Svet Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu (II). Začiatky komunizmu v Európe
OBSAH
1. Satanistické diela Karla Marxa
2. Marxizmus v historickom kontexte
3. Francúzska revolúcia
4. Debut komunizmu v Paríži
5. Najskôr Európa, potom celý svet
Úvod
Mnohé proroctvá, ktoré boli predpovedané v ortodoxných náboženstvách, sa naplnili. Potvrdili sa aj predpovede Nostradama a proroctvá odovzdávané v kultúrach po celom svete, od Peru až po Kóreu. Prekvapivo presné prorocké texty nájdeme tiež v čínskych dejinách od dynastie Chan až po dynastiu Ming.
Tieto proroctvá nám ukazujú dôležitú pravdu, že história nie je náhodný proces, ale skôr dráma, v ktorej bol priebeh hlavných udalostí vopred určený. V období konca času, ktoré by mohlo ohlasovať aj začiatok nového historického cyklu, všetky svetové náboženstvá očakávajú jedinú vec: príchod Stvoriteľa do ľudského sveta.
Všetky drámy majú svoje vyvrcholenie. Hoci diabol zosnoval plány na zničenie ľudstva, všemocný Stvoriteľ má svoje vlastné spôsoby, ako prebudiť ľudí vo svete, pomôcť im uniknúť z diablovho otroctva a ponúknuť im spásu. Záverečný boj medzi dobrom a zlom sa odohráva práve dnes.
Ortodoxné náboženstvá po celom svete predpovedali, že v čase Stvoriteľovho návratu bude svet zaplavený démonmi, ohavnosťami a hrozivými udalosťami, pretože ľudstvo stratí svoje morálne zábrany. A presne takýto je dnešný svet.
Úpadok spoločnosti, ktorému dnes čelíme, sa začal pripravovať už dávno. Započal sa pred stovkami rokov, kedy sa objavili jeho hlavné hnacie sily: ateizmus a klamanie ľudstva. Bol to Karl Marx, ktorý vytvoril ideológiu zahŕňajúcu klamstvo vo všetkých jeho podobách, a následne to bol Vladimír Lenin, kto túto teóriu uviedol do krutej praxe.
Marx však nebol ateista. Bol satanista a stal sa démonom, ktorého poslaním bolo zabrániť človeku rozpoznať Stvoriteľa na konci časov.
1. Satanistické diela Karla Marxa
Marx vydal za svojho života mnoho kníh, z ktorých najznámejšie sú Komunistický manifest z roku 1848 a trojzväzkový Kapitál, publikovaný medzi rokmi 1867 a 1894. Tieto diela tvoria teoretický základ komunistického hnutia.
No menej známe je už to, že Marx počas svojho života obrátil svoju dušu k diablovi a stal sa jeho prostredníkom v ľudskej ríši. V mladosti bol Marx oddaným kresťanom. Pevne veril v Boha, až kým nepodľahol démonickej premene. Vo svojej ranej básni Volanie človeka v zúfalstve Marx napísal o svojom zámere pomstiť sa Bohu:
„Tak mi Boh vyrval všetko, čo som mal,
V kliatbe a na škripci osudu.
Všetky jeho svety sú preč a niet už na ne spomienky!
Nezostalo mi nič iné než pomsta!
Sám na sebe pomstu hrdo vykonám,
Na tej bytosti, na tom Pánovi na tróne.
Nech je moja sila spletená zo slabostí,
A svoje lepšie ja ponechám bez odmeny!
Svoj trón si vybudujem na výšinách,
Chladný, ohromný bude jeho vrchol.
Jeho opevnením – poverčivý strach,
Jeho dozorcom – najtemnejšie muky.“i
O zmenách, ktorými Marx prechádzal, sa zmienil v liste svojmu otcovi z 10. novembra 1837: „Opona spadla, môj svätostánok sa rozpadol a na jeho miesto bolo nutné dosadiť nových bohov. Ovládol ma skutočný nepokoj a nebudem schopný upokojiť svoju rozrušenú náladu, kým nebudem vo Vašej drahej prítomnosti.“ii
V Marxovej básni Bledá deva zaznieva lyrický hlas mladej ženy, ktorá sa zriekne svojej lásky ku Kristovi a čaká ju tragický koniec. Marx napísal:
„Nebo som stratila, viem to veľmi dobre.
