Svet Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu (III): Tyrania na Východe
OBSAH
1. Vzostup totalitného komunizmu
a. Nástup sovietskych komunistov k moci
b. Prevzatie moci Čínskou komunistickou stranou
2. Brutalita komunistického vládnutia
a. Zverstvá sovietskych komunistov
b. Vražedné kampane Čínskej komunistickej strany
3. Storočie zabíjania
Úvod
Od doby, kedy sa komunistická strana v Sovietskom zväze chopila moci, uplynulo už celé storočie. Podľa záznamov, ktoré zhromaždil americký kongres, sú komunistické režimy zodpovedné za smrť najmenej sto miliónov ľudí. Čierna kniha komunizmu podrobne opisuje túto históriu vraždenia, čerpajúc pritom z dokumentov odtajnených vládami krajín bývalého Sovietskeho zväzu a východnej Európy, ako aj zo záznamov o obetiach komunistických politických kampaní v Číne, Severnej Kórei a ďalších komunistických krajinách.
Komunistická totalita býva často prirovnávaná k nacizmu počas druhej svetovej vojny. Aj keď medzi nimi možno nájsť mnoho podobností, často sa prehliada jeden zásadný rozdiel: nacisti síce páchali genocídu, ale konečný cieľ komunizmu presahuje hranice fyzického vyvražďovania.
Veriaci ľudia nepovažujú fyzickú smrť za skutočnú smrť človeka, keďže veria, že duša odíde do neba alebo sa znovu narodí v kolobehu reinkarnácie. Komunizmus používa zabíjanie ako nástroj na zničenie morálnych základov ľudstva; jeho cieľom je zabiť nielen fyzické telo, ale aj dušu.
Komunistické režimy páchajú tie najhoršie zverstvá. Vyberajú si tých najkrutejších a najbezohľadnejších vodcov a vykonávajú intenzívne politické čistky vo vlastných radoch. Pre mnohých je ťažké pochopiť logiku toho, aké barbarstvo komunistická strana uplatňuje voči vlastným kádrom, najmä ak ide o tých, ktorí sú prenasledovaní len za to, že sa v určitých otázkach odchýlili od smerovania strany, hoci sú inak strane a jej vedeniu úplne oddaní. Jedným z dôvodov tejto krutosti je to, že duch komunizmu má pri svojej vzbure proti bohu a ľudstvu neustály inštinktívny strach z toho, že bude čoskoro zničený. Aby si dodal silu, potrebuje jednotlivcov, ktorí z morálneho hľadiska nerozlišujú medzi dobrom a zlom. Títo jednotlivci sa dajú identifikovať podľa ich schopnosti brutálne zabíjať počas masových vrážd, a práve dosadenie týchto ľudí do vedúcich pozícií strany umožňuje prízraku komunizmu zabezpečiť udržanie jeho pozemskej tyranie.
Funkcionári Čínskej komunistickej strany (ČKS), ktorí sa 4. júna 1989 odmietli zúčastniť masakru študentov na námestí Nebeského pokoja, boli zbavení funkcie alebo im bolo zamietnuté povýšenie. Ťiang Ce-min, ktorý počas masakru preukázal svoju krutosť, bol povýšený na vodcu ČKS. Potom ako Ťiang začal v roku 1999 prenasledovať Falun Gong, povýšil úradníkov Luo Kana a Čou Jung-kchanga do vysokých funkcií, keďže počas prenasledovania preukázali schopnosť páchať tie najbrutálnejšie zločiny.
Jedným z ďalších motívov zabíjania je verbovanie členov z radov širokej verejnosti, ako tomu bolo počas kultúrnej revolúcie. Tým, že títo ľudia páchali vraždy a iné zločiny uprostred vládnuceho chaosu, stali sa spolupáchateľmi krutosti ČKS a z najbrutálnejších páchateľov sa stali najvernejší stúpenci strany. Mnohí bývalí príslušníci Červených gárd, ktorí sa počas kultúrnej revolúcie dopustili útokov a vrážd, dodnes nevyjadrili žiadnu ľútosť nad udalosťami z čias svojej mladosti.
Tým, že komunistická strana otvorene a úmyselne zabíja svoje obete, zastrašuje obyvateľstvo a núti ho k poslušnosti.
Panovníci a tyrani v celej histórii zabíjali svojich nepriateľov z domnelej potreby chrániť svoju moc alebo impéria. Komunistické strany sa však bez nepriateľov nezaobídu, a dokonca aj tam, kde žiadni nepriatelia nie sú, si ich musia vymyslieť, aby mohli pokračovať v zabíjaní. V krajine, ako je Čína, s jej dlhou históriou a bohatou kultúrou, by komunizmus nemohol dosiahnuť svoje ciele bez neustáleho vraždenia. Čínsky ľud, opradený päťtisícročným kultúrnym dedičstvom, veril v nebesia a uctieval ich. Nepodriadil by sa vôli barbarskej a bezbožnej ČKS, pokiaľ by nebol brutálne týraný. Ako sa strana naučila zo sovietskeho pokusného obdobia, základným prostriedkom na udržanie si moci je práve masové vraždenie.
1. Vzostup totalitného komunizmu
Pretože komunizmus je stelesnením ducha komunizmu, jeho východiskový bod nemôže byť iný ako nečestný. Potom ako Karl Marx vyhlásil, že „V Európe straší duch – duch komunizmu“, lúpežníci a výtržníci založili Parížsku komúnu a zdevastovali francúzske hlavné mesto a jeho jedinečné umelecké diela a kultúrne pamiatky. Neskôr sa komunistické strany v Rusku a v Číne chopili moci prostredníctvom podlých činov sprisahania a krviprelievania.
Marxistická teória a rôzne ideologické traktáty, na ktoré sa komunistické režimy odvolávajú, sú plné sľubov, že budú podporovať a zastupovať záujmy proletárskych robotníkov a roľníkov. V praxi však bola robotnícka trieda rýchlo zradená a za komunizmu sa jej dostalo najhoršieho zneužívania.
a) Vzostup sovietskych komunistov k moci
Vo februári 1917, keď nemecké a rakúsko-uhorské sily v prvej svetovej vojne získali prevahu nad Ruskou ríšou, nedostatok potravín a zhoršujúce sa pracovné podmienky viedli ruských priemyselných robotníkov k štrajku. Keď sa nepokoje rozšírili po celej krajine, cár Nikolaj II. bol nútený odstúpiť a bola ustanovená dočasná ruská vláda, ktorá mala riadiť krajinu až do uskutočnenia demokratických volieb.
Avšak 7. novembra 1917 – alebo podľa tradičného juliánskeho kalendára 25. októbra – spustila skupina komunistických revolucionárov, na čele s Vladimírom Leninom, ozbrojené povstanie v ruskom hlavnom meste Petrograd (dnešný Petrohrad). Počas takzvanej Októbrovej revolúcie Leninova boľševická strana zvrhla dočasnú vládu a ustanovila prvý komunistický režim na svete.
