Svet Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu (V): Infiltrácia komunizmu na Západe
Obsah
1. Násilný a nenásilný komunizmus
2. Špionážna a dezinformačná vojna
3. Od „Novej dohody“ k progresivizmu
4. Kultúrna revolúcia na Západe
5. Protivojnové hnutie a hnutia za občianske práva
6. Americkí marxisti
7. Dlhý pochod inštitúciami
8. Politická korektnosť
9. Socializmus v Európe
10. Podľahnutie diablovým trikom
Úvod
Prezidentské voľby v USA v roku 2016 boli jedny z najdramatickejších za posledné desaťročia. Predvolebná kampaň bola plná zvratov, ktoré pretrvávali ešte dlho po voľbách. Víťaz Donald Trump, kandidát za Republikánsku stranu, sa ocitol v obkľúčení negatívnej mediálnej publicity a čelil protestom v mestách po celej krajine. Demonštranti držali transparenty s nápismi ako „Toto nie je môj prezident!“ a vyhlasovali, že Trump je rasista, sexista, xenofób či nacista. Ešte predtým, ako sa ujal vlády, sa objavili požiadavky na opakovanie volieb a vyhrážky so snahami o jeho odvolanie. Objavili sa aj požiadavky na prepočítanie hlasov a hrozby impeachmentu ešte pred jeho nástupom do funkcie.
Investigatívni novinári odhalili, že mnohé z týchto protestov boli vyvolané konkrétnymi záujmovými skupinami. Dokumentárny film floridského analytika Trevora Loudona s názvom America Under Siege: Civil War 2017 (Amerika v obkľúčení: Občianska vojna 2017) ukazuje, že významnú časť protestujúcich tvorili „profesionálni revolucionári“ s väzbami na komunistické a iné totalitné režimy, ako sú Severná Kórea, Irán, Venezuela alebo Kuba. Film tiež upozornil na úlohu dvoch prominentných amerických socialistických organizácií: stalinistickej Robotníckej svetovej strany (Workers World Party) a maoistickej Socialistickej organizácie Cesta slobody (Freedom Road Socialist Organization).[1]
Loudon, ktorý od 80. rokov skúmal komunistické hnutia, zistil, že ľavicové organizácie si za svoj hlavný cieľ infiltrácie a podvratnej činnosti zvolili Spojené štáty. Oblasti americkej politiky, vzdelávania, médií a podnikania sa pod vplyvom dobre umiestnených jednotlivcov čoraz viac posúvali smerom doľava. Aj keď ľudia na celom svete po skončení studenej vojny oslavovali triumf slobodného sveta, komunizmus nenápadne preberal verejné inštitúcie západnej spoločnosti a pripravoval sa na záverečný boj.
Komunizmus sa vo východných krajinách, ako je Sovietsky zväz alebo Čína, prejavuje ako totalitná vláda. V týchto krajinách dochádza k hromadnému zabíjaniu a ničeniu tradičnej kultúry. Avšak kontrolu nad Západom získava potichu a nepretržite, prostredníctvom podvratnej činnosti a dezinformácií. Rozkladá ekonomiku, politické procesy, sociálne štruktúry a morálnu štruktúru spoločnosti, aby priviedol ľudstvo k degenerácii a zániku.
Amerika je svetlom slobodného sveta a vykonáva úlohu svetovej polície, ktorá jej bola zverená nebesami. Bolo to práve zapojenie sa Spojených štátov do oboch svetových vojen, ktoré napokon rozhodlo o výsledku. Počas studenej vojny, keď Amerika čelila hrozbe jadrového vyhladenia, úspešne držala sovietsky blok pod kontrolou až do rozpadu komunistických režimov v Sovietskom zväze a vo východnej Európe. Úspešný americký experiment so slobodou a osvietenou vládou uchránil svet pred masovým ničením a nadvládou tyranských režimov.
Pri tvorbe Deklarácie nezávislosti a Ústavy Spojených štátov využili americkí otcovia zakladatelia svoje znalosti západných náboženstiev a filozofických tradícií. Tieto dokumenty uznávajú človeku za samozrejmé tie práva, ktoré mu udelil Stvoriteľ – počnúc slobodou viery a prejavu – a ustanovili princíp rozdelenia moci, aby zaručili republikánsky systém vlády.
Sloboda západného sveta je v priamom rozpore s cieľom komunizmu. Komunizmus sa síce maskuje krásnymi víziami kolektívnej, rovnostárskej spoločnosti, ale jeho cieľom je zotročiť a zničiť ľudstvo.
Keďže komunistické strany sa v západných krajinách nedostali k moci priamo, duch komunizmu sa usiluje ovládnuť Západ prostredníctvom podvratnej činnosti a infiltrovať svojich stúpencov do všetkých organizácií a inštitúcií. Na Západe existuje prinajmenšom päť hlavných síl, ktoré poháňajú komunistickú a ľavicovú podvratnú činnosť.
Prvou podvratnou silou bol Sovietsky zväz, ktorý založil komunistickú Tretiu internacionálu (Kominternu) s cieľom rozšíriť revolúciu do celého sveta.
Druhou boli miestne komunistické strany, ktoré spolupracovali so sovietskou Komunistickou stranou a Kominternou.
Treťou podvratnou silou bola hospodárska kríza a sociálne otrasy, ktoré v posledných desaťročiach podnietili mnohé západné vlády k prijatiu socialistickej politiky, čo viedlo k neustálemu posunu doľava.
Štvrtá podvratná sila vzišla od tých, ktorí sympatizovali s komunistickou stranou a socializmom a podporovali ho. Títo sympatizanti slúžili komunizmu ako piata kolóna „užitočných idiotov“ v západnej spoločnosti, pomáhali ničiť jej kultúru, zasievať morálnu degeneráciu a podkopávať legitímne vlády.
ČKS predstavuje piatu silu. Po tom, ako čínski komunisti uskutočnili ekonomickú reformu, ktorá sa začala v 80. rokoch, ČKS nadviazala politické, obchodné a kultúrne vzťahy, ktoré jej poskytli príležitosť infiltrovať sa na Západ.
Vzhľadom na samotnú zložitosť komunistických praktík nie je v možnostiach tejto práce poskytnúť komplexný opis ich infiltrácie na Západe. Pochopením všeobecných čŕt si však čitatelia môžu urobiť obraz o tom, ako toto zlo funguje a naučiť sa vidieť spoločné črty v mnohých rovinách jeho podvodného konania. Kvôli stručnosti táto kapitola ponúka len všeobecný prehľad o dosahu komunizmu v Spojených štátoch a v západnej Európe.
1. Násilný a nenásilný komunizmus
Vo všeobecnom povedomí je komunistická strana synonymom násilia – a to z dobrého dôvodu. To, že sa komunistické režimy v Rusku a v Číne dostali k moci prostredníctvom násilnej revolúcie a použili násilie ako nástroj represie, odvrátilo pozornosť od menej viditeľných foriem komunizmu. V Komunistickom manifeste Karl Marx a Friedrich Engels doslova uvádzajú: „Komunisti pokladajú za nedôstojné, aby tajili svoje názory a úmysly. Otvorene prehlasujú, že svoje ciele môžu dosiahnuť len násilným zvrhnutím celého doterajšieho spoločenského poriadku.“[2]
Podľa Marxa sa komunistická revolúcia mala začať vo vyspelých kapitalistických krajinách, ale Vladimír Lenin veril, že socializmus je možné vybudovať práve v Rusku, ktoré bolo vo svojom ekonomickom vývoji pomerne zaostalé. Ďalším významným Leninovým prínosom pre marxizmus bola jeho doktrína budovania strany, ktorá spočívala v osvojení si techník nátlaku, podvodu a násilia, ktoré sa používajú v zločineckých organizáciách, a ich oživení pomocou marxistickej sociálno-ekonomickej teórie. Podľa Lenina robotnícka trieda nie je schopná sama rozvíjať triedne povedomie alebo požadovať revolúciu, a preto ju musí k činnosti zmobilizovať vonkajšia sila. Aktéri revolúcie sa majú zorganizovať do vysoko disciplinovaného proletárskeho „predvoja“ – komunistickej strany.
Britská Fabiánska spoločnosť, založená v roku 1884, rok po Marxovej smrti, sa v boji za presadenie socializmu vydala inou cestou. Pôvodný erb spoločnosti zobrazoval vlka v ovčom rúchu a jej názov je odkazom na Quinta Fabia Maxima Verrucosusa, starovekého rímskeho generála a diktátora, ktorý sa preslávil svojou vyčkávacou taktikou vo vojne proti Kartágu. Prvý pamflet, ktorý skupina vydala, obsahoval poznámku, v ktorej sa píše: „Na správnu chvíľu si musíš počkať, tak ako to nanajvýš trpezlivo robil Fabius, keď bojoval proti Hannibalovi, hoci jeho odďaľovanie mnohí odsudzovali. Avšak keď príde čas, musíš tvrdo udrieť, práve tak ako Fabius, inak tvoje čakanie bude márne a bezvýsledné.“[3]
Na postupné nastolenie socializmu vymyslela Fabiánska spoločnosť stratégiu „prenikania“, aby sa infiltrovala do politiky, podnikania a občianskej spoločnosti. Fabiánska spoločnosť povzbudzuje svojich členov, aby presadzovali socialistické ciele tým, že sa pridajú k vhodným organizáciám a nadviažu kontakty s významnými osobnosťami, ako sú ministri vlády, vysokí administratívni úradníci, priemyselníci, dekani univerzít a cirkevní predstavitelia. Sidney Webb, hlavný člen spoločnosti, napísal:
Naša spoločnosť dôrazne trvá na tom, že socializmus nie je sekularizmus a vítame podporu mužov i žien z každého náboženstva, ako aj tých bez vyznania. Skutočným predmetom a cieľom všetkých rozumných kolektívnych činností je rozvoj individuálnej duše alebo svedomia, či charakteru. …Svoju propagandu sme neobmedzili ani na pozvoľna sa rozvíjajúcu Labouristickú stranu (Stranu práce – Labour Party), ani na tých, ktorí boli ochotní nazývať sa socialistami, ani na robotníkov, ani na žiadnu konkrétnu triedu. Naše návrhy sme jeden po druhom čo najpresvedčivejšie predkladali všetkým, ktorí ich chceli počúvať – konzervatívcom, keď sme sa k nim dokázali dostať, cirkvám a cirkevným zborom všetkých náboženstiev, rôznym univerzitám, liberálom aj radikálom, spolu s ostatnými socialistickými združeniami, a to za každých okolností. Nazvali sme to „prenikanie“ – a bol to dôležitý objav.[4]
Nenásilný komunizmus Fabiánskej spoločnosti, ako aj Leninov násilný komunizmus, mali rovnaký konečný cieľ, pričom Lenin nezavrhoval nenásilné metódy. Vo svojej knihe Detská choroba „ľavičiarstva“ v komunizme Lenin kritizoval komunistické strany západnej Európy, ktoré odmietali spolupracovať s tzv. „reakčnými“ odbormi alebo odmietali vstúpiť do „kapitalistického“ národného parlamentu. Lenin vo svojej knihe napísal: „Pre komunistu so správnym chápaním vlastných cieľov spočíva umenie politiky v správnom výpočte podmienok a okamihu, kedy môže proletársky predvoj úspešne prevziať moc. Musí sa rozhodnúť, kedy po tomto prevzatí moci bude tento predvoj schopný získať primeranú podporu dostatočne širokých vrstiev robotníckej triedy a neproletárskej pracujúcej masy a kedy bude schopný udržať, upevniť a rozšíriť svoju prevahu, vychovávať, vzdelávať a priťahovať stále širšie kruhy pracujúcich más.“[5]
Lenin opakovane zdôrazňoval, že komunisti musia skrývať svoje skutočné zámery. V snahe získať moc sa nevylučovali žiadne sľuby ani kompromisy. Inými slovami, aby dosiahli svoje ciele, museli byť bezohľadní. Na ceste k získaniu moci ruskí boľševici, ako aj čínske komunistické hnutie vo veľkej miere využívali násilie a podvody.
