„Pravé umenie má v sebe povznášajúci prvok, ktorý ponúka východisko z ľudského utrpenia.ˮ (rozhovor s talianskou maliarkou Dianou Manni)
Diana Manni pochádza z Toskánska (Taliansko) a je profesionálnou maliarkou, ktorá využíva techniky tradičnej figurálnej olejomaľby.
Vo svete umenia sa ocitla už ako malé dievča. Cestu k nemu si našla opäť v dospelosti. Umenie ju fascinovalo natoľko, že sa mu oddane venovala 15 rokov života. Prešla si obdobím veľkého umeleckého úspechu aj prehodnotením smerovania vlastného života. Jej pohľad na umenie sa neustále menil a dozrieval.
Diana Manni v rozhovore pre Epoch Times Slovensko prezradila svoj pohľad na to, ako umenie vplýva na spoločnosť, akú zodpovednosť nesie umelec, aj o tom ako sa počas histórie umenie zmenilo a pokrivilo.
Diana Manni nám tiež ponúka vodítko k tomu, ako je možné rozpoznať skutočné umenie a prinavrátiť sa k čistému, tradičnému umeniu.
Ako sa začala vaša umelecká cesta?
Odmalička ma vždy priťahovalo vyjadrovať veci manuálnym spôsobom. Vždy som robila malé plastiky, veľa kresieb a mala som to šťastie, že som sa na základnej škole kamarátila s americkým dievčaťom, ktorého otec bol vynikajúci maliar. Bol tiež zakladateľom školy SACI – americkej školy vo Florencii, kde vyučoval umenie.
Mala som to šťastie, že som k nemu chodila počas celého detstva. Jeho dom navštevovalo mnoho profesorov umenia. Bol to svet, ktorý ma fascinoval.
Často som tam zostávala na večeru a stávalo sa, že medzi diskusiami s dospelými umelcami položil na stôl katalóg a požiadal mňa a jeho dcéru, aby sme sa vyjadrili k nejakému umeleckému dielu. Mala som približne 10 rokov. Vďaka tomu som sa stala sebavedomou aj zoči-voči všetkým tým odborníkom, ktorí sa na mňa pozerali.
Zároveň som si rozvíjala kritický pohľad na umelecké diela, aby som ich vedela prečítať, opísať, pochopiť. Povedzme, že tam sa zrodilo to semienko.
Nasledovali ste potom umeleckú dráhu?
Umenie som neštudovala a vrátila som sa k nemu až neskôr, nečakane, na konci dlhej depresie. Mala som asi dvadsať rokov.
V istom okamihu došlo k akémusi vnútornému zreniu, akoby sa svet umenia predomnou opäť otvoril.
Bolo to obdobie vnútorného uzdravenia a to mi umožnilo začať okolo seba vnímať veci jasne. Kúpila som si prvú sadu akvarelov a hneď sa mi z toho vykľulo majstrovské dielo. Bolo to niečo, čo som o sebe ani netušila.
Prvé roky som kreslila, maľovala a mala prvé výstavy. Stretla som človeka, ktorý mi veľmi pomohol a naučil ma veľa vecí. Tento človek sa potom stal mojím spoločníkom na dlhé roky a s ním som sa vydala na umeleckú cestu.
Pätnásť rokov som sa potom v podstate živila sochárstvom a scénografiou. Maľovanie zostalo na druhej koľaji. Táto moja cesta bola, žiaľ, cestou súčasného umenia. Vďaka tejto ceste som sa síce naučila veľa vecí na technickej úrovni, ale na konceptuálnej úrovni boli princípy a pojmy umenia veľmi zdegenerované.
Dosiahli ste v tom čase nejaké veľké úspechy?
V roku 2009 som mala výstavu v múzeu MARCO v meste Monterrey v Mexiku (Múzeum súčasného umenia). Bola to kolektívna výstava so zakladateľmi moderného sochárstva. To bol vrchol mojej kariéry.
