Argentína chce zakázať slovo zadarmo (Komentár)
Nadpis nie je zavádzajúci, len očividne bulvárny. V tomto prípade však bol neodolateľný. Nový argentínsky prezident je vo funkcii od decembra minulého roka. Jeho návrh zákona o deregulácii hospodárstva leží v Kongrese a argentínsky rozpočet bol v januári prvýkrát po 12 rokoch v pluse.
Javier Milei je novým argentínskym prezidentom. Je zástancom voľného trhu a tvrdí, že štát nie je riešením, ale zdrojom všetkých problémov. Preto sa na predvolebných mítingoch oháňal motorovou pílou, aby naznačil svoj postoj k štátnym výdavkom. Do funkcie nastúpil 10. decembra.
Zákon o deregulácii
Návrh zákona predložený prezidentom, ktorý obsahuje dlhý rad reforiem argentínskeho hospodárstva, prešiel prvým čítaním v argentínskom Kongrese. O návrh zákona sa nepochybne bude bojovať, obsahuje však niekoľko zaujímavých ustanovení:
- Zákon stanovuje privatizáciu 41 štátnych spoločností, od národnej ropnej spoločnosti cez letecké spoločnosti až po argentínsku poštu.
- Zavedenie akejkoľvek regulácie si bude vyžadovať predchádzajúcu analýzu, ktorá musí zahŕňať porovnanie nákladov a prínosov regulácie a posúdenie jej primeranosti.
- Deregulácia hospodárstva a zjednodušenie administratívnych postupov pri zakladaní spoločností.
- Zrušenie Národného inštitútu proti diskriminácii, xenofóbii a rasizmu.
- Zákon zakazuje používanie slova „zadarmo“ alebo podobných slov pri propagácii štátnych služieb. Zavádza povinnosť uvádzať pri službách poskytovaných štátom bezplatne, že služba je financovaná z daní občanov.
Poznámka autora: Stávkové kancelárie by si mohli staviť na to, že rasizmu bude menej, ak nebude existovať úrad platený občanmi, ktorého úlohou je neustále vyvolávať rasizmus.
Neprejde to, ale zákaz slova zadarmo v politických reklamách by bol zábavný. Museli by prísť so sloganom: „Nič pre vás neurobíme, pokiaľ niekomu niečo neukradneme.“ To by bolo na mieste.
Prebytkový rozpočet
Argentínsky štátny rozpočet bol v januári v prebytku. Bolo to prvýkrát za posledných 12 rokov. Prebytok rozpočtu je výsledkom masívnych škrtov vo verejných výdavkoch, ktoré nariadil prezident Javier Milei po nástupe do funkcie v decembri minulého roka. Prezident sa na sociálnych sieťach vyjadril, že „o nulovom deficite nemožno vyjednávať“.
Poznámka autora: Keby vlády nemali možnosť zvyšovať dane alebo tlačiť peniaze, prípadne keby ich ministri museli dávať z vlastného vrecka, tiež by to dokázali. Ľudia dokážu robiť neuveriteľné veci, keď musia.
Ups, plytvajú!
Prezident nariadil audit niektorých ministerstiev. Audítori na ministerstve spravodlivosti a ľudských práv okrem iného zistili, že zamestnanci si zriadili kanceláriu, v ktorej vykonávali rôzne finančné transakcie so súkromnými osobami za štátne peniaze. Niektorí zamestnanci ministerstva si vyplácali cestovné náhrady vo výške tisícov amerických dolárov mesačne a zo 6 000 zamestnancov jedna šestina chýbala v práci, pretože údajne čerpala dovolenku. Ministerstvo tiež platí nájomné za viac ako 200 kancelárií, ktoré má roztrúsené po celej krajine.
Poznámka autora: Ak by niekto v Bruseli urobil skutočný audit, ľudia by boli prekvapení oveľa viac, ako si myslia. Výsledky argentínskeho auditu nie sú nejakým mimoriadnym excesom.
Deregulácia funguje? Aké prekvapenie!
Hneď po nástupe do funkcie Javier Milei zrušil zákon o prenájme bytov. To umožnilo prenajímateľom slobodne sa dohodnúť s nájomníkmi na podmienkach nájmu, čo predtým nebolo možné vďaka reguláciám. V priebehu jedného mesiaca sa počet bytov na prenájom v Buenos Aires zdvojnásobil a ceny prenájmov klesli približne o 20 %.
Poznámka autora: Sociálny inžinier nikdy nepochopí, že sťaženie ukončenia nájomného vzťahu nepomôže nikomu okrem tých, ktorí už nejaký nájom majú. Tí, ktorí si ho ešte len budú hľadať, budú v podstatne horšej situácii, pretože prenajímatelia zvýšia ceny, aby kompenzovali riziko neplatenia, alebo úplne stiahnu ponuku z trhu. Kto by chcel prenajímať byt, ak mu zaň nebudú platiť alebo mu ho zdevastujú? Dôkazom je napríklad štúdia Miltona Friedmana.
Túto pomerne jednoduchú úvahu pochopí aj stredoškolák. Otázkou je, prečo ju nedokáže pochopiť sociálny inžinier. Odpoveď je prekvapivo jednoduchá.
Sociálny inžinier ju nikdy nepochopí, pretože nikdy nič nerobil ani nevytváral okrem míňania štátneho rozpočtu. Práca a dotácie sú pre neho synonymá. Preto nikdy nepochopí pocit majiteľa domu, ktorý v pote tváre šetrí na hypotéku a logicky chce, aby mu niekto platil byt a správal sa slušne.
Okrem toho si sociálny inžinier myslí, že ak má niekto dva byty a jeden z nich prenajíma, ten druhý musel ukradnúť. Myšlienka, že si naň niekto našetril tvrdou prácou, je mimo neho.
Článok pôvodne vyšiel na stránkach syrzdarma.cz
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať názory The Epoch Times.