Moja duša, kedysi verná Bohu, je určená pre peklo.“iii
Marxova rodina si na ňom všimla očividnú zmenu. V jednom z predchádzajúcich listov z 2. marca 1837 mu otec napísal: „Tvoje úspechy, vrúcna nádej, že jedného dňa uvidím Tvoje meno vo veľkej vážnosti, a Tvoje pozemské blaho, nie sú jedinou túžbou môjho srdca. Hoci sú to sny, ktoré už dlhú dobu prechovávam, môžem Ťa uistiť, že ich naplnenie by ma neurobilo šťastným. Len ak tvoje srdce zostane čisté a bude biť ľudsky, a ak sa nijakému démonovi nepodarí odvrátiť tvoje srdce od vznešenejších citov, len vtedy budem šťastný.“iv
Jedna z Marxových dcér napísala, že jej v detstve, rovnako ako jej sestrám, otec rozprával veľa rozprávok. Jej obľúbeným príbehom bol spletitý príbeh Hansa Röckleho, kúzelníka, ktorý bol neustále bez peňazí a nezostávalo mu nič iné, než predať svoje milované marionety diablovi.v Karl Marx zapredal diablovi, výmenou za svoj úspech, svoju vlastnú dušu.
Ako je zrejmé z predchádzajúcich príkladov, opustenie Boha a spolčenie sa so Satanom je v Marxovej poézii častou témou. V básni „Fidlikant“ sa Marx prihovára prostredníctvom lyrického hlasu:
„Vrážam, vrážam neomylne
svoju krvavo červenú šabľu do tvojej duše.
Také umenie Boh nechce, ani mu na myseľ nevkročí,
To z pekelných čiernych hmiel do mozgu preskočí.
Dokiaľ srdce nebude uhranuté, pokým zmysly sa nevytratia:
so Satanom dohodu som uzatvoril.
To on znamenia značí, čas vymeriava,
rýchly a nespútaný tanec smrti už mnou zmieta.“vi
V Marxovom životopise spisovateľ Robert Payne napísal, že príbehy, ktoré Marx rozprával, by sa mohli považovať za alegorické znázornenie jeho vlastného života. Zdá sa, že Marx vedome konal v diablovom mene.
Marxova duša sa obrátila k zlu. Vo svojom hneve vnímal Boha ako toho, koho je potrebné zvrhnúť. Americký politický filozof Eric Voegelin napísal: „Marx vedel, že svet bol vytvorený bohom. On však nechcel byť stvorenou existenciou. Nechcel vidieť svet z perspektívy stvoreného. … Chcel vidieť svet z pohľadu coincidentia oppositorum, teda z pozície Boha.“vii
Vo svojej básni Ľudská pýcha vyjadril Marx svoju túžbu odtrhnúť sa od Boha a byť mu rovný:
„S pohŕdaním hádžem rukavicu
rozľahlému svetu do tváre.
Tam dole ten obrí kňučiaci trpaslík,
nemôže zničiť moju blaženosť.
Za Boha som sa prehlásil,
rozvalinami zničeného sveta sa triumfálne prechádzam.
Každé slovo je skutkom a ohňom,
a moja náruč je ako náruč Stvoriteľova.“viii
V ďalšom verši napísal: „Túžim sa pomstiť Tomu, Kto kraľuje nad nami.“ Ako aj: „Predstava Boha je ústrednou myšlienkou zvrátenej civilizácie. Musí byť zničená.“ix
Krátko po Marxovej smrti o ňom jeho slúžka Helene Demuthová povedala, že ho počas choroby videla vykonávať akýsi modlitebný rituál pred radom zapálených sviečok. Marx teda očividne veril v nadprirodzené javy.x
V priebehu celej histórie ľudstva veľkí mudrci odovzdávali vnímajúcim bytostiam učenie o ceste k osvieteniu a položili základy svetových civilizácií. Ježiš Kristus ustanovil základ kresťanskej tradície a Lao-c’ svojou múdrosťou položil základ taoizmu, ktorý je ústredným pilierom čínskej filozofie. V starovekej Indii viedlo Šákjamuniho učenie k založeniu budhizmu. Pôvod múdrosti týchto svätcov je vskutku neobyčajný – svoje poznanie získali osvietením sa na ceste duchovnej kultivácie, a nie bežným štúdiom.
Marxove teórie síce obsahovali odkazy na práce predchádzajúcich intelektuálov, v skutočnosti však pochádzali od zlého ducha. V básni O Hegelovi Marx napísal:
„Odkedy som spoznal To najvyššie z vecí, a taktiež ich Hlbiny,
Nehanebný som ako Boh, zahalený temnotou ako Boh.“xi
Na základe plánu zosnovaného zlým duchom vstúpil Marx do ľudského sveta a založil kult komunizmu, aby skazil ľudskú morálku a zapríčinil, že sa ľudstvo odvráti od bohov a odsúdi sa tak na večné muky v pekle.