Stalo sa vám niekedy počas vašej umeleckej kariéry, že ste sa ocitli na mŕtvom bode a chceli ste začať od začiatku?
Keď som bol na vrchole svojej kariéry, zároveň som pocítila hlbokú prázdnotu. Uvedomila som si, že som sa 15 rokov hnala za týmto cieľom a potom, keď som ho mala v rukách, táto bublina praskla.
Počas tejto veľkej výstavy v krásnom múzeu s vernisážou s veľvyslancom na vysokej úrovni som predala diela za peniaze, o akých sa mi dovtedy ani nesnívalo. Na jednej strane to bol vrchol mojej kariéry, ale na druhej strane to bol vnútorný kolaps.
Ako ste sa dokázali odraziť od nuly?
Podstúpila som celostnú zmenu. Opustila som svet umenia aj svojho partnera. Začalo sa hľadanie vo vnútri. Začala som pátrať po tom, kto som a čo chcem.
V tej chvíli som sa stretla s úžasnou praxou pochádzajúcou zo starovekej Číny. Nazýva sa Falun Dafa. Je to kultivácia tela, mysle a ducha, takže zahŕňa celú bytosť a ide veľmi hlboko na ceste k objavovaniu pravého ja. Bolo to presne to, čo som hľadala a potrebovala.
Táto disciplína mi priniesla úplne iný pohľad na život a na interpretáciu každej udalosti, ktorú zažívam.
Ako táto kultivačná prax zmenila váš pohľad na umenie?
Uvedomila som si, aký zdegenerovaný bol môj spôsob tvorby umenia. Bol ďaleko od jeho skutočného významu. Pochopila som, čo stojí za dnešnou zmenou v spôsobe umeleckej tvorby a prečo došlo k odklonu od tradičného umenia.
Po prečítaní prednášky o tradičnom umení, ktorú napísal Majster tejto praxe, som si uvedomila, aký hlboký je význam umenia, aká je zodpovednosť umelca pri tvorbe umeleckého diela. Všetko sa u mňa zmenilo.
Už som nedokázala vytvárať žiadne umelecké diela. Cítila som, že spôsob, akým som to robila, bol úplne nesprávny. No ešte som sa nestihla naučiť ten správny spôsob. Zároveň som vedela, že vo mne zostalo mnoho konceptov z minulosti, ktoré mi akosi bránili nájsť správnejší spôsob.
Jedinou cestou, ako sa cez to všetko dostať, bolo prestať tvoriť a zmeniť prácu. A medzitým dovoliť mysli, aby sa očistila od minulých konceptov a aby nadobudla nové pochopenia.
Ako vnímate súčasné moderné umenie?
Ak dnes ideme na akúkoľvek výstavu alebo prehliadku súčasného umenia, je naozaj ťažké pochopiť, čo vidíme. Na to, aby sme pochopili alebo interpretovali nejaké dielo, musíme často prečítať celý katalóg a potom sa možno presvedčíme, že to, čo sme videli, má nejakú hodnotu.
Sú to však diela, ktoré sa nedotýkajú sŕdc ľudí. Ak nejakým spôsobom oslovia ľudí, tak veľmi agresívnym spôsobom. Sú víziami dnešnej zdegenerovanej reality. Zostávajú tak na opisnej úrovni bez akejkoľvek cesty k spáse, bez vykúpenia, bez svetla. Často pri pohľade na moderné alebo súčasné dielo vidím degeneráciu, negativitu a nedostatok svetla.
Ako naopak definujete skutočné umenie?
Myslím si, že dielo, ktoré možno považovať za umelecké, nie je dobré len preto, že má dobrú techniku, alebo že veľmi dobre opisuje určitú situáciu. Je dobré preto, že má povznášajúci prvok, ktorý ponúka východisko z utrpenia ľudstva. Nejakým spôsobom nás zbavuje ťarchy každodenného života, zbavuje nás ťarchy prachu, v ktorom už nevidíme, čo je v živote naozaj dôležité.
