výlučne na základe túžby komunistického režimu premeniť lásku a rodinu na nástroj štátnej moci. V skutočnosti sa na začiatku komunistickej vlády v krajinách, ako je Rusko a Čína, stranícki vodcovia pokúšali implementovať celý marxistický program naraz – vrátane katastrofických experimentov so sexuálnym oslobodením.

Ako už bolo uvedené, sexuálny chaos je prirodzenou črtou komunistickej ideológie. Marx údajne znásilnil svoju slúžku; dieťa, ktoré z toho vzišlo, dal vychovať Engelsovi. Engels mal pomer s dvojicou sestier. Lenin roky udržiaval mimomanželské vzťahy a od prostitútok sa nakazil syfilisom. Je známe, že Stalin zneužíval vydaté ženy.

Po tom, ako sa boľševici v Rusku chopili moci, zaviedli prax spoločného užívania manželiek. Vtedajší Sovietsky zväz možno považovať za priekopníka sexuálneho oslobodenia. V roku 1990, rok pred pádom Sovietskeho zväzu, štátny ruský časopis Rodina publikoval článok, v ktorom načrtol fenomén spoločného užívania manželiek v období začiatku sovietskej vlády. Článok opisoval súkromný život sovietskych vodcov Leona Trockého, Nikolai Bukharina, Alexandra Kollontaia a ďalších, konštatujúc, že pri sexuálnych aktivitách sa „správali ako psy“. Už v roku 1904 Lenin pohŕdavo napísal: „Žiadostivosť môže oslobodiť energiu ducha – s touto krvnou zrazeninou treba skoncovať nie kvôli pseudorodinným hodnotám, ale kvôli víťazstvu socializmu.“[9]

Na zasadaní ruskej sociálno-demokratickej strany práce Trockij navrhol, že hneď ako sa boľševici chopia moci, vypracujú nový koncept princípov sexuálnych vzťahov. Komunistická teória vyžaduje zničenie rodiny a prechod do obdobia neviazaného uspokojenia sexuálnych túžob. Trockij takisto tvrdil, že zodpovednosť za vzdelávanie detí by mala byť výlučne v rukách štátu.

V liste Leninovi z roku 1911 Trockij napísal: „Sexuálny útlak je bezpochyby hlavným prostriedkom, ako zotročiť človeka. Kým taký útlak existuje, nemožno hovoriť o ozajstnej slobode. Rodina, ako buržoázna inštitúcia, je úplný prežitok. Je nutné o tom viac hovoriť s robotníkmi.“

Lenin odpovedal: „A nielen rodina. Musíme opustiť všetky zákazy ohľadom sexuality. … Máme sa ešte od sufražetiek čo učiť: mal by sa zrušiť aj zákaz lásky medzi príslušníkmi rovnakého pohlavia.“[10]

a) Sovietska teória „pohára vody“

Keď sa boľševici dostali k moci, Lenin vydal rad nariadení, ktoré prakticky skoncovali s manželstvom a dekriminalizovali homosexualitu. V tejto dobe sa objavil slogan: „Preč s hanbou!“ Jednalo sa o súčasť boľševického plánu vytvoriť „nového človeka“ socialistickej ideológie. Objavili sa aj prípady, keď ľudia behali nahí po uliciach a hystericky vykrikovali slogany ako: „Hanba je buržoáznou minulosťou sovietskeho ľudu.“[11]

Začiatkom 20. rokov 20. storočia spopularizovala bývalá ľudová komisárka pre sociálnu starostlivosť Alexandra Kollontaiová teóriu „pohára vody“, týkajúcu sa sexuality. Kollontaiová bola revolucionárka pochádzajúca z tradičnej rodiny, ktorá si prebojovala cestu do boľševických radov v snahe nájsť „oslobodenie pre ženy“. „Pohár vody“ je narážka na sexuálne pôžitkárstvo; podľa tejto teórie by v komunistickej spoločnosti malo byť uspokojenie sexuálnej túžby také normálne a jednoduché ako vypiť pohár vody. Tento koncept sa veľmi rozšíril medzi robotníkmi v továrňach, najmä medzi dospievajúcimi študentmi.

„Súčasná morálka našej mládeže sa dá zhrnúť takto,“ napísala v marci 1925 známa komunistka Madame Smidovičová v straníckych novinách Pravda. „Každý člen Komunistického zväzu mládeže, dokonca aj neplnoletý, a každý študent Rabfaku (výcviková škola komunistickej strany), má právo uspokojiť svoje sexuálne túžby. Tento koncept sa stal akousi axiómou a sexuálna zdržanlivosť sa považuje za buržoázny názor. Ak muž zatúži po mladej dievčine, či už je to študentka, robotníčka alebo dokonca školáčka, potom sa táto dievčina musí podriadiť jeho túžbe, inak bude považovaná za buržoáznu dcéru nehodnú označenia pravej komunistky. [12]

Rovnako sa normalizovali a rozšírili aj rozvody. „Miera rozvodovosti prudko vzrástla na úroveň, akú ľudstvo ešte v histórii nezažilo. Čoskoro to vyzeralo, že sa rozviedol každý Moskovčan,“ poznamenal profesor Paul Kengor vo svojej knihe z roku 2015 „Pád: Od komunistov k progresívcom. Ako ľavica sabotovala rodinu a manželstvo“ (Takedown: From Communists to Progressives, How the Left Has Sabotaged Family and Marriage).[13] Americký časopis The Atlantic publikoval v roku 1926 článok o šokujúcej situácii v ZSSR s názvom „Ruské snahy o zrušenie manželstva“.

V tomto období sexuálneho oslobodenia sa objavil aj fenomén „švédskych rodín“, ktorý však nemá so Švédmi nič spoločné. Označuje veľkú skupinu mužov a žien, ktorí spolu žijú a oddávajú sa neviazanému sexu. To otvorilo dvere promiskuite, znásilňovaniu, deštrukcii rodiny, sexuálne prenosným chorobám a ďalším prejavom morálneho úpadku.[14]

S expanziou socialistických komunít sa v Sovietskom zväze rozšírili aj tieto „švédske rodiny“. Hovorilo sa tomu „znárodnenie“ alebo „socializácia“ žien. Smutným príkladom sú socialistické ženy z Jekaterinburgu z roku 1918: Po tom, ako boľševici obsadili mesto, vydali nariadenie, že mladé ženy vo veku od šestnásť do dvadsaťpäť rokov musia byť „socializované“. Vojakom Červenej armády a štátnym funkcionárom tak bolo vydané na „socializáciu“  neznáme množstvo žien.[15]

Lenin počas rozhovoru s feministickou aktivistkou Clarou Zetkinovou v roku 1921 odsúdil teóriu „pohára vody“ a označil ju za antimarxistickú a antisociálnu.[16] Dôvodom bolo to, že sexuálne oslobodenie prinieslo nežiaduci vedľajší efekt: príliv nechcených detí, z ktorých mnohé zostali opustené, keďže neboli prostriedky na to, aby sa o nich dalo postarať. Koncom 20. rokov boľševici sprísnili svoju politiku týkajúcu sa otázky sexu.

Po Leninovej smrti komunistická strana Sovietskeho zväzu zakročila proti sexuálnej liberalizácii, ktorú predtým podporovala a v určitých obdobiach nariaďovala ako povinnú. Mnohí komunisti, ktorí presadzovali voľnú lásku a homosexualitu, skončili v Stalinových gulagoch spolu s veľkým počtom ďalších ľudí, ktorí verili v revolučný program. Sovietske ženy boli povzbudzované, aby sa vrátili k svojej tradičnej úlohe matiek, plodili viac detí a vychovávali ich tak, aby slúžili komunistickej strane.

b) Sexuálne oslobodenie v čínskych „sovietskych provinciách“

Počas prvých rokov existencie ČKS bola situácia v Číne podobná ako v Sovietskom zväze. Všetky komunistické strany sú ako rôzne druhy jedovatého ovocia z toho istého stromu. Jeden z raných komunistických vodcov, Čchen Tu-Siou, bol známy svojím zhýralým životom. Podľa memoárov trockistických kádrov Čeng Cchao-lina a Čchen Pi-lana mali komunisti ako Čchü Čchiou-paj, Cchaj Che-sen, Čang Tchaj-lej, Siang Ťing-jü, Pcheng Šu-č‘ pomerne spletitú sexuálnu minulosť a ich postoj k pohlavnému styku sa podobal na koncept „pohára vody“ u prvých sovietskych revolucionárov.

