Chaos v chápaní ľavice a pravice: aký je ich skutočný historický pôvod?
V dnešnej politike existuje predstava krajnej pravice a krajnej ľavice. Avšak často je to nesprávne prezentované. Oba konce spektra: socializmus, ktorý má byť extrémne vľavo a fašizmus, ktorý má byť extrémne vpravo, sú v skutočnosti odvodené z rôznych interpretácií komunizmu. Oba smery presadzujú myšlienky štátneho kolektivizmu, plánovanej ekonomiky a triedneho boja.
Väčšina interpretácií komunizmu sa objavila na scéne po 1. svetovej vojne, keď sa Marxove predikcie o prichádzajúcej revolúcii ukázali ako nepravdivé. Najmä Marxova predpoveď, že podmienky robotníkov sa v kapitalizme zhoršia, sa ukázala ako nesprávna, pretože ich podmienky sa v skutočnosti zlepšili. Keď sa komunistická revolúcia skutočne odohrala, nebolo to v krajinách nachádzajúcich sa v tzv. poslednej fáze kapitalizmu, ako boli Británia alebo Nemecko. Komunizmus totiž získal moc v Rusku, ktoré bolo v tom čase stále menej rozvinutým agrárnym štátom.
Deväť komentárov ku komunistickej strane (Kniha redakcie The Epoch Times)
Taktiež namiesto boja tzv. proletariátu proti buržoázii, v boľševickom Rusku bojovala armáda a ruská inteligencia proti cárskemu feudálnemu systému. Tento sled udalostí vo veľkej miere vyvrátil Marxove predpovede a tak komunisti museli opäť zasadnúť za stôl, aby prišli s novými teóriami. To priniesli okrem iného aj ideológiu fašizmu a nacizmu.
Po rozpútaní Októbrovej revolúcie v roku 1917 prevzal ruský revolucionár Vladimir Lenin kontrolu nad Ruskom. Dočasná vláda, ktorá vznikla po Februárovej revolúcii a ktorá zvrhla cára, bola nakoniec sama zvrhnutá revolucionármi. Revolucionári vyhlásili, že štátna moc prešla na sovietov, a zvolili Lenina za predsedu Rady ľudových komisárov. Tá sa stala novou sovietskou vládou.
Po svojom zvolení Lenin zaviedol politiku známu ako tzv. Dekrét o pôde. Tento dekrét zrušil súkromné vlastníctvo a prerozdelil pôdu medzi roľníkov. Leninov revolučný režim potláčal politickú opozíciu vrátane iných marxistov, ktorí nesúhlasili s Leninovými ideológiami. Lenin veril, že kapitalizmus je nepriateľom pracujúcich a navrhol zaviesť „diktatúru proletariátu“ – priamu vládu ozbrojených roľníkov a robotníkov. To malo teoreticky odstrániť kapitalizmus a slúžiť ako predvoj k vytvoreniu beztriednej komunistickej spoločnosti.
Potom, čo Vladimir Lenin prevzal moc v Rusku, Benito Mussolini začal svoj prevrat v Taliansku a stal sa jedným z najprominentnejších socialistov v Európe. Z prvej svetovej vojny si odniesol pochopenie, že ľudia oveľa lepšie reagujú na nacionalizmus ako na výzvy k robotníckej revolúcii. A tak marxizmus prepracoval na fašizmus. Slovo „fascio” odkazuje na zväzok prútov v rukoväti sekery, čo bolo použité, aby pozitívne prezentovalo ideu štátneho kolektivizmu.
Rovnako ako Lenin, ani Mussolini neveril, že by robotník bol od prírody revolucionárom. Do radikálnych akcií musel byť podľa nich dotlačený intelektuálnou elitou. V knihe Boľševický režim od Richarda Pipesa sa píše: „Žiaden iný prominentný európsky socialista pred 1. svetovou vojnou sa nepodobal Leninovi viac ako Benito Mussolini. Rovnako ako Lenin bol lídrom antirevizionistického krídla tamojšej socialistickej strany a rovnako ako on neveril, že robotník je prirodzene revolucionár. K radikálnym činom ho musí podnietiť intelektuálna elita.”
Po Mussolinim sa v Nemecku objavil Adolf Hitler s myšlienkou národného socializmu. Používal rasovú politiku, aby zjednotil Nemcov rozdelených novými hranicami po 1. sv. vojne v roku 1918. Hitler používal politiku identity na získavanie prívržencov.