2. Marxizmus v historickom kontexte
S cieľom rozšíriť marxizmus vytvoril tento duch rôzne intelektuálne a spoločenské základy. Budeme ich skúmať v súvislosti s rozmachom komunizmu.
Podľa názoru odborníkov bola Marxova teória hlboko ovplyvnená Ludwigom Feuerbachom, ktorý bol jeden z prvých popieračov existencie Boha. Veril, že náboženstvo nie je ničím iným ako pochopením „nekonečnosti vedomia“ – ľudia si teda vymysleli Boha tým, že si predstavovali umocnené svoje vlastné schopnosti.i Feuerbachova teória teda vrhá svetlo na otázku, ako komunizmus vznikol a ako sa rozšíril. Pokrok vo vede, mechanizácia, materiálne vymoženosti, medicína a využívanie voľného času vytvorili dojem, že šťastie pochádza z materiálneho bohatstva. Preto každá nespokojnosť musí prameniť zo sociálnych obmedzení. Zdalo sa, že s materiálnym pokrokom a sociálnymi zmenami budú mať ľudia prostriedky na vybudovanie utópie bez potreby Boha. Táto vízia je hlavným nástrojom, ktorým sa ľudia nechali nalákať a potom zasvätiť do kultu komunizmu.
Feuerbach nebol prvým filozofom, ktorý zavrhol kresťanstvo a Boha. David Friedrich Strauss spochybnil pravosť Biblie a Ježišovo božstvo v knihe Kritické skúmanie Ježišovho života z roku 1835. Pôvod týchto ateistických myšlienok môžeme vystopovať až do obdobia osvietenstva v 17. a 18. storočí, prípadne až do čias starovekého Grécka. To však nie je cieľom tejto knihy.
Napriek tomu, že Marxov Komunistický manifest bol napísaný o viac ako desať rokov skôr, ako bola zverejnená kniha Charlesa Darwina O pôvode druhov, evolučná teória poskytla Marxovi zdanlivo vedecký základ. Ak sa všetky druhy vyvinuli prirodzene v dôsledku „prirodzeného výberu“ a človek je len najvyspelejším organizmom, potom tu nie je priestor pre Boha.
V decembri 1860 napísal Marx o Darwinovej teórii svojmu spolupracovníkovi Friedrichovi Engelsovi, chváliac knihu O pôvode druhov ako „knihu, ktorá obsahuje prírodno-historický základ pre náš názorový smer [historický materializmus].“ V liste adresovanom socialistickému filozofovi Ferdinandovi Lassalleovi v januári 1862 Marx uviedol: „Darwinova kniha je veľmi dôležitá a slúži mi ako prírodovedecký podklad pre triedny boj v dejinách.“ii
Teória evolúcie v oblasti prírodných vied, spolu s materializmom v oblasti filozofie, poskytli marxizmu dva mocné nástroje k zavádzaniu ľudí a k získavaniu nových stúpencov.
Počas Marxovho života prešla spoločnosť rozsiahlymi zmenami. V priebehu prvej priemyselnej revolúcie bola remeselná výroba nahradená masovou produkciou. Technologický pokrok v poľnohospodárstve vytvoril nadbytočnú pracovnú silu, ktorá sa presťahovala do miest a ťažko pracovala v továrňach. Vďaka voľnému obchodu došlo k inováciám v oblasti predaja a odbytu. Industrializácia podporila pohyb ľudí a rozvoj miest, informácií a myšlienok.
Keď bol Marx vykázaný z Nemecka, presťahoval sa do Francúzska, potom do Belgicka, a následne do Anglicka, kde sa usadil v dickensovskom prostredí londýnskych chudobných štvrtí. V neskorších rokoch Marxovho života sa začala druhá priemyselná revolúcia, ktorá priniesla elektrifikáciu, spaľovací motor a chemickú priemyselnú výrobu. Vynález telegrafu a telefónu priniesol revolučný obrat v komunikácii.
Ako sa ľudia pokúšali prispôsobiť novej realite technologického pokroku, každá zmena spôsobila v spoločnosti otrasy. Mnohí sa týmto zmenám nedokázali prispôsobiť, čo viedlo k polarizácii na majetných a nemajetných ľudí, k hospodárskym krízam a podobne. Zároveň s tým, ako technológie umožňovali vo veľkom meradle pretvárať prirodzený svet, rástla aj arogancia ľudí.