Brutalita sovietskych a čínskych komunistických režimov odvrátila pozornosť od nenásilného komunizmu na Západe. Fabiánska spoločnosť sa špecializovala na maskovanie. Vybrala si írskeho dramatika Bernarda Shawa, aby prozaickou rétorikou priblížil skutočné ciele nenásilného socializmu. Shaw na poslednej strane svojej knihy Sprievodca inteligentnej ženy socializmom a kapitalizmom napísal: „Tiež som celkom jasne povedal, že socializmus znamená buď rovnosť príjmov, alebo nič, a že v socializme by ste nemohli byť chudobní. Nasilu by vás kŕmili, šatili, ubytovávali, vzdelávali a zamestnávali, či by sa vám to páčilo, alebo nie. Ak by sa zistilo, že nemáte dostatočný charakter na to, aby ste stáli za všetku túto námahu, mohli by vás prípadne láskavo popraviť.“[6]
Tak ako sa leninskému režimu môže niekedy zdať vhodné obmedziť otvorenú brutalitu svojej vlády, ani západné komunistické strany a ich rôzne frontové organizácie sa nebránia použitiu násilia a iných zločineckých praktík, ak to napomáha ich politickej agende.
2. Špionážna a dezinformačná vojna
Komunizmus považuje národ za utláčateľský konštrukt triednej spoločnosti, preto sa snaží odstrániť pojmy ako vlastenectvo a národná lojalita. V Komunistickom manifeste Marx a Engels vyhlasujú, že „pracujúci ľud nemá vlasť“. Manifest sa končí slovami: „Robotníci všetkých krajín, spojte sa!“
Boľševici pod vedením Lenina založili prvý socialistický režim na svete a okamžite založili Kominternu (Komunistickú internacionálu), aby podnietili socialistickú revolúciu na celom svete. Cieľom Sovietskeho zväzu a Kominterny bolo zvrhnúť legitímne režimy všetkých národov sveta a nastoliť socialistickú svetovú diktatúru proletariátu.
Komunistické strany po celom svete vyhľadávali usmernenie od Kominterny a prijímali od nej finančné prostriedky a školenia. Vďaka zdrojom obrovského impéria, ako bol Sovietsky zväz, verbovali boľševici aktivistov po celom svete a školili ich, aby vykonávali podvratné operácie vo svojich krajinách.
Komunistická strana USA (CPUSA), založená v roku 1919, bola jednou z takýchto organizácií, ktoré nasledovali Kominternu a boľševikov. Hoci sa samotná Komunistická strana USA nikdy nestala významnou politickou silou, jej vplyv na Spojené štáty bol napriek tomu významný. Komunistická strana USA sa spolčila s aktivistami a aktivistickými organizáciami s cieľom infiltrovať robotnícke a študentské hnutia, cirkev a vládu.
Fred Schwartz, priekopník amerického antikomunistického myslenia, uviedol koncom 50. rokov pred Výborom snemovne reprezentantov pre neamerickú činnosť: „Akýkoľvek pokus posudzovať vplyv komunistov na základe ich počtu je ako pokúsiť sa určiť spoľahlivosť lodného trupu porovnávaním deravej plochy s plochou, ktorá je neporušená. Jedna diera môže potopiť loď. Komunizmus je teória disciplinovanej hŕstky, ktorá ovláda a riadi ostatných. Jeden človek na dôležitom poste môže ovládať a manipulovať tisíce ďalších.“[7]
Dnes je už známe, že počas druhej svetovej vojny pôsobili vo vláde USA sovietski agenti. Napriek antikomunistickým snahám senátora Josepha McCarthyho boli tieto fakty pred verejnosťou utajované alebo zahmlievané ľavicovými politikmi, akademikmi a ľavicovými médiami.
V 90. rokoch americká vláda sprístupnila „Venonské spisy“, zbierku sovietskych správ dešifrovaných americkou rozviedkou počas druhej svetovej vojny. Tieto dokumenty ukazujú, že v americkej vláde pracovalo minimálne tristo sovietskych špiónov, a boli dokonca aj medzi vysoko postavenými úradníkmi Rooseveltovej vlády, ktorí mali prístup k prísne tajným informáciám. Ďalší agenti využívali svoje pozície na ovplyvnenie formovania americkej politiky a štátnych záležitostí. Medzi tými, ktorí boli odhalení ako sovietski špióni, boli úradník amerického ministerstva financií Harry Dexter White, úradník ministerstva zahraničných vecí Alger Hiss a manželia Julius a Ethel Rosenbergovi, ktorí boli popravení na elektrickom kresle za vynášanie armádnych tajomstiev a atómových technológií do Sovietskeho zväzu.
Komunikácia zachytená a dešifrovaná v rámci projektu Venona bola len špičkou ľadovca. Celý rozsah sovietskej infiltrácie do vlády USA zostáva neznámy. Niektorí sovietski agenti mali ako vysokopostavení americkí úradníci možnosť ovplyvňovať dôležité politické rozhodnutia.
Alger Hiss, ktorý pôsobil ako riaditeľ Úradu pre špeciálne politické záležitosti ministerstva zahraničných vecí, zohral kľúčovú úlohu ako poradca prezidenta Franklina D. Roosevelta počas Jaltskej konferencie na konci druhej svetovej vojny. Pomáhal určovať povojnové územné usporiadanie, vypracúvať Chartu OSN, rozhodovať o výmene zajatcov a podobne.
Harry Dexter White bol dôveryhodným poradcom ministra financií Henryho Morgenthaua ml., ktorý sa podieľal na vytvorení medzinárodnej finančnej dohody z Bretton Woods v roku 1944 a bol jedným z tvorcov Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. White nabádal Čínsku národnú stranu (Kuomintang), aby na čínskom ministerstve financií obsadila do vysokej funkcie tajného člena ČKS Ťi Čao-tinga. Ťi sa ujal funkcie v roku 1941 a bol tvorcom katastrofálnych menových reforiem, ktoré poškodili povesť Kuomintangu a prospeli vzostupu ČKS.[8] Niektorí historici tvrdia, že vplyv sovietskych špiónov a ich ľavicových sympatizantov v zahraničnej politike USA viedol k tomu, že Spojené štáty po druhej svetovej vojne ukončili vojenskú pomoc Kuomintangu počas čínskej občianskej vojny. Pevninská Čína v dôsledku toho upadla do rúk ČKS.[9]
Whittaker Chambers, sovietsky informátor a spolupracovník Komunistickej strany USA, ktorý neskôr dezertoval a svedčil proti iným špiónom, vypovedal: „Agenti nepriateľskej mocnosti boli v pozícii, ktorá im umožňovala robiť oveľa viac, než len kradnúť dokumenty. Boli schopní ovplyvniť zahraničnú politiku národa v záujme jeho úhlavného nepriateľa. A to nielen vo výnimočných prípadoch, … ale muselo sa to diať aj pri ohromujúcom množstve každodenných rozhodnutí.“[10]
Jurij Bezmenov, agent KGB, ktorý v roku 1970 dezertoval na Západ, vo svojich spisoch a rozhovoroch rozoberal sovietske metódy podvratnej činnosti. Podľa Bezmenova, špióni v štýle Jamesa Bonda z popkultúry, ktorí vyhadzujú do vzduchu mosty alebo sa zakrádajú a kradnú tajné dokumenty, sa veľmi líšia od tých skutočných. Na tradičné špionážne operácie bolo vyčlenených len 10 až 15 % personálu a zdrojov KGB, pričom zvyšok pracoval na ideologickej podvratnej činnosti.
Bezmenov, alias Thomas Schuman, poznamenal, že podvratná činnosť prebieha v štyroch štádiách: demoralizácia, destabilizácia, kríza a „normalizácia“. Prvé štádium, ktoré trvá po dobu nevyhnutnú na vychovanie jednej generácie, spočíva v demoralizácii a rozvrátení spoločenského ponímania reality v nepriateľskej krajine; druhé sa zameriava na uvrhnutie spoločnosti do chaosu; a tretie podnecuje krízu, ktorá vedie k občianskej vojne, revolúcii alebo zahraničnej invázii. Tieto kroky vrcholia štvrtou a poslednou fázou „normalizácie“ – teda prechodom krajiny pod komunistickú kontrolu.
Bezmenov vymenoval tri oblasti podvratnej činnosti alebo demoralizácie v rámci prvého štádia, a to oblasť myšlienok, štruktúry a spoločenského života. Myšlienková oblasť pokrýva náboženstvo, vzdelávanie, médiá a kultúru. Pod štruktúry patrí štátna správa, právny systém, orgány činné v trestnom konaní, ozbrojené sily a diplomacia. Oblasť spoločenského života zahŕňa rodinu a komunitu, zdravie, ako aj vzťahy medzi ľuďmi rôznych rás a spoločenských tried.