Vďaka skutočnému umeleckému dielu môžeme precítiť a otvoriť svoje srdce a znovu sa spojiť s tým, čo je skutočne dôležité a kvôli čomu sme tu.
V minulosti bolo pravé umenie chápané ako most medzi človekom a božstvom. Umožňovalo opätovné spojenie s vyššou realitou a pripomínalo ľuďom, čo je skutočným zmyslom života. Pripomínalo ľuďom, aby boli v kontakte s vlastnou božskou prirodzenosťou a kultivovali ju.
V tradičných dielach sa totiž často zobrazovali božstvá. Alegórie všetkých diel sa sústreďovali na rozdiel medzi cnosťou a neresťou, boli tam metafory s hlbokým ponaučením. Pripomínali človeku správnu cestu z utrpenia – späť k jeho božskej prirodzenosti.
Toto všetko sa v dnešnom umení úplne stratilo. Hlboký význam umeleckého diela sa stratil a umelec už necíti túto zodpovednosť.
Ako sa vytvárajú skutočné umelecké diela?
Na to, aby sme mohli vytvoriť hodnotné diela, je potrebné predovšetkým kultivovať svoje vnútro.
Umenie a spoločnosť sú veľmi prepojené. Ak sa umenie zvrhne, je veľmi pravdepodobné, že sa zvrhne aj celá spoločnosť a naopak. Deviantná spoločnosť ovplyvňuje aj koncepcie umenia.
Som presvedčená o tom, že poctivé umenie, ktoré je inšpirované pozitívnymi hodnotami pre ľudstvo, môže priniesť pozitívne veci pre spoločnosť. Je tu potrebná zodpovednosť umelca, aby to, čo vytvorí, mohlo pozitívne ovplyvniť jednotlivca aj celú spoločnosť.
Je dôležité mať počas procesu tvorby umeleckého diela určité nastavenie mysle?
Ak umelec cíti túto zodpovednosť voči spoločnosti, tak cíti aj dôležitosť svojho vnútorného rozpoloženia, keď vytvára svoje umelecké dielo. Všetko, čo vytvárame, je odrazom nás samých.
Teraz si predstavte súčasné umenie, kde umelec necíti túto zodpovednosť. Možno je nahnevaný, vezme vedro s farbou a hodí ho na plátno. Samozrejme, on sa cíti lepšie, pretože hnev zanechal na plátne. Táto negatívna energia ale zostáva na plátne. Ľudia, ktorí toto dielo uvidia, jeho hnev absorbujú alebo sa s touto energiou hnevu spoja. Budú tiež cítiť hnev.
Je potrebné, aby mal umelec v momente, keď pracuje pred plátnom, vnútorný stav, ktorý je pokojný, a ktorý sa spojil s pozitívnymi hodnotami. Len takto sa ľudia môžu znovu spojiť s tou najušľachtilejšou energiou.
Už v tradičnej olejomaľbe sa používali techniky, ktoré umelca prirodzene viedli k zušľachťovaniu vnútorného charakteru. Takže umelci prirodzene inklinovali k pestovaniu pozitívnych vlastností.
Čo bolo podľa vás v minulosti základnou vlastnosťou umelca?
Tradičné techniky maľby si vyžadovali trpezlivosť. Vytvorenie diela trvalo veľmi dlho, aj rok a dlhšie. Preto bolo základnou vlastnosťou umelca, že dokázal byť naozaj trpezlivý a sedieť týždne, mesiace bez okamžitého výsledku svojej práce.
Dnes je to veľmi ťažké, pretože sme si zvykli na okamžité uspokojenie. Už nie sme ochotní trpezlivo a pokojne čakať, aby sme budovali na pevných základoch a výsledky videli až neskôr. Nevidieť výsledok svojej práce na konci dňa je skutočnou bolesťou, pretože na to už nie sme zvyknutí.