Tieto spoločenské otrasy vytvárali zrelé podmienky pre šírenie Marxovho názoru, že spoločenské normy a tradície sú utláčateľské prežitky, ktoré je potrebné zničiť. Vplyv marxizmu preto možno chápať skôr ako súčasť dlhodobého plánu zlého ducha na destabilizáciu ľudstva a pretrhnutie spojenia medzi človekom a Bohom.
3. Francúzska revolúcia
Francúzska revolúcia z roku 1789 mala obrovský dopad. Zničila monarchiu, zvrhla tradičný spoločenský poriadok a ustanovila systém „vlády ľudu.“
Engels povedal: „Revolúcia je určite tá najautoritatívnejšia vec, aká existuje; je to čin, pri ktorom jedna časť obyvateľstva vnucuje svoju vôľu druhej časti pomocou pušiek, bajonetov a kanónov – teda autoritárskych prostriedkov, a ak víťazná strana nechce bojovať nadarmo, je potom nútená udržiavať si svoju vládu silou teroru, ktorý zastraší reakcionárov.“iii
Klub jakobínov, ktorý sa po francúzskej revolúcii chopil moci, to dobre vedel. Po poprave francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., vláda teroru jakobínskeho vodcu Maximiliena Robespierra priniesla popravy ďalších sedemdesiattisíc ľudí, z ktorých väčšina bola úplne nevinná. Neskoršie generácie napísali na Robespierrov hrob tento epitaf:
„Ty, kto prechádzaš okolo, modli sa,
Nežiaľ nad tým, že som mŕtvy;
Pretože ak by som bol nažive v tento deň,
ležal by si tu namiesto mňa!“iv
V priebehu francúzskej revolúcie praktizovala jakobínska frakcia tri taktiky politického, ekonomického a náboženského teroru, ktoré boli akousi predohrou k tyranii komunistických strán. Francúzski revolucionári zriadili Revolučný tribunál, a v Paríži a na iných miestach postavili gilotíny, ktoré sa stali predchodkyňami politických vrážd za vlády Lenina a Stalina. Revolučné výbory rozhodovali o tom, či je väzeň vinný, zatiaľ čo špeciálni agenti Národného konventu mali právomoc nad nižšími vojenskými a administratívnymi divíziami. „Sansculoti“, čiže proletariát, boli považovaní za najrevolučnejšiu triedu.
Podľa „Zákona 22. Prairialu“, ktorý bol prijatý 10. júna 1794, bolo zakázané vykonávať prípravné vyšetrovanie a poskytovať obhajobu, a všetky rozsudky museli viesť k trestu smrti. Na vynesenie rozsudku sa namiesto dôkazov považovali za platné fámy, domnienky a osobné úsudky. Vydanie tohto zákona značne napomohlo vláde teroru. V jeho dôsledku bolo uväznených približne tristo až päťsto tisíc podozrivých.v Podobne môžeme povedať, že hospodársky teror jakobínov bol úvodom k „vojnovému komunizmu“, ktorý zaviedol Lenin v Rusku. Zákon, ktorý vstúpil do platnosti 26. júla 1793 označil hromadenie zásob obilia za trestný čin, ktorý bolo možné trestať smrťou. Polovojenské jednotky, známe tiež ako armées révolutionnaires (revolučné gardy), boli oprávnené rabovať mestá a dediny a hľadať obilie v domoch, stodolách a skladoch. Tí, ktorí boli obvinení z hromadenia zásob, skončili v rukách besniaceho davu alebo boli poslaní pod gilotínu.vi
Jedným z najväčších protivníkov francúzskych revolucionárov bola katolícka viera. V priebehu vlády teroru založili revolucionári (vrátane Pierra Gasparda Chaumetteho) formu ateizmu, nazývanú „kult rozumu“. Tento kult vychádzal z myšlienok osvietenstva a mal nahradiť katolicizmus.vii Národný konvent zrušil 5. októbra 1793 kresťanský kalendár a zaviedol republikánsky kalendár. 10. novembra bola katedrála Notre-Dame de Paris slávnostne premenovaná na Chrám rozumu za účasti mladej herečky, ktorá bola štylizovaná do úlohy Bohyne rozumu ako objektu uctievania pre masy. Kult rozumu sa rýchlo presadil po celom Paríži. V priebehu jedného týždňa zostali v prevádzke iba tri kresťanské kostoly. Paríž zaplavil protináboženský teror. Kňazi boli hromadne zatýkaní a niektorí aj popravení.viii
Francúzska revolúcia nielenže poskytla model pre sovietsky režim, ktorý neskôr založil Lenin, ale je tiež úzko spätá s vývojom marxizmu.