Bezmenov uviedol príklad, ako sa manipulovalo s konceptom rovnosti s cieľom vyvolať nepokoje. Agenti mali za úlohu propagovať rovnostárstvo, aby v ľuďoch vyvolali pocit nespokojnosti s ich politickou a ekonomickou situáciou. Aktivizmus a občianske nepokoje mali viesť k tomu, že ekonomika uviazne na mŕtvom bode, čo ešte viac zhoršilo pracovné a kapitálové vzťahy v prehlbujúcom sa cykle destabilizácie. Následne to vyvrcholilo revolúciou alebo inváziou komunistických síl.[11]
V roku 1978 dezertoval do Spojených štátov zo sovietského bloku Ion Mihai Pacepa, najvyššie postavený dôstojník rozviedky. Odhalil stratégie, ktoré použili komunistické režimy v rámci vedenia psychologickej a dezinformačnej vojny proti západným krajinám s cieľom uskutočniť prvé štádium. Podľa Pacepu bolo účelom dezinformácií zmeniť u ľudí ich referenčný rámec vnímania. Ak dôjde k zmanipulovaniu ideologických hodnôt ľudí, nebudú schopní pochopiť alebo prijať pravdu, dokonca ani keby im boli predložené priame dôkazy.[12]
Bezmenov uviedol, že prvé štádium ideologického rozvratu zvyčajne trvá pätnásť až dvadsať rokov, čo je čas potrebný na vychovanie novej generácie. Druhé štádium trvá dva až päť rokov, zatiaľ čo tretie štádium už len dva až šesť mesiacov. V rozhovore, ktorý Bezmenov poskytol v roku 1984, povedal, že prvá fáza bola realizovaná vo väčšom rozsahu, než sovietske riadiace orgány pôvodne očakávali.
Z výpovedí mnohých sovietskych špiónov a pracovníkov rozviedky, ako aj z odtajnených dokumentov z obdobia studenej vojny vyplýva, že hnacou silou kontrakultúrneho hnutia v 60. rokoch bola infiltrácia a taktika podvratnej činnosti.
V roku 1950 začal McCarthy odhaľovať rozsah komunistickej infiltrácie naprieč americkou vládou a spoločnosťou. O štyri roky neskôr však senát odhlasoval jeho odvolanie a vládna iniciatíva zbaviť sa komunistického vplyvu sa tak zastavila. McCarthyizmus je dnes synonymom politického prenasledovania – čo svedčí o tom, že ľavica úspešne získala prevahu v ideologickom boji.
Hrozba komunistickej infiltrácie sa nezmenšila ani po rozpade Sovietskeho zväzu a skončení studenej vojny. Ľavica zubami nechtami bojuje o to, aby ochránila cudzoložníkov, obhajcov potratov, zločincov a komunistov, zatiaľ čo podporuje anarchiu a stavia sa proti civilizácii.
3. Od „Novej dohody“ k progresivizmu
Dňa 24. októbra 1929 zavládla na newyorskej burze panika a zobchodovalo sa rekordných 12,9 milióna akcií. Kríza sa rozšírila z finančného sektora na celé hospodárstvo a následná Veľká hospodárska kríza neušetrila ani priemyselné, ani rozvojové krajiny sveta. Miera nezamestnanosti v USA, ktorá v roku 1929 predstavovala tri percentá, sa do roku 1933 vyšplhala na štvrtinu pracovnej sily. Priemyselná výroba vo veľkých priemyselných krajinách, okrem Sovietskeho zväzu, klesla v priemere o 27%.[13]
Začiatkom roka 1933, v priebehu prvých 100 dní od Rooseveltovej inaugurácie, bolo predložených mnoho návrhov zákonov týkajúcich sa problematiky riešenia krízy. Tieto politické opatrenia zvýšili zásahy vlády do hospodárstva, pričom Kongres prijal významné reformy vrátane Zákona o núdzovom bankovníctve, Zákona o poľnohospodárskych úpravách, Národného zákona o obnove priemyslu a Zákona o sociálnom zabezpečení. Hoci Rooseveltova „Nová dohoda“ v dôsledku vypuknutia druhej svetovej vojny v podstate zanikla, mnohé inštitúcie a organizácie, ktoré vznikli v tomto období, pokračujú vo formovaní americkej spoločnosti dodnes.
Roosevelt vydal ročne v priemere viac výkonných nariadení ako ktorýkoľvek iný prezident USA. Napriek tomu však miera nezamestnanosti v USA neklesla pod dvojciferné číslo až do roku 1941, kedy už prebiehala vojna. Skutočným účelom „Novej dohody“ bolo nasmerovanie vlády USA na cestu vysokého zdanenia, prebujneného vládneho aparátu a ekonomického intervencionizmu.
Konzervatívny mysliteľ Dinesh D’Souza vo svojej knihe z roku 2017 The Big Lie: Exposing the Nazi Roots of the American Left (Veľká lož: Odhalenie nacistických koreňov americkej ľavice) uvádza, že Zákon o národnej priemyselnej obnove, ktorý tvoril ústredný bod Rooseveltovej Novej dohody, v podstate znamenal koniec voľného trhu v USA.[14]
Podľa knihy FDR ‚s Folly (Pochabosť FDR), ktorú v roku 2003 napísal historik Jim Powell, sa Veľká hospodárska kríza vplyvom tzv. Novej dohody skôr predĺžila, než ukončila: Zákon o sociálnom zabezpečení a pracovné zákony ešte viac prehĺbili nezamestnanosť, zatiaľ čo vysoké dane zaťažili zdravé podniky atď.[15] Ekonóm a nositeľ Nobelovej ceny, Milton Friedman, ocenil Powellovu prácu týmito slovami: „Pravda je taká, ako to Powell bez najmenších pochybností preukázal, že Nová dohoda sťažila zotavenie z krízy, predĺžila a zvýšila nezamestnanosť a pripravila pôdu pre vznik ešte invazívnejšej a finančne nákladnejšej vlády.“[16]
Prezident Lyndon Johnson, ktorý nastúpil do funkcie po atentáte na prezidenta Johna F. Kennedyho v roku 1963, vo svojej Správe o stave únie vyhlásil „totálnu vojnu proti chudobe a nezamestnanosti“ a následne spustil národné sociálne programy tzv. Veľkej spoločnosti (Great Society). V krátkom čase Johnson vydal sériu výkonných nariadení, zriadil nové vládne agentúry, posilnil sociálny štát, zvýšil dane a dramaticky rozšíril právomoci vlády.
Je pritom zaujímavé sledovať podobnosť medzi Johnsonovými administratívnymi opatreniami a cieľmi, ktoré sa v tom čase uvádzali v komunistickej literatúre. Bývalý generálny tajomník Komunistickej strany USA Gus Hall povedal: „Komunistický postoj k programu Veľkej spoločnosti možno vyjadriť starým príslovím, že dvaja ľudia spiaci v tej istej posteli môžu mať rozdielne sny… My tieto opatrenia podporujeme, pretože snívame o socializme.“
Komunistická strana USA síce podporovala iniciatívu Veľkej spoločnosti, ale jej zámer sa líšil od Johnsonovho. Kým cieľom Johnsonovej administratívy bolo zlepšenia situácie v Spojených štátoch v rámci demokratického systému, snahou Komunistickej strany bolo postupnými krokmi vmanévrovať Spojené štáty do socializmu.
Najvážnejšie dôsledky iniciatívy „Veľkej spoločnosti“ a „vojny proti chudobe“ sa prejavili v troch oblastiach: Zvýšili mieru závislosti od sociálnych dávok, odradili ľudí od toho, aby sa zamestnali a poškodili štruktúru rodiny. Politika sociálneho zabezpečenia uprednostňovala neúplné rodiny, čím podporovala rozvody a nemanželské deti. Podľa štatistík bola miera nemanželských pôrodov v roku 1940 3,8 % a do roku 1965 sa zvýšila až na 7,7 %. V roku 1990, dvadsaťpäť rokov po zavedení reformy „Veľkej spoločnosti“, bol tento údaj 28 % a následne do roku 2012 vzrástol na 40 %.[17] Tieto politické opatrenia neúmerne postihli menšiny, najmä Afroameričanov.
Oslabenie rodiny malo ďalekosiahle dôsledky, ako napríklad generačnú chudobu, prudký nárast kriminality, zvýšenie finančného zaťaženia štátu, pokles úrovne vzdelanosti rodín a mentalitu nárokov na sociálne dávky, čo viedlo k vyššej miere dobrovoľnej nezamestnanosti.
Situáciu vystihuje citát, ktorý sa pripisuje škótskemu historikovi a právnikovi, lordovi Alexandrovi Fraserovi Tytlerovi: „Demokracia nemôže existovať ako trvalá forma vlády. Môže existovať len dovtedy, kým väčšina nezistí, že si môže sama odhlasovať dávky zo štátnej pokladnice. Potom táto väčšina zakaždým volí kandidáta, ktorý sľubuje najväčšie dávky zo štátnej pokladnice, čo má za následok, že demokracia sa zrúti kvôli uvoľnenej fiškálnej politike, po ktorej vždy nasleduje vláda diktatúry a následne vláda monarchie.“[18] Istá podoba tohto citátu sa niekedy pripisuje aj francúzskemu historikovi Alexisovi de Tocquevillovi.
Ako hovorí jedno čínske príslovie: „Cesta od šetrnosti k márnotratnosti je ľahká, no cesta od márnotratnosti k šetrnosti je ťažká.“ Keď si ľudia vytvoria závislosť od sociálnych dávok, pre vládu je takmer nemožné znížiť rozsah a druhy dávok. Západný sociálny systém sa zmenil na politický bludný kruh, z ktorého politici a úradníci nevedia nájsť východisko.
V 70. rokoch sa krajná ľavica vzdala revolučných pojmov, ktoré držali Američanov v strehu, a nahradila ich neutrálnejšie znejúcimi pojmami ako „liberalizmus“ a „progresivizmus“. Ľuďom, ktorí žili v komunistických krajinách, nie sú tieto pojmy cudzie, keďže komunistické strany dlho používali pojem „pokrok“ ako akési synonymum pre „komunizmus“. Napríklad výrazom „pokrokové hnutie“ sa označovalo „komunistické hnutie“ a pojmom „pokrokoví intelektuáli“ boli označovaní „prokomunistickí jednotlivci“ alebo tajní členovia komunistickej strany.
Liberalizmus sa od progresivizmu v zásade nelíši, keďže nesie rovnaké konotácie v podobe vysokých daní, rozsiahleho sociálneho zabezpečenia, veľkej vlády, odmietavého postoja k náboženstvu, morálke a tradíciám, zneužívania „politickej korektnosti“ a „sociálnej spravodlivosti“ ako politických zbraní, ako aj v podobe militantnej propagácie feminizmu, homosexuality, sexuálnej zvrátenosti a podobne.
Nemáme v úmysle ukazovať prstom na žiadneho jednotlivca alebo politickú osobnosť, keďže je skutočne ťažké vypracovať správne analýzy a posúdenia uprostred zložitého historického vývoja. Je zrejmé, že duch komunizmu pôsobí na Východe aj na Západe od začiatku 20. storočia. Hneď ako násilná revolúcia uspela na Východe, rozšírila vplyv komunizmu aj na západné vlády a spoločnosti, čím ich posúvala čoraz viac doľava.
Od obdobia Veľkej hospodárskej krízy sa v Spojených štátoch stále viac presadzovala socialistická politika, pričom ateizmus a materializmus narúšali morálnu štruktúru americkej spoločnosti. Ľudia sa vzdialili od Nebies a od tradičnej morálky, čo oslabilo ich schopnosť brániť sa voči klamstvám.