O necelé tri týždne neskôr, počas demokratických volieb do Ústavodarného zhromaždenia, získala strana socialistických revolucionárov nadpolovičnú väčšinu hlasov a väčšinu kresiel. Boľševici získali menej ako 25 percent hlasov a len zopár mandátov.
Po tomto neúspechu však Lenin nedodržal svoj pôvodný sľub, že bude rešpektovať výsledky volieb.
Keď sa 18. januára 1918 konalo zasadanie Ústavodarného zhromaždenia, Lenin prehlásil zhromaždenie za nepriateľa ľudu. Boľševici sa vopred pripravili na zavedenie stanného práva a po uchopení moci z rúk dočasnej vlády zmobilizovali vojenské jednotky, aby násilne rozpustili zhromaždenie, a tým zničili demokratický politický proces v Rusku.
Podobne ako samotné ruské marxistické hnutie, ani Leninov vzostup nebol výlučne ruskou záležitosťou. Napriek pádu cárskej vlády, Rusko aj naďalej bojovalo vo vojne na strane Francúzska a Veľkej Británie proti nemeckým centrálnym mocnostiam. Pruský kráľ Viliam II. rátal s tým, že boľševici by mohli Rusko uvrhnúť do politického chaosu – a odstrániť tak hlavnú hrozbu pre Nemecko hroziacu z východného frontu – a tak umožnil Leninovi bezpečný návrat do Ruska cez Nemecko a Švédsko až na územie Fínska, ktoré bolo v tom čase súčasťou Ruskej ríše. Viliam II. zároveň poskytol Leninovi peniaze, zbrane a muníciu. Do konca prvej svetovej vojny dostali boľševici od Nemecka najmenej 50 miliónov mariek.
Winston Churchill sa o úlohe, ktorú Nemecko zohralo pri Leninovom návrate, vyjadril nasledovne: „Na Rusko použili tú najsmrtonosnejšiu zbraň. Previezli Lenina zo Švajčiarska do Ruska v pevne uzavretom nákladnom aute, akoby prepravovali nejaký typ morového vírusu.“
Októbrová revolúcia a následný leninský puč boli počiatkom všetkých násilných komunistických hnutí na celom svete v 20. storočí. Tie vyvolali medzinárodný vzostup komunizmu a nespočetné množstvo katastrof, ktoré nasledovali.
Okamžite po prevzatí moci z rúk Ústavodarného zhromaždenia sa boľševici pustili do ruských robotníkov, ktorí sa začiatkom roka 1918 ako prví postavili na odpor komunistickej diktatúre. Desaťtisíce robotníkov z Petrohradu a Moskvy vyšli do ulíc, kde usporiadali sprievody a demonštrácie na protest proti rozpusteniu demokraticky zvoleného Ústavodarného zhromaždenia. Boľševickí vojaci potlačili nepokoje smrtiacou silou. Ulice Petrohradu a Moskvy sa zaplnili krvou robotníkov.
Zväz ruských železničiarov, ktorý bol najväčším odborovým zväzom v krajine, oznámil štrajk na protest proti boľševickému prevratu a získal širokú podporu mnohých ďalších odborových organizácií. Rovnako ako v prípade robotníkov z Petrohradu a Moskvy, Komunistická strana Sovietskeho zväzu (KSSZ) násilne potlačila štrajkujúcich pomocou ozbrojených síl. Následne Zväz železničiarov a ďalšie nezávislé zväzy zakázala.
V marci 1918 sa boľševici premenovali na Všeruskú komunistickú stranu. (V roku 1925, po vzniku Zväzu sovietskych socialistických republík v roku 1922, sa strana opäť premenovala na Všezväzovú komunistickú stranu. Nakoniec sa v roku 1952 formálne nazvala Komunistickou stranou Sovietskeho zväzu.) Tie odborové organizácie, ktoré zostali, boli postupne prinútené dostať sa pod kontrolu komunistickej strany.
V lete 1918 čelilo Rusko masívnemu nedostatku potravín v dôsledku prebiehajúcej občianskej vojny medzi rôznymi komunistickými frakciami (vrátane boľševikov), oblastnými hnutiami za nezávislosť a Bielym hnutím, ktoré viedli antikomunistickí ruskí vojenskí predstavitelia. V júni, keď sa krajina ocitla na pokraji hladomoru, Lenin vyslal Josifa Stalina do Caricynu (dnešný Volgograd), aby skonfiškoval obilie z oblasti povodia rieky Volgy, ktorá bola tradične známa ako obilnica ruského poľnohospodárstva.
Tyrania komunistickej strany vyvolala odpor roľníkov. V auguste 1918 roľníci z Penzianskej oblasti povstali v ozbrojenej vzbure, ktorá sa rýchlo rozšírila do okolitých oblastí. Strana vyslala jednotky, ktoré mali povstanie potlačiť, a Lenin poslal do Penzy telegram miestnym boľševikom:
- Obeste (a zaistite, aby sa obesenie konalo pred očami ľudu) najmenej 100 známych statkárov, bohatých ľudí a pijavíc.
- Zverejnite ich mená.
- Zabavte im všetko obilie.
- Označte rukojemníkov podľa pokynov vo včerajšom telegrame.
Urobte to tak, aby to ľudia v okolí stoviek kilometrov mohli vidieť, vedieť o tom, triasť sa a kričať …
Na jar 1919 hladujúci robotníci v mestách po celom Rusku niekoľkokrát vstúpili do štrajku a žiadali, aby dostávali rovnaké prídely potravín ako vojaci Červenej armády. Žiadali tiež zrušenie politických výsad, ktorých sa dostávalo komunistom, a požadovali základnú slobodu prejavu a demokratické voľby. So všetkými týmito hnutiami sa vysporiadala tajná polícia „Čeka“ (predchodca KGB), ktorá štrajkujúcich uväznila alebo zastrelila.
Tambov, ležiaci juhovýchodne od Moskvy, bol pred októbrovou revolúciou jednou z najbohatších provincií v Rusku. Po tom, ako Sovietsky zväz vyslal „obilné rekvizičné tímy“, aby zhabali zásoby v regióne, viac ako päťdesiattisíc tambovských poľnohospodárov vytvorilo miestne domobrany, aby bojovali proti rekvizičným tímom, čo sa neskôr stalo známym ako Tambovské povstanie. V júni 1921 sovietsky režim poveril vojenského veliteľa Michajla Tuchačevského, aby proti farmárom zakročil jedovatým plynom. Tuchačevského použitie chemických zbraní v kombinácii s požiarmi, ktoré horeli po celom regióne, spôsobilo, že veľká časť Tambova zostala úplne spustošená. Odhaduje sa, že stotisíc tambovských roľníkov, ktorí sa povstania zúčastnili, ako aj ich príbuzní, boli uväznení alebo vyhostení. Pri povstaní zahynulo približne pätnásťtisíc ľudí. Samotný Tuchačevskij bol neskôr umučený a popravený počas Stalinovej čistky v Červenej armáde v 30. rokoch 20. storočia.