Utopický socialista Francois-Noël Babeuf, ktorý zažil francúzsku revolúciu a bol popravený v roku 1797 za účasť na tzv. „sprisahaní rovných“, obhajoval zrušenie súkromného vlastníctva. Marx považoval Babeufa za prvého revolučného komunistu.
Francúzsko bolo v 19. storočí silne ovplyvnené socialistickými ideológiami. V Paríži sa rýchlo rozmohol Zväz vyhnancov, ktorý si vzal Babeufa za svojho duchovného zakladateľa. V roku 1835 vstúpil do Zväzu vyhnancov nemecký krajčír Wilhelm Weitling a pod jeho vedením sa táto tajná spoločnosť premenovala na Zväz spravodlivých.
Na stretnutí, ktoré sa konalo v júni 1847, sa Zväz spravodlivých spojil s Komunistickým korešpondenčným výborom, na čele ktorého stáli Marx a Engels, a spoločne pod vedením týchto dvoch mužov vytvorili Zväz komunistov. Vo februári 1848 vydali Marx a Engels základný dokument medzinárodného komunistického hnutia – Komunistický manifest.
Po skončení Napoleonovej vlády prepukali revolúcie a vzbury jedna za druhou a postihli Španielsko, Grécko, Portugalsko, Nemecko a rôzne časti Talianska, Belgicka a Poľska. Do roku 1848 sa revolúcia a vojna rozšírili do celej Európy, čo vytvorilo optimálne podmienky pre šírenie komunizmu.
Marx spolu s ďalšími ľuďmi založili v roku 1864 Medzinárodné robotnícke združenie, známe aj ako Prvá internacionála, čím sa Marx stal akýmsi duchovným vodcom komunistického robotníckeho hnutia. Ako vodca Prvej internacionály pracoval Marx na vytvorení hlavnej skupiny prísne disciplinovaných revolucionárov, ktorí by mobilizovali robotníkov k povstaniu. Zároveň si našiel dôvody, aby z radov organizácie vykázal tých, ktorí s ním nesúhlasili. Mikhail Bakunin, prvý veľký ruský marxista, priviedol do komunistického hnutia mnoho ľudí, ale Marx ho obvinil, že je cárskym agentom a vylúčil ho z Prvej internacionály.ix
V roku 1871 zahájila francúzska odnož Prvej internacionály prvú komunistickú revolúciu – Parížsku komúnu.
Deväť komentárov ku komunistickej strane (Kniha redakcie The Epoch Times)
4. Debut komunizmu v Paríži
Parížska komúna vznikla po porážke Francúzska v prusko-francúzskej vojne v roku 1870. Hoci sa francúzsky cisár Napoleon III. vzdal, ešte predtým ako sa pruské vojská stiahli, obliehali Paríž. Poníženie z porážky v kombinácii s dlhoročnými nepokojmi medzi francúzskymi robotníkmi viedlo v Paríži k všeobecnému povstaniu. Novovzniknutá Tretia francúzska republika sa stiahla do Versailles a zanechala v hlavnom meste mocenské vákuum.
V marci 1871 iniciovala Parížska komúna pod vedením socialistov, komunistov, anarchistov a ďalších aktivistov povstanie ozbrojených davov a lupičov z najnižších vrstiev spoločnosti. Hnutie bolo napojené na Prvú internacionálu, ktorá ho silno ovplyvňovala. Cieľom bolo využiť proletariát ako hybnú silu revolúcie, ktorá mala zničiť tradičnú kultúru a pretvoriť politickú a ekonomickú štruktúru spoločnosti.
