Dve monštrá Francúzskej revolúcie posadnuté mocou, ktoré prišli v rovnaký deň o hlavu
„Väčšina umení nám priniesla výnimočné diela, avšak umenie vládnuť splodilo len samé monštrá.“
Muž, ktorý tieto slová vyriekol, bol jednou z najväčších autorít svojej doby a jednou z prvých autorít tohto typu v celej histórii. Jed, ktorému hovoríme „moc“, spravil príšeru aj z neho samého. 28. júla 1794 odišiel spolu so svojou slávnou kohortou z tejto zeme, aby sa dočkali odmeny, ktorá na nich čaká.
Volal sa Louis Antoine de Saint-Just (1767-1794). Jeho blízkym priateľom a politickým spojencom bol Maximilien Robespierre. Spoločne koordinovali teror Francúzskej revolúcie, násilnú vlnu represií a vraždenia. Obaja muži vystúpali až k najvyššej moci, no nakoniec boli sami zomletí rovnakou mašinériou, do ktorej poslali ostatných. Kľúčový rozdiel medzi Saint-Justom a Robespierrom na jednej strane a ich početnými obeťami na strane druhej spočíval v tom, že oni dvaja iba zožali, čo zasiali.
Vo svojom prejave z februára 1794 prirovnal Robespierre (1758-1794) teror ku cnosti. Cieľ (cnostná, rovnostárska republika) ospravedlňoval akékoľvek prostriedky, ktoré by umožnili existovať:
„Ak je základom vlády ľudu v dobe mieru cnosť, je základom vlády ľudu počas revolúcie ako cnosť, tak aj teror; cnosť, bez ktorej je teror zhubný; teror, bez ktorého je cnosť bezmocná. Teror nie je nič iného než rýchla, prísna a neúprosná spravodlivosť; je teda emanáciou cnosti; nie je ani tak princípom sám o sebe, ale skôr dôsledkom všeobecného princípu demokracie, aplikovaného na najnaliehavejšie potreby vlasti.“
Pre každého rozumného a slušného človeka sa „cnosť“ ani vzdialene nevzťahuje k tomu, čo revolucionári podnikali. Všimnite si však, že aj tí najkrvavejší a najradikálnejší z nich používali na obhajobu svojho diabolského diela pozitívnu terminológiu: „spravodlivosť“, „demokracia“, „vlasť“, „vláda ľudu“ a podobne. V mene „liberté, égalité, fraternité“ (sloboda, rovnosť, bratstvo) zmasakrovali tisíce ľudí!
5. septembra 1793 Národný konvent (francúzsky revolučný parlament) schválil, že „teror má byť na dennom poriadku“, aby bola revolúcia chránená pred zahraničnými a domácimi nepriateľmi. O tri mesiace neskôr zveril rozsiahle výkonné právomoci neslávne známemu Výboru pre verejnú bezpečnosť.
Robespierre zo svojej pozície vo výbore posúval rozsudky na realizovanie Saint-Justovi, všeobecne známemu ako „archanjel teroru“, ktorý dohliadal na zabavovanie majetku, masové zatýkania a následné popravy. Saint-Justova krvavá rétorika bola sama osebe desivá:
„Musíte trestať nie len zradcov, ale aj tých, ktorí sú ľahostajní; musíte trestať každého, kto je v republike pasívny a nič pre ňu nerobí. … Loď revolúcie môže priplávať do prístavu len na mori začervenanom potokmi krvi. … Národ sa rodí iba na hromadách mŕtvol.“
10. júna 1794 prijal Národný konvent nechvalne známy zákon z 22. prairialu. Ten priniesol rozsiahly zoznam „verejných nepriateľov“, ktorí mali byť potrestaní smrťou takmer bez možnosti odvolať sa. Nasledujúcich šesť týždňov zmáčali parížske ulice potoky krvi. Keď neskôr chaos dosiahol vrchol, revolúcia náhle pohltila svojich dvoch najhorlivejších stúpencov. Robespierre a Saint-Just boli 27. júla zatknutí a nasledujúceho dňa šli pod gilotínu. Prvý mal 36 rokov a druhý iba 26.
Podrobné skúmanie týchto dvoch mužov odhaľuje prekvapivý a zničujúci účinok politickej moci. Nič iné nemôže vysvetliť pozoruhodnú zmenu ich osobností. Pred revolúciou bol Robespierre miernym odporcom trestu smrti. Keď mal v rukách najvyššiu moc, stal sa jedným z monštier, o ktorých písal Saint-Just.
