Ako čeliť svojej závislosti na negatívnych myšlienkach
Ľudská myseľ dokáže používať úžasné nástroje, ako je rozum a logika. Zároveň sa však dokáže zamoriť neopodstatnenými obavami a najhoršími scenármi, ktoré nám neustále zatemňujú myseľ.
Tieto negatívne vnútorné dialógy si môžeme zdôvodňovať tým, že sa pripravujeme na budúcnosť alebo si spracovávame minulosť. Zdá sa však, že tieto myšlienky nám ani pri ich obrovskom množstve nikdy neprinesú riešenia, ktoré hľadáme.
Keď už máme týchto negatívnych myšlienkových rozhovorov dosť, môže nám robiť problém zastaviť ich. Keďže sa v našej mysli objavujú často, vyryli v nej už hlboké ryhy. Akoby naša myseľ teraz mala vlastný rozum, pretože neustále dookola omieľa naše neistoty, obavy a sťažnosti – či už to chceme, alebo nie.
Vedci definujú tento typ rozhovoru so sebou samým ako opakované negatívne myslenie (RNT), pretože myseľ má pri ňom tendenciu zaoberať sa negatívnymi pocitmi a udalosťami. RNT je charakterizované ako kombinácia prežívania (zvyk skúmať príčinu a význam konkrétnej obavy) a obáv (neodbytná predstava o negatívnom výsledku).
Stres, zlé správy alebo traumatické spomienky môžu u každého podnietiť obavy a spustiť hĺbavé premýšľanie, pričom u niektorých ľudí sa tento spôsob myslenia prejavuje viac ako u iných. RNT nie je samo o sebe duševná choroba, ale zistilo sa, že často zohráva rolu pri vážnych duševných problémoch, ako sú depresie, úzkosti, obsedantno-kompulzívna porucha a posttraumatická stresová porucha.
Čo je teda hnacím motorom tejto temnej mentálnej slučky? Má to pre človeka nejaký prínos? Máme nejakú moc ju zastaviť? Nancy Collierová, psychoterapeutka a pastorka, má k týmto otázkam niekoľko postrehov. (Rozhovor v podcaste, ktorý sme na túto tému viedli, si môžete vypočuť aj online v angličtine).
Collierová, autorka knihy „Nemôžem prestať myslieť: Ako sa zbaviť úzkosti a oslobodiť sa od obsedantného premýšľania“ hovorí, že tento spôsob myslenia môže mať mnoho podôb. Môžeme ním sami seba desiť, kritizovať alebo si nahovárať, čo je zlé na každom človeku, ktorý kedy vstúpil do nášho života (dokonca aj v imaginárnych scenároch). Je to forma myslenia, ktorá vo všeobecnosti spôsobuje utrpenie.
„Je to vlastne ako nosiť so sebou niekoho, kto nám hovorí len samé hrozné veci,“ hovorí Collierová. „Pravdupovediac, ono sa nám to snaží nahovoriť, že nám to nejakým bizarným spôsobom pomáha.“
Závislosť na vlastných myšlienkach
Ľudská schopnosť komplexného myslenia je jednou z našich najcennejších vlastností, no napriek tomu nie vždy prináša pozitívne výsledky. Náš mozog môže nad niektorými myšlienkami premýšľať celé dni, týždne, alebo dokonca aj roky a výsledkom je akurát tak nespavosť.
Prečo sa teda náš mozog, ktorý má taký veľký potenciál k veľkoleposti, tak veľmi upína na to, aby nás trápil nepríjemnými starosťami, hádkami či obavami?
Podľa Collierovej je to druh závislosti. Svoje poznatky opiera o takmer 30-ročnú prax terapeutky – rozprávala sa so stovkami ľudí – pričom niektorí z nich skutočne opisujú, že sú beznádejne závislí od svojich negatívnych myšlienok, podobne ako je opilec závislý od alkoholu.
V posledných rokoch sme svedkami toho, že označenie „závislosť” presiahlo obvyklé hranice užívania drog a rozšírilo sa aj na také veci, ako je jedlo, sex a videohry. Ešte väčšie posunutie hranice na niečo tak nehmotné a osobné, ako sú myšlienky, sa môže zdať na prvý pohľad prehnané. Ako inak by ste však opísali skúsenosť, keď ste uväznení v pôžitkárskej a deštruktívnej slučke závislosti, ktorá sa vám úplne vymyká spod kontroly?
Collierová sa domnieva, že jedným z dôvodov, prečo majú ľudia problém vnímať myšlienky ako návykové, je to, že v našej kultúre sa myslenie príliš vyzdvihuje. Dávame veľkú váhu našej schopnosti uvažovať, analyzovať a premýšľať o veciach.
Vezmime však do úvahy, že niektoré myšlienky nemusia viesť k nejakému uvedomeniu, ale môžu sa stať prostriedkom k úniku. Naša myseľ je taká posadnutá prípravou na budúcnosť alebo riešila minulosť, že mrháme našou vzácnou prítomnosťou.