4. Kultúrna revolúcia na Západe
60. roky 20. storočia, prelomový okamih novodobej histórie, priniesli bezprecedentné kontrakultúrne hnutie, ktoré drasticky prenikalo z Východu na Západ. Na rozdiel od kultúrnej revolúcie ČKS sa západné hnutie kontrakultúry javilo chaoticky, pretože sa zameriavalo na rôzne ciele, alebo lepšie povedané, nemalo žiaden konkrétny cieľ.
Od polovice 60. až do polovice 70. rokov boli prevažne mladí aktéri kontrakultúrneho hnutia motivovaní rôznymi ideálmi. Niektorí boli proti vojne vo Vietname, niektorí bojovali za občianske práva, ďalší obhajovali feminizmus a odsudzovali patriarchát, iní sa zase zasadzovali za práva homosexuálov. Všetko završovala oslnivá plejáda hnutí proti tradíciám a autoritám, ktoré obhajovali sexuálnu slobodu, hedonizmus, drogy a rokenrolovú hudbu.
Cieľom tejto západnej kultúrnej revolúcie bolo zničiť kresťanskú civilizáciu a jej tradičnú kultúru. Hoci sa tento medzinárodný kultúrny posun mohol javiť chaoticky a neusporiadane, pramenil z komunizmu. Mnohí účastníci hnutia kontrakultúry vyznávali „Tri M“ – Marxa, Marcuseho a Mao Ce-tunga.
Herbert Marcuse bol kľúčovým členom Frankfurtskej školy, skupiny marxistických intelektuálov spojených s Inštitútom pre sociálny výskum, ktorý bol prvýkrát založený v roku 1923 na vtedajšej Frankfurtskej univerzite. Jej zakladatelia používali koncept „kritickej teórie“ na útok proti západnej civilizácii a na uplatnenie marxizmu v kultúrnej sfére.
Jedným zo zakladateľov Frankfurtskej školy bol maďarský marxista György Lukács. Vyhlásil, že cieľom tejto školy je zodpovedať otázku: „Kto nás môže zachrániť pred západnou civilizáciou?“[19] Túto otázku rozpracoval podrobnejšie tvrdiac, že Západ je vinný zo spáchania zločinov genocídy voči každej civilizácii a kultúre, na ktorú narazil. Americká a západná civilizácia sú podľa Lukácsa najväčším svetovým zdrojom rasizmu, sexizmu, politického nativizmu, xenofóbie, antisemitizmu, fašizmu a narcizmu. Takýto myšlienkový naratív vydláždil cestu „politickej korektnosti“ na dnešnom Západe.
V roku 1935 sa marxisti z Frankfurtskej školy presťahovali do Spojených štátov a stali sa súčasťou Kolumbijskej univerzity v New Yorku. To im umožnilo šíriť svoje teórie na americkej pôde. Za pomoci ďalších ľavicových intelektuálov pokazili niekoľko generácií americkej mládeže.
Marcuseho teórie, ktoré kombinovali marxizmus s freudovským pansexualizmom, boli katalyzátorom hnutia za sexuálnu slobodu. Marcuse veril, že potláčanie vlastnej prirodzenosti v kapitalistickej spoločnosti bráni oslobodeniu sa a získaniu slobody. Preto bolo potrebné postaviť sa proti všetkým tradičným náboženstvám, morálke, poriadku a autoritám, aby sa spoločnosť premenila na utópiu neobmedzenej a bez námahy získanej rozkoše.
Marcuseho slávne dielo z roku 1955 Eros a civilizácia: Filozofické skúmanie Freuda zastáva dôležité miesto medzi obrovským množstvom diel Frankfurtskej školy z dvoch konkrétnych dôvodov. Po prvé, kniha spája myšlienky Marxa a Freuda, pričom Marxovu kritiku politiky a ekonomiky premieňa na kritiku kultúry a psychológie. Po druhé, kniha vytvára most medzi frankfurtskými teoretikmi a mladými čitateľmi, čo napomohlo ku vzniku kultúrnej revolte v 60. rokoch.
Marcuse uviedol, že kontrakultúrne hnutie môžeme nazvať „kultúrnou revolúciou, pretože protest je namierený proti celému kultúrnemu zriadeniu vrátane morálky v existujúcej spoločnosti.“ Pokračoval: „Jednu vec môžeme povedať s úplnou istotou: tradičná predstava revolúcie a tradičná revolučná stratégia patria minulosti. Tieto myšlienky sú staromódne. … To, čo musíme podniknúť my, je postupné rozloženie systému.“[20]
Len málokto z rebelujúcej mládeže dokázal pochopiť spletité teórie Frankfurtskej školy, ale Marcuseho myšlienky boli jednoduché: buďte proti tradíciám, proti autoritám a proti morálke. Bez zábran sa oddávajte sexu, drogám a rokenrolu. Dokonca vymyslel frázu: „Milujte sa, nebojujte.“ („Make love, not war.“) Ak človek odporoval všetkým autoritám a spoločenským normám, bol považovaný za účastníka „vznešenej“ revolúcie. Stať sa revolucionárom bolo také jednoduché a ľahké, preto niet divu, že toto hnutie v tom čase priťahovalo toľko mladých ľudí.
Je potrebné zdôrazniť, že hoci mnohí z rebelujúcich mladých ľudí jednali z vlastnej vôle, mnohí z najradikálnejších študentských vodcov hnutia boli vyškolení a riadení komunistami zo zahraničia. Napríklad, vodcovia americkej študentskej aktivistickej organizácie Študenti za demokratickú spoločnosť (SDS) boli podľa správ FBI vyškolení kubánskymi špionážnymi agentmi.
Protivojnové študentské protesty boli priamo organizované a podnecované komunistickými skupinami. Jednou z týchto skupín bola krajne ľavicová organizácia Weather Underground, ktorá vstúpila do hry hneď po rozpade SDS v roku 1969.
Vo svojom vyhlásení v tom istom roku Weather Underground použila nasledujúci citát: „Rozpor medzi revolučnými národmi Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky a imperialistami na čele so Spojenými štátmi je najväčším rozporom v súčasnom svete. Rozvinutie tohto rozporu podnecuje boj ľudí na celom svete proti americkému imperializmu a jeho prisluhovačom.“
To boli slová Lin Piaoa, vtedajšieho druhého najmocnejšieho vodcu komunistickej Číny, z jeho série článkov „Nech žije víťazstvo ľudovej vojny!“.[21]
Tak ako kultúrna revolúcia spôsobila nenávratné škody tradičnej čínskej kultúre, hnutie kontrakultúry spôsobilo kolosálny rozvrat v západnej spoločnosti. Po prvé, znormalizovalo veľa subkultúr, ktoré pôvodne patrili k nižším vrstvám spoločnosti alebo boli deviantnými variantmi mainstreamovej kultúry. Sexuálne oslobodenie, drogy a rock and roll rýchlo narušili morálne hodnoty mládeže a zmenili ich na ničivú silu, ktorá sa stavala proti Bohu, proti tradíciám a proti spoločnosti.
Po druhé, hnutie kontrakultúry vytvorilo precedens chaotického aktivizmu a podporilo vytvorenie širokej škály protispoločenských a protiamerických spôsobov myslenia, čím pripravilo pôdu pre následné pouličné protesty a kultúrnu vojnu.
Po tretie, mladí ľudia 60. rokov po ukončení aktivistického životného štýlu nastúpili na univerzity a výskumné inštitúty, získali magisterské a doktorandské tituly a zaradili sa do hlavného prúdu americkej spoločnosti. Marxistický svetonázor a jeho hodnoty vniesli do vzdelávania, médií, ako aj do politiky a podnikania, čím podporili šírenie nenásilnej revolúcie po celej krajine.
Od roku 1980 sa ľavica do veľkej miery chopila moci a vytvorila si oporné body v hlavných médiách, v akademickej sfére a v Hollywoode. Prezidentstvo Ronalda Reagana tento trend na krátky čas zvrátilo, aby sa potom v 90. rokoch opäť naplno rozbehol a v uplynulých rokoch zaznamenal najväčší rozmach.
5. Protivojnové hnutie a hnutia za občianske práva
V románe Georga Orwella „1984“ sa jedno zo štyroch hlavných ministerstiev Oceánie nazýva Ministerstvo mieru a dohliada na vojenské záležitosti strany. Obrátený význam názvu ministerstva odráža stratégiu, ktorú komunisti často využívajú: Keď je naša sila menšia ako sila nepriateľa, treba vyhlásiť, že si želáme mier. Podanie olivovej ratolesti je najlepší spôsob, ako zakryť bezprostredne hroziaci útok.
Sovietsky zväz a ďalšie komunistické krajiny sa ukázali ako zdatní vykonávatelia tejto stratégie, ktorú používajú pri infiltrovaní a odzbrojovaní Západu. Bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny – v čase, keď boli Spojené štáty stále jedinou krajinou, ktorá vyrábala a rozmiestňovala atómové bomby – vznikla Svetová rada mieru. Jej prvým predsedom bol francúzsky fyzik Frédéric Joliot-Curie, člen francúzskej komunistickej strany.
Po obrovských stratách vo vojne začal Sovietsky zväz agresívne presadzovať svetový mier ako stratégiu na odvrátenie tlaku Západu. Svetovú radu mieru priamo ovplyvňoval sovietsky Výbor na obranu mieru, čo bola organizácia spojená so sovietskou komunistickou stranou. Rada viedla celosvetovú kampaň, v ktorej hlásala, že Sovietsky zväz je mierumilovný národ, a odsudzovala Spojené štáty ako hegemóna podnecujúceho vojnu. „Boj za mier“, fráza podporovaná vysokopostaveným sovietskym predstaviteľom a ideologickým vodcom Michailom Suslovom, sa stala pevnou súčasťou sovietskej rétoriky.
„Súčasné protivojnové hnutie svedčí o vôli a pripravenosti najširších ľudových más chrániť mier a zabrániť agresorom, aby uvrhli ľudstvo do priepasti ďalšieho vraždenia,“ napísal Suslov vo svojom propagandistickom traktáte z roku 1950. „Teraz je úlohou premeniť túto vôľu más na aktívne, konkrétne kroky zamerané na zmarenie plánov a opatrení anglo-amerických podnecovateľov vojny.“[22]
„Svetový mier“ sa stal jednou z komunistických frontových línií v rámci vojny o verejnú mienku namierenej proti slobodnému svetu. Sovietsky zväz sponzoroval množstvo organizácií a skupín na presadzovanie komunistických cieľov, ako napríklad Svetovú federáciu odborových zväzov, Medzinárodnú demokratickú federáciu žien, Medzinárodnú federáciu novinárov, Svetovú federáciu demokratickej mládeže a Svetovú federáciu vedeckých pracovníkov.