Nastolenie totalitnej diktatúry sovietskeho režimu, úplná zrada ruských robotníkov a masové vraždenie miliónov bežných občanov neskôr učebnicovo odkopírovala Čínska komunistická strana. Odkedy sa chopila moci na konci 40. rokov 20. storočia, priniesla katastrofy, ktoré nemali v čínskej histórii obdobu.
b) Prevzatie moci Čínskou komunistickou stranou
Marxizmus a iné ľavicové ideológie sa do Číny dostali zo zahraničia, ešte pred pádom dynastie Čching v roku 1911, a získali si popularitu medzi radikálnymi učencami a mládežou, ktorí zúfalo hľadali riešenia hrozieb, ktorým krajina čelila.
V prvej dekáde 20. storočia viedli čínski komunistickí aktivisti Hnutie za novú kultúru, pričom kritizovali tradičnú kultúru, ktorú obviňovali zo zaostalosti Číny. V roku 1919 čínski komunisti, s finančnou podporou sovietskeho režimu, zohrali vedúcu úlohu v Hnutí 4. mája, sérií študentských protestov, ktoré prerástli do hnutia za novú kultúru a ktoré boli namierené proti zahraničným mocnostiam, ako aj čínskym politickým elitám.
V apríli 1920 boľševici vyslali do Číny Grigorija Vojtinského, aby tu založil miestnu komunistickú organizáciu. V júli 1921 bola v Šanghaji založená Čínska komunistická strana (ČKS) čínskymi marxistami Chen Duxiuom, Li Dazhaom a ďalšími.
Fungovanie novovzniknutej ČKS bolo založené na ľstivých postupoch. V roku 1923 vyslal Lenin Michaila Borodina, aby dohovoril spojenectvo medzi Čínskou národnou stranou (Kuomintang – KMT) a Sovietskym zväzom. Podľa podmienok tohto spojenectva prijal KMT formujúcu sa Čínsku komunistickú stranu ako svoju pobočku, čo poskytlo komunistom ďalšie príležitosti na rozvrátenie nacionalistických snáh KMT.
Keďže vodca nacionalistov, Čankajšek, si bol vedomý toho, že ČKS sa chcela spojiť s KMT s cieľom získať moc, zahájil v roku 1927 čistky voči komunistom. Počas niekoľkých nasledujúcich rokov podnikol KMT niekoľko vojenských kampaní zameraných na zničenie „sovietskych“ oblastí v južnej Číne, ktoré boli pod správou ČKS. Tieto operácie boli čiastočne úspešné, no komunistom sa podarilo utiecť do novej základne v meste Yan’an na severozápade Číny. V 30. rokoch 20. storočia rastúca hrozba zo strany cisárskeho Japonska prinútila KMT pozastaviť svoje operácie proti rebélii ČKS.
Čínska komunistická strana naplno využila nestabilitu Číny v súvislosti s japonským expanzionizmom. Keďže najväčšiu ťarchu bojov znášali nacionalistické sily, ČKS naberala na sile. Keď v roku 1937 Japonsko zahájilo rozsiahlu inváziu do Číny, Červená armáda ČKS bola takmer porazená Kuomintangom. V čase, keď Čína v roku 1945 zvíťazila, komunisti sa chválili 1,32 miliónmi stálych vojenských oddielov a 2,6 miliónmi členov domobrany (milicionárov). Po kapitulácii Japonska využila ČKS mierové rokovania s Kuomintangom na zakrytie toho, že tajne rozmiestňovala svoje vojenské sily pre pripravovanú občiansku vojnu.
Milióny ľudí položili svoje životy na bojiskách druhej svetovej vojny, no nečakaným vyústením vojny bol prudký rozmach totalitného komunizmu. Výsledkom diplomatického úsilia ČKS počas vojny a po nej bolo, že Spojené štáty a Sovietsky zväz upustili od svojej politiky podpory nacionalistov. V roku 1949 Čínska komunistická strana porazila Kuomintang a založila najkrutejší totalitný komunistický režim na svete, Čínsku ľudovú republiku (ČĽR).
V čase svojho najväčšieho rozmachu ovládali komunistické mocnosti tretinu svetovej populácie, keďže zahŕňali Rusko a Čínu, najväčšie štáty sveta z hľadiska veľkosti a počtu obyvateľov. Komunistické vlády sa rozprestierali na rozsiahlych územiach Európy a Ázie, a mnohé krajiny v Afrike, Južnej Amerike a juhovýchodnej Ázii sa stali klientmi alebo spojencami Sovietskeho zväzu alebo ČĽR.
Čína má pestrú a hlbokú kultúru s päťtisícročnou históriou. Jej obyvatelia uchovávajú tradície uctievania bohov a úcty k nebesám. Duch komunizmu nemohol zničiť tradičnú čínsku kultúru len pomocou nejakého jednoduchého sprisahania.
Po tom, ako sa ČKS chopila moci a založila ČĽR v pevninskej Číne, zamerala sa na elity spoločnosti, ktoré boli nositeľmi tradičnej kultúry. Zničila hmotné artefakty čínskej civilizácie a prerušila spojenie medzi čínskym ľudom a jeho bohmi. Tradičné dedičstvo Číny bolo prostredníctvom masového zabíjania nahradené „kultúrou strany“. S každou ďalšou generáciou sa stranícka kultúra ešte viac vryla do myslí Číňanov a do ich pohľadu na svet.
Len čo ČKS prevzala moc, začala si vymýšľať nepriateľov, počnúc elitami. Na vidieku vyvraždila statkárov a šľachtu. V mestách zabíjala obchodníkov a vytvárala atmosféru teroru, zatiaľ čo drancovala bohatstvo občianskej spoločnosti.
Aby ČKS vyburcovala roľníkov k zabíjaniu statkárov a „bohatých sedliakov“ na podporu nového komunistického režimu, zaviedla ČKS takzvanú pozemkovú reformu, ktorá prisľúbila roľníkom ich vlastnú pôdu. Po vyvraždení statkárov však ČKS vyhlásila, že pôda bude odovzdaná roľníkom vo forme družstiev. V praxi to znamenalo, že pôda roľníkom nakoniec aj tak nepatrila.
V marci 1950 ČKS vydala „nariadenie o prísnom potlačení kontrarevolučných živlov“, známe aj ako kampaň na potlačenie kontrarevolucionárov, ktorá sa zameriavala na zabíjanie statkárov a bohatých roľníkov na vidieku. ČKS vyhlásila, že do konca roka 1952 bolo odstránených viac ako 2,4 milióna „kontrarevolucionárov“. V skutočnosti bolo zavraždených viac ako 5 miliónov ľudí.