„Sexuálne oslobodenie“ prijali  nielen intelektuálni vodcovia strany, ale aj bežní ľudia žijúci v prvých čínskych „sovietskych provinciách“, čo boli revolučné enklávy založené v provinciách Chu-pej, Che-nan a An-chuej v čase povstania proti Nacionalistickej strane, ešte pred inváziou Japonska počas druhej svetovej vojny. Z dôvodu podpory rovnosti žien a absolútnej slobody uzatvárať manželstvá a rozvody sa revolučná práca často prerušila s cieľom uspokojenia sexuálnej túžby.

Mladí ľudia v sovietskych provinciách sa často oddávali promiskuitným vzťahom v mene „spájania sa s masami“. Nebolo neobvyklé, že mladé ženy mali šesť alebo sedem sexuálnych partnerov. Podľa Zbierky historických revolučných dokumentov v sovietskych provinciách Chu-pej, Che-nan a An-chuej, mali medzi miestnymi straníckymi šéfmi v oblastiach Chung‘an, Chuang-ma, Chuang-čchi, Kuang-šan a ďalších, „približne tri štvrtiny z nich sexuálne vzťahy s desiatkami či stovkami žien“.

Koncom jari 1931, keď sa zakladajúci člen ČKS Čang Kuo-tchao ujal vedenia sovietskych provincií, poznamenal, že syfilis je taký rozšírený, že musel nahlásiť ústrediu strany, aby mu poslalo lekárov, ktorí sa špecializujú na toto ochorenie. O mnoho rokov neskôr si vo svojich memoároch stále živo vybavoval príbehy žien, ktoré boli sexuálne obťažované, a to vrátane niektorých mileniek vysokých generálov.[17]

V 30. rokoch sa sexuálna sloboda začala vnímať ako hrozba pre čínske komunistické hnutie. Opakoval sa ten istý problém spoločenskej deštrukcie, ktorý sa vyskytoval v sovietskom Rusku. Odvedenci Červenej armády sa začali báť, že keď sa pripoja k revolúcii, ich manželky budú mať mimomanželské vzťahy alebo sa s nimi rozvedú. To zhoršovalo bojaschopnosť jednotiek. Náhly rozmach promiskuity navyše vyvolal silný odmietavý postoj ľudu voči myšlienke „zdieľania manželiek“ a podobným názorom. Jednotlivé enklávy preto začali zavádzať politiku ochrany vojenských manželstiev a obmedzovať počet rozvodov.

4. Ako komunizmus ničí rodiny na Západe

Ideologické prúdy komunizmu vznikali už v 19. storočí. Po viac ako storočí transformácie a vývoja na Západe sa dostali do popredia v Spojených štátoch a v ďalších slobodných krajinách v 60. rokoch 20. storočia.

Počas tohto desaťročia sa objavili deviantné spoločenské a kultúrne hnutia, ovplyvnené a podporované neomarxizmom a rôznymi inými radikálnymi ideológiami. Napríklad kontrakultúra hippies, radikálna Nová ľavica (New Left), feministické hnutie a hnutie za sexuálnu revolúciu. Tieto búrlivé sociálne hnutia boli súčasťou tvrdého útoku na politický systém, systém tradičných hodnôt a sociálnu štruktúru Ameriky. Veľmi rýchlo sa rozšírili aj do Európy, kde rapídne ovplyvnili väčšinové názory týkajúce sa spoločnosti, rodiny, sexuálnych vzťahov a kultúrnych hodnôt. To viedlo k oslabeniu tradičných západných rodinných hodnôt a k úpadku inštitúcie rodiny a jej ústredného postavenia v spoločenskom živote. Následný spoločenský chaos so sebou priniesol množstvo problémov vrátane šírenia pornografie, rozmachu zneužívania drog, úpadku sexuálnej morálky, nárastu kriminality mladistvých a zväčšeniu skupiny občanov závislých od sociálnych dávok.

a) Propagácia sexuálneho oslobodenia

Hnutie za sexuálne oslobodenie (známe aj ako sexuálna revolúcia) zaznamenalo v 60. rokoch v Spojených štátoch prudký rozvoj. Hnutie voľnej lásky, ktoré narúša tradičnú sexuálnu morálku, pripravilo pôdu pre postupný rozklad a úpadok tradičných rodinných hodnôt.  Koncept „voľnej lásky“ predpokladá, že sexuálna aktivita v akejkoľvek forme by mala byť úplne bez obmedzení. Podľa tohto názoru by manželstvo, potraty a cudzoložstvo nemali byť obmedzované vládou alebo zákonom, a nemali by podliehať ani spoločenskej regulácii.

Ako prví zaviedli pojem „voľná láska“ nasledovníci Fouriera a Johna Humphreya Neyesa. V súčasnosti takmer všetci hlavní propagátori myšlienok voľnej lásky sú socialisti alebo ľudia hlboko ovplyvnení socialistickým myslením. Medzi priekopníkov hnutia voľnej lásky v Británii patril napríklad socialistický filozof Edward Carpenter, ktorý bol prvým aktivistom za práva homosexuálov. Vo Francúzsku bol hlavným poslom hnutia voľnej lásky Émile Armand, spočiatku anarchistický komunista, ktorý neskôr nadviazal na Fourierov utopický komunizmus. Založil francúzsky individualistický anarchizmus (ktorý patrí do širšej kategórie socializmu) a obhajoval promiskuitu, homosexualitu a bisexualitu. Priekopníkom hnutia voľnej lásky v Austrálii bol John „Chummy“ Fleming, odborár a zástanca anarchizmu (ďalšej odnože socializmu).

Hnutie voľnej lásky prinieslo v Amerike svoje ovocie, keď začal v roku 1953 vychádzať erotický časopis Playboy. Na tlač použili lesklý papier, aby vytvorili dojem, že ide o umelecký časopis, a nie o plátok pochybnej povesti. Zároveň použili nákladnú farebnú tlač, čo malo za následok, že pornografický obsah – zvyčajne považovaný za podradný a vulgárny – sa rýchlo dostal do hlavného prúdu spoločnosti a Playboy sa stal „prvotriednym“ voľnočasovým magazínom.

V polovici dvadsiateho storočia, keď sa zvýšila popularita kultúry hippies a voľná láska sa stala všeobecne uznávanou, vstúpila na scénu sexuálna revolúcia, tiež známa ako sexuálne oslobodenie. Pojem „sexuálna revolúcia“ zaviedol Wilhelm Reich, rakúskym zakladateľ komunistickej psychoanalýzy. Reich kombinoval marxizmus s freudovskou psychoanalýzou, pričom veril, že marxizmus oslobodí ľudí od „ekonomického útlaku“, zatiaľ čo Freudovská psychoanalýza oslobodí ľudí od „sexuálneho útlaku“.

Ďalším zakladateľom teórie sexuálneho oslobodenia bol Herbert Marcus z Frankfurtskej školy. Počas hnutia kontrakultúry 60. rokov, ktoré prebehlo na Západe, sa rozšíril Marcusov slogan „Milujte sa, nebojujte“ (Make Love, not War), ktorý zasial hlboko do ľudských sŕdc názory o sexuálnom oslobodení.

Myšlienky sexuálneho oslobodenia sa rýchlo rozšírili po celom Západe vďaka bestsellerom Kinseyho správ – dvoch kníh s názvami Sexuálne správanie muža a Sexuálne správanie ženy – ako aj vďaka širokej dostupnosti antikoncepcie vo forme tabletiek. Je potrebné spomenúť, že súčasní vedci odhalili v práci Alfreda Kinseyho skreslené štatistické údaje, ako aj zveličovanie, zjednodušovanie a iné omyly, ktoré boli spôsobené jeho politickou a ideologickou angažovanosťou. Kinsey si dal za cieľ dokázať, že mimomanželský sex, homosexuálne vzťahy, sexuálna túžba u detí už v dojčenskom veku a podobne, sú bežné, a tým nasmerovať spoločnosť k tomu, aby prijala normalizáciu týchto javov, čo sa mu do značnej miery aj podarilo. Pri svojich výskumoch a sexuálnych experimentoch na dojčatách a deťoch spolupracoval s pedofilmi.[18]

„Sexuálne oslobodenie“ sa zrazu stalo módnym trendom. Striedanie partnerov sa u mladých ľudí začalo považovať za úplne bežné. Dospievajúci, ktorí sa priznali, že ešte nemali sex, boli svojimi rovesníkmi zosmiešňovaní. Údaje ukazujú, že z tých, ktorí dovŕšili pätnásť rokov v rokoch 1954 až 1963 (generácia 60. rokov), malo až 82 % z nich predmanželský sex pred dosiahnutím tridsiatich rokov.[19] Do roku 2010 bolo iba 5 % amerických neviest pannami, zatiaľ čo 18 % už malo desať a viac sexuálnych partnerov.[20] Hlavný prúd kultúrneho života je presýtený sexom, či už v literatúre, filme, reklamách alebo v televízii.

b) Propagácia feminizmu a odmietanie tradičnej rodiny

Komunistická ideológia za feministickým hnutím

Feministické hnutie je ďalším nástrojom, ktorý komunizmus použil na zničenie rodiny. Keď sa v 18. storočí v Európe zrodilo feministické hnutie (známe aj ako prvá vlna feminizmu), presadzovalo, aby sa so ženami zaobchádzalo rovnako ako s mužmi v oblasti vzdelávania, zamestnania a politiky. V polovici 19. storočia sa centrum feministického hnutia presunulo z Európy do Spojených štátov.