„Zaoberáme sa tým, čo urobíme alebo neurobíme. Prípadne stále dookola preberáme tie isté veci. Je to preto, že ich v skutočnosti nechceme zažiť,“ hovorí Collierová. „Môže to vyzerať, že sa z toho snažíme dostať zdravým a produktívnym spôsobom, ale v skutočnosti sa tomu momentu len vyhýbame, rovnako ako keď človek pije alkohol, nakupuje alebo užíva drogy.“
Ak môžu byť myšlienky skutočne návykové, líšia sa od iných návykových vecí zásadným spôsobom: môžeme sa napríklad rozhodnúť, že prestaneme užívať drogy a alkohol, keď sa s nimi rozhodneme skoncovať. Nebolo by však jednoduché úplne prestať myslieť.
Na to, aby sme dokázali myslieť umiernene, musíme si najprv uvedomiť hranice mysle. Hoci si mnohé situácie vyžadujú logiku, rozum a dôkladnú analýzu, nie vždy sú to tie správne nástroje. „V situáciách, ktoré sú naozaj skôr srdcovými záležitosťami, kde sa snažíme vytvoriť si zoznam pre a proti, a snažíme sa to znova a znova premyslieť, až kým nezostane kameň na kameni, vtedy je to vskutku nevhodný nástroj,“ domnieva sa Collierová.
Cieľom je premýšľať zmysluplne, nie len zo zvyku. Zbaviť sa však tohto zvyku zvyčajne nie je ľahké. Najmä v modernej spoločnosti sa stal našou prevládajúcou životnou stratégiou. Collierová si všíma, že ľudia prestali dôverovať ďalším svojim možnostiam poznania, ako je intuícia alebo inštinkt. V dôsledku toho sme začali očakávať, že všetko musí byť vedecky overené, aby sme hodnotu toho mohli posúdiť.
„Neustále dostávam otázku: ,Aké pre to máte dôkazy? Kde sú snímky z magnetickej rezonancie, ktoré ste videli? Čo je na tom vedecké? Ako ste na to prišli?’“ zdieľa Collierová. „Všetko sme stavili na jednu kartu na úkor mnohých iných spôsobov ľudského bytia.“
Fyzické cvičenie
Niektorí ľudia sa rozhodnú pre cvičenie, aby si oddýchli od neustále pracujúceho mozgu, a tvrdia, že im to pomáha prepnúť na iný režim a naladiť sa na svoje telo. Výskum ukazuje, že fyzické cvičenie je účinným prostriedkom na potlačenie stavov spojených s RNT, ako je depresia a úzkosť.
Nedávna metaanalýza uverejnená v časopise British Journal of Sports Medicine zistila, že pri znižovaní miernej až stredne silnej úzkosti, stresu a depresie je cvičenie 1,5-krát účinnejšie ako farmaceutické výrobky alebo kognitívno-behaviorálna terapia. V komunite vzpieračov dokonca existuje populárne meme, ktoré opisuje tento účinok: „Dvíhaj ťažký kameň – utíšiš v hlave smutný hlas.“
Collierová súhlasí s tým, že fyzické cvičenie je skvelé, pretože nám pomáha na chvíľu sa odpútať od myšlienok, ale varuje, že môžeme neúmyselne dovoliť našej mysli zasahovať do tohto zážitku. Aplikácie alebo zariadenia určené na hlásenie zlepšenia údajov, ako je srdcová frekvencia či spálené kalórie počas cvičenia, sú určite informatívne, ale zároveň presúvajú pozornosť späť na myseľ.
„Takže opäť sa ocitáme o krok ďalej od priameho zážitku. Nachádzame sa vo fáze naratívnej,“ hovorí Collierová o využívaní technológií pri cvičení. „,Ako je to pre mňa prospešné? Ako to pomôže môjmu zdraviu?‘ Namiesto toho, aby sme prítomný okamih prežívali, hovoríme o ňom.“
Vedomý prístup
Obavy a premýšľanie sú v ľudskom úsilí odjakživa hlboko zakorenené. Je však mimoriadne ťažké vymaniť sa z negatívneho mentálneho škrečkovského kolesa pri všetkých tých bezprecedentných problémoch, ktoré sužujú náš moderný svet. Mnohí z nás kvôli tomu, aby sa vyrovnali s touto situáciou, jednoducho zdvojnásobia svoje myslenie v snahe zorientovať sa vo svete, ale v konečnom dôsledku sa aj tak cítia len viac dezorientovaní.