Po vyvraždení statkárov a bohatých roľníkov na vidieku, spustila ČKS kampaň „Boja proti trom a piatim zlám“, s cieľom vyvraždiť bohatých mešťanov. Pod takýmto tlakom sa mnoho kapitalistov rozhodlo spáchať samovraždu aj so všetkými členmi svojej rodiny.
ČKS sa však nezastavila pri vyhladzovaní statkárov a kapitalistov. Kradla majetok roľníkom, drobným obchodníkom a remeselníkom. Po tejto triednej genocíde zostala prevažná väčšina robotníckej triedy zbedačená.
2. Brutalita komunistického vládnutia
Hoci sa komunistické režimy dostávajú k moci podvodmi a násilím, ich najhoršie zločiny sú páchané v čase mieru. Ako v Sovietskom zväze, tak aj v ČĽR nasledovali bezprostredne po revolúcii krvavé politické kampane na odstránenie „triednych nepriateľov“, masové hladomory, zriaďovanie koncentračných táborov a nemilosrdné čistky straníckych kádrov, ako aj teror medzi obyvateľstvom. Podobná brutalita bola všadeprítomná v celom komunistickom bloku a všetky komunistické štáty, ktoré sa zachovali, zostávajú represívnymi autoritárskymi režimami.
a) Zverstvá sovietskych komunistov
Po ukončení veľkých vojenských kampaní v roku 1922 sa boľševici de facto stali víťazmi ruskej občianskej vojny. Sovietska komunistická strana však čelila bezprostrednej kríze, ktorú si privodila vlastným konaním. Nadšené implementovanie marxistickej politiky viedlo k rozsiahlemu hladomoru v celom Rusku, ktorý zabil milióny ľudí. Komunistické vedenie bolo nútené pozastaviť veľkú časť svojho politického programu – spätne označovaného ako „vojnový komunizmus“ – a zaviesť novú hospodársku politiku. Táto politika priniesla účinné prímerie s ruskými roľníkmi, keďže im bolo umožnené obhospodarovať vlastnú pôdu a predávať úrodu bez zásahu štátu.
Sovietski komunisti však túto politiku nikdy nepovažovali za nič iné, než za núdzové opatrenie na odvrátenie hroziacej vzbury. Počas hladomoru spôsobeného politikou vojnového komunizmu jeden z Leninových priateľov poznamenal, že katastrofa, ktorú Lenin zosnoval, bola dobrá v tom, že „zničila vieru nielen v cára, ale aj v Boha“.
Komunistické režimy používajú teror a masové vraždenie ako prostriedok na posilnenie svojej diktatúry. V roku 1928 bol program novej hospodárskej politiky zrušený a nahradený programom kolektívnych družstiev kontrolovaných režimom. Ruskí roľníci, ktorí nesúhlasili so zabavením pôdy a obilia, kládli komunistickej strane tvrdý odpor. Za svoju neposlušnosť draho zaplatili.
Hladomor použitý na zabíjanie ľudí
Väčšinu obetí komunizmu zabil umelo vytvorený hladomor. V rokoch 1932 až 1933 masový hladomor spôsobený Sovietskou komunistickou stranou zabil milióny ľudí, väčšinou roľníkov, v oblastiach Ukrajiny, južného Ruska a Strednej Ázie. Ukrajinský hladomor, známy ako Holodomor, si vyžiadal životy približne štyroch miliónov ľudí.
Po skončení občianskej vojny v roku 1922 zaviedla komunistická strana politiku kolektivizácie, ktorá sa stretla so širokým odporom ukrajinských roľníkov. Sovietsky režim sa s tým vysporiadal tak, že označil väčšinu schopných poľnohospodárov hanlivým termínom „kulaci“ a vyhnal ich do západnej Sibíri a do republík strednej Ázie. Odstránenie týchto poľnohospodárov znamenalo pre ukrajinské poľnohospodárstvo obrovskú stratu, v dôsledku čoho v roku 1932 produkcia prudko klesla.
V zime na prelome rokov 1932 – 1933 sovietska vláda prerušila dodávky potravín na Ukrajinu a pozdĺž jej hraníc vybudovala bezpečnostné ploty. Spočiatku Ukrajinci prežívali vďaka uskladnenej zelenine a zemiakom vo svojich domácnostiach, ale aj tie stranícke úrady čoskoro zabavili. Mnoho farmárov zomrelo hladom. Úrady zabránili dedinčanom cestovať do miest za potravinami. Mnohí ľudia zomreli od hladu, keď putovali pozdĺž železničných tratí. Ľudia sa v zúfalstve začali živiť zdochlinami mačiek, psov a hospodárskych zvierat. Niektorí sa dokonca uchýlili ku kanibalizmu.
Holodomor urobil z viac ako milióna ukrajinských detí siroty. Mnohé z nich zostali bez domova a nemali inú možnosť, ako žobrať o jedlo v uliciach miest. Aby sa Stalin tejto „nepríjemnosti“ zbavil, podpísal nariadenie dovoľujúce polícii strieľať deti už od veku 12 rokov. Počas hladomoru bolo možné vidieť v uliciach Charkova, vtedajšieho hlavného mesta sovietskej Ukrajiny, telá vyhladovaných obetí.
Gulagy: Prvé koncentračné tábory v Európe
5. septembra 1918 nariadil Lenin založenie prvého sovietskeho koncentračného tábora na Soloveckých ostrovoch na uväznenie politických väzňov a disidentov, ktorí sa postavili proti októbrovej revolúcii. Komunistická strana v nasledujúcich rokoch vybudovala sieť koncentračných táborov po celom Sovietskom zväze – neslávne známe pracovné tábory „gulagy“ zo Stalinovej éry. (Termín „gulag“ je v ruštine skratkou pre „Hlavnú správu nápravno-pracovných táborov.“)
Systém gulagov sa pod vedením Stalina rozrástol do monštruóznych rozmerov, keď komunistická strana zintenzívňovala politický teror a vykonávala čoraz väčšie čistky. V čase Stalinovej smrti v roku 1953 existovalo 170 administratívnych správ gulagov, s viac ako tridsiatimi tisíckami jednotlivých táborov roztrúsených po celom Sovietskom zväze, ktoré Alexander Solženicyn vo svojej rovnomennej knihe slávne označil ako „Súostrovie Gulag“. Solženicyn vymenoval tridsaťjeden rôznych metód, ktoré používala sovietska tajná polícia k psychickému a fyzickému podlomeniu väzňov, ktorí sa potom priznávali k akémukoľvek zločinu.