Opatrenia, ktoré prijali komunisti počas prvej vlny, priniesli množstvo radikálnych myšlienok vedúcich k protitradičnému, protimanželskému a protirodinnému feminizmu v druhej a tretej vlne dvadsiateho storočia.

Keď sa začala prvá vlna feminizmu, predstava tradičnej rodiny mala v spoločnosti stále silné základy a feministické hnutie sa neodvážilo ísť priamo proti tradičnej rodine. Vtedajší vplyvní predstavitelia feminizmu, akými boli Angličanka Mary Wollstonecraftová v 18. storočí, Američanka Margaret Fullerová v 19. storočí a Angličan John Stuart Mill v 19. storočí, sa vo všeobecnosti domnievali, že vydaté ženy by mali uprednostňovať rodinu, že potenciál žien by sa mal rozvíjať v rámci rodiny a že by sa mali obohacovať (napríklad prostredníctvom vzdelania) v záujme lepšieho fungovania rodiny. Títo prví zástancovia feminizmu sa zasadzovali za uvoľnenie prísnych spoločenských noriem, aby ženy s osobitným talentom mali možnosť slobodne rozvíjať svoje schopnosti v prostredí, v ktorom participovali prevažne muži.

Prvá vlna feminizmu v mnohých krajinách zanikla s vyhlásením volebného práva pre ženy, keďže cieľ zrovnoprávniť mužov a ženy pred zákonom bol dosiahnutý. V nasledujúcich rokoch sa vplyvom veľkej hospodárskej krízy a druhej svetovej vojny feministické hnutie fakticky pozastavilo.

Duch komunizmu však začal zasievať semená deštrukcie tradičného manželstva a sexuálnej etiky už oveľa skôr. Základy súčasných radikálnych feministických hnutí položili v 19. storočí raní utopickí socialisti. Fourier, nazývaný „otec feminizmu“, tvrdil, že manželstvo premenilo ženy na súkromný majetok. Owen preklínal manželstvo ako zlo. Myšlienky týchto utopických socialistov prevzali a rozvíjali neskoršie feministky vrátane Frances Wrightovej, ktorá prevzala Fourierove myšlienky a obhajovala sexuálnu slobodu žien už v 19. storočí. Britská feministická aktivistka Anna Wheelerová zase prevzala Owenove myšlienky a ostro odsudzovala manželstvo za to, že údajne robí zo žien otrokyne. Dôležitou súčasťou feministického hnutia v 19. storočí boli aj socialistickí feministickí aktivisti. V tom čase boli vo Francúzsku jednými z najvplyvnejších feministických publikácií Hlas žien (La Voix des Femmes), Slobodná žena (La Femme Libre) neskôr premenovaná na Tribúna žien (La Tribune des Femmes)Politika žien (La Politique des Femmes). Zakladateľmi týchto publikácií boli buď stúpenci Fouriera alebo Henri de Saint-Simona, zástancu moderného priemyselného socializmu.

Druhá vlna feministických hnutí sa začala v Spojených štátoch koncom 60. rokov 20. storočia, neskôr sa rozšírila do západnej a severnej Európy a rýchlo expandovala do celého západného sveta. Americká spoločnosť prechádzala koncom 60. rokov obdobím nepokojov, ktoré sprevádzalo hnutie za občianske práva, hnutie proti vojne vo Vietname a rôzne radikálne spoločenské prúdy. Za takýchto pohnutých okolností sa vynorila a spopularizovala radikálnejšia vlna feminizmu.

Základnými piliermi druhej vlny feministických hnutí bola kniha Ženská mystika od Betty Friedanovej, ktorá vyšla v roku 1963, a Národná organizácia pre ženy (NOW), ktorej jednou zo zakladateliek bola Friedanová. Tá ostro kritizovala tradičné rodinné úlohy žien a tvrdila, že klasický obraz spokojnej a radostnej ženy v domácnosti je mýtus patriarchálnej spoločnosti. Vyhlasovala, že domácnosť strednej triedy na predmestí je pre americké ženy „pohodlným koncentračným táborom“ a že moderné, vzdelané ženy by mali zavrhnúť pocit spokojnosti dosiahnutý len podporovaním manžela a výchovou svojich detí, a namiesto toho by si mali uvedomiť svoju hodnotu aj mimo rodiny.[21]

O niekoľko rokov neskôr dominovali Národnej organizácii pre ženy ešte radikálnejšie feministky, ktoré prevzali a rozvíjali myšlienky Friedanovej. Tvrdili, že ženy boli patriarchátom utláčané už od staroveku a rodine pripisovali hlavnú príčinu útlaku žien. V reakcii na to začali presadzovať úplnú transformáciu sociálneho systému a tradičnej kultúry ako aj boj za dosiahnutie ženskej rovnosti vo všetkých oblastiach života spoločnosti – v hospodárstve, vzdelávaní, kultúre a aj v rodine.[22]

Klasifikovanie členov spoločnosti na „utláčateľov“ a „utláčaných“ s cieľom obhajovať boj, oslobodenie a rovnosť, je presne to, čo robí komunizmus. Klasický marxizmus klasifikuje skupiny podľa ich ekonomického postavenia, zatiaľ čo neofeministické hnutia rozdeľujú ľudí na základe pohlavia.

Ako Friedanová opisuje vo svojej knihe, nebola len priemernou ženou strednej triedy žijúcou na predmestí, ktorá je unudená domácimi prácami. Friedanová, vlastným menom Betty Goldsteinová, bola od svojich vysokoškolských rokov až do 50. rokov radikálnou socialistickou aktivistkou. Počas štúdia na Kalifornskej univerzite v Berkeley bola členkou komunistického zväzu mládeže a dokonca dvakrát požiadala o vstup do Komunistickej strany USA (KSUSA). Autorizovaná biografka Friedanovej, Judith Hennesseeová, tiež uvádza, že Friedanová bola marxistka. V rôznych obdobiach bola profesionálnou novinárkou – presnejšie propagandistkou – pre niekoľko radikálnych odborových zväzov pod sférou vplyvu KSUSA. [23] [24]

Americká akademička Kate Weigandová vo svojej knihe Červený feminizmus: Americký komunizmus a presadzovanie oslobodenia žien (Red Feminism: American Communism and the Making of Women’s Liberation) opisuje, ako feminizmus v Spojených štátoch naberal na sile od začiatku dvadsiateho storočia až do šesťdesiatych rokov. V tomto období veľká skupina feministických autoriek s komunistickou minulosťou vydláždila cestu pre následnú druhú vlnu feministického hnutia. Patrí medzi nich Susan Anthonyová a Eleanor Flexnerová.  Anthonyová už v roku 1946 aplikovala marxistickú analytickú metódu, aby vyvodila analógiu medzi útlakom černochov belochmi a útlakom žien zo strany mužov. V tom období mccarthyizmus nútil spisovateľov skrývať svoju komunistickú minulosť. [25]

Kultové dielo francúzskej spisovateľky Simone de Beauvoirovej, Druhé pohlavie (The Second Sex) z roku 1949, vyvolalo v Európe nadšenie pre druhú vlnu feminizmu. De Beauvoirová bola socialistka, ktorá v roku 1941 spoločne s komunistickým filozofom Jean-Paul Sartrom a ďalšími spisovateľmi založila francúzsku undergroundovú socialistickú organizáciu Socializmus a sloboda (Socialisme et Liberté). S nárastom jej popularity vďaka propagácii feminizmu v 60. rokoch de Beauvoirová vyhlásila, že v socializmus už neverí a že je už len feministkou.