„V skutočnosti sa snažíme kontrolovať to, čo sa nám zdá byť mimo našej kontroly,“ domnieva sa Collierová. „Ale možno to nikdy nebudeme schopní pochopiť, alebo to možno pochopíme, no nepocítime z toho žiaden vnútorný pokoj.“
Ďalším dôvodom, prečo je ťažké skrotiť naše rozbehnuté premýšľanie, je to, že to považujeme za niečo, čo je hodnotné a úzko sa s tým stotožňujeme. Toto neuveriteľne dôverné spojenie s našimi vlastnými myšlienkami je príčinou toho, prečo tak ťažko znášame, keď sú naše názory spochybňované, znevažované alebo napádané. Berieme to veľmi osobne – pretože svoje myšlienky vnímame ako nás samotných.
„Neustále nás učili, že ak niekto nesúhlasí s mojimi myšlienkami, potom nie som v poriadku alebo som ponižovaný,“ vysvetľuje Collierová. „Ale my predsa nepotrebujeme, aby s nami všetci súhlasili. Naše myšlienky nie sú univerzálne pravdivé. Sú to len obyčajné myšlienky. A my ich nosíme viac-menej ako voľný odev.“
Collierovej radou je vytvoriť si odstup od svojich myšlienok tým, že si uvedomíte, že to vlastne nie ste vy. Tento proces je podobný niektorým formám meditácie. Začína sa tým, že si uvedomíte svoj myšlienkový proces a rozpoznáte myšlienky také, aké sú – ako obyčajné nápady a návrhy, ktoré sa môžete rozhodnúť prijať alebo odmietnuť, keď sa vám preháňajú mysľou. Namiesto toho, aby ste automaticky nasledovali každú znepokojivú myšlienku, ktorá sa k vám vkradne, môžete si od myšlienok vytvoriť odstup a s ľahkosťou ich nechať odísť.
Samozrejme, niektoré myšlienky sa púšťajú ľahšie ako iné. Čím je myšlienka zložitejšia a viac emocionálne nabitá, tým je toto cvičenie ťažšie. Ak si napríklad v myšlienkach spomeniete na to, ako vám niekto ublížil alebo ako sa k vám zle zachoval, nie je také ľahké to ignorovať.
„Čím viac sa to týka rodiny, tým sú myšlienky neodbytnejšie. V týchto prípadoch teda potrebujeme nástroje, aby sme sa s myšlienkami dokázali porozprávať a aby sme uznali, že tieto myšlienky sú zraňujúce,“ spomína Collierová.
Precvičovanie súcitu k sebe samému
Jedným z veľmi dôležitých nástrojov na zvládnutie neodbytných myšlienok je rozvíjanie súcitu voči sebe samému. To zahŕňa priznanie si bolesti, ktorú ste pocítili, alebo neúcty či zneužívania, ktoré ste zažili. Zároveň si to však vyžaduje odvahu povedať si, že opakované utešovanie sa spomienkami na tieto udalosti vás bolesti nezbaví.
„Je to proces, v ktorom si najprv uvedomíme, že sme uväznení v tomto kruhu utrpenia. A následne si položíme otázku: ,Čo sa to vlastne myseľ snaží vyliečiť?‘ Pretože veľmi často je to len mylný pokus o to, aby sme sa cítili lepšie. A potom si z pozície múdrejšieho, vyspelejšieho ja uvedomiť: Zlatíčko, toto nebude tá správna cesta,“ radí Collierová.
Samozrejme, rozvíjanie tohto pocitu odstupu a súcitu k sebe samému si vyžaduje prax a odhodlanie. Najmä, ak sme boli po celé roky nastavení tak, že sme si veci vyčítali, takže láskavý prístup k sebe samému sa nám môže zdať neprirodzený, ba dokonca riskantný. Obávame sa totiž, že ak sa nebudeme neustále pranierovať, možno už viac nebudeme takí produktívni.
„Zistili sme však, že práve súcit uvoľňuje neuveriteľnú produktivitu, ktorá pramení z niečoho úplne iného,“ dodáva Collierová. „Musíme začať robiť malé kroky a povedať si: ,Čo keby som sa k sebe v tejto chvíli správal ako k niekomu, koho mám rád? Ako by som sa zachoval?‘ Pravdepodobne by ste si nepovedali, že nestojíte za nič a nikdy neurobíte nič dobré. Nemyslím si, že by som niekoho takýmto spôsobom motivovala. Asi by som im skôr pripomenula všetky tie veci, ktoré urobili a boli pozitívne.“
Mnohí považujú svoj seba-obviňujúci vnútorný dialóg za spôsob motivácie, ale Collierová si myslí, že je to chybná stratégia. Tvrdí, že posunutie nášho zamerania na to, aby sme k sebe boli priateľskejší a viac sa povzbudzovali, sa v skutočnosti môže ukázať ako oveľa produktívnejší prístup, pretože nás privedie k väčšiemu pokoju a vyrovnanosti.
„Vyžaduje si to veľkú dávku viery, pretože sme boli tak veľmi ovplyvnení tvrdením, že jediným riešením je viac uvažovania, viac premýšľania a toho, aby sme si opakovali, čo musíme urobiť. Ale náš vnútorný pokoj spočíva práve v odovzdaní sa,“ uzatvára Collierová.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