Saint-Justova premena je ešte znepokojivejšia. Niekoľko historikov si všimlo, že ešte pred niekoľkými rokmi bol popisovaný ako „slobodomyseľný a vášnivý“, takmer cez noc sa stal „sústredeným, tyranským a neľútostne dôkladným“, „ľadovým ideológom republikánskej čistoty“ a „neprístupným ako kameň všetkému vrelému“. Opustil ženu, ktorú miloval, zničil svojich priateľov, opustil svoju náklonnosť k literatúre a premenil sa na zabijáka s jediným cieľom – ovládať, mučiť alebo vraždiť, aby „pretvoril“ spoločnosť.
Keby ste pred revolúciou, ktorá začala v roku 1789, stretli na parížskej ulici Robespierra alebo Saint-Justa, pravdepodobne by ste sa s nimi príjemne porozprávali. Hodnotili by ste ich ako priateľských, inteligentných a výrečných spoločníkov. Podobne keby ste v roku 1910 sedeli v triede vedľa Adolfa Hitlera na viedenskej Akadémii výtvarných umení, pravdepodobne by ste nikdy neuhádli, čo bude robiť o pár desaťročí neskôr, keď nazhromaždí moc.
Filozof 20. storočia Eric Hoffer študoval fanatikov a moc, po ktorej túžia. Domnieval sa, že moc v každom smrteľníkovi prebúdza to najhoršie a že je len málo tých, ktorí ju dokážu opustiť alebo sa ovládnuť, ak ju získajú:
„Skazenosť, ktorá je v absolútnej moci vždy prítomná, vyplýva z toho, že taká moc nie je nikdy bez tendencie premeniť človeka na vec…. Moc sa totiž snaží premeniť každú premennú v stálu veličinu a rozkazovať aj neúprosným a neoblomným prírodným zákonom. Preto je absolútna moc skazená, aj keď sa snaží o humánne ciele. Dobrotivý despota, ktorý sám seba vidí ako pastiera ľudu, stále vyžaduje od ostatných poslušnosť ovcí. Vždy prítomná škvrna absolútnej moci nie je jej nehumánnosť, ale jej anti-humánnosť.“
Nikdy by sme nemali podceňovať, čo dokáže moc spraviť aj s tými najlepšími ľudmi. Mali by sme čo najrýchlejšie utekať preč, aj ak náš najlepší priateľ začne tvrdiť, že bude robiť dobré veci, keď bude mať moc. Ak nás história niečomu učí, tak práve tomu, aby sme nesústredili moc do rúk jednej osoby alebo skupiny.
Myslíte si, že nebezpečie je iba na celoštátnej úrovni a nie na lokálnej? Potom ste nikdy nemali dočinenia s úradníkmi, ktorí ovládajú miestni územný výbor alebo školskú radu.
Ak je moc démon, Robespierre a Saint-Just ním boli úplne posadnutí a pokrivení. Keď si pre nich prišiel exorcista, jediným možným liekom bola smrť.
Ako poznáme, že zlo, ktoré moc podporuje, číha v našej duši? Čo bude hovoriť pod svojou maskou? Odvážim sa odpovedať: Bude hovoriť veci ako „Zbaľ sa vypadni!“. Bude sa snažiť umlčať nesúhlasné názory. Aby zasialo chaos a zmätok, bude sa snažiť predefinovať samu prírodu alebo napadne akýkoľvek dlhoročný zvyk či zásadu, ktorá sa mu postaví do cesty. Bude nás lákať falošnými sľubmi. Vymyslí si, kto sú zlí a kto tí dobrí, a bude sa tváriť ako náš záchranca. Bude sa nám snažiť nahovoriť, že sa nám dostane všelijakých úžasných vecí, len keď dáme moc štátu, aby nám ich poskytol.
Moja rada je nasledujúca: Neskočte mu na lep. Namiesto toho sa zamyslite nad týmito slovami Francúza menom Frédéric Bastiat, ktorý vedel, aká zlovoľná môže moc byť:
„Buďme zodpovední sami za seba. Nehľadajme v štáte nič iné než právo a poriadok. Nepočítajme s tým, že nám zabezpečí bohatstvo alebo osvietenie. Nehádžme na neho zodpovednosť za naše chyby, nedbalosť a krátkozrakosť. Spoliehajme sa iba na seba, že sa sami dokážeme uživiť a postarať sa o naše fyzické, intelektuálne a morálne napredovanie!“
Možno po vás chceme příliš veľa. Ale ak má byť alternatívou tyrania, tak o Bastiatových slovách stojí za to pouvažovať.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory The Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