„Človek sa ženou nenarodí, ale sa ňou stáva“, vyhlásila de Beauvoirová a tvrdila, že hoci je pohlavie určené fyziologickými charakteristikami, ide o subjektívne vnímaný psychologický koncept, formovaný pod vplyvom ľudskej spoločnosti. Podľa nej sú poslušnosť, poddajnosť, náklonnosť a materstvo založené na „mýte“, ktorý bol starostlivo vytvorený patriarchátom za účelom utláčania žien. De Beauvoirová sa zasadzovala za to, aby sa ženy vymanili z tradičných predstáv a realizovali svoje nespútané ja.

Od tej doby sa v neustálom prúde objavujú rôzne feministické myšlienky, pričom všetky sa pozerajú na svet optikou žien, ktoré sú utláčané patriarchátom v rámci inštitúcie tradičnej rodiny – čo nakoniec robí z rodiny prekážku pri realizácii zrovnoprávnenia žien.[26]

Mnohé súčasné radikálne feministky zastávajú názor, že ženy sú kvôli manželstvu obmedzované svojimi mužmi a dokonca nazývajú inštitúciu manželstva formou prostitúcie. Podobne ako prví komunistickí utopisti, ktorí hovorili o „zdieľaných manželkách“ alebo „komunite žien“, obhajujú „otvorené vzťahy“ a nespútanú sexuálnu aktivitu.

Výsledky feministického hnutia

Feminizmus je v súčasnosti rozšírený vo všetkých spoločenských odvetviach. Jedným z hlavných tvrdení súčasného feminizmu je, že okrem fyziologických rozdielov v mužských a ženských reprodukčných orgánoch sú všetky ostatné fyzické a psychologické rozdiely medzi mužmi a ženami sociálnymi a kultúrnymi konštruktmi. Podľa tejto logiky by mali byť muži a ženy rovnocenní vo všetkých aspektoch života a spoločnosti a všetky prejavy „nerovnosti“ medzi mužmi a ženami sú výsledkom kultúry a spoločnosti, ktorá je utláčateľská a sexistická.

Napríklad, počet mužov pracujúcich na vedúcich pozíciách vo veľkých spoločnostiach, na vysokých akademických postoch elitných univerzít alebo vo vysokých štátnych funkciách výrazne prevyšuje počet žien na podobných pozíciách. Mnohé feministky sa domnievajú, že je to primárne spôsobené sexizmom, hoci v skutočnosti sa objektívne porovnanie medzi pohlaviami dá urobiť len vtedy, keď sa zohľadnia faktory, ako sú schopnosti, pracovný čas, pracovná morálka, životné ciele a podobne. Úspešné zastávanie vysokých pozícií si často vyžaduje dlhodobú prácu s vysokým nasadením aj počas nadčasov – obetovanie víkendov a večerov, účasť na náhlych mimoriadnych schôdzach, časté služobné cesty a podobne.

Narodením detí sa kariéra ženy zvyčajne preruší a ženy si radšej vyhradia čas na rodinu a deti, než aby sa naplno venovali svojej práci. Okrem toho, ľudia so schopnosťami zastávať vysoké pozície mávajú zvyčajne silnú a ráznu povahu, zatiaľ čo ženy bývajú skôr jemnejšie. Feministky však považujú ženské prejavy jemnosti a zameranie sa na rodinu a deti za vlastnosti, ktoré im vnucuje sexistická spoločnosť. Podľa názoru feministiek by mali byť tieto rozdiely kompenzované službami financovanými z verejných zdrojov, ako sú napríklad škôlky a iné formy sociálnej starostlivosti.

Akékoľvek vysvetlenie rozdielov medzi mužmi a ženami, ktoré je založené na prirodzených fyziologických a psychologických vlastnostiach, súčasný feminizmus netoleruje. Podľa tejto ideológie treba všetku vinu pripísať spoločenským vplyvom a tradičným hodnotám.

Na akademickej konferencii v roku 2005 Lawrence Summers, vtedajší rektor Harvardskej univerzity, naznačil, prečo je vo vedeckých a matematických odboroch na špičkových vysokých školách menej žien ako mužov. Summers okrem toho, že poukázal na pracovný čas osemdesiat a viac hodín týždenne a nepredvídateľný pracovný harmonogram, ktorý sa na týchto pozíciách vyžaduje (čo by ukrátilo čas, ktorý by si väčšina žien vyhradila pre rodinu), tiež uviedol, že muži a ženy sa môžu jednoducho líšiť v schopnostiach v oblasti pokročilých vedeckých a matematických disciplín, a že diskriminácia už nepredstavuje žiadnu prekážku.[27] Napriek tomu, že svoje vyhlásenia podložil relevantnými štúdiami, stal sa terčom protestov feministickej organizácie NOW. Skupina ho obvinila zo sexizmu a požadovala jeho odvolanie. Summers bol opakovane kritizovaný v médiách a musel sa za svoje výroky verejne ospravedlniť. Po tejto udalosti nechal vyčleniť 50 miliónov dolárov na zvýšenie podpory rozmanitosti na univerzite.[28]

V roku 1980 časopis Science uverejnil štúdiu, ktorá preukázala, že medzi študentmi a študentkami stredných škôl sú značné rozdiely v ich matematických schopnostiach, pričom chlapci dosahovali lepšie výsledky ako dievčatá.[29] V nasledujúcej štúdii, ktorá porovnávala skóre matematických testov SAT u chlapcov a dievčat, sa zistilo, že u chlapcov je štyrikrát vyššia pravdepodobnosť, že dosiahnu skóre viac ako 600 bodov, než u dievčat. Tento rozdiel sa ešte viac zvýraznil pri 700 bodovej hranici, kde takýto výsledok dosiahlo trinásťkrát viac testovaných mužov ako žien.[30]

Ten istý výskumný tím uskutočnil v roku 2000 ďalšiu štúdiu a zistil, že účastníci testu SAT, ktorí preukázali matematickú genialitu, väčšinou získali vysokoškolské tituly v prírodných vedách a matematických odboroch a boli spokojní so svojimi výsledkami bez ohľadu na pohlavie. [31]

Niektoré správy uvádzajú, že zaobchádzanie so Summersom po jeho prejave v roku 2005 odzrkadľuje prevýchovnú politiku, ktorú používali komunistické režimy na potlačenie disidentov. Hoci prípadné príčiny nerovnosti ešte len mali byť objasnené, rovnosť výsledkov sa presadzovala tak, že sa podporovala „rozmanitosť (diverzita)“ – zvýšil sa počet žien vyučujúcich matematické a prírodovedné predmety.

Prepojenie medzi feminizmom a socializmom je zrejmé. Alexis de Tocqueville v roku 1848 povedal: „Demokracia a socializmus nemajú nič spoločné, až na jedno slovo: rovnosť. Všimnite si však rozdiel: Zatiaľ čo demokracia sa usiluje o rovnosť slobody, socializmus sa usiluje o rovnosť v obmedzovaní a zotročovaní.“ [32]

Hoci príčiny psychologických a intelektuálnych rozdielov medzi mužmi a ženami nemusia byť zrejmé, popieranie ich fyzických a reprodukčných rozdielov je v rozpore s faktami. V tradičnom ponímaní Východu a Západu sú muži zvyčajne vykresľovaní ako ochrancovia. Je normálne, že hasiči sú prevažne muži. Feministky, veriace v absolútnu rovnosť mužov a žien, však požadujú, aby ženy preberali povinnosti, ktoré sú tradične mužské, čo neraz prináša nečakané dôsledky.