Vladimir Bukovskij, popredný sovietsky disident, v roku 1982 napísal, že „členovia staršej generácie si ešte stále pamätajú pochody, zhromaždenia a petície z 50. rokov. …Dnes už nie je žiadnym tajomstvom, že celá kampaň bola organizovaná, riadená a financovaná z Moskvy cez takzvaný Mierový fond a Sovietmi ovládanú Svetovú radu mieru.“[23]
Hall, generálny tajomník Komunistickej strany USA vyhlásil: „Je potrebné rozšíriť boj za mier, pozdvihnúť jeho úroveň, zapojiť doň oveľa viac ľudí, urobiť z neho záležitosť každej komunity, každej ľudovej organizácie, každého odborového zväzu, každého kostola, každého domu, každej ulice, každého miesta, kde sa zhromažďuje náš ľud.“[24]
Sovieti presadzovali hnutie „boja za mier“ počas celej studenej vojny. Stanislav Lunev, bývalý dôstojník sovietskej vojenskej rozviedky GRU, ktorý v roku 1992 dezertoval do Spojených štátov, povedal, že „GRU a KGB pomáhali financovať takmer každé protivojnové hnutie a organizáciu v Amerike a v zahraničí.“[25]
Ronald Radosh, bývalý marxista a aktivista počas hnutia proti vojne vo Vietname, priznal: „Naším zámerom nebolo ani tak ukončiť vojnu, ako skôr využiť protivojnové nálady na vytvorenie nového revolučného socialistického hnutia na domácej pôde [v USA]“.[26]
Posledné veľké protivojnové hnutie presadzované Sovietmi sa uskutočnilo začiatkom 80. rokov, keď Spojené štáty rozmiestnili v Európe jadrové rakety stredného doletu. Protivojnoví demonštranti požadovali, aby Spojené štáty aj Sovietsky zväz obmedzili svoj jadrový arzenál, a v roku 1987 bola vytvorená Zmluva o jadrových silách stredného doletu. Vzhľadom na nedostatok slobody prejavu a politickej transparentnosti v sovietskom bloku mohli byť podmienky zmluvy účinne zaručené len na demokratickom Západe. Po skončení studenej vojny organizácie s komunistickými alebo radikálne ľavicovými väzbami naďalej zohrávali významnú úlohu pri riadení amerického protivojnového hnutia, najmä po začatí vojny proti terorizmu.[27]
Komunisti sa snažili zmocniť aj amerického hnutia za občianske práva. Už koncom 20. rokov bola Komunistická robotnícka strana Ameriky presvedčená o tom, že medzi čiernymi Američanmi existuje veľký potenciál pre revolúciu.[28] Komunistická propagandistická príručka vydaná v roku 1935 s názvom Černosi v sovietskej Amerike navrhovala rasovú revolúciu na Juhu vrátane vytvorenia černošskej republiky, ktorá by sa spojila s celkovou proletárskou revolúciou.[29]
Niektoré skupiny v hnutí za občianske práva získali v 60. rokoch podporu sovietskych a čínskych komunistických strán. Extrémistické Revolučné akčné hnutie a maoistická Strana čiernych panterov boli podporované alebo priamo ovplyvňované ČKS. V lete roku 1965 bolo niekoľko amerických miest sužovaných rasovými nepokojmi. Keď Leonard Patterson vystúpil z Komunistickej strany USA, svedčil o tom, že tí, ktorí viedli násilné afroamerické organizácie, sa tešili silnej podpore americkej komunistickej strany. Spolu s Hallom absolvovali výcvik v Moskve.[30]
Či už z hľadiska organizačnej štruktúry alebo ideologického programu, Strana čiernych panterov vzhliadala k ČKS ako ku svojmu vzoru a používala slogany typu Maových výrokov „politická moc vychádza z hlavne pušky“ a „všetka moc patrí ľudu“. Maova Malá červená kniha bola povinným čítaním pre všetkých členov. Rovnako ako ČKS, aj Čierni panteri obhajovali násilnú revolúciu. Jeden z vodcov strany, Eldridge Cleaver, predpovedal v roku 1968 vlnu teroru, násilia a partizánskej vojny. Na mnohých zhromaždeniach Čiernych panterov účastníci mávali Malou červenou knižkou, čím napodobňovali Červené gardy, ktoré robili to isté v Číne.[31]
Hnutie za občianske práva úspešne vnieslo problematiku rasových pomerov do verejnej diskusie a pomohlo Američanom zaceliť niektoré z najhlbších rozdelení národa mierovými prostriedkami, ako sú legislatíva, demonštrácie, bojkoty a osveta. Ľavicoví revolucionári však naďalej používajú rasový konflikt ako odrazový mostík pre svoju radikálnu agendu.[32]
6. Americkí marxisti
Keď bolo v 60. rokoch protestné hnutie mládeže na Západe v plnom prúde, istý radikálny aktivista odmietol ich naivitu, úprimnosť a idealizmus. „Ak skutočný radikál zistí, že mať dlhé vlasy vytvára psychologické bariéry v komunikácii a organizácii, ostrihá sa,“ povedal. Tým mužom bol Saul Alinsky, aktivista, organizátor a autor, ktorý sa stal „para-komunistickým“ agitátorom s tým najzhubnejším vplyvom na dlhé desaťročia.
Dôvod, prečo je výstižné nazývať Alinského termínom „para-komunista“, je ten, že na rozdiel od starej ľavice (politických ľavičiarov) z 30. rokov a novej ľavice (kultúrnych ľavičiarov) zo 60. rokov, Alinsky odmietal afirmatívne opísať svoje politické ideály. Jeho všeobecný názor bol taký, že svet sa skladá z „tých, čo majú“, „tých, čo majú málo, a chcú viac“ a „tých, čo nemajú“. Vyzýval „tých, čo nemajú“, aby sa akýmikoľvek prostriedkami vzbúrili proti „tým, čo majú“ a aby sa zmocnili bohatstva a moci s cieľom vytvoriť úplne „rovnoprávnu“ spoločnosť a zničiť existujúci spoločenský systém. Preto bol nazývaný „Leninom“ alebo „Sun-c’-om“ postkomunistickej ľavice.[33]
Alinsky nielenže chválil komunistických diktátorov, akými boli Lenin a Fidel Castro, ale vyhlásil aj svoju vernosť diablovi. V jeho knihe Pravidlá pre radikálov, ktorá vyšla v roku 1971, sa v jednom z epigrafov píše: „Aby sme nezabudli aspoň na prejav uznania prvému radikálovi: zo všetkých našich legiend, mytológie a histórie (a kto sa má vyznať v tom, kde končí mytológia a začína história – alebo ktorá je ktorá), prvému radikálovi, ktorý je známy ľudskému pokoleniu a ktorý sa vzbúril proti zriadeniu a urobil to tak účinne, že si vydobyl prinajmenšom svoje vlastné kráľovstvo – Luciferovi.“
V knihe Pravidlá pre radikálov Alinsky systematicky predstavil svoju teóriu a metódy organizovania komunít, ktoré využívajú bezohľadné prostriedky na dosiahnutie cieľov a získanie moci. Medzi tieto pravidlá patrí: „Taktika, ktorá sa príliš dlho vlečie, sa stáva prekážkou.“ „Vyvíjajte neustály tlak.“ „Hrozba je obvykle desivejšia ako samotná vec.“ „Zosmiešňovanie je najmocnejšou zbraňou človeka.“ „Zvoľte si cieľ, zastrašte ho, zamerajte sa naňho adresne a polarizujte ho.“[34]
Pravá podstata Alinského zdanlivo strohých pravidiel sa ukáže, keď sa aplikujú v reálnom svete. V roku 1972, v období vietnamskej vojny, predniesol vtedajší veľvyslanec USA pri OSN George H. W. Bush prejav na Tulane University. Protivojnoví študenti z tejto univerzity požiadali o radu Alinského, ktorý im povedal, že protestovanie bežnými metódami by pravdepodobne viedlo k tomu, že ich jednoducho vylúčia. Navrhol im teda, aby si obliekli oblečenie Ku Klux Klanu a vždy, keď bude Bush obhajovať vojnu, aby ho povzbudzovali s transparentmi s nápisom „Ku Klux Klan podporuje Busha“. Študenti nasledovali jeho radu a stala sa z toho majstrovská ukážka klamlivej propagandy. [35]
V roku 1964 Alinsky vymyslel plán na zorganizovanie 2 500 aktivistov, ktorí mali obsadiť toalety na chicagskom medzinárodnom letisku O‘Hare, ktoré je jedným z najrušnejších letísk na svete, a tým si vynútiť prerušenie jeho prevádzky. Plán unikol k chicagským úradom, ktoré boli nútené vyjednávať, a tak k protestu nikdy nedošlo.[36]
S podobnou taktikou vyrukoval Alinsky aj v prípade firmy Kodak, najväčšieho zamestnávateľa v Rochesteri v štáte New York, keď chcel túto spoločnosť prinútiť, aby uznala komunitnú organizáciu FIGHT za oficiálneho zástupcu rochesterskej černošskej komunity. Jeho plán spočíval v tom, že na blížiace sa vystúpenie Rochester Philharmonic Orchestra, významnú kultúrnu udalosť v meste, nakúpi Alinsky stovky lístkov pre svojich aktivistov a pred vystúpením ich nakŕmi pečenými fazuľami. Zaplnili by divadlo a zničili predstavenie zápachom z nadúvania. Tento plán sa síce takisto neuskutočnil, ale Alinského taktika nakoniec prinútila spoločnosť Kodak vyhovieť jeho požiadavkám.
Alinského knihy a rozhovory zanechávajú dojem charizmatického, ale bezohľadného a vypočítavého človeka. Jeho „organizovanie komunít“ bolo v skutočnosti formou postupnej revolúcie. Od svojich predchodcov sa však líšil v niekoľkých ohľadoch. Po prvé, stúpenci starej aj novej ľavice boli prinajmenšom vo svojej rétorike idealistickí, zatiaľ čo Alinsky zbavil „revolúciu“ jej idealistického pozlátka a odhalil ju ako neskrývaný boj o moc. Keď viedol školenia pre „komunitné organizácie“, bežne sa ich účastníkov pýtal: „Prečo sa treba organizovať?“ Niektorí odpovedali, že je to kvôli pomoci iným, ale Alinsky na to vždy zareval: „Organizujete sa kvôli moci!“ V školiacej príručke, podľa ktorej sa Alinského prívrženci riadili, zaznieva napríklad: „Nie sme cnostní vtedy, keď nechceme moc. … V skutočnosti sme zbabelci, keď nechceme moc“, pretože „moc je dobrá“ a „bezmocnosť je zlá“.[37]
Po druhé, Alinsky nemal vysokú mienku o rebelujúcej mládeži 60. rokov, ktorá verejne vystupovala proti vláde a spoločnosti. Zdôrazňoval, že vždy, keď je to možné, treba vstúpiť do systému a čakať na príležitosť rozvrátiť ho zvnútra.