Spisovateľ a filmový tvorca Dinesh D’Souza uviedol v knihe „Veľká lož: odhaľovanie nacistických koreňov americkej ľavice”: „Nacistické politiky spadali pod 25-bodový program, ktorý bol na nerozoznanie od programov dnešných socialistov. Zahŕňalo to všeobecnú bezplatnú zdravotnú starostlivosť a vzdelávanie, znárodnenie veľkých podnikov, štátnu kontrolu bankovníctva a úverov, rozdelenie veľkých pozemkov na menšie jednotky a podobné zásady.”
Okrem toho D’Souza uvádza: „Mussolini aj Hitler identifikovali socializmus ako jadro fašistického a nacistického svetonázoru [spôsobu života]. Mussolini bol hlavnou postavou talianskeho revolučného socializmu a nikdy sa nevzdal svojej vernosti k nemu.
Hitlerova strana sa definovala ako bojovník za ‚národný socializmus‘.“ Rovnako ako Lenin obviňoval bohatých farmárov a Mao Ce-tung z Čínskej komunistickej strany obviňoval statkárov, Hitler tiež preniesol vinu na jedinú skupinu ľudí, proti ktorej štátny systém bojoval – na Židov.
Konflikt, ktorý sa neskôr odohral medzi rôznymi systémami počas druhej svetovej vojny, nebol bitkou protichodných ideológií, ale bojom o to, ktorá interpretácia socializmu sa presadí. Povedať, že fašizmus, nacizmus a leninizmus nemajú nič spoločné so socializmom alebo komunizmom, proste nie je pravda. Počas histórie jednoducho prehrali svoje zápasy a boli odmietnuté.
Podľa knihy Cesta do otroctva (The Road to Serfdom) od F. A. Hayeka „konflikt medzi fašistickými alebo nacionálno-socialistickými stranami a staršími socialistickými stranami musí byť skutočne do značnej miery považovaný za druh konfliktu, ktorý nutne vzniká medzi súperiacimi socialistickými frakciami.“
Dnes hnutie Antifa paradoxne obhajuje oboje: komunizmus a aj anarchistickú víziu úplného zničenia štátu a vlády. Hoci sa tieto myšlienky môžu zdať nezlučiteľné, historicky anarchistické a socialistické hnutia často fungovali vedľa seba. Socialitsti verili, že je potrebná fáza štátnej tyranie, aby spoločnosť dospela ku komunizmu. Anarchisti naopak verili, že môžu fázu socialistickej tyranie preklenúť a zaviesť komunizmus sami.
William Godwin, žijúci v rokoch 1756 – 1836 bol jedným zo zakladateľov anarchokomunizmu. Zastával názor, že prostredníctvom osobnej anarchie môže človek dosiahnuť to, čo nazýval „dobrovoľný komunizmus“. Aplikovaním tejto myšlienky anarchisti dosahovali vnútorný „komunistický rozvrat” tým, že vnútorne zničili svoje uznanie morálky a hierarchie. Lámali putá morálky a poriadku vo svojom vnútri, nie prostredníctvom vonkajších inštitúcií. Napriek tomu anarchisti v histórii zohrávali silnú úlohu aj pri násilných protestoch a revolúciách s cieľom vytvoriť socialistické vlády.
Organizácii Antifa nešlo vždy o bojovanie proti skutočnému „fašizmu“, ako sa prezentuje. Išlo skôr o stratégiu na uchopenie moci. Kniha „80 rokov antifašistickej akcie“ od Bernda Langera je brožúra bývalého člena Autonome Antifa, ktorá bola svojho času jednou z najväčších organizácií Antifa v Nemecku. Rozpustená bola v roku 2004.
Podľa Langera pôvod organizácie možno vysledovať až k „Jednotnému frontu“ Komunistickej internacionály Sovietskeho zväzu (Kominterny) počas tretieho svetového kongresu v Moskve v júni a júli 1921. Na Štvrtom svetovom kongrese Kominterny v roku 1922 sa organizácia snažila spojiť rôzne komunistické a robotnícke strany Nemecka pod jednu ideologickú značku, ktorú kontrolovala.