V roku 2015 hasičský zbor v New Yorku umožnil žene stať sa hasičkou bez absolvovania fyzických testov, ktoré zahŕňajú plnenie úloh s kyslíkovou bombou a ďalším vybavením vážiacim 23 kilogramov. Hasičské oddelenie ženu nakoniec zamestnalo aj preto, aby sa vyhlo žalobe, keďže feministické skupiny dlhodobo obviňovali oddelenie z toho, že jeho vysoké fyzické štandardy sú príčinou nízkeho zastúpenia žien v hasičskom zbore. Ostatní hasiči vrátane žien, ktoré absolvovali test, vyjadrili znepokojenie nad kolegami, ktorí nedokázali splniť tieto fyzické normy. Tvrdili, že takéto osoby by nevyhnutne predstavovali záťaž a nebezpečenstvo pre tím aj verejnosť.[33]

Hasičské oddelenia v Austrálii zaviedli rodové kvóty v roku 2017. Na každého prijatého muža musí byť prijatá aj žena. Aby bolo možné splniť túto požiadavku, boli pre ženy stanovené výrazne nižšie fyzické normy, a to napriek tomu, že nebezpečná, vysoko záťažová práca je rovnaká pre obe pohlavia.[34]

Táto nelogická kampaň za rovnoprávnosť sa týmto neskončila. Kvóty spôsobili spory medzi hasičmi a hasičkami, ktoré tvrdili, že ich mužskí kolegovia im vyčítajú nekvalifikovanosť a nespôsobilosť. Feministické skupiny sa toho chytili ako „šikanovania“ a „psychologického nátlaku“. Situácia vytvorila pre feministky ďalšiu možnosť pre boj v rámci ich križiackej výpravy za rovnosť.

Táto absurdita je však zámerným krokom v plánoch ducha komunizmu: tým, že feminizmus spochybňuje patriarchát – teda tradičné usporiadanie spoločnosti – podkopáva tradičnú rodinu rovnakým spôsobom, ako sa triedny boj používa na podkopávanie kapitalistického systému.

V tradičnej kultúre sa považuje za samozrejmé, že muži sú mužní a ženy sú jemné. Muži nesú zodpovednosť za svoju rodinu a komunitu tým, že chránia ženy a deti – čo je práve tá silná patriarchálna štruktúra, ktorú feminizmus spochybňuje s odôvodnením, že mužom poskytuje nespravodlivé výhody, zatiaľ čo ženy utláča. Feminizmus nemá miesto pre tradičného rytierskeho ducha alebo džentlmenské správanie. Vo feministickom svete by muži na palube potápajúceho sa Titanicu neobetovali svoje miesta v záchranných člnoch, aby mali pasažierky väčšiu šancu na prežitie.

Feministické ťaženie proti patriarchátu malo výrazný vplyv aj na vzdelávanie. V roku 1975 súd na základe žaloby proti Pennsylvánskej medziuniverzitnej športovej asociácii nariadil školám, aby umožnili študentkám „trénovať a súťažiť s chlapcami“ v športových tímoch a iných fyzických aktivitách vrátane zápasenia a amerického futbalu. Dievčatá už nemohli byť vylúčené z mužského mužstva len na základe pohlavia.[35]

Americká akademička Christina Hoff Sommersová vo svojej knihe z roku 2013 Vojna proti chlapcom: Ako klamný feminizmus poškodzuje našich mladých mužov poukazuje na to, ako sa mužskosť stáva terčom útokov. Ako príklad uviedla newyorskú Strednú leteckú školu v Queense, ktorá prijíma predovšetkým študentov z nízkopríjmových rodín. Škola sa špecializuje na výučbu konštrukcie a funkcie lietadiel prostredníctvom praktických projektov. Študenti tu dosahujú vysokú úroveň akademických výsledkov a škola má podľa správy US News & World Report vysoké hodnotenia. V triede prevažujú chlapci. Dievčatá, hoci tvoria menšie percento študentov, vykazujú takisto pozoruhodné výsledky a získali si úctu svojich rovesníkov a učiteľov.

Stredná letecká škola však čelila rastúcej kritike a hrozbám súdnych sporov zo strany feministických organizácií, ktoré požadovali, aby prijímala viac študentiek. Zakladateľka Národného centra pre práva žien (National Women’s Law Center) si v roku 2009 na diskusii za okrúhlym stolom v Bielom dome vzala na mušku práve Strednú leteckú školu ako „jasný príklad pokračujúcej segregácie na stredných priemyselných školách“. Predsedníčka Rady Bieleho domu pre ženy a dievčatá ukončila diskusiu so slovami: „Nezaspíme na vavrínoch, kým nedosiahneme absolútnu rovnosť, k tomu sme ale ešte nedospeli.“[36]

Podľa feministiek, vychovávať chlapcov k mužským vlastnostiam, ako je nezávislosť a dobrodružnosť, a povzbudzovať dievčatá k tomu, aby boli jemné, ohľaduplné a zamerané na rodinu, neznamená nič iné ako útlak a rodovú nerovnosť. Moderný feminizmus tlačí spoločnosť do „bezpohlavnej“ budúcnosti tým, že útočí na psychologické vlastnosti mužov a žien, ktoré charakterizujú ich príslušné pohlavie. To má obzvlášť závažné dôsledky pre deti a mladých ľudí, ktorí sú v období, kedy sa formuje ich osobnosť.

V niektorých európskych krajinách má čoraz viac detí pocit, že sa narodili v nesprávnom tele. V roku 2009 dostala Služba pre rozvoj rodovej identity (GIDS), ktorá sídli v londýnskej štátnej nemocnici Tavistock and Portman NHS Foundation Trust, 97 žiadostí o zmenu pohlavia. V roku 2017 spoločnosť GIDS prijala viac ako 2 500 takýchto žiadostí.[37]

Tradičné spoločnosti považujú pôrod a výchovu detí za posvätnú povinnosť žien, ktorú im určil Boh či nebesia. V kronikách Východu aj Západu nájdeme príbehy, kde za každým veľkým hrdinom stojí úžasná matka. Feminizmus túto tradíciu zavrhuje ako patriarchálny útlak a tvrdí, že kľúčovým príkladom takéhoto útlaku je očakávanie, že ženy budú zodpovedné za výchovu svojich detí. Súčasná feministická literatúra je plná zobrazenia materstva a manželského života ako monotónneho, nudného a nenaplňujúceho. Predpojatosť tohto pesimistického názoru je zrejmá pri pohľade na osobný život popredných feministiek. Väčšina z nich trpela rozpadnutými vzťahmi alebo neúspešnými manželstvami, prípadne boli bezdetné.

Radikálne feministické názory trvajú na tom, že „čo je osobné je politické“ a považujú konflikty v domácnosti za vojnu pohlaví. Niektoré považujú mužov za parazitov, ktorí zotročujú ženské telo a myseľ. Iné opisujú deti ako prekážku pre ženy, ktoré chcú naplno rozvinúť svoj potenciál, a tvrdia, že korene útlaku sú v štruktúre rodiny. Moderný feminizmus otvorene vyhlasuje, že jeho cieľom je zničiť tradičnú rodinu. Medzi typické vyjadrenia patrí napríklad: „Byť ženou v domácnosti je nezákonné povolanie. … Voľba slúžiť a byť chránená a plánovať kroky k založeniu rodiny je voľba, ktorá by nemala existovať. Podstatou radikálneho feminizmu je zmeniť to,“[38] a „Nedokážeme zničiť nerovnosti medzi mužmi a ženami, kým nezničíme manželstvo.“[39]

Feministické hnutia riešili domnelé sociálne problémy podporovaním morálnej degenerácie a ničením medziľudských vzťahov v mene „oslobodenia“. Podľa americkej ekonómky a odborníčky na rodovú problematiku Sylvie Ann Hewlettovej, je moderný feminizmus hlavným faktorom, ktorý prispieva k nárastu počtu domácností s osamelými matkami, zatiaľ čo nezavinené rozvody v skutočnosti poskytujú mužom pohodlný prostriedok, ako sa zbaviť svojich zodpovedností. Je iróniou, že útok feminizmu na existujúcu štruktúru rodiny vlastne ničí útočisko, ktoré väčšine žien zabezpečuje šťastie a istotu.

Jednoduchý rozvod neviedol k emancipácii žien. Štúdia vykonaná v roku 2009 na Londýnskej ekonomickej škole (London School of Economics) zistila, že 27 % rozvedených žien žilo pod hranicou chudoby, zatiaľ čo príjem muža po rozvode spravidla stúpol o viac ako 30 %.[40] Komunizmus sa vôbec nestará o práva žien; feminizmus je iba nástrojom na skazenie ľudstva.

c) Propagácia homosexuality s cieľom podkopať rodinu

Muž a žena boli stvorení na obraz boží a Boh stanovil podmienky pre ľudskú existenciu. Každý si zaslúži láskavosť a rešpekt, pričom skutočný súcit znamená dodržiavanie morálnych pravidiel stanovených Bohom.