Po tretie, Alinského hlavným cieľom bolo rozvracať a ničiť, nie byť prospešný pre nejakú skupinu. Preto bolo pri realizácii jeho plánu nevyhnutné zakrývať jeho skutočný cieľ pomocou čiastkových alebo nafingovaných cieľov, ktoré boli samy osebe zdanlivo rozumné alebo neškodné. Keď si ľudia zvykli na to, že sú mobilizovaní, bolo pomerne ľahké zmobilizovať ich, aby konali v mene radikálnejších cieľov.
V Pravidlách pre radikálov Alinsky píše: „Každej revolučnej zmene musí predchádzať pasívny, súhlasný, nesporný postoj k zmene medzi masami našich ľudí. … Pamätajte si: keď raz zorganizujete ľudí v súvislosti s niečím, na čom sa ľudia všeobecne zhodnú, ako je napríklad znečistenie, potom sú organizovaní ľudia na ťahu. Odtiaľ je už len krátky a prirodzený krok k politickému znečisteniu, k znečisteniu Pentagonu.“
Jeden z lídrov organizácie Študenti pre demokratickú spoločnosť, ktorý bol ovplyvnený Alinskym, vystihol podstatu radikalizujúcich protestov, keď povedal: „Nikdy nejde o problém samotný, cieľom je vždy revolúcia.“ Radikálna ľavica bola po roku 1960 hlboko ovplyvnená Alinskym a svoje reakcie na akékoľvek sociálne problémy vždy pretavila na všeobecnú nespokojnosť so status quo, a túto nespokojnosť využila na presadzovanie revolučných cieľov.
Po štvrté, Alinsky premenil politiku na partizánsku vojnu bez akýchkoľvek zábran. Pri vysvetľovaní svojej stratégie organizovania komunít povedal svojim stúpencom, že musia zasiahnuť zmysly nepriateľa: „Najprv udrite do očí: ak ste zorganizovali rozsiahlu, masovú ľudovú organizáciu, môžete ju pred nepriateľom viditeľne predviesť a otvorene ukázať svoju silu. Ako druhé zasiahnite uši: ak je vaša zorganizovaná skupina málo početná, urobte to, čo urobil Gedeon: ukryte členov v tme, ale spustite hluk a krik, aby poslucháč nadobudol presvedčenie, že vaša organizácia je oveľa početnejšia, ako je v skutočnosti. Po tretie, nos: ak je vaša organizovaná skupina príliš malá na to, aby robila hluk, zasmraďte to tam.“
Po piate: Alinsky zdôrazňoval využívanie negatívnych aspektov ľudskej povahy vrátane nesamostatnosti, chamtivosti, závisti a nenávisti. Niekedy sa účastníkom jeho kampaní podarilo získať drobné výhody, ale to z nich spravilo len väčších cynikov a bezohľadných ľudí. S cieľom rozvrátiť politický systém a spoločenský poriadok v slobodných krajinách, Alinsky s nadšením viedol svojich stúpencov k morálnemu úpadku. Z toho možno usudzovať, že keby skutočne získal moc, zaobchádzal by so svojimi bývalými súdruhmi s rovnakou bezohľadnosťou, akú vidíme u komunistických vodcov v krajinách, ako je Rusko alebo Čína.
O niekoľko desaťročí neskôr, dve významné osobnosti americkej politiky, ktoré boli výrazne ovplyvnené Alinskym, pomohli urýchliť tichú revolúciu prebiehajúcu v krajine. Zároveň sa v Amerike od 70. rokov stali populárne bezbrehé, neobmedzené protesty typu partizánskej vojny, ktoré presadzoval Alinsky, ako je to vidieť na hnutí Occupy Wall Street, hnutí Antifa a ďalších.
Je dôležité poznamenať, že Alinsky vyjadril svoje uznanie „úplne prvému radikálovi“, Luciferovi, nielen na úvodných stranách Pravidiel pre radikálov. V rozhovore pre časopis Playboy krátko pred svojou smrťou Alinsky povedal, že keď zomrie, „bezvýhradne sa rozhodne ísť do pekla“, a začne tam organizovať „tých, čo nemajú“, pretože, ako hovorí, „to sú moji ľudia“.[38]
7. Dlhý pochod inštitúciami
Významný taliansky komunista Antonio Gramsci v 30. rokoch napísal, že na rozvrátenie západnej spoločnosti zvnútra musia socialisti viesť „pozičnú vojnu“, čo sa neskôr začalo nazývať „dlhý pochod inštitúciami“. Uvedomoval si, že je ťažké podnietiť revolúciu na zvrhnutie legitímnej vlády, keď ľudia ešte stále veria v nebesá, a preto sa komunisti museli spoliehať na veľký počet pešiakov, ktorí mali rovnako temnú predstavu o morálke, viere a tradíciách. Revolúcia proletariátu sa teda musí začať rozvratom náboženstva, morálky a civilizácie.
Po nepokojoch v 60. rokoch začali rebeli, ktorí sa snažili o revolúciu, vstupovať do akademickej sféry. Získali tituly, stali sa vedcami, profesormi, vládnymi úradníkmi a novinármi; vstúpili do hlavného prúdu spoločnosti, aby uskutočnili dlhý pochod inštitúciami. Prenikli do organizácií, ktoré sú kľúčové pre udržanie morálky západnej spoločnosti vrátane cirkvi, vlády, vzdelávacieho systému, zákonodarných a súdnych orgánov, ako aj do umeleckého sveta, médií a mimovládnych organizácií, a skorumpovali ich.
Existuje mnoho zdanlivo legitímnych prostriedkov, pomocou ktorých môžu bezohľadní ľudia alebo skupiny rozvrátiť slobodnú spoločnosť zvnútra. Na to, aby mohla byť demokracia účinná, musia byť ľudia naklonení občianskym cnostiam a mať určitý morálny štandard. Od obdobia 60. rokov je situácia v Spojených štátoch podobná stavu chorého pacienta, ktorý nevie identifikovať príčinu svojho ochorenia. Do americkej spoločnosti hlboko prenikli para-marxistické myšlienky, ktoré sa šíria prakticky nekontrolovane.
Jednou z mnohých revolučných stratégií, ktoré boli predložené, je najznámejšia stratégia Cloward-Piven, ktorú v roku 1966 navrhla dvojica sociológov z Kolumbijskej univerzity (ktorí boli zároveň členmi Demokratických socialistov Ameriky). Hlavnou myšlienkou tejto stratégie bolo nafúknuť verejný sociálny systém a priviesť štáty k bankrotu. Autori tvrdili, že keďže počet ľudí, ktorí majú nárok na sociálne dávky, výrazne prevyšuje počet tých, ktorí ich skutočne dostávajú, je možné vyčerpať štátnu pokladnicu podporovaním ľudí, aby si hromadne podávali žiadosti o tieto dávky. Tak by bola štátna vláda nútená zasiahnuť, aby „zachránila“ a zreformovala systém tým, že by udelila štátnym orgánom ešte väčšiu kontrolnú právomoc a prešla by na systém znárodnenia.
Národná organizácia pre sociálne práva (NWRO), ktorá bola aktívna od roku 1966 do roku 1975, sa usilovala o implementáciu tejto stratégie potom, ako prezident Lyndon B. Johnson spustil program boja proti chudobe. Podľa štatistík sa v rokoch 1965 až 1974 počet rodín s jedným rodičom, ktoré dostávali dávky, prudko zvýšil z 4,3 milióna na 10,8 milióna, teda viac ako dvojnásobne. V roku 1970 sa 28 % ročného rozpočtu New Yorku vynaložilo na výdavky na sociálne zabezpečenie. Od roku 1960 do roku 1970 vzrástol v štáte New York počet ľudí, ktorí dostávali dávky, z 200 000 na 1,1 milióna. „Začiatkom 70. rokov pripadla na každé dve osoby, ktoré pracovali v súkromnej sfére, v priemere jedna osoba poberajúca sociálne dávky,“ napísal novinár Sol Stern v časopise City Journal. V roku 1975 mesto New York fakticky zbankrotovalo.[39]
Príklad Cloward-Pivenovej stratégie v New Yorku možno považovať za ďalšiu realizáciu Alinského teórií, konkrétne toho, že radikáli by mali „donútiť nepriateľa, aby konal podľa svojich vlastných pravidiel“, t. j., ak pravidlá hovoria, že každý je oprávnený na získanie dávok, potom nútenie „nepriateľa“ dodržať svoje vlastné pravidlá povedie k bankrotu bez toho, aby museli radikáli podniknúť nepriateľské kroky.
W. Cleon Skousen napísal vo svojej knihe The Naked Communist (Nahý komunista), že jedným zo 45 cieľov komunistov je „zmocniť sa jednej alebo oboch politických strán v Spojených štátoch“. Komunistická strana videla, že to možno dosiahnuť pomocou malého počtu ľudí a ich organizovaním na vytváranie „kríz“ a „revolúcií“, ktoré by sa dali využiť v prospech strany. Lenin raz povedal, že odbory sú „prevodové pásy vedúce od komunistickej strany k masám“[40]. Komunisti zistili, že pokiaľ ovládajú odbory, môžu kontrolovať veľký počet hlasov. Ak majú pod kontrolou hlasy, môžu prinútiť zvolených úradníkov a zákonodarcov, aby plnili ich príkazy. Bežní robotníci sú nútení vstupovať do odborov, aby si udržali svoje základné práva a záujmy, a tak sa stávajú pešiakmi odborov. Rovnaký princíp funguje aj pri platení poplatkov za ochranu syndikátom organizovaného zločinu.
Loudon, odborník na problematiku komunizmu pôsobiaci na Floride, vysvetľuje, ako komunistické subjekty využívajú odbory a iné skupiny ako kanály na realizáciu svojej politiky a ovládnutie demokratických krajín.
Najprv zahraničný alebo miestny komunistický subjekt stanoví svoj program, napríklad posilnenie pracovno-právnej legislatívy, implementáciu školských osnov v socialistickejšom duchu alebo uvoľnenie obchodných sankcií voči Kube. Druhým krokom je, že komunisti a ich socialistickí spojenci prijmú tieto politiky ako politiku odborov. Odbory potom vyvíjajú tlak na miestnu robotnícku stranu, socialistickú stranu alebo demokratickú stranu, aby tieto politiky odborov prijali za svoje. „Keďže odbory účinne kontrolujú tieto hlavné strany, často tento proces nie je až taký zložitý,“ napísal Loudon v roku 2014. Keď sa teda komunistická politika stane politikou odborov, stane sa následne politikou „hlavných“ politických strán. „Tento proces sa uskutočnil nespočetnekrát na celom svete,“ napísal Loudon.[41]
Komunisti a tí, ktorí z nevedomosti konajú v ich mene, sa snažia rozvrátiť politické a sociálne systémy slobodných spoločností všetkými možnými spôsobmi. Po desaťročiach komunistického plánovania a operácií boli vlády a spoločnosti Spojených štátov a ďalších západných krajín vážne podkopané.
