Fašiangy – obdobie bujarej zábavy. Aké zvyky mali naši predkovia?
Fašiangy sa tradične považujú za obdobie trvajúce od Troch kráľov až do Popolcovej (škaredej) stredy. Popolcová streda predstavuje prvý deň pôstneho obdobia. Jej význam spočíva v prijatí znamenia kríža popolom (tzv. popolca) na čelo a je znakom pokánia hriešnika. Začínajú sa ním prípravy na Veľkú noc.
Sú časom zabíjačiek, zábav, sýtych žalúdkov, maškarných sprievodov i svadieb. Považuje sa za najveselšie obdobie roka plné roztopašnej zábavy, ktoré skončí poslednou zábavou v utorok pred Popolcovou stredou – pochovaním basy. Potom nasleduje 40-dňový pôst a pochovanie basy je znakom pre ukončenie všetkej zábavy, maškarády a hodovania. Pranostika viažuca sa k pôstnemu obdobiu hovorí: „Na fašiangy výskaj, v pôste brucho stískaj.“
To bolo aj dôvodom, prečo si ľudia počas fašiangov dopriali všetkého dobrého do sýtosti. Využili príležitosť správať sa veselo, bujaro a uvoľnene (niekedy až bezuzdne), pričom zodpovednosť za svoje správanie prenechávali svojim maskám.
Význam fašiangov pravdepodobne súvisel s vyháňaním smrti a zimy. Zároveň sa nimi vítal príchod jari.
Keďže na poliach nebolo ešte práce a gazdovia sa iba pripravovali na jarnú robotu, toto obdobie bolo vhodné na organizovanie svadieb a „lovenie ženíchov“, na čo sa tešili najmä vydajachtivé devy. Tie, ktoré sa nevydali, si museli na ženícha a svadbu počkať. Svadby uzatvorené v období fašiangov mali mať vraj dlhé trvanie. Hovorí sa, že dievka, ktorá sa nevydala, bola terčom výsmechu, k čomu sa viaže aj príslovie:
Už sa fašiang kráti, už sa nenavráti,
staré dievky klajú, že sa nevydajú.
O zvykoch typických pre obdobie fašiangov nám porozprávala folkloristka Marika Královičová, ktorá zozbierala a spísala obyčaje našich predkov od starých ľudí, aby ich zachovala pre ďalšie generácie.
„V kroji je ukrytá jedinečnosť nášho národa.ˮ (rozhovor s fotografkou krojovaných bábätiek)
„Tradíciou bolo chodenie masiek po dedine v sprievode kapely – harmonika, bubon, trubka, alebo aj ozembuch. Spievalo sa, tancovalo, aj žarty sa vystrájali. Chodilo sa po domoch, kde vytancovali gazdiné a dievky, dostali výslužku, ktorú im napichovali najčastejšie na šable – slaninu, klobásy. K výslužke patrili aj šišky, fánky a pagáče,“ spomína pani Královičová.
Tradičnou ľudovou piesňou, ktorú pozná azda každý z nás, sú „Fašiangy, Turíce“:
Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde,
kto nemá kožucha, zima mu bude.
Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem,
dajte mi slaniny, nech sa vypasiem.
Fašiangové obdobie predstavuje rôzne dlhé časové obdobie v závislosti od začiatku pôstu pred Veľkou nocou. Naši predkovia vychádzali počas predpovedí o počasí z vlastných skúseností a pozorovaní, na základe ktorých vznikli pranostiky a rôzne porekadlá, ktorými sa dlho riadili. Síce sa vždy nenaplnia, no predstavujú dedičstvo, ktoré nám naši predkovia zanechali.
Ako vyzeralo Pochovávanie basy?
„V posledný deň pripadajúci na utorok pred Popolcovou stredou sa fašiangové obdobie končilo dramatickým a veselým Pochovávaním basy – hudobného nástroja. Znamenalo koniec všetkej zábavy a smiechu. Bolo to obradné divadlo, pri ktorom nechýbali máry s basou, farárom, miništrantmi a plačkami – ženami oplakávajúcimi basu. Za sprievodu žartovných rečí, ľudových piesní a litánií prosili za basu a orodovali za ňu. To všetko za účasti obecenstva a patričných rekvizít,“ rozpráva pani Královičová.
Ako píše Zora Mintalová Zubercová, na fašiangy sa tešili všetky sociálne vrstvy, vrátane šľachtických rodín. Objednávali si „drahé masky, skvostné šaty, vyberané jedlá, nápoje, usporadúvali turnaje.“
V roku 2001 opísala „Pochovávanie basy” vo Vlčkovskom občasníku Viera Krajčírová. Toto je redakčný výňatok s jej povolením:
„Účinkujúci sa vyparádili do slovenských krojov a oči sa popásli po pekných výšivkách. Program sa začal v sprievode ľudových piesní a vtipov. Neskôr do sály vstúpil smútočný sprievod – chlapci, nesúci basu, pán farár a za ním plačky vyprevádzajúce basu na jej poslednej ceste. Počas obradu farár posväcoval nielen basu, ale aj obecenstvo v prvých radách. Celá sála sa smiala a užívala si predstavenie. Na záver si aj on „skočil” záverečný tanec, dal si „omšového” a ešte naposledy posvätil basu i obecenstvo.“
Deň svätej Lucie – z čoho mali naši predkovia strach?
…Zbohom tu spočívaj basa premilá,
aby si sa k Veľkej noci zbudila…
„Basa sa pochovala, to znamená, že je koniec zábavy, je pôst, a ten končí Veľkou nocou, potom sa môže znovu zabávať. Cez pôst napríklad nebývali ani svadby,“ doplnila V. Krajčírová, ktorá nám poskytla aj výňatok zo starých novín, v ktorých bol v roku 1919 na fašiangy uverejnený inzerát ponúkajúci rôzne potreby na ples, dekoratívne predmety, hudobné nástroje z lepenky:
Prečo sa vlastne ľudia obliekali do masiek?
„Chceli sa čo najlepšie zabaviť a preto si k tomu vymýšľlali masky a žarty. Tak ako napr. pri páračkách si vymýšľali rôzne príbehy, aj strašidelné. Inej zábavy naši predkovia nemali, tak si ju museli vymyslieť,“ vysvetľuje M. Královičová.
Medzi typické fašiangové masky patrili najmä maškary v podobe čerta, anjela, rôznych zvierat, cigánov, farára, nevesty, ženícha, kominára. Muži sa prezliekali za ženy alebo za vojakov.
Príklady fašiangových pranostík:
Keď sú masky na tvári, i žalúdku sa zadarí.
Aké fašiangy, taká Veľká noc.
Keď sa mačka cez fašiangy na slnci opeká, potom v pôste za kachle uteká.
Krátke fašiangy, tuhá zima.
Na fašiangy výskaj, v pôste brucho stískaj!
Stridží deň svätej Barbory. Ako ho slávili naši predkovia?ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