V posledných desaťročiach sa v západnej spoločnosti intenzívne propagujú manželstvá osôb rovnakého pohlavia a iné lesbické, homosexuálne, bisexuálne a transsexuálne (LGBT) záležitosti. Hnutie LGBT je úzko spojené s komunizmom už od chvíle, keď prví utopisti začali propagovať homosexualitu ako ľudské právo. Keďže komunistické hnutie tvrdí, že oslobodzuje ľudí z otroctva tradičnej morálky, jeho ideológia prirodzene vyžaduje, aby sa práva LGBT stali súčasťou jeho programu „sexuálneho oslobodenia“.  Mnoho zástancov sexuálneho oslobodenia, ktorí neochvejne podporujú homosexualitu, sú komunisti alebo ľavičiari. Spojením práv LGBT a sexuálneho oslobodenia, teda vo všeobecnosti normalizáciou promiskuity, komunisti podkopali posvätnosť manželstva.

Komunizmus sa v skutočnosti nezaujíma o práva LGBT komunity. Využíva obhajovanie práv LGBT ako prostriedok pre svoj vlastný cieľ – zničenie rodinnej štruktúry.

Prvá väčšia organizácia pre práva homosexuálov bola založená v roku 1897 členmi Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD), vrátane  Magnusa Hirschfelda, spoluzakladateľa Vedecko-humanitárneho výboru, v nemčine známeho ako Wissenschaftlich-humanitäres Komitee (WhK).  Hirschfeld verejne bojoval za dekriminalizáciu homosexuality.

Jedným z najradikálnejších príkladov sexuálneho oslobodenia sa udial v ére po boľševickej októbrovej revolúcii v roku 1917. Sovietska sexuálna politika, o ktorej sa hovorilo na začiatku tejto kapitoly, zrušila právny zákaz homosexuálnych vzťahov, čím sa Sovietsky zväz stal podľa ľavicových štandardov najliberálnejšou krajinou na svete.

V roku 1924 založil Henry Gerber, inšpirovaný Hirschfeldovým WhK, prvú americkú organizáciu na ochranu práv homosexuálov – Spoločnosť pre ľudské práva. Organizácia bola rozpustená v nasledujúcom roku po zatknutí niekoľkých jej členov. V roku 1950 založil americký komunista a marxistický učiteľ Harry Hay spoločnosť Mattachine Society vo svojom sídle v Los Angeles. Táto organizácia sa stala prvou vplyvnou skupinou na ochranu práv homosexuálov v Spojených štátoch. Vydávala vlastné publikácie a rozšírila sa do ďalších miest. Hay sa tiež zasadzoval za pedofíliu.

Homosexuálne hnutie sa v 60. rokoch 20. storočia, ktoré sprevádzala vlna sexuálneho oslobodenia a hnutia hippies, dostalo do hlavného prúdu. V roku 1971 prijala Národná organizácia pre ženy (NOW) rezolúciu, v ktorej uznala, že „lesbické práva sú legitímnym záujmom feminizmu“.

Africký národný kongres (ANC) v Juhoafrickej republike schválil v roku 1997 ako prvý na svete ústavu, ktorá uznala homosexualitu ako ľudské právo. ANC je členom Socialistickej internacionály (čo je bývalá pobočka dnes už zaniknutej Druhej internacionály) a homosexualitu dôsledne podporuje.

Komunistická obhajoba homosexuality prispela k nárastu mnohých nezdravých javov. Štúdia vedcov z Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb USA zistila, že odhadovaná miera diagnostikovania HIV medzi homosexuálmi v roku 2008 bola 59- až 75-krát vyššia ako u ostatných mužov; miera diagnózy syfilis bola 63- až 79-krát vyššia ako u heterosexuálnej populácie.[41] Pred dosiahnutím prelomových výsledkov v liečbe AIDS v 90. rokoch bola priemerná dĺžka života dvadsaťročných homosexuálov o osem až dvadsaťjeden rokov kratšia ako priemerná dĺžka života bežnej populácie.[42]

d) Podpora rozvodov a potratov

Pred rokom 1969, kedy štáty začali legalizovať rozvody „bez zavinenia“, vychádzali štátne zákony v Spojených štátoch z tradičných náboženských hodnôt. Aby sa rozvod uskutočnil, vyžadovalo sa legitímne tvrdenie o zavinení zo strany jedného alebo oboch manželov. Západné náboženstvá učia, že manželstvo je ustanovené Bohom. Stabilná rodina je prínosná pre manžela, manželku, deti a celú spoločnosť. Z toho dôvodu cirkev a zákony štátov USA zdôrazňovali význam zachovania manželstva, pokiaľ tam neexistovali špeciálne okolnosti.

V 60. rokoch sa však ideológia Frankfurtskej školy rozšírila do širšej spoločnosti. Tradičné manželstvo sa stalo terčom útokov a najväčšie škody napáchal práve liberalizmus a feminizmus. Liberalizmus popiera božskú podstatu manželstva tým, že jeho definíciu zredukoval na spoločenskú zmluvu medzi dvoma ľuďmi, zatiaľ čo feminizmus považuje tradičnú rodinu za patriarchálny nástroj na utláčanie žien. Rozvod sa propagoval ako oslobodenie ženy od útlaku nešťastného manželstva alebo ako jej cesta k vzrušujúcemu životu plného dobrodružstiev. Takéto názory viedli k legalizácii rozvodu „bez zavinenia“, čo umožnilo ktorémukoľvek z manželov bez udania dôvodu rozviazať manželstvo ako neudržateľné.

Miera rozvodovosti v USA rýchlo vzrástla v 70. rokoch a v roku 1981 dosiahla najvyššiu mieru. Prvýkrát v americkej histórii bolo viac manželstiev ukončených nie z dôvodu smrti jedného z manželov, ale kvôli nezhodám. Zástancovia sexuálneho oslobodenia sa domnievajú, že sex by sa nemal obmedzovať iba na manželstvo, avšak nežiadúce tehotenstvo predstavuje prirodzenú prekážku pre takýto druh životného štýlu. Antikoncepcia môže zlyhať, preto sa zastáncovia neobmedzeného sexu zasadili za legalizáciu potratov. V oficiálnej správe z Medzinárodnej konferencie OSN o populácii a rozvoji, ktorá sa konala v roku 1994 v Káhire, sa uvádza, že reprodukčné zdravie „znamená, že ľudia sú schopní mať uspokojivý a bezpečný sexuálny život a že majú schopnosť rozmnožovať sa a slobodu rozhodovať, či, kedy a ako často to budú robiť.“[43]

V tom istom čase začali feministky presadzovať slogan „moje telo, moje práva“, podľa ktorého majú ženy právo rozhodnúť sa, či chcú svoje nenarodené deti priviesť na svet alebo podstúpiť potrat. Diskusia sa rozšírila od povolenia potratov za osobitých okolností až k udeleniu právomoci ženám ukončiť ľudský život z dôvodu osobnej nepohodlnosti.

Schvaľovaním potratov sa ľudia nechali naviesť k tomu, aby povolili vraždenie detí, a zároveň sa vzdialili od tradičného chápania, že pohlavný styk slúži na plodenie detí.

e) Využívanie systému sociálnej starostlivosti na podporu rodín s jedným rodičom

Začiatkom 60. rokov sa rodilo pomerne málo nemanželských detí. V tom čase sa považovalo za samozrejmé, že deti vyrastajú s tým, že poznajú svojho biologického otca.

Len o pol storočie neskôr však počet narodených detí slobodným matkám predstavoval viac ako tretinu z narodených detí.[44]  Od roku 1965 do roku 2012 sa počet neúplných rodín v Amerike zvýšil z 3,3 milióna na 13,2 milióna.[45] Hoci niektorí otcovia zostali zapojení do výchovy, či už v rámci spolužitia alebo neskoršieho sobáša so ženou, väčšina detí narodených týmto slobodným matkám vyrastala bez otca.