Maľba bola považovaná za formu vnútornej kultivácie. Bola takmer na rovnakej úrovni ako duchovná prax. Vyžadovala si vysokú úroveň koncentrácie a čistotu mysle. Na to, aby ste zvýšili svoju koncentráciu, musíte vykonať istú očistnú prácu vo svojej mysli.
Je zaujímavé, ako slovo osvietenie v mnohých mystických kultúrach označuje duchovnú realizáciu bytosti. A osvietiť znamená aj vrhnúť svetlo. Takže čím bližšie je vnútorný stav k tomuto stupňu duchovnej realizácie, tým viac je človek schopný vidieť, tým viac je schopný reprodukovať a tvoriť.
Čo môže umelcovi brániť v tom, aby sa hlboko sústredil?
Keď ste v procese maľovania, hlavou vám môže prebehnúť veľmi veľa myšlienok. Často sú to myšlienky netrpezlivosti. Teraz si dám prestávku, dám si čaj, idem sa prejsť. Všetky myšlienky chcú nejako uniknúť z toho sústredenia a pozornosti.
Ak ste pripútaní k výsledku, alebo ak nejakým spôsobom očakávate niečo za to, čo robíte, necítite stav ľahkosti. Zaťažujúci stav môže ovplyvniť aj proces maľovania.
Často vidím u umelcov aj u seba, že chceme, aby dielo vyšlo hneď na prvýkrát a nie sme ochotní mať ten ľahký stav mysle, ktorý vám umožňuje robiť chyby. Robenie chýb je procesom učenia. Musíte to robiť zľahka bez toho, aby sa to dotklo vášho ega.
Ako by sa malo prezentovať skutočné umenie?
Tradičné umenie bolo umenie, ktoré využívalo tradičné techniky. V maliarstve sa môžeme odvolať na renesanciu, čo bolo obdobie, keď sa dosiahol vrchol dokonalosti. Pokiaľ ide o sochárstvo, za vzor si môžeme vziať klasické grécke obdobie, kde už boli všetky aspekty sochárstva dobre definované.
Tradičné umenie sa tvorilo použitím excelentných techník, ktoré ľudstvo zdokonaľovalo po tisícročia. Tradičné umenie zároveň presahuje rámec techniky. Musí mať obsah a hodnoty, ktoré pozitívne inšpirujú ľudí.
Pravé umenie nám môže nejakým spôsobom ponúknuť východisko z utrpenia a každodenného života. Návšteva výstavy či galérie by mala ľuďom otvoriť srdce.
Rovnaký účinok má na nás aj príroda. Keď sledujeme západ slnka alebo listy pohybujúce sa vo vetre, sú to chvíle mimoriadne čistej krásy. Akoby sa pred nami otvorili dvere do vyššej dimenzie, kde už neexistuje utrpenie. Umenie by malo mať takúto funkciu – otvoriť tento priestor a ukázať, že existuje niečo viac.
Môže moderné umenie ponúknuť tento priestor?
Dnes musí umenie v prvom rade vytvoriť senzáciu, silné emócie. Takže umenie si v istom zmysle zvolilo cestu ťažkopádnosti, pretože realita v mnohých aspektoch zdegenerovala.
Dnes, keď si idem pozrieť dielo nejakého umelca, jeho umelecké dielo mi neukazuje svetlo, ale zostáva v opise stavu ľudského utrpenia. Všetci trpíme a nachádzame stratégie, ako z utrpenia uniknúť, ale nie je to vyliečené, prekonané ani vyriešené.
Myslím si, že jedine pohľad za náš ľudský rozmer alebo opätovné spojenie s duchovnosťou a božstvom nás môže posunúť ďalej.
Kedy hodnotíte umelecké dielo ako krásne?