Nasledovalo masové zabíjanie a ničenie, pri ktorom povstalci rozbíjali nádherné pamiatky, monumenty a umenie Paríža. Francúzski spisovatelia Edmond a Jules Goncourtovci si položili rečnícku otázku: „Čo mi je platné, že existujú pamiatky, opery, kaviarenské koncerty, kam som nikdy nevkročil, pretože na to nemám peniaze?“ Americký diplomat Wickham Hoffman, ktorý bol v Paríži svedkom ničenia, prehlásil: „Je to trpké, neúprosné a kruté. Nepochybne ide o smutný odkaz krvavej revolúcie z roku 1789.“ Americký spisovateľ William Pembroke Fetridge označil komúnu za „revolúciu krvi a násilia“ a „najtrestuhodnejší [zločin], aký svet kedy videl.“ Jeho vodcovia boli „bezcitní podliaci, … odpad Francúzska… šialenci, opití vínom a krvou.“x
Boj medzi zástancami a odporcami tradície, ktorý začal v priebehu francúzskej revolúcie, pokračoval o ďalších osemdesiat rokov. Čestný predseda Parížskej komúny Louis-Auguste Blanqui prehlásil: „Vo Francúzsku pôsobia dva princípy: princíp zákonnosti a princíp zvrchovanosti ľudu… Zásada zvrchovanosti ľudu spája všetkých ľudí budúcnosti, masy, ktoré sú unavené z toho, že sú vykorisťované, a snažia sa rozbiť štruktúru, ktorá ich dusí.“xi
Extrémizmus komúny vznikol čiastočne z nenávistných myšlienok Henriho de Saint-Simona, utopického socialistu, ktorý považoval blaho krajiny priamo úmerné počtu jeho robotníkov. Obhajoval smrť bohatých, ktorých považoval za parazitov.
Marx v diele Občianska vojna vo Francúzsku, opísal komúnu ako komunistický štát: „Komúna bola priamym protikladom cisárstva. Volanie po „sociálnej republike“, ktorým parížsky proletariát zahájil februárovú revolúciu, vyjadrovalo iba neurčitú túžbu po republike, ktorá mala odstrániť nielen monarchickú formu triedneho panstva, ale aj samotné triedne panstvo. Komúna bola určitou formou takejto republiky.“ Napísal tiež, že „Komúna chcela odstrániť triedne vlastníctvo, ktoré robí z práce mnohých bohatstvo niekoľkých.“xii
Parížska komúna vykazovala všetky znaky komunistickej revolúcie. Pamätný Vendomský stĺp Napoleona bol zničený. Kostoly boli vyplienené, duchovenstvo zmasakrované a náboženské učenie v školách zakázané. Povstalci obliekli sochy svätých do moderného oblečenia a k ústam im pripevnili fajky.
Ženy sa tohto barbarstva zúčastňovali rovnako ako muži. Čínsky diplomat Čang Te-i, ktorý bol v tom čase v Paríži, opísal túto situáciu vo svojom denníku nasledovne: „Medzi násilníckymi rebelmi neboli iba mužskí výtržníci, do vyčíňania sa zapájali aj ženy.. Ubytovali sa vo vysokých budovách a kŕmili sa lahôdkami. Ale ich radosť trvala len krátko, keďže si neuvedomovali nebezpečenstvo, ktoré sa k nim blížilo. Tesne pred svojou úplnou porážkou plienili a vypaľovali budovy. Neoceniteľné poklady ľahli popolom. Stovky rebeliek bolo pozatýkaných a priznali, že podpaľačské útoky viedli predovšetkým ženy.“xiii
Besniace šialenstvo, ktoré sprevádzalo pád Parížskej komúny, nie je prekvapujúce. Dňa 23. mája 1871, predtým než padla posledná obranná línia, vedenie komúny nariadilo vypáliť Luxemburský palác (sídlo francúzskeho senátu), Tuilerijský palác a Louvre. A rovnako budova parížskej opery, radnica, ministerstvo vnútra, ministerstvo spravodlivosti, kráľovský palác, luxusné reštaurácie a byty na oboch stranách Champs-Elysées mali byť radšej zničené, než aby sa dostali do rúk vlády.
V ten večer začali členovia komúny, ktorí mali pri sebe decht, asfalt a terpentín, zakladať požiare na viacerých miestach po celom Paríži. Veľkolepý Tuilerijský palác sa ocitol v plameňoch. Pokus podpaľačov zapáliť neďaleký Louvre našťastie prekazil príchod vojakov pod vedením Adolfa Thiersa.xiv
Po udalostiach spojených s Parížskou komúnou Marx urýchlene upravil svoju teóriu a prepracoval Komunistický manifest tak, aby upresnil, že robotnícka trieda by sa jednoducho nemala zmocniť štátneho aparátu, ale mala by ho skôr úplne rozbiť a zničiť.
5. Najskôr Európa, potom celý svet
Marxov upravený manifest dodal komunizmu ešte deštruktívnejšiu povahu a ešte väčší vplyv. 14. júla 1889, šesť rokov po Marxovej smrti, trinásť rokov po rozpade Prvej Internacionály a sto rokov po francúzskej revolúcii, bolo obnovené Medzinárodné robotnícke združenie. Marxisti sa opäť zjednotili a vytvorili skupinu, ktorú historici označujú ako Druhú Internacionálu.