Otcovia predstavujú pre svojich synov vzory, učia ich, ako byť mužmi, a svojim dcéram ukazujú, aké je to byť rešpektovaná tak, ako si to žena zaslúži. Deti veľmi trpia absenciou otca. Výskumy ukazujú, že deti, ktoré vyrastali bez otca, často trpia nízkou sebaúctou. Je u nich vyššia pravdepodobnosť, že predčasne ukončia školskú dochádzku, budú užívať drogy, pridajú sa ku gangom, budú páchať trestnú činnosť alebo spáchajú samovraždu. Väčšina väznených mladistvých pochádza z rodín bez otca. Bežné sú aj skoré sexuálne skúsenosti, tehotenstvo mladistvých dievčat a promiskuita. U ľudí, ktorí vyrastali bez otca, je 40-krát vyššia pravdepodobnosť spáchania sexuálnych trestných činov v porovnaní s ostatnou populáciou.[46]

Americký Brookingsov inštitút predkladá tri kľúčové rady mladým ľuďom, ktorí sa snažia uniknúť z prostredia chudoby: Dokončiť strednú školu, nájsť si zamestnanie na plný úväzok a počkať so svadbou a deťmi do veku 21 rokov. Podľa štatistík iba 2 % Američanov, ktorí splnia tieto podmienky, žijú v chudobe a 75 % sa považuje za strednú triedu.[47] Inými slovami, je to najspoľahlivejšia cesta k tomu, ako sa stať zodpovedným dospelým, ktorý žije zdravým a produktívnym životom.

Väčšina slobodných matiek sa spolieha na štátnu pomoc. Správa, ktorú uverejnila nadácia The Heritage Foundation, na základe podrobných štatistických údajov preukázala, že sociálna politika, ktorú tak veľmi obhajujú feministky, v skutočnosti podporuje vytváranie domácností so slobodnými matkami, dokonca až do tej miery, že znevýhodňuje páry, ktoré uzavrú manželstvo, keďže majú nárok na menšie dávky.[48] Štát prakticky nahradil otca sociálnymi dávkami.

Politika sociálneho zabezpečenia nepomohla rodinám žijúcim v chudobe. Naopak, namiesto toho podporila neustále rastúci počet neúplných rodín. Keďže deti z takýchto rodín sú takisto náchylné k tomu, aby sa ocitli v chudobe, výsledkom je začarovaný kruh rastúcej závislosti od štátnej pomoci. To je presne to, čo sa komunizmus snaží dosiahnuť: kontrolu nad všetkými aspektmi života jednotlivca.

f) Propagácia degenerovanej kultúry

V roku 2000 žilo 55 % ľudí vo veku dvadsaťpäť až tridstaťštyri rokov v manželstve a 34 %  sobáš ešte nikdy neuzavrelo. Do roku 2015 sa tieto čísla takmer obrátili, v pomere 40 % ku 53 %. Výskumníci študujúci tento trend na Texaskej univerzite v Austine zistili, že mladí ľudia v Spojených štátoch sa vyhýbali manželstvu, pretože v dnešnej kultúre je pohlavný styk do veľkej miery oddelený od inštitútu manželstva.[49]

V tomto zhýralom prostredí sa trend pohybuje smerom k príležitostným a nezáväzným flirtom, kde sex nemá nič spoločné s náklonnosťou, nieto ešte so záväzkami a zodpovednosťou. Ešte absurdnejšia je záplava nových sexuálnych orientácií, ktoré sa dnes predhadzujú ako módne výstrelky. Napríklad, v možnostiach užívateľského profilu Facebooku vo Veľkej Británii bolo v istom čase k dispozícii viac než sedemdesiat rôznych typov pohlaví. Ak mladí ľudia ani nedokážu určiť, či sú mužom alebo ženou, ako sa asi potom budú pozerať na manželstvo? Komunizmus zneužil zákony a spoločnosť, aby tieto Bohom dané koncepty úplne pretvoril.

Pojem „cudzoložstvo“ býval termínom s negatívnym významom a vzťahoval sa na nemorálne sexuálne správanie. Dnes sa zjemnil na „mimomanželské sexuálne vzťahy“ či „partnerské spolužitie“. V klasickom románe Šarlátové písmeno od Nathaniela Hawthornea z roku 1850  sa hlavná postava Hester Prynneová dopustí cudzoložstva a pomocou pokánia sa snaží napraviť. V dnešnej spoločnosti však nie je pokánie potrebné: cudzoložníci si môžu hrdo užívať život so vztýčenou hlavou. Cudnosť bývala vo východnej aj západnej kultúre cnosťou. Dnes sa však považuje za prežitok. Vynášať súdy o homosexualite a sexuálnej morálke je v rámci dnešnej politickej korektnosti zakázané. Jediným prijateľným postojom je rešpektovať „slobodnú voľbu“ ostatných. To platí nielen v každodennom živote, ale aj v celom akademickom prostredí, v ktorom je morálka oddelená od praktickej reality. Odchýlené a degenerované správanie sa normalizovalo. Tí, ktorí sa oddávajú svojim túžbam, necítia žiaden tlak ani vinu.

Ľudia na Západe mladší ako päťdesiat rokov si sotva môžu pamätať kultúru, ktorá kedysi existovala v spoločnosti, v ktorej takmer všetky deti vyrastali v prítomnosti svojich biologických otcov. Výraz „gay“ pôvodne znamenal „veselý“. Biele svadobné šaty boli symbolom cudnosti. Pornografický obsah bol v televíznom i rozhlasovom vysielaní zakázaný. To všetko bolo zničené za sotva šesťdesiat rokov.

5. Ako čínska komunistická strana ničí rodiny

a) Rozbíjanie rodín v mene rovnoprávnosti

Slogan Mao Ce-tunga „Ženy podopierajú polovicu oblohy“ si teraz našiel cestu do západnej spoločnosti ako módna feministická fráza. Ideológia, že muži a ženy sú rovnakí, ako ju presadzuje ČKS, sa v podstate nelíši od západného feminizmu. Na Západe sa „diskriminácia na základe pohlavia“ používa ako zbraň na udržanie stavu „politickej korektnosti“. V Číne sa označenie „mužský šovinizmus“ používa na dosiahnutie podobného deštruktívneho účinku, hoci špecifiká jeho používania sa líšia.

Rodová rovnosť, ktorú presadzuje západný feminizmus, si vyžaduje rovnosť výsledkov u mužov a žien, a to formou opatrení, ako sú rodové kvóty, finančné kompenzácie či zníženie štandardov. Podľa sloganu ČKS, že ženy podopierajú polovicu oblohy, sa očakáva, že ženy prejavia rovnaké schopnosti v rovnakej práci, akú vykonávajú ich mužskí kolegovia. Tie, ktoré sa pokúšali plniť úlohy, na ktoré boli sotva spôsobilé, boli chválené ako hrdinky a ocenené titulmi ako „Držiteľka červeného práporu 8. marca“. Takéto tituly sa udeľujú moderným ženám, ktoré „energicky propagujú základné socialistické hodnoty“.

Propagandistické plagáty zo 60. a 70. rokov bežne zobrazovali ženy ako fyzicky zdatné a silné, zatiaľ čo Mao Ce-tung nadšene vyzýval ženy, aby svoju lásku k mejkapu obrátili na lásku k vojenským uniformám. Ťažba uhlia a dreva, výroba ocele, bojovanie na bojovom poli – každý typ práce či úlohy bol pre ženy dostupný.

Čínsky Ľudový denník uverejnil 1. októbra 1966 príbeh s názvom „Aj dievčatá dokážu zabíjať prasatá“. Opisoval 18-ročnú mladú ženu, ktorá sa stala miestnou celebritou vďaka tomu, že pracovala ako učnica na bitúnku. Študovanie diela Myšlienky Mao Ce-tunga jej pomohlo nájsť v sebe odvahu zabíjať prasatá. Vyhlasovala: „Ak nedokážete zabiť ani prasa, ako potom chcete zabiť nepriateľa?“[50]

Hoci čínske ženy „podopierajú polovicu oblohy“, feministky na Západe stále považujú rodovú rovnosť v Číne za nedostatočnú v mnohých oblastiach. V stálom výbore politbyra ČKS, ktorý má v súčasnosti sedem členov, doteraz neboli zastúpené žiadne ženy. Pre ČKS by začlenenie ženy do jej najvyššieho rozhodovacieho orgánu mohlo podporiť sociálny aktivizmus požadujúci viac politických práv, čo by predstavovalo vážnu hrozbu pre totalitnú vládu strany.

Z podobných obáv sa strana zdržiava aj verejnej podpory homosexuality a k tejto otázke zaujíma relatívne neutrálny postoj. Strana však homosexualitu v Číne občas ticho podporila využitím vplyvu médií a populárnej kultúry. Médiá napríklad diskrétne nahradili hovorový výraz „gay“ výrazom „druh“, ktorý má pozitívnejšie konotácie. V roku 2001 Čínska psychiatrická spoločnosť vyradila homosexualitu zo zoznamu duševných porúch. V roku 2009 ČKS schválila prvý Šanghajský týždeň hrdosti (Shanghai Pride Week).