Ak vidím dielo a cítim, ako sa mi otvára srdce a vytvára sa priestor, ktorý mi umožňuje vidieť za plátno tejto reality. Krása je bránou k božskému. Ak existuje skutočná krása, existuje niečo, čo dokáže preraziť pravdu našej ilúzie a núti nás vidieť za ňu. Ak dielo dokáže toto, potom by som povedala, že je skutočne krásne.
Mohli by sme podľa tejto rovnice rozoznať pravé umenie od pokriveného?
Myslím si, že je naozaj dôležité rozpoznať, čo umenie komunikuje nášmu srdcu. Malo by tam byť priame spojenie so srdcom. Podľa toho, čo vo vás dielo zanechá, spoznáte jeho pravú podstatu.
Hrá tradícia dôležitú úlohu vo vašom tvorivom procese?
Určite áno, ide o obnovenie tradičných techník. Uvedomila som si, aké hlboké je učenie sa rôznych aspektov všetkých tradičných techník.
Tradícia je dôležitá aj čo sa týka životného štýlu. Aj tu môžeme hľadať inšpiráciu v minulosti. V minulosti ľudia trávili veľa času rozjímaním o prírode a čerpaním inšpirácie, dnes toľko času nie je.
Príroda však môže byť veľkou učiteľkou. Dokonca aj umelci trávili hodiny vonku, kreslili a jednoducho sa snažili prísť na to, ako veci lepšie zobraziť. Takže aj tento kontemplatívny aspekt, ktorý sme stratili, je potrebné obnoviť. Nie je to ľahké, pretože všetci vedieme hektický život.
Vaša maľba bola vybraná medzi finalistov 6. ročníka medzinárodnej súťaže figurálnej olejomaľby NTDTV v New Yorku. Témou súťaže bolo čisté dobro, čistá krása, čistá láskavosť. Čím vás obohatil proces tvorby diela, ktoré ste zaslali do súťaže?
Prvýkrát po mojom transformačnom procese som skutočne pocítila, že som čiastočne obnovila tieto tradičné techniky. Za týmto dielom je veľa štúdia. Ale predovšetkým som si dožičila čas na to, aby som prešla procesom maľovania, ktorý bol tradičný.
Snažila som sa dodržať všetky tradičné kroky pri realizácii maľby bez skratiek, a bol to pre mňa aj proces vnútornej kultivácie trpezlivosti. Bol to aj bolestivý proces, ale vďaka nemu som sa veľmi zdokonalila.
Boli ste v New Yorku na odovzdávaní cien tejto súťaže a stretli ste sa s mnohými špičkovými umelcami. Čo najcennejšie ste si so sebou odniesli?
Pokoru. Mala som pocit, že ja som ešte len na začiatku chápania tradičných maliarskych techník. Po tejto výstave sme spolu s maliarmi vytvorili skupinu so zámerom vymieňať si skúsenosti.
Mám sa ešte veľa čo učiť. Vďaka účasti na tejto výstave a vďaka kolektívu, ktorý vznikol po výstave, existuje pre mňa spôsob, ako je možné tieto techniky obnoviť do hĺbky. Dochádza k veľkej výmene materiálov a vidím, že je tu ochota podeliť sa. Vládne medzi nami duch spolupráce s cieľom dosiahnuť dokonalosť.
Čo vás na výstave najviac zaujalo?
Bola to nádherná výstava. Ešte nikdy predtým som nevidela výstavu žijúcich umelcov, ktorí používajú figurálny štýl a tradičné olejové techniky a sú na takejto umeleckej úrovni. Keď chodím do múzeí, samozrejme, vidím diela Rafaela alebo Michelangela a ďalších umelcov, ktorí sa zapísali do histórie, ale tí už medzi nami nie sú.
Chceli by ste našim čitateľom zanechať nejaký odkaz?
Aby vždy hľadali svetlo. To je to, čo by mal v konečnom dôsledku robiť umelec, a to by mal robiť aj každý z nás vo svojom živote.
Ďakujeme za rozhovor!