8. Politická korektnosť
V komunistických krajinách sa vždy uplatňovala prísna kontrola prejavu a myslenia. Od 80. rokov sa na Západe objavila ďalšia forma takejto kontroly, keď „myšlienková polícia“ začala používať vlajku „politickej korektnosti“ na to, aby v médiách, spoločnosti a vzdelávacom systéme vyvolávala chaos, pričom používala slogany a masovú kritiku na obmedzenie slobody prejavu a myslenia. Hoci si mnohí uvedomili, že táto kontrola je vo svojej podstate nesprávna, nedokázali odhaliť jej ideologický pôvod.
Pojmy ako „politická korektnosť“, „pokrok“ či „solidarita“ boli komunistickými stranami používané po dlhú dobu. Ich povrchný význam spočíva v tom, aby sa vyhli používaniu jazyka, ktorý je diskriminačný voči menšinám, ženám, zdravotne postihnutým a pod. Skrytým významom politickej korektnosti je však zaraďovanie jednotlivcov do skupín podľa toho, aký status obete zastávajú. Tým, ktorí sú považovaní za najviac utláčaných, by sa mala preukazovať najväčšia úcta a zdvorilosť. Toto hodnotenie, ktoré sa robí výlučne na základe identity človeka a neberie do úvahy jeho individuálne správanie a charakter, je základom toho, čo sa nazýva „politika identity“. Tento štýl myslenia je dnes mimoriadne populárny v Spojených štátoch, ako aj v iných západných krajinách.
Tento spôsob rozdelenia je identický s tým, ktorý sa používal v Číne, kde boli pred revolúciou jednotlivci zaraďovaní do „piatich červených tried“ alebo „piatich čiernych tried“ podľa ich majetkového a triedneho postavenia. ČKS eliminovala a utláčala vlastníkov pôdy a kapitalistov kvôli ich „nesprávnemu“ triednemu postaveniu, útočila na intelektuálov ako na „smradľavú starú deviatku“ a skandovala, že „chudobní sú najchytrejší, šľachta je tá najhlúpejšia“.
Rozdiely v politickom a sociálno-ekonomickom postavení rôznych skupín vyplývajú z komplexných historických príčin a nemožno ich jednoducho vysvetliť ako útlak. Politická korektnosť však vytvára umelé hranice: Len tí, ktorí prejavujú súcit s označenými „obeťami“ a opovrhujú „utláčateľmi“, majú byť považovaní za morálnych, zatiaľ čo tí, ktorí sa od tohto naratívu odchyľujú, sú obviňovaní z rasizmu, sexizmu, homofóbie, islamofóbie atď.
Politickú korektnosť presadzujú mnohé západné vlády a mimovládne organizácie s cieľom podporiť ľavicovú agendu. V niektorých krajinách sa výrazne rozšírila právna definícia „nenávistných prejavov“ a tresty za takéto prejavy sa teraz presadzujú v školách, médiách a na sociálnych sieťach. [42] Tieto plošné obmedzenia slobody prejavu posúvajú demokratické spoločnosti čoraz bližšie ku kontrole myslenia, ktorú uplatňujú komunistické štáty.
V súčasnosti ľavica zneužíva politickú korektnosť, aby ostatných pripravila o možnosť legitímne vyjadriť svoj názor. Táto skutočnosť sa výrazne prejavila po prezidentských voľbách v USA v roku 2016, keď sa ľavicovo orientované médiá, organizácie a akademici zmobilizovali, aby dehonestovali a umlčali podporovateľov prezidenta Donalda Trumpa. Vo veľkých mestách prepukli protestné pochody a častejšie dochádzalo k porušovaniu slobody prejavu. Univerzity, ktoré by mali byť baštami slobodného myslenia a prejavu, sa stali centrami radikálnej indoktrinácie. Organizácie vystupujúce pod zástavou boja proti „nenávistným prejavom“ označili bežné konzervatívne skupiny za „nenávistné skupiny“ a konzervatívni autori a vedci čelili vyhrážkam po tom, čo boli pozvaní vystúpiť s prejavom na rôznych podujatiach alebo sa ich zúčastnili.[43]
V marci 2017 bol americký sociológ Charles Murray pozvaný prednášať na Middlebury College vo Vermonte. Keď sa pokúšal prehovoriť, viac ako štyristo demonštrantov, ktorí sa tlačili v miestnosti, na neho posmešne pokrikovalo, čím znemožnili, aby ho bolo počuť. Neskôr, keď odchádzal z areálu, protestujúci ho obkľúčili, ako aj jedného sprevádzajúceho profesora, a strkali do nich. Profesora previezli do nemocnice kvôli zraneniu krku.
V septembri 2017 sa plánované vystúpenie konzervatívneho autora Bena Shapira na podujatí Týždeň slobody prejavu na Kalifornskej univerzite v Berkeley stretlo s hrozbami násilia zo strany krajne ľavicovej extrémistickej skupiny Antifa. Niekoľko desiatok policajtov v Berkeley bolo pripravených v zásahovej výstroji a nad ich hlavami krúžili policajné vrtuľníky; bezpečnostné opatrenia stáli podľa odhadov viac ako šesťstotisíc dolárov.[44] Je iróniou osudu, že jednou z významných udalostí, ktoré sa podpísali pod začiatok študentského hnutia v roku 1964, bol boj za slobodu prejavu práve na Berkeley. Nasledujúci mesiac, keď bolo naplánované vystúpenie Shapira na univerzite v Utahu, sa študentská skupina zaviazala túto akciu zrušiť. Istý reportér upozornil mladého vodcu skupiny, že bránenie Shapirovi v prejave by nebolo v súlade s Prvým dodatkom ústavy. Študent odpovedal: „Je mi to jedno. Myslím si, že teraz to už nie je relevantný dokument.“[45]
V marci 2018 bola stála profesorka Amy Waxová z Právnickej fakulty Pennsylvánskej univerzity pozbavená niektorých učiteľských kompetencií po tom, ako počas rozhovoru s profesorom z Brownovej univerzity vyslovila politicky nekorektný postreh. Waxová sa vyjadrila, že černošskí študenti len „zriedkavo“ končia štúdium medzi najlepšími v ročníku.[46]
Politická korektnosť a obmedzovanie slobody prejavu, ktoré presadzuje ľavica, nemajú za cieľ podporovať zdravú diskusiu medzi odlišnými názormi. Sú to ideologické zbrane využívané tými, ktorí konajú so zlými úmyslami. Politická korektnosť predstavuje „myšlienkovú políciu“ komunistického ducha na potláčanie odlišných názorov a zahmlievanie pravdy.
9. Socializmus v Európe
Celú Európu – nielen krajiny východnej Európy – ovláda komunizmus. Všetky nekomunistické krajiny v severnej, južnej a západnej Európe úmyselne alebo neúmyselne podporujú a prijímajú komunistické ideológie a politiky. Tvrdenie, že Európa je „v rukách nepriateľa“, nie je prehnané.
Socialistická internacionála je najväčšia medzinárodná politická organizácia na svete, ktorú tvorí viac ako 135 politických strán a organizácií. Organizácia vyrástla z Druhej internacionály, ktorú založil Engels v roku 1889. Medzi prvých socialistov patrili ľudia ako Karl Johann Kautsky a Eduard Bernstein, ktorí presadzovali progresívne reformy. V čase vzniku Druhej internacionály existovalo na celom svete viac ako sto politických strán, ktoré boli založené na marxizme. Šesťdesiatšesť z nich bolo vládnucimi stranami, ktoré sa vo svojich krajinách hlásili k socializmu. Názov „Socialistická internacionála“ vznikol v roku 1951.
V súčasnosti existuje v celej Európe mnoho socialistických strán, ktoré vzišli z Druhej internacionály, pričom mnohé z nich sú vládnuce strany vo svojich krajinách.
Strana európskych socialistov, ktorá vznikla v roku 1992, pôsobí v Európskom parlamente a je pridružená k Socialistickej internacionále. Jej členmi sú sociálnodemokratické strany EÚ a okolitých krajín vrátane Spojeného kráľovstva. Jej členov možno nájsť vo väčšine popredných európskych organizácií vrátane Európskeho parlamentu, Európskej komisie a Európskej rady. Strana európskych socialistov má v súčasnosti tridsaťtri členských strán, ako aj dvanásť pridružených členov a dvanásť pozorovateľov, spolu päťdesiatsedem politických strán z celej Európskej únie, Spojeného kráľovstva a Nórska. Jej hlavným cieľom je „formovať progresívne európske politiky“ a rozvíjať úzku spoluprácu medzi členskými stranami, parlamentnými skupinami a podobne. V podstate sa usiluje o dôrazné presadzovanie socialistických cieľov.
Hlavné zásady britskej Labouristickej strany (Strany práce) vychádzajú z fabiánskeho socializmu. Ako už bolo uvedené, fabiánsky socializmus je len inou verziou marxizmu, ktorá zdôrazňuje používanie postupných metód na uskutočnenie prechodu od socializmu ku komunizmu. Obhajuje tiež vysoké dane, vysoké sociálne dávky a ďalšie socialistické myšlienky. Labouristická strana bola v posledných desaťročiach mnohokrát vládnucou stranou Spojeného kráľovstva a vždy obhajovala myšlienky fabiánskeho socializmu.
Britská komunistická strana a jej rôzne odnože sa takisto veľmi aktívne snažili ovplyvňovať britskú politiku, dokonca sponzorovali vlastné noviny Daily Worker (v roku 1966 premenované na Morning Star). Strana vznikla z Komunistickej strany Veľkej Británie založenej v roku 1920 a počas jej najväčšieho rozmachu boli jej členovia volení do Dolnej snemovne. Na začiatku parlamentných volieb v Spojenom kráľovstve v roku 2017 Komunistická strana Veľkej Británie náhle oznámila, že má v úmysle podporiť lídra ľavicovej Labouristickej strany. Tento politik, ktorý stojí na čele Labouristickej strany od septembra 2015, štyridsať rokov presadzoval socialistickú politiku vrátane znárodňovania majetku. Keď sa reportér BBC pýtal na jeho názory na Marxa, pochválil ho ako veľkého ekonóma a „fascinujúcu osobnosť, ktorá toho veľa vypozorovala a od ktorej sa môžeme mnohému naučiť“.