Aj keď sa prístupy môžu líšiť, duch komunizmu sleduje vždy rovnaký cieľ: odstrániť tradičný ideál dobrej manželky a milujúcej matky, prinútiť ženy, aby sa vzdali svojej jemnej povahy a zničiť tak harmóniu medzi mužom a ženou, ktorá je potrebná na vytvorenie harmonickej rodiny a na vychovanie vyrovnaných detí.

b) Roznecovanie nesvárov medzi manželmi

Tradičné čínske hodnoty sú založené na rodinnej morálke. Diabol vie, že najúčinnejší spôsob, ako podkopať tradičné hodnoty, je začať so sabotovaním medziľudských vzťahov. Počas neustálych politických bojov, ktoré započala ČKS, sa členovia rodín navzájom udávali v šialenej súťaži o lepšie politické postavenie. Tým, že zradili svojich najbližších, mohli preukázať pevnejší a lojálnejší postoj v mene absolútnej straníckej oddanosti.

V decembri 1966 bol Maov tajomník Chu Čchiao-mu dovlečený do Pekinského inštitútu  výroby železa a ocele, kde jeho vlastná dcéra vystúpila na pódium a zakričala: „Rozbite Chu Čchiao-muovi jeho psiu hlavu!“ Hoci sa toho sama nezúčastnila, boli tam iní, ktorí to urobili. Približne v tom istom čase našli Červené gardy istú „kapitalistickú“ rodinu v pekinskej štvrti Tung-s’. Červené gardy ubili rodičov takmer na smrť a ich syna, ktorý bol v stredoškolskom veku, prinútili, aby činkami rozbil svojmu otcovi hlavu. Následne z toho chlapec zošalel.[51]

Tí, ktorí boli stranou označení za „triednych nepriateľov“, často zavrhli svoje rodiny, aby ich ušetrili pred ďalším prenasledovaním. Dokonca aj „triedni nepriatelia“, ktorí spáchali samovraždu, museli najprv prerušiť rodinné väzby, aby po ich samovražde nemohla ČKS prenasledovať ich rodinných príslušníkov. Jedným z príkladov bol literárny teoretik Jie I-čchun, ktorý bol v období kultúrnej revolúcie prenasledovaný a donútený k samovražde. V jeho liste na rozlúčku stálo:  „Do budúcnosti sa od vás vyžaduje iba to, aby ste odhodlane počúvali slová strany, pevne sa za stranu postavili, postupne rozpoznali moje hriechy, rozdúchali nenávisť voči mne a neochvejne pretrhli naše rodinné väzby.“[52]

V modernej dobe je prenasledovanie duchovnej praxe Falun Gong najväčšou politickou kampaňou, ktorú ČKS spustila. Bežnou stratégiou, ktorú štátne orgány používajú proti praktizujúcim Falun Gongu, je prinútiť ich rodinných príslušníkov, aby napomáhali pri prenasledovaní. ČKS využíva administratívne obťažovanie, finančné pokuty a iné formy zastrašovania rodinných príslušníkov, aby ich prinútila vyvíjať nátlak na praktizujúcich a donútila ich vzdať sa svojej viery. Za obťažovanie, ktorému sú vystavené ich rodiny, ČKS obviňuje obete prenasledovania a tvrdí, že prenasledovanie pokračuje len preto, že praktizujúci odmietajú vzdať sa svojej viery. Mnohí praktizujúci Falun Gongu sa v dôsledku tejto formy prenasledovania rozviedli alebo boli zavrhnutí svojimi blízkymi. Kampaň strany rozvrátila nespočetné množstvo rodín.

c) Použitie nútených potratov na riadenie populácie

Krátko po tom, ako sa západným feministkám podarilo vyhrať boj za legalizáciu potratov, boli ženám v Čínskej ľudovej republike nariadené povinné potraty, a to na základe politiky ČKS zameranej na plánovanie rodiny. Masové zabíjanie nenarodených detí malo za následok humanitárnu a sociálnu katastrofu nevídaného rozsahu.

ČKS nasleduje marxistický materializmus a verí, že pôrod je forma produktívnej činnosti, ktorá sa nijako nelíši od výroby ocele či poľnohospodárstva. Z toho vyplýva, že filozofia ekonomického plánovania by sa mala rozšíriť aj na rodinu. Mao vyhlásil: „Ľudstvo musí samo seba regulovať a zaviesť plánovaný rast. Občas sa môže trochu zvýšiť a inokedy pozastaviť.“[53]

V 80. rokoch začal čínsky režim presadzovať politiku jedného dieťaťa pomocou extrémnych a brutálnych opatrení, čo bolo demonštrované sloganmi rozmiestnenými po celej krajine: „Ak jeden človek poruší zákon, celá dedina bude podrobená sterilizácii“, „Prvé dieťa porodíte, po druhom si podviažete vaječníky, tretie a štvrté vyškrabete!“ (zjednodušený variant tohto sloganu znel: „Zabi, zabi, zabi tretie a štvrté“), „Radšej uvidíme potok krvi, než priveľa pôrodov“, „Desať ďalších hrobov je lepších ako jeden ďalší život“. Takéto krvilačné výroky boli všadeprítomné po celej Číne.

Národná komisia pre zdravie a plánovanie rodiny používala na riešenie porušovania politiky jedného dieťaťa vysoké pokuty, drancovanie, demoláciu obydlí, útoky, zadržiavanie a iné podobné tresty. V niektorých oblastiach úradníci z komisie pre plánovanie rodiny topili deti tak, že ich hádzali do ryžových polí. K potratom boli donútené dokonca aj tie ženy, ktorým zostávalo len pár dní do pôrodu.

V roku 2013 čínske ministerstvo zdravotníctva zverejnilo údaje, ktoré odhaľujú, že od roku 1971 bolo v Číne vykonaných najmenej 336 miliónov potratov. Politika jedného dieťaťa sa začala uplatňovať v roku 1979, čo znamená, že za viac ako tridsať rokov jej uplatňovania zavraždila ČKS každoročne niekoľko miliónov nenarodených detí.

Jedným z najzávažnejších dôsledkov politiky jedného dieťaťa  je neúmerne vysoký počet potratených alebo opustených detí ženského pohlavia, čo vedie k vážnej nerovnováhe v pomere mužov a žien v Číne vo veku do štyridsať rokov. Vzhľadom na nedostatok žien sa odhaduje, že do roku 2020 si približne tridsať miliónov mladých mužov nebude môcť vziať ženu v plodnom veku.

Umelo vytvorená nerovnováha pohlaví v Číne spôsobila vážne sociálne problémy, ako napríklad nárast sexuálneho zneužívania a prostitúcie, manželstiev uzavretých hlavne kvôli finančnému zisku a obchodovania so ženami.

6. Dôsledky útoku komunizmu na rodinu

Marx a ďalší komunisti využili javy ako cudzoložstvo, prostitúcia a nemanželské deti, aby dodali dôveryhodnosť svojim protimanželským a protirodinným teóriám – ako keby existencia takýchto nemorálností znamenala, že existujúce spoločenské normy sú skorumpované a pokrytecké.

Postupná degenerácia morálky, ktorá sa začala vo viktoriánskom období, narušila posvätnú inštitúciu manželstva a vzdialila ľudí od božieho učenia. Komunisti vyzývali ženy, aby kvôli údajnému osobnému šťastiu porušili manželskú prísahu. No výsledok bol práve opačný.

Komunistické „riešenie“ útlaku a nerovnosti nie je ničím iným ako zvrhnutím štandardov ľudskej morálky do pekelných hĺbok. Správanie, ktoré bolo kedysi všeobecne odsudzované a považované za ohavné a neodpustiteľné, sa stalo novou normou. V rámci komunistickej „rovnosti“ všetci kráčajú k rovnakému osudu – k záhube.

Duch komunizmu vytvoril mylné presvedčenie, že hriech nie je spôsobený degeneráciou morálky, ale sociálnym útlakom. Viedol ľudí k tomu, aby hľadali východisko v tom, že sa odvrátia od tradícií a odklonia sa od božského. Použil krásnu rétoriku slobody a oslobodenia na obhajobu feminizmu, homosexuality a sexuálnej zvrátenosti. Ženy boli zbavené dôstojnosti, muži zodpovednosti a posvätnosť rodiny bola pošliapaná, čím sa dnešné deti stali hračkami v rukách diabla.

Pôvodný článok

Prečítajte si aj