Nórsky štatistický úrad: CO₂ je príliš slabý na to, aby ovplyvnil globálnu teplotu
Do akej miery sa mení teplota v dôsledku emisií skleníkových plynov? Touto otázkou sa nedávno zaoberali nórski štatistici. Ich záver: emisie CO₂, najmä antropogénne (zapríčinené ľuďmi), nehrajú takmer žiadnu úlohu. Výsledky potvrdzuje aj skoršia štúdia z Harvardu a Cambridge.
„Počasie a teploty kolíšu spôsobom, ktorý sa dá ťažko vysvetliť a presne predpovedať. Ukážeme vám údaje o kolísaní teploty v minulosti a možné príčiny týchto výkyvov.“ Týmito slovami začínali John K. Dagsvik a Sigmund H. Moen z Nórskeho štatistického úradu svoju diskusiu o teplotách a emisiách CO₂ za posledných 200 rokov.
Zatiaľčo prvému tvrdeniu ľahko porozumie každý, druhá veta vás prinúti sadnúť si a spozornieť: Vo všeobecnosti sa skleníkové plyny vrátane oxidu uhličitého (CO₂) považujú za faktory ovplyvňujúce teplotu.
„Aspoň taký dojem vytvárajú masmédiá. Pre neodborníkov je veľmi ťažké získať komplexný obraz o výskume v tejto oblasti a je takmer nemožné získať prehľad a pochopiť vedecký základ takéhoto konsenzu,“ hovoria obaja štatistici.
Pomocou teoretických argumentov a štatistických testov dospeli k záveru:
„Vplyv emisií CO₂ spôsobených človekom nie je dostatočne silný na to, aby spôsobil systematické zmeny v kolísaní teploty za posledných 200 rokov.“
Akú úlohu skutočne zohrávajú emisie CO₂?
J.K. Dagsvik a S. H. Moen sa zaoberali najmä otázkou, „či možno považovať za dokázané, že časť nárastu teploty za posledných 200 rokov možno pripísať emisiám skleníkových plynov“.
Zarážajúce je napríklad to, že „teplotné výkyvy za posledných 200 rokov […] trvalo vykazujú dlhé cykly a rastúci trend“. To vyvoláva ďalšiu otázku, a to, do akej miery je tento vývoj „súčasťou cyklu, ktorý je analogický s predchádzajúcimi výkyvmi teplôt, alebo či v tomto období došlo k systematickej zmene úrovne teploty v dôsledku antropogénnych emisií CO₂“.
Nakoniec sa vynára tretia otázka. V zhrnutí dokumentu nórski štatistici píšu: „Aj keď sa ukáže, že teploty sa v posledných rokoch systematicky odchyľujú od výkyvov v predchádzajúcich obdobiach, stále je ťažké kvantifikovať, aká časť tejto zmeny je spôsobená emisiami CO₂.“
Okrem CO₂ ako údajne určujúceho činiteľa zmeny klímy J.K. Dagsvik a S. H. Moen diskutujú o ďalších „možných zdrojoch teplotných výkyvov“. Patrí medzi ne tvorba mrakov, oceánske prúdy a schopnosť oceánov ukladať CO₂. Zároveň poukazujú na to, že podľa najnovších výskumov „výkyvy magnetického poľa Slnka majú veľký vplyv na dlhodobé kolísanie slnečnej aktivity. Podľa teórie a rekonštruovaných údajov o teplotách ovplyvňujú klímu cyklické výkyvy dráhy Zeme, zemskej osi a dráh planét ako Jupiter, Saturn, Neptún a Urán.“
Ak sa ukáže, že rozhodujúci vplyv na klímu Zeme má kozmické prostredie, je otázne, akú úlohu vôbec zohrávajú ľudské vplyvy, ako aj všetky snahy o ich zmenu.
Klimatické modely neobstoja v štatistických testoch
Nórski štatistici vo svojej práci uvádzajú aj „najdôležitejšie vlastnosti globálnych klimatických modelov“. Uvádzajú aj štatistické analýzy, ktoré testujú schopnosť globálnych klimatických modelov reprodukovať historické teploty. Na jednej strane tieto testy ukazujú, že štandardné klimatické modely sú vyvrátené časovými sledmi údajov o globálnych teplotách.
Na druhej strane ukazujú, že existuje rozpor medzi odchýlkami v teplotných predpovediach globálnych klimatických modelov a odchýlkami skonštruovaných globálnych teplotných sledov.
„Inými slovami, tieto výsledky spochybňujú schopnosť klimatických modelov rozlišovať medzi prirodzenými výkyvmi teploty a výkyvmi spôsobenými antropogénnym pôsobením CO₂ za posledných 150 rokov.“
Zatiaľ čo Dagsvikova predchádzajúca práca nemohla čerpať z novších údajov o teplote, súčasná práca vychádza z časových sledov pozorovaných údajov o teplote z rôznych častí sveta, ktoré boli aktualizované do roku 2021.
Z ich analýzy opäť vyplýva, že hypotézu o tzv. stacionarite – t. j. že teplotný proces náhodne kolíše okolo konštantnej úrovne – nemožno štatisticky zamietnuť.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