Tí, ktorí boli poslaní do gulagov, trpeli neustálym nedostatkom jedla a oblečenia, pričom boli nútení vykonávať ťažkú prácu dvanásť až šestnásť hodín denne v mrazivej ruskej zime. Počet obetí bol obrovský. Mnoho ľudí bolo uväznených s celou svojou rodinou, manželov väznili a ženy posielali do vyhnanstva. Dokonca ani starší ľudia, ktorí mali nad 80 rokov, neboli ušetrení. Do gulagov boli posielaní ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev, od vysokopostavených straníckych elít, štátnych predstaviteľov a vojenských veliteľov až po úplne obyčajných ľudí rozličných profesií vrátane nábožensky veriacich, inžinierov, technikov, lekárov, študentov, profesorov, továrenských robotníkov a roľníkov.
Medzi rokmi 1930 až 1940, v období Stalinovho predvojnového teroru, zahynulo v gulagoch podľa skromných odhadov viac ako pol milióna väzňov. Systém gulagov bol formálne zrušený v roku 1960. Hoci skutočné čísla nie sú známe, predpokladá sa, že v gulagoch bolo uväznených 18 miliónov ľudí a viac ako 1,5 milióna z nich zomrelo.
Koncentračné tábory sa zvyčajne považujú za výtvor nacistov, ale práve sovietsky systém gulagov predchádzal podobným formám represií po celom svete, v komunistických aj nekomunistických režimoch. Podľa bývalého dôstojníka sovietskej vojenskej rozviedky a populárneho historika Viktora Suvorova vyslal Adolf Hitler pred druhou svetovou vojnou do Ruska dôstojníkov Gestapa, aby si prezreli gulagy a učili sa zo skúseností sovietov pri ich riadení.
Veľký teror sa obracia proti sovietskej elite
Tí, čo nasledujú ducha komunizmu, sa zákonite stanú jeho obeťami. Stalo sa tak počas Stalinovej éry, keď komunistická strana uskutočňovala krvavé čistky vo svojich vlastných radoch. Po Leninovej smrti sa Stalin zameral na vyššie vrstvy vedenia komunistickej strany.
Represie dosiahli vrchol medzi rokmi 1936 a 1938, keď milióny členov strany a sovietskych úradníkov čelilo zmanipulovaným súdnym procesom za smiešne obvinenia, v udalosti známej ako Veľký teror. Státisíce ľudí bolo zastrelených, často po priznaniach vynútených mučením.
Z celkového počtu 1 966 delegátov XVII. Zjazdu Všezväzovej komunistickej strany v roku 1934 bola viac ako polovica (1 108) zatknutá na základe obvinenia z kontrarevolučnej činnosti. Spomedzi 139 členov a kandidátov na členov ústredného výboru, ktorí boli zvolení na sedemnástom zjazde, ich bolo 110 zabitých. Lavrentij Berija, šéf Stalinovej tajnej polície, raz prehlásil: „Ukážte mi človeka a ja vám nájdem zločin.“ Do roku 1940 boli okrem Stalina popravení alebo zavraždení všetci členovia politbyra, ktorí zostali v čase Leninovej smrti v roku 1924 – Lev Kamenev, Grigorij Zinovjev, Alexej Rykov, Michail Tomskij a Leon Trockij.
Žiadna časť spoločnosti nebola počas Veľkého teroru a stalinských čistiek ušetrená. Represie v náboženských, vedeckých, vzdelávacích, akademických a umeleckých sférach predchádzali čistkám, ktoré zničili vojenskú a politickú elitu. Hlavnými obeťami Stalinovho teroru však boli obyčajní ľudia, nielen príbuzní a známi obvinených, ale aj robotníci a ďalší radoví sovietski občania obvinení a potrestaní za vymyslené zločiny.
Teroru neunikli ani tí, ktorí vykonávali popravy. Genrich Jagoda, šéf tajnej polície do roku 1936, bol v roku 1937 zatknutý a v nasledujúcom roku zastrelený. Jeho nástupca Nikolaj Ježov prišiel o svoju funkciu v roku 1939, po tom, ako sám dohliadal na najkrvavejšiu sériu vnútorných čistiek. Bol zastrelený v popravnej komore, ktorú sám navrhol.
Dokonca ani dnes neexistujú jasné odpovede na otázku, koľko ľudí bolo počas teroru Stalinovej éry zatknutých, zabitých, uväznených alebo poslaných do exilu. V júni 1991, v predvečer rozpadu Sovietskeho zväzu, šéf tajnej polície KGB Vladimir Krjučkov uviedol, že v rokoch 1920 až 1953 bolo „potlačených“ približne 4,2 milióna ľudí, z toho dva milióny len počas Veľkého teroru. Alexander Jakovlev, sovietsky reformný politik za sovietskej a Jeľcinovej éry, v rozhovore v roku 2000 povedal, že obetí stalinských represií bolo najmenej 20 miliónov.
b) Vražedné kampane ČKS
Smrteľné a traumatizujúce politické vyšetrovania boli charakteristické pre čínske komunistické hnutie ešte predtým, ako sa v roku 1949 chopilo moci v pevninskej Číne. V roku 1942, keď sa ČKS ukrývala na severozápade Číny, Mao Ce-Tung zahájil Yananské nápravné hnutie. Stranícke kádre boli podrobené trýznivému zaobchádzaniu vrátane mučenia, väznenia a „myšlienkovej reformy“, čo údajne malo odstrániť tých s nedostatočnou ideologickou lojalitou. Počas hnutia, ktoré bolo prvou masovou politickou kampaňou ČKS, bolo zabitých niekoľko tisíc ľudí.
Od roku 1949, keď bol ustanovený režim ČĽR, až do roku 1966 prišlo o život niekoľko desiatok miliónov Číňanov počas kampane na potlačenie kontrarevolucionárov, kampane proti trom a piatim zlám, kampane proti pravičiarom a počas veľkého hladomoru spôsobenom kampaňou „Veľký skok vpred“.
Po tomto období hromadného zabíjania nasledovali krvavé boje v radoch ČKS. Ako postupne dospela nová generácia Číňanov – vychovaných ako ateistické „vlčie mláďatá“ indoktrinované vzdelávacím systémom straníckej kultúry komunizmu – spustil duch komunizmu kampaň ešte zbesilejšieho zabíjania a ničenia s cieľom vyhladiť päťtisíc rokov starú tradičnú čínsku kultúru.
Kultúrna revolúcia bola poslednou a v niektorých ohľadoch najničivejšou politickou kampaňou Maovej éry. Začala v roku 1966 a tiahla sa až do posledného desaťročia Maovho života, pričom jej cieľom bolo násilné nahradenie tradičnej čínskej kultúry kultúrou strany.
Veľký čínsky hladomor
V rokoch 1959 až 1962 zažila Čína najsmrteľnejší hladomor na svete. ČKS stále tvrdí, že tri roky čelila „prírodným katastrofám“, aby tak oklamala svet.