Sovieti verili, že komunizmus ovládne po Rusku ako ďalšie Nemecko, keďže v Nemecku bola druhá najväčšia komunistická strana v Európe, KPD (Komunistická strana Nemecka). V Nemecku sa Adolf Hitler stal v roku 1921 predsedom Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (nacistickej strany). 23. augusta 1923 sa konalo tajné zasadnutie politbyra Komunistickej strany Ruska a podľa Langera sa „všetci dôležití funkcionári vyslovili za ozbrojené povstanie v Nemecku.“
KPD spustila hnutie pod hlavičkou Zjednotenej frontovej akcie a označila jeho ozbrojené „antifašistické“ krídlo názvom „Antifašistická akcia“ – tam majú korene organizácie Antifa v iných krajinách. Antifašistická akcia začala priťahovať niektorých ľudí, ktorí sa stavali proti príchodu skutočného fašizmu do Nemecka, ale ktorí si neboli vedomí prepojenia s Komunistickou stranou Nemecka.
Komunizmus bol v tom čase medzi mnohými ľuďmi v Nemecku nepopulárny. Agresívna revolučná rétorika ľudí strašila a stredná trieda by nikdy nepodporovala komunizmus. Keď to nemeckí socialisti videli, pochopili, že potrebujú novú stratégiu. Preto Komunistická strana Nemecka (KPD) využívala svoje krídlo Antifašistickej akcie, ktoré označovalo každého, kto sa im postavil na odpor, za fašistu. Nálepkou fašistov tak boli označené konkurenčné strany, najmä SPD (Sociálnodemokratická strana Nemecka).
Paradoxne, skupina, na ktorú sa „antifašisti“ najviac zamerali, boli sociálni demokrati. Antifašistická akcia nakoniec začala vyvolávať násilie a mala presne opačný účinok a dotlačila umiernených, aby sa pridali k opačnej strane. Rozčarovaní z neschopnosti vtedajšej vlády riešiť situáciu sa sociálni demokrati nakoniec pridali k nacistom. Násilnými činmi Antifašistickej akcie komunisti tlačili ľudí, aby sa pridávali na druhú stranu k nacistom, ktorí boli tiež pod vplyvom socialistických myšlienok šíriacich sa svetom.
Okrem toho ľudia nevedeli, že KPD je v skutočnosti členom Kominterny. V priebehu niekoľkých rokov sa stala stalinistickou stranou po ideologickej aj po logistickej stránke. Keďže bola finančne závislou od moskovského ústredia, vedúci predstavitelia KPD sa dostali pod velenie sovietskeho aparátu. Mnohí vedúci predstavitelia KPD sa neskôr stali vedúcimi predstaviteľmi komunistickej Nemeckej demokratickej republiky so svojím neslávne známym ministerstvom štátnej bezpečnosti, Stasi, zriadeným po druhej svetovej vojne.
Pôvodné organizácie Antifa boli navrhnuté tak, aby ich politici používali ako zbraň a podnecovaním chaosu a násilia tlačili ľudí určitým zamýšľaným smerom. Langer poznamenáva, že „fašistické“ nálepky slúžili len ako „základné koncepty na označenie protivníka“ v rámci „politického slovníka“ a že „antifašizmus je skôr stratégia než ideológia“.
Ako napísal autor a ekonóm Ludwig von Mises v knihe Plánovaný chaos: „Je dôležité uvedomiť si, že fašizmus a nacizmus boli socialistické diktatúry“. A dodáva, že „filozofia nacistov – Nemeckej národnosocialistickej strany práce – je najčistejším a najdôslednejším prejavom antikapitalistického a socialistického ducha našej doby“.
Tiež poznamenáva, že heslo, ktoré nacisti používali na stručné vysvetlenie svojej ekonomickej filozofie, bolo, že „spoločné dobro [commonwealth] stojí nad súkromným ziskom“, čo bola vlastne aj myšlienka amerického New Dealu a zároveň sovietskeho systému riadenej ekonomiky. Nacisti okrem toho tiež „bojovali proti nerovnosti”. Mises napísal: „Znamená to, že podnikanie s cieľom dosiahnuť zisk poškodzuje životné záujmy obrovskej väčšiny obyvateľstva a že je svätou povinnosťou ľudovej vlády zabrániť vzniku ziskov verejnou kontrolou výroby a distribúcie.“
Hoci sa moderní socialisti snažia dištancovať od neúspešných predchodcov z nacizmu a fašizmu, pravdou je, že prijímajú mnohé z tých istých intervenčných politík, naratívov o nerovnosti a základných myšlienok. Aby sa socializmus dostal k moci, sabotuje existujúci spoločenský poriadok, vyvoláva chaos a násilie, zámerne podporuje „krízy“ a poukazuje na triednych nepriateľov, na ktorých sa dá zvaliť vina, takže ľudia už majú po krk súčasný systém a žiadajú si systém „nový” – ich systém.