Švédska sociálnodemokratická strana, ktorá je tam vládnucou stranou, je členom Socialistickej internacionály. Počas niekoľkých desaťročí svojej vlády presadzovala socialistické myšlienky rovnosti a blahobytu. Jeden z vodcov Francúzskej socialistickej strany bol v roku 2012 zvolený za prezidenta. Strana je členom Socialistickej internacionály, ako aj Strany európskych socialistov. Taliansky komunistický veterán Gramsci založil v roku 1921 Komunistickú stranu Talianska, a zároveň pôsobil ako jej generálny tajomník. Až do 90. rokov bola Komunistická strana Talianska veľmi aktívna a dlhé roky si udržiavala pozíciu druhej najväčšej politickej strany v krajine. V roku 1991 sa táto strana premenovala na Demokratickú stranu a v súčasnosti je súčasťou vládnucej koalície. V iných európskych krajinách, ako je napríklad Španielsko a Portugalsko, aktívne pôsobia komunistické politické strany s pomerne veľkým vplyvom. Nemecko nie je výnimkou; je rodiskom Marxa a Engelsa a domovom Frankfurtskej školy.
10. Podľahnutie diablovým trikom
Kamkoľvek sa komunizmus dostane, sprevádza ho násilie, lži, vojna, hladomor a diktatúra. Otázne je, prečo toľko ľudí stále bezvýhradne pomáha tomuto diablovi šíriť jeho lži, a dokonca sa stávajú jeho poslušnými a sfanatizovanými nástrojmi?
Americký sociológ Paul Hollander vo svojej knihe Politickí pútnici: Cesty západných intelektuálov do Sovietskeho zväzu, Číny a na Kubu,(Political Pilgrims: Travels of Western Intellectuals to the Soviet Union, China, and Cuba) z roku 1981 rozpráva príbehy mnohých mladých intelektuálov, ktorí sa nadchli pre komunizmus a vycestovali do Sovietskeho zväzu, do Číny a na Kubu. Týmto mladým „pútnikom“, prirodzene, nebolo ukázané nič z desivého násilia, ktoré sa dialo v rovnakom čase ako ich návštevy v týchto krajinách. Po návrate do svojich krajín nadšene ospevovali komunistický systém.[47]
V Spojených štátoch boli ľudia z rôznych dôvodov naklonení komunizmu alebo boli nútení ho podporovať. Mnohí z prvých vodcov Komunistickej strany USA boli prisťahovalci z Ruska a z východoeurópskych krajín. Mali nízky ekonomický status a asimilácia pre nich bola veľmi ťažká. Do strany vstúpili najmä kvôli vplyvu zo svojich rodných krajín.
Po Veľkej hospodárskej kríze sa vplyv marxizmu na Západe dramaticky zvýšil a takmer celá intelektuálna trieda na Západe sa začala orientovať na ľavicu. Mnohí intelektuáli vycestovali do Sovietskeho zväzu a po návrate domov prednášali prejavy a písali knihy propagujúce komunistickú ideológiu. Medzi nimi bolo mnoho vplyvných mysliteľov, spisovateľov, umelcov a novinárov.
Mladí ľudia z generácie „baby boomers“ nastúpili na vysoké školy v 60. rokoch, po tom, čo vyrastali v povojnovom blahobyte, avšak komunistické ideológie ich zaviedli natoľko, že zaujali iné kontrakultúrne postoje v podobe protivojnových protestov, feminizmu a podobne. Ďalšia generácia študentov sa už učila ľavicovo orientované texty priamo z učebníc, pretože ich učiteľmi boli „naslovovzatí radikáli“ – a tak sa nakoniec podarilo úspešne uskutočniť komunistický „dlhý pochod inštitúciami“, čím sa začal cyklus, ktorý sa mal opakovať a zachovať na večné časy.
Riaditeľ FBI J. Edgar Hoover, ktorého funkčné obdobie trvalo 37 rokov, vo svojej knihe, nazvanej Majstri klamu (Masters of Deceit), rozdelil stúpencov komunizmu do piatich úrovní myšlienkovej kontroly: priami členovia strany (nástroje strany s členskou legitimáciou), tajní členovia strany (tí, ktorí pôsobia ako skrytí podporovatelia komunistickej agendy), sympatizanti (nie sú členmi strany, ale často sa rozhodnú dopĺňať stranícku prácu), oportunisti (tí, ktorí podporujú stranu zo zištných dôvodov) a oklamaní (nevinné obete, ktoré nevedia, že sú pod komunistickou myšlienkovou kontrolou).[48] V skutočnosti je len veľmi málo extrémne zlých a zarytých komunistických aktivistov. Skôr je to tak, že väčšina ľudí, ktorých uvažovanie je ovládané komunistickým myslením, bola do toho jednoducho vtiahnutá.
Americkí novinári John Silas Reed a Edgar Snow zohrali kľúčovú úlohu pri propagácii komunistickej ideológie po celom svete. Reed, autor knihy Desať dní, ktoré otriasli svetom (Ten Days That Shook the World) je jedným z troch Američanov, ktorí sú pochovaní na cintoríne pri Kremeľskom múre, čo znamená, že sám bol komunistickým aktivistom. Jeho opis októbrovej revolúcie nebol objektívnym podaním skutočných udalostí, ale skôr starostlivo pripravenou politickou propagandou.
Snow, autor knihy Červená hviezda nad Čínou (Red Star Over China) bol tzv. komunistickým sympatizantom, ktorý svojím žiarivým vyobrazením vedenia ČKS zanechal hlboký dojem u mnohých Američanov. V roku 1936 vycestoval do bašty ČKS Bao’an v severnej provincii Shaanxi a robil rozhovory s Mao Ce-tungom o revolučných plánoch. ČKS použila Snowa ako propagandistický nástroj na šírenie svojho naratívu medzinárodnému publiku.
Jurij Bezmenov, bývalý agent KGB, spomína na svoju skúsenosť s prijímaním zahraničných „priateľov“ v čase, keď ešte pracoval ako špión. Harmonogram návštev bol čiastočne zostavený sovietskou Zahraničnou spravodajskou službou a všetky návštevy v kostoloch, školách, nemocniciach, materských školách, továrňach a ďalších miestach boli vopred dohodnuté. Každý, s kým sa návštevníci stretli, bol komunista alebo politicky dôveryhodná osoba, ktorá prešla školením, aby sa zabezpečilo, že bude hovoriť jednotným hlasom strany. V roku 1967 vyslal významný americký časopis Look do Sovietskeho zväzu novinárov, aby tam urobili reportáž. Bezmenov sa o článkoch novinárov vyjadril: „Od prvej až po poslednú stránku to bol balík lží: klišé propagandy, ktoré boli americkým čitateľom prezentované ako názory a závery amerických novinárov. Nič nemohlo byť ďalej od pravdy.“ Sovietska propaganda tak bola šírená americkej verejnosti prostredníctvom amerického časopisu.
Bezmenov uviedol, že mnohým novinárom, hercom a športovým hviezdam sa dá odpustiť, že boli pri návšteve Sovietskeho zväzu slepí voči realite, ale správanie mnohých západných politikov bolo neodpustiteľné. Títo morálne skazení jedinci si podľa neho vymýšľali lži a spolupracovali so sovietskymi komunistami kvôli svojej povesti a zisku. [49]
V knihe Stále môžete veriť komunistom… že sú komunistami (You Can Still Trust the Communists… to Be Communists) Schwarz analyzoval, prečo si mladí intelektuáli obľúbili komunizmus. Uviedol štyri dôvody: rozčarovanie z kapitalizmu; vyznávanie materialistickej filozofie života; intelektuálna pýcha a nenaplnená náboženská potreba. Intelektuálna pýcha sa vzťahuje na skúsenosť mladých ľudí vo veku približne od osemnásť do dvadsať rokov, ktorí sa ľahko stávajú obeťami komunistickej propagandy v dôsledku čiastočného pochopenia histórie, arogancie a antiautoritárskeho odporu a pre svoje rozčarovanie z rodiny a národného dedičstva. Nenaplnená náboženská potreba odkazuje na skutočnosť, že každý človek má v sebe určitý druh duchovného impulzu, ktorý ho poháňa k potrebe prekročenia samého seba. Ateizmus a evolučná teória vštepená výchovou však spôsobujú, že títo mladí ľudia nie sú schopní získať pocti uspokojenia z tradičných náboženstiev. Komunistický sen o oslobodení ľudstva využíva túto skrytú ľudskú potrebu a slúži im ako náhradné náboženstvo.[50]
Intelektuáli majú tendenciu nechať sa oklamať radikálnymi ideológiami. Tento jav upútal pozornosť vedcov. Vo svojej knihe Ópium intelektuálov (The Opium of the Intellectuals) z roku 1955 francúzsky filozof a sociológ Raymond Aron poukazuje na to, že kým na jednej strane intelektuáli dvadsiateho storočia ostro kritizovali tradičný politický systém, na druhej strane veľkoryso tolerovali alebo dokonca zatvárali oči pred diktatúrou a vraždami v komunistických štátoch. Ľavicových intelektuálov, ktorí svoju ideológiu premenili na svetské náboženstvo, vníma ako pokryteckých, svojvoľných a fanatických ľudí. Vo svojej knihe Intelektuáli: Od Marxa a Tolstého až po Sartra a Chomského (Intellectuals: From Marx and Tolstoy to Sartre and Chomsky) britský historik Paul Johnson analyzoval život a radikálne politické názory Jeana-Jacquesa Rousseaua a desiatky ďalších intelektuálov, ktorí ho nasledovali. Zistil, že zdieľajú dve fatálne slabosti – aroganciu a egocentrizmus.[51]
Od 60. rokov komunizmus vo veľkom rozsahu prenikol do amerického vzdelávania. Okrem toho, mnohí mladí ľudia sa oddávajú sledovaniu televízie, hraniu počítačových hier, internetu a sociálnym médiám. Stávajú sa z nich tzv. „snehové vločky“, teda ľudia, ktorým chýbajú vedomosti, široký rozhľad, zmysel pre zodpovednosť, prehľad o histórii a schopnosť vyrovnať sa s problémami. S komunistickými alebo z komunizmu odvodenými ideológiami, ktoré im vštepila generácia ich rodičov, podliehajú indoktrinácii a následne používajú pokrivený rámec na hodnotenie nových skutočností, ktoré vidia a počujú. To znamená, že komunistické lži okolo nich vytvorili film, ktorý im bráni v jasnom pohľade na realitu.
Duch komunizmu využíva negatívne, ale aj pozitívne ľudské emócie, aby vlákal ľudí do svojich osídiel..
Kým kľúčových predstaviteľov a agentov ducha komunizmu poháňajú vlastnosti ako sebectvo, ctižiadosť a chamtivosť, komunistická ideológia apeluje na srdcia svojich verných nasledovateľov, ktorí túžia po idealizme, altruizme a sebaobetovaní.
To, že sa toľko ľudí dalo zviesť klamstvami socializmu a komunizmu, je dôsledkom toho, že ľudstvo upustilo od duchovnej viery a uvoľnilo svoje morálne štandardy. Len prostredníctvom spravodlivej viery a morálneho pozdvihnutia sa dokáže ľudstvo ochrániť pred démonickou manipuláciou ducha komunizmu.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