Európske robotnícke hnutie, vedené komunistickými sloganmi ako „osloboďme ľudstvo“ alebo „zrušme spoločenské triedy“, sa rýchlo rozmáhalo. Lenin neskôr povedal: „Služba, ktorú Marx a Engels preukázali robotníckej triede, sa dá vyjadriť niekoľkými slovami: Naučili robotnícku triedu, aby spoznala a uvedomila si samú seba, a snívanie nahradili vedou.“xv
Ľudové hnutia boli zamorené komunistickou ideológiou za použitia lží a indoktrinácie. Túto ideológiu tak prijímalo stále viac ľudí. Do roku 1914 existovalo takmer tridsať celosvetových a miestnych socialistických organizácií a nespočetné množstvo ďalších odborových zväzov a družstiev, ktoré mali viac ako desať miliónov odborových členov a viac ako sedem miliónov družstevných členov. Ich rady boli často silne infiltrované socialistami.
Historik Eric Hobsbawm v diele Ako zmeniť svet: Úvahy o Marxovi a marxizme píše: „Pôsobenie marxizmu bolo obzvlášť výrazné a rozšírené v niektorých európskych krajinách, kde bolo prakticky akékoľvek spoločenské myslenie, bez ohľadu na to, či bolo politicky prepojené so socialistickým alebo robotníckym hnutím, výrazne poznačené Marxovým vplyvom.“xvi
V tej dobe sa komunizmus začal šíriť cez Európu do Ruska a ďalej do východnej Ázie. V 80. rokoch 19. storočia si Lenin preštudoval knihu Kapitál azačal prekladať Komunistický manifest do ruštiny. Úrady cárskeho Ruska ho za jeho politické aktivity nakoniec uväznili a neskôr ho poslali do exilu.
Prvá svetová vojna viedla k víťazstvu komunizmu v Rusku. V čase revolúcie v roku 1917, ktorá zvrhla cára Mikuláša II., pôsobil Lenin v západnej Európe. Koncom roka sa vrátil späť do Ruska a v priebehu októbrovej revolúcie sa chopil moci. Rusko bolo národom so starobylými tradíciami, obrovskou populáciou a bohatými prírodnými zdrojmi. Zriadenie sovietskeho režimu na území najväčšej krajiny sveta bolo pre svetové komunistické hnutie obrovským prínosom.
Podobne ako prvá svetová vojna napomohla vzostupu komunistov v Rusku, druhá svetová vojna bola podnetom k tomu, že sa komunistické hnutie rozšírilo cez Euráziu a pohltilo Čínu. Po druhej svetovej vojne sa Sovietsky zväz stal superveľmocou s jadrovými zbraňami, ktorá ovplyvňovala svetové udalosti a podporovala komunizmus po celom svete.
Winston Churchill v poznámkach k svojmu slávnemu prejavu Železná opona uviedol: „Na dejisko, len nedávno osvetlené víťazstvom spojencov, padol tieň. Nikto nevie, čo sovietske Rusko a jeho medzinárodná komunistická organizácia zamýšľajú urobiť v blízkej budúcnosti, ani aké sú prípadne hranice ich rozpínavých tendencií a sklonov obracať všetkých na svoju vieru.“xvii
Počas studenej vojny sa slobodný svet zapojil do prudkej konfrontácie s komunistickým táborom, ktorý sa rozprestieral naprieč štyrmi kontinentmi. Hoci národy slobodného sveta zostali formálne demokratické, vo svojej podstate sa postupne menili na socialistické.
Zdroje
iKarl Marx, „Invocation of One in Despair“, in Early Works of Karl Marx: Book of Verse, Marxists Internet Archive, stránka navštívená 28. augusta 2019, https://www.marxists.org/archive/marx/works/1837-pre/verse/verse11.htm.
iiKarl Marx, „Letter From Marx to His Father in Trier“, in The First Writings of Karl Marx, Marxists Internet Archive, stránka navštívená 28. augusta 2019, https://www.marxists.org/archive/marx/works/1837-pre/letters/37_11_10.htm.
iiiKarl Marx, „The Pale Maiden“, in Early Works of Karl Marx: Book of Verse, Marxists Internet Archive, stránka navštívená 28. augusta 2019, https://www.marxists.org/archive/marx/works/1837-pre/verse/verse24.htm.
ivHeinrich Marx, citácia z knihy Richarda Wurmbranda, Marx & Satan (Westchester, Ill.: Crossway Books, 1986), 21.
vEleanor Marx-Aveling, „Biographical Notes on Marx’s Literary Interests“, in Marx and Engels on Literature and Art, Marxists Internet Archive, stránka navštívena 18. apríla 2020, https://marxists.catbull.com/archive/marx/bio/marx/eleanor-literature.htm.