V skutočnosti však ČKS v roku 1958 unáhlene spustila hnutie ľudových komún a kampaň Veľkého skoku vpred. Tieto divoké vládne projekty nielenže vyčerpali zásoby obilia a zničili čínsku poľnohospodársku produkciu, ale boli tiež sprevádzané záplavou falošných správ, ktoré tvrdili, že úradníci na všetkých úrovniach vedúcich orgánov, od vidieckych regiónov až po mestá, vyprodukovali bohatú úrodu. ČKS použila tieto správy ako odôvodnenie na vymáhanie obilia od roľníkov, ktorí boli nútení odovzdať režimu svoje potraviny, osivá a krmivo pre zvieratá.
Správne orgány ČKS všetkých úrovní vyslali na vidiek svoje pracovné skupiny. Používali mučenie a vypočúvanie, aby z nešťastných roľníkov vytiahli posledné zvyšky jedla. Podľa vzoru sovietskych komunistov bránila ČKS dedinčanom vstupovať do miest za potravinami, čo spôsobilo masové úmrtia rodín a dokonca celých dedín. Mŕtve telá obetí hladomoru pokrývali celý vidiek. Keď boli roľníci prichytení pri krádeži, aby vôbec prežili, boli zabití. Kanibalizmus bol značne rozšírený.
Obilie, ktoré vláda zhabala, sa vymieňalo za veľké množstvo sovietskych zbraní alebo za zlato, ktoré ČKS používala na splácanie dlhov – to, že čínski ľudia prichádzali o život, strana prehliadala. Veľký čínsky hladomor vyhladil za tri roky desiatky miliónov ľudí.
Kultúrna revolúcia: zabíjanie a kultúrna genocída
V rámci kultúrnej revolúcie sa zopakovalo šialenstvo hnutia za nápravu Yan’anu v celoštátnom meradle. Fanatická mládež bola povzbudzovaná k tomu, aby rozbíjala, bila, mučila a vraždila s cieľom zničiť tzv. „štyri prežitky“ Číny – staré obyčaje, starú kultúru, staré zvyky a staré myšlienky.
Dňa 16. mája 1966 vydala ČKS tzv. „Obežník 16. mája“, ktorý znamenal začiatok kultúrnej revolúcie. V auguste toho istého roku vytvorili študenti stredných škôl v Pekingu tzv. Červené gardy, ktoré viedli deti vysoko postavených kádrov komunistickej strany. Táto skupina mladých chuligánov sa pustila do divokého rabovania, prepadnutí a zabíjania po celom Pekingu. Do konca mesiaca, ktorý je známy ako Červený august, bolo v Pekingu zavraždených tisíce ľudí.
V pekinskej štvrti Ta-sing bolo medzi 27. augustom a 1. septembrom, v priebehu šiestich dní, zabitých 325 ľudí v štyridsiatich ôsmich výrobných brigádach z trinástich ľudových komún. Obeťami boli ľudia najrôznejšieho veku, niektorí mali vyše 80 rokov, a najmladší mal iba 38 dní. 22 rodín bolo úplne vyhladených. Členovia Červených gárd svoje obete ubili, dobodali alebo uškrtili. Dojčatá a batoľatá zabíjali tak, že dieťaťu pristúpili jednu nohu, a potom ho roztrhli na dve časti.
Tým, že duch komunizmu viedol ľudí k tomu, aby bili a vraždili, vymazával v nich postupne ľudský súcit a vymýval im mozgy heslami ako „zaobchádzajte s nepriateľom so strnulou krutosťou mrazivej zimy“. S každým ďalším zločinom proti ľudskosti ČKS postupne vytesňovala tradičnú kultúru a morálne cnosti čínskeho ľudu. Z mnohých ľudí, ktorí boli otrávení straníckou kultúrou, sa stali nástroje vraždenia.
Keď sa ľudia stretnú s krvavými skutkami komunistického totalitného režimu, nedokážu pochopiť, ako by sa niekto mohol znížiť k tak neľudskému barbarstvu.
Odhadnúť počet obetí kultúrnej revolúcie je náročná úloha. Väčšina štúdií uvádza minimálny počet obetí na dva milióny. Americký profesor R. J. Rummel, ktorý sa zaoberal výskumom hromadného vraždenia, vo svojej knihe Krvavé čínske storočie: Genocída a masové vraždenie od roku 1900 (China ‚s Bloody Century: Genocide and Mass Murder Since 1900) uviedol, že kultúrna revolúcia si vyžiadala 7,73 milióna ľudských životov.
Tung Pao-Sun, docent na čínskej univerzite v Šan-tungu, a Ting Lung-ťia, zástupca riaditeľa Šan-tungského straníckeho výskumného úradu pre históriu, sú spoluautormi knihy, ktorú napísali v roku 1997 s názvom Očistiť nevinných – Rehabilitovať nespravodlivo obvinených a odsúdených. V knihe citujú Jie Ťien-jinga, vtedajšieho podpredsedu Ústredného výboru ČKS, ktorý počas záverečného ceremoniálu pracovnej konferencie ústredného výboru 13. decembra 1978 predniesol tieto vyhlásenia: „Dva roky a sedem mesiacov komplexného vyšetrovania Ústredného výboru ukázalo, že počas kultúrnej revolúcie zahynulo dvadsať miliónov ľudí, viac ako sto miliónov ľudí bolo politicky prenasledovaných, … a premrhalo sa viac ako osemsto miliárd jüanov.“
V auguste 1980 poskytol vodca ČKS Teng Siao-pching dva rozhovory talianskej novinárke Oriane Fallaciovej, v ktorých uviedol, že je ťažké vyčísliť zničujúce dôsledky kultúrnej revolúcie:
„Ľudia boli rozdelení do dvoch frakcií, ktoré sa navzájom masakrovali. … Je ťažké to odhadnúť, pretože zomierali z najrôznejších príčin. Čína je okrem toho taká obrovská krajina. Ale pozrite sa: Zomrelo toľko ľudí, že aj keby sa počas nej nevyskytli ďalšie tragédie, počet mŕtvych by stačil na to, aby sme mohli povedať, že kultúrna revolúcia bola zlá vec.“
Teng opísal modelový prípad: Kchang Šeng, šéf tajnej polície ČKS, obvinil straníckeho tajomníka z provincie Jün-nan, Čao Ťien-mina, zo zrady a z toho, že je agentom Kuomintangu. Nielenže bol Čao uväznený, ale jeho zosadenie malo vplyv aj na 1,38 milióna ľudí v celej provincii, z ktorých 170 000 bolo prenasledovaných na smrť a 60 000 bolo zbitých tak, že im ostali trvalé následky na zdraví.
Bezprecedentné zlo: Prenasledovanie Falun Gongu
Desaťročia vražedného násilia a ateistickej indoktrinácie zo strany ČKS si vyžiadalo obrovskú daň na morálnom stave spoločnosti a spôsobilo, že ľudia sa dostali hlboko pod štandardy, ktoré od ľudstva vyžadujú Bohovia. Dokonca aj mnohí z tých, ktorí stále veria v Boha, nemajú povedomie o tom, čo je to pravá viera, pretože sú uväznení vo falošných náboženských organizáciách kontrolovaných ČKS. Ak by úpadok aj naďalej pokračoval, ľudstvo by čelilo istému zániku, ako to prorokovali sväté texty všetkých starovekých civilizácií.
Duch komunizmu sa však usiluje zabrániť tomu, aby človek mohol byť spasený Stvoriteľom. Z tohto dôvodu zničil tradičnú kultúru a skazil ľudské morálne hodnoty.
Na jar roku 1992 začal pán Li Chung-č’ verejne vyučovať Falun Gong – duchovnú prax založenú na viere v princípy pravdivosti, súcitu a znášanlivosti – s cieľom obnoviť ľudskú morálku a poskytnúť ľuďom cestu k spáse.
Falun Gong, tiež nazývaný Falun Dafa, sa v priebehu niekoľkých rokov rozšíril po celej Číne. Keď praktizujúci spoločne so svojimi príbuznými a priateľmi zažívali zázraky v podobe zlepšenia zdravia a charakteru, postupne sa tejto praxi začalo venovať niekoľko desiatok miliónov ľudí v Číne a na celom svete. S takým množstvom ľudí, ktorí praktizovali kultiváciu vo Falun Gongu a držali sa vysokých morálnych štandardov, začala spoločnosť znovu objavovať svoje morálne základy.
Od chvíle, keď sa ČKS prvýkrát chopila moci, v prenasledovaní duchovnej viery nikdy nepoľavila. Falun Gong teda prirodzene vníma ako svojho najväčšieho protivníka.
V júli 1999 vtedajší vodca ČKS Ťiang Ce-min jednostranne nariadil systematické prenasledovanie Falun Gongu a tých, ktorí ho praktizujú. V brutálnej kampani, ktorá sa rozšírila do každého kúta Číny, použila strana všetky metódy, ktoré si možno predstaviť, aby naplnila Ťiangovo nariadenie: „Fyzicky ich zlikvidujte, finančne ich zruinujte a zničte ich povesť.“
Hlásne trúby strany vystavili čínsky ľud neustálej propagande plnej nenávisti a ohovárania Falun Gongu. Princípy pravdivosti, súcitu a znášanlivosti boli odmietnuté, prednosť dostali lži, podlosť a boj. Duch komunizmu priviedol spoločnosť na úplné dno morálneho úpadku. V atmosfére znovu oživenej nenávisti a útlaku, čínsky ľud zatváral oči pred prenasledovaním, ktoré sa okolo neho odohrávalo, zrádzajúc tak Budhov a Bohov. Niektorí upustili od svojho svedomia a zúčastnili sa kampane proti Falun Gongu, nevedomí si skutočnosti, že si tak zvolili svoje vlastné zatratenie.
Duch komunizmu neobmedzil prenasledovanie iba na Čínu. Umlčal národy slobodného sveta, zatiaľ čo čínsky režim zbesilo zatýkal, vraždil a mučil praktizujúcich Falun Gongu. Slobodný svet, oslepený ekonomickým ziskom, mlčal alebo dokonca akceptoval klamstvá strany, čím dal prenasledovateľom voľnú ruku v dopúšťaní sa najhorších zločinov.
Pri prenasledovaní Falun Gongu prišla ČKS s doposiaľ nevídaným zlom: odoberaním orgánov ľuďom zaživa. Praktizujúci Falun Gongu, ktorí sú najväčšou skupinou ľudí väznených pre svoju vieru v Číne, sú zabíjaní na objednávku, zaživa vypitvávaní na operačných stoloch štátnych a vojenských nemocníc a ich orgány sa predávajú za desiatky tisíc, alebo dokonca stovky tisíc dolárov.
6. júla 2006 kanadskí právnici David Matas a David Kilgour (bývalý kanadský štátny tajomník pre oblasť Ázie a Tichomoria) zverejnili správu s názvom „Správa o obvineniach z odoberania orgánov praktizujúcim Falun Gongu v Číne.“ Preskúmaním 18 dôkazných bodov vrhli svetlo na obrovské zločiny ČKS a nazvali ich „ohavnou formou zla … nikdy predtým nevídanou na tejto planéte“.
Matas a Kilgour spolu s investigatívnym novinárom Ethanom Gutmannom spolupracovali s tímom medzinárodných vyšetrovateľov na vydaní publikácie Krvavá žatva a Jatky: aktualizovaná v júni 2016. Správa, ktorá má viac ako 680 strán a obsahuje viac ako 2 400 odkazov, bez akýchkoľvek pochybností dokázala realitu a rozsah odberov orgánov zo živých tiel vykonávaných čínskym komunistickým režimom.
13. júna 2016 Snemovňa reprezentantov USA jednohlasne prijala rezolúciu č. 343, v ktorej požaduje, aby ČKS okamžite ukončila násilné odbery orgánov praktizujúcim Falun Gongu a ďalším väzňom svedomia.
V júni 2019, po jednom roku vyšetrovania, nezávislý Ľudový tribunál v Londýne dospel jednohlasne k záveru, že väzni svedomia v Číne boli – a naďalej sú – zabíjaní kvôli orgánom „vo veľkom rozsahu“. Tribunálu predsedal sir Geoffrey Nice QC, ktorý v minulosti viedol trestné stíhanie bývalého juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča za jeho vojnové zločiny v Kosove. Tribunál ďalej dospel k záveru, že nasledovníci Falun Gongu sú jedným z hlavných zdrojov orgánov na poháňanie transplantačného priemyslu čínskeho režimu. Tento výnosný obchod vytrvalo podporoval prenasledovanie Falun Gongu a prilákal klientov z Číny a z celého sveta, čím sa stali spolupáchateľmi masového vraždenia ČKS.
3. Storočie zabíjania
V úvode Čiernej knihy komunizmu sú uvedené hrubé odhady počtu obetí komunistických režimov na celom svete. Uvádza sa v nej overený počet 94 miliónov, vrátane:
20 miliónov v Sovietskom zväze
65 miliónov v Číne
2 milióny v Severnej Kórei
2 milióny v Kambodži
1,7 milióna v Afrike
1,5 milióna v Afganistane
1 milión vo Vietname
1 milión vo východnej Európe
150 000 v Latinskej Amerike (predovšetkým na Kube)
10 000 mŕtvych v dôsledku pôsobenia „medzinárodného komunistického hnutia a komunistických strán, ktoré neboli pri moci“.
Okrem Ruska a Číny nezostali pozadu ani menšie komunistické režimy, ktoré preukázali ochotu dopúšťať sa absolútneho zla. Genocída v Kambodži bola najextrémnejším prípadom masového vraždenia komunistického štátu. Podľa rôznych odhadov sa počet Kambodžanov zabitých režimom Pol Potových Červených Khmérov pohybuje v rozmedzí od 1,4 do 2,2 milióna, čo predstavovalo až tretinu vtedajšej kambodžskej populácie.