viKarl Marx, „The Fiddler“, in Early Works of Karl Marx: Book of Verse, Marxists Internet Archive, stránka navštívena 28. augusta 2019, https://www.marxists.org/archive/marx/works/1837-pre/verse/verse4.htm.
viiEric Voegelin, From Enlightenment to Revolution, ed. John H. Hallowell (Durham, NC: Duke University Press, 1975), 298–299.
viiiKarl Marx, „Human Pride“, in Early Works of Karl Marx: Book of Verse, Marxists Internet Archive, stránka navštívená 28. augusta 2019, https://www.marxists.org/archive/marx/works/1837-pre/verse/verse20.htm.
ixMarx, citácia z: Wurmbrand, Marx & Satan, 2.
xWurmbrand, Marx & Satan, 28.
xiKarl Marx, „On Hegel“, v Early Works of Karl Marx: Book of Verse, Marxists Internet Archive, stránka navštívená 28. augusta 2019, https://www.marxists.org/archive/marx/works/1837-pre/verse/verse15.htm.
iLudwig Feuerbach, „Essence of Religion in General“, in The Essence of Christianity, Marxists Internet Archive, stránka navštívená 28. augusta 2019, https://www.marxists.org/reference/archive/feuerbach/works/essence/ec01_1.htm.
iiKarl Marx, citácia z: I. Bernard Cohen, Revolution in Science (Cambridge, Mass.: The Belknap Press of Harvard University Press, 1985), 345.
iiiFriedrich Engels, „On Authority“, v The Marx-Engels Reader, Marxists Internet Archive, stránka navštívená 18. apríla 2020, https://www.marxists.org/archive/marx/works/1872/10/authority.htm.
iv„Robespierre’s Epitaph“, The Tomahawk (9. januára 1796), Romantic Circles, stránka navštívená 6. septembra 2019, https://www.rc.umd.edu/editions/warpoetry/1796/1796_2.html.
vJacques Godechot, „The Internal History of France During the Wars, 1793–1814“, v The New Cambridge Modern History, ed. C. W. Crawley (Cambridge, UK: Cambridge University Press, 1965), 9:280–281.
viMiguel A. Faria Jr., „The Economic Terror of the French Revolution“, Hacienda Publishing, 1. júla 2003, stránka navštívená 18. apríla 2020, https://haciendapublishing.com/articles/economic-terror-french-revolution.
viiGregory Fremont-Barnes, Encyclopedia of the Age of Political Revolutions and New Ideologies, 1760–1815 (Westport, CT: Greenwood Press, Inc., 2007), 119.
viiiWilliam Henley Jervis, The Gallican Church and the Revolution (London: Kegan Paul, Trench, & Co., 1882).
ixW. Cleon Skousen, „The Founders of Communism“, in The Naked Communist (Salt Lake City, UT: Ensign Publishing Company, 1962).
xJohn M. Merriman, Massacre: The Life and Death of the Paris Commune (New York: Basic Books, 2014).
xiLouis-Auguste Blanqui, „Speech Before the Society of the Friends of the People“, v Selected Works of Louis-Auguste Blanqui (Scotts Valley, CA: CreateSpace Independent Publishing Platform, 2011), 15.
xiiKarl Marx, „The Paris Commune“, v The Civil War in France, Marxists Internet Archive, stránka navštívená 19. apríla 2020, https://www.marxists.org/archive/marx/works/1871/civil-war-france/index.htm.
xiiiZhang Deyi 張德彝, San shu qi 三述奇 [The Third Diary], (Shanghai: Shanghai Guji Chubanshe, 1995). (v čínštine)
xivMerriman, Massacre.
xvVladimir Lenin, „Frederick Engels“, v Lenin Collected Works, vol. 2 (Moscow: Progress Publishers, 1972), Marxists Internet Archive, stránka navštívená 19. apríla 2020, https://www.marxists.org/archive/lenin/works/1895/misc/engels-bio.htm.
xviEric Hobsbawm, How to Change the World: Reflections on Marx and Marxism (New Haven, CT, and London: Yale University Press, 2011), 214.
xviiWinston Churchill, „The Sinews of Peace (,Iron Curtain Speechʻ)“ (predslov, Westminster College, Fulton, MO, 5. marca 1946), International Churchill Society, stránka navštívená 19. apríla 2020, https://winstonchurchill.org/resources/speeches/1946-1963-elder-statesman/the-sinews-of-peace.
Pôvodný článok