V rokoch 1948 až 1987 zabili severokórejskí komunisti viac ako milión svojich vlastných ľudí prostredníctvom nútených prác, popráv a väznenia v koncentračných táboroch. Podľa odhadov založených na údajoch zo sčítania ľudu v Severnej Kórei zahynulo v 90. rokoch minulého storočia v dôsledku hladomoru najmenej 220 000 ľudí. Na základe severokórejských údajov zomrelo v rokoch 1993 až 2008 neprirodzenou smrťou 600 000 až 850 000 ľudí. Podľa iných odhadov sa skutočný počet osôb zabitých len v dôsledku hladomoru pohybuje od 1 milióna do 3,5 milióna. Potom ako sa Kim Čong-un dostal k moci, spáchal ďalšie vraždy, pričom medzi obeťami boli vysokopostavení úradníci a jeho vlastní príbuzní. Kim zároveň pohrozil svetu jadrovou vojnou.
Len v priebehu jedného storočia, od nástupu prvého komunistického režimu v Rusku, zavraždil duch komunizmu v krajinách, kde vládol, viac ľudí, než bolo obetí v oboch svetových vojnách dokopy. História komunizmu je históriou vraždenia a každá stránka je napísaná krvou jeho obetí.
Deväť komentárov ku komunistickej strane (Kniha redakcie The Epoch Times)
Zdroje
1. US Congress, House, “Remembering the Victims of Communism,” remarks by Rep. Christopher Smith, 115th Congress, 1st sess., Congressional Record 163 (November 13, 2017) https://www.congress.gov/congressional-record/2017/11/13/extensions-of-remarks-section/article/E1557-2.
2. Stéphane Courtois et al., eds., The Black Book of Communism: Crimes, Terror, Repression, trans. Jonathan Murphy and Mark Kramer (Cambridge, MA: Harvard University Press, 1999).
3. Richard Pipes, The Russian Revolution (New York: Vintage Books, 1991), 411.
4. Winston Churchill, The World Crisis, Vol. 5: The Unknown War (London: Bloomsbury Academic, 2015).
5. Robert Service, Lenin, a Biography (Cambridge, MA.: Harvard University Press, 2000), 365.
6. Courtois et al., eds., The Black Book, 177.
7. Robert Gellately, Lenin, Stalin, and Hitler: The Age of Social Catastrophe (New York: Knopf Publishing Group, 2007), 75.
8. “Zhongguo Gongchandang da shiji. 1945 nian” 中国共产党大事记·1945年 [“A Chronicle of Key Events of the Chinese Communist Party 1945”], News of the Communist Party of China, accessed April 16, 2020, http://cpc.people.com.cn/GB/64162/64164/4416000.html. [In Chinese]
9. Frank Dikötter, The Tragedy of Liberation: A History of the Chinese Revolution 1945–1957 (London: Bloomsbury Press, 2013).
10. Martin Amis, Koba the Dread: Laughter and the Twenty Million (New York: Vintage Books, 2003).
11. Roy Medvedev, Let History Judge: The Origins and Consequences of Stalinism, trans. George Shriver (New York: Columbia University Press, 1989), 240–245.
12. Aleksandr Solzhenitsyn, The Gulag Archipelago 1918–1956: An Experiment in Literary Investigation, Books I–II, trans. Thomas P. Whitney (New York: Harper & Row, 1973).
13. Medvedev, Let History Judge, 396.
14. Reuters, “4.2 Million Were Victims of Purges, KGB Chief Says,” Los Angeles Times, June 15, 1991, https://www.latimes.com/archives/la-xpm-1991-06-15-mn-496-story.html.
15. Alexander Yakovlev, Yakeliefu fangtan lu 1992–2005 雅科夫列夫訪談錄（1992–2005） [Alexander Yakovlev: Selected interviews (1992–2005)], trans. Chinese Academy of Social Sciences, 234. [In Chinese]
16. Wen Yuluo 遇罗文, “Daxing tusha diaocha” 大兴屠杀调查 [“An Investigation of the Beijing Daxing Massacre”] in Wen Ge da tusha 文革大屠殺 [Massacres in the Cultural Revolution], ed. Song Yongyi 宋永毅 (Hong Kong: Kaifang zazhishe, 2002), 13–36. [In Chinese]
17. R. J. Rummel, China’s Bloody Century: Genocide and Mass Murder Since 1900 (New York: Routledge, 2017), 253.
18. Dong Baoxun 董宝训 and Ding Longjia 丁龙嘉, Chen yuan zhao yun—pingfan yuan jia cuo an 沉冤昭雪—平反冤假錯案 [Exonerate the Innocent: Rehabilitate the Wrongly Accused and Sentenced] (Hefei: Anhui Renmin Chubanshe, 1998), 1. [In Chinese]
19. Oriana Fallaci, “Deng: Cleaning Up Mao’s ‘Feudal Mistakes,’” The Washington Post, August 31, 1980, https://www.washingtonpost.com/archive/opinions/1980/08/31/deng-cleaning-up-maos-feudal-mistakes/4e684a74-8083-4e43-80e4-c8d519d8b772.
20. Ding Longjia 丁龙嘉 and Ting Yu 听雨, Kang Sheng yu Zhao Jianmin yuan’an 康生与赵健民冤案 [Kang Sheng and the Unjust Case of Zhao Jianmin] (Beijing: Renmin Chubanshe, 1999), as referenced in Hu Angang, Mao and the Cultural Revolution, ed. W. H. Hau (Honolulu: Enrich Professional Publishing, Inc., 2016), 2:98.
21. David Matas and David Kilgour, Bloody Harvest: The Killing of Falun Gong for Their Organs (Ontario: Seraphim Editions, 2009), 13.
22. US Congress, House, Expressing concern regarding persistent and credible reports of systematic, state-sanctioned organ harvesting from non-consenting prisoners of conscience in the People’s Republic of China, including from large numbers of Falun Gong practitioners and members of other religious and ethnic minority groups, HR 343, 114th Cong., 2nd sess., introduced in House June 25, 2015, https://www.congress.gov/bill/114th-congress/house-resolution/343.
23. China Tribunal: Independent Tribunal into Forced Organ Harvesting from Prisoners of Conscience in China, “China Tribunal: Final Judgment 17th June,” March 1, 2020, https://chinatribunal.com/final-judgment.
24. Courtois et al., eds., The Black Book, 4.
25. Thomas Spoorenberg and Daniel Schwekendiek, “Demographic Changes in North Korea: 1993–2008,” Population and Development Review, March 21, 2012, accessed via Wiley Online Library, https://onlinelibrary.wiley.com/doi/abs/10.1111/j.1728-4457.2012.00475.x.
Pôvodný článok
