Národný žrebčín Topoľčianky: Nadviazali sme na kultúrne dedičstvo bývalej rakúsko-uhorskej monarchie (Rozhovor)
Národný žrebčín Topoľčianky, kultúrne dedičstvo Slovákov, patrí medzi najvýznamnejšie svetové žrebčíny. Plemená koní, ktoré sa tu chovajú, sú v hipologickom svete pojem, ktorý sa teší aplauzu odborníkov.
Početnosťou chovaných plemien v jednom zariadení je Národný žrebčín ojedinelý v celej Európe, čo u širokej verejnosti doma aj v zahraničí vzbudzuje vážnosť a rešpekt. Žrebčín taktiež úspešne nadviazal na tradície vyspelého chovu koní v Rakúsko–Uhorsku.
„Kôň je so svojimi hlboko zakorenenými inštinktmi jednoznačne osobnosť. Hovorí sa, že okrem piatich zmyslov má vyvinutý aj šiesty, a na rozdiel od ľudí podstatne intenzívnejší. Výbornú vnímavosť,ˮ hovorí riaditeľ žrebčína Ing. Michal Horný, PhD., s ktorým sme sa porozprávali o histórii Národného žrebčína Topoľčianky, chove plemien, ale aj o jeho výnimočnej misii.
Kde siaha prvá zmienka o žrebčíne v Topoľčiankach?
Slovensko bolo takmer 900 rokov súčasťou Rakúsko–uhorskej monarchie. V Rakúsku bol v rámci Európy chov koní rozvinutý v najväčšej miere. Rozšírené boli cisárske a vojenské žrebčíny a žrebčínce. Slovensko bolo jeho súčasťou. Jediný cisársky žrebčín na Slovensku bol v Kopčanoch, ktorý v 19. storočí zanikol.
Po vzniku Československej republiky vznikla na Slovensku potreba štátneho žrebčína s produkciou teplokrvných koní a hlavne s produkciou plemenných žrebcov pre zemský chov. Na Slovensku bolo v tej dobe asi 250 tisíc koní. Neskôr sa žiaľ zredukovali na 4 a pol tisíca. Boli sme krajina s najnižším počtom koní na obyvateľa. V súčasnosti je na Slovensku okolo 25 tisíc koní.
Československá vláda teda začala premýšľať nad tým, kde takýto žrebčín zriadiť. Existovali vojenské žrebčíny, napríklad Motešice, Šamorín, Rimavská Sobota a Prešov. Štátny žrebčín na produkciu koní pre potreby zemského chovu neexistoval. Lokalita pre žrebčín bola vládou vybraná v Prahe.
Topoľčianky boli vybrané takmer s určitosťou, pretože tu už existovala budova jazdiarne postavená v roku 1910. Poslední majitelia boli Habsburgovci. Na okolí boli tiež určité lokality, kde sa chovali hospodárske zvieratá. Vyhovovali aj pôdne podmienky – zem je vápencová a pieskovcová. V neposlednom rade zavážili aj klimatické podmienky a strategickosť miesta. Bratislava, Viedeň a Budapešť nie sú od Topoľčianok ďaleko.
Prvým riaditeľom žrebčína v Topoľčiankach bol František Ludvik, ktorý bol poverený jeho založením.
Ako prebiehalo zriadenie žrebčína?
Žrebčín Topoľčianky bol zriadený na podkladoch takmer 900-ročnej histórie a skúseností Rakúsko-uhorských cisárskych a vojenských žrebčínov. Bolo rozhodnuté, že sa v žrebčíne bude chovať Lipican, Hucul, Nonius a Shagya-arab. V roku 1921 boli tieto plemená postupne dovážané.
Prvé stádo, ktoré prišlo do Topoľčianok, boli lipicany – 32 kobýl a jeden plemenný žrebec. Všetky tieto lipicany pochádzajú priamo z kolísky vzniku tohto plemena z roku 1580 na území dnešného Slovinska – Lipice.
Druhé stádo bolo huculské a pochádzalo z Lučiny v Rumunsku. V polovici 19. storočia bolo toto plemeno uznané v Rumunsku za čistokrvné. Odtiaľ prišlo cez rakúsky Wolfsburg.
Plemeno nonius k nám prišlo z územia bývalej Juhoslávie a Maďarska. Základom shagya-arabského stáda boli plemenné zvieratá pochádzajúce zo žrebčína Radovec, Bábolna a Piber.
V roku 1973 bol chov rozšírený o arabského plnokrvníka. Dovezené boli kobyly a plemenné žrebce priamo z Egypta zo žrebčína El Zahra.
V 60.tych rokoch vznikol aj chov dnešného slovenského teplokrvníka. Kôň už strácal historický význam ako pracovné zviera v poľnohospodárstve. Preto bol postupne prispôsobený spoločenským a športovým potrebám.
Slovenský teplokrvník je potomkom rakúsko-uhorských teplokrvných plemien a koní vyšľachtených z arabského koňa, anglického plnokrvníka a polokrvníka. Vtedy sa tomu hovorilo anglický polokrvník, alebo anglo-arab. Je to výkonnostné plemeno s vynikajúcimi športovými vlastnosťami.
V chovateľských postupoch, v spôsobe starostlivosti a výcviku koní žrebčín nadviazal na kultúrne dedičstvo bývalej rakúsko-uhorskej monarchie.
Čo všetko patrí k žrebčínu Topoľčianky?
Roky 1921 až 1928 sa považujú za odbobie výstavby. Postupne boli zriaďované výrobné objekty a veľmi rozumne sa zakomponovali do okolitej prírody pri rešpektovaní urbanistického riešenia, zootechnických, zooveterinárnych a hygienických podmienok zvierat.
Najväčším objektom sú Breziny, miesto odchovu mladých žrebcov všetkých plemien a tréningovým centrom dostihovej stajne anglických plnokrvníkov.
Potom bolo vybudované Hostie s letnými maštaľami na odchov mladých kobýl. Napriek tomu, že mali slúžiť tridsať rokov, stajne slúžia dodnes. Zvieratá tam majú veľmi dobré životné podmienky. Najvyššie položený objekt je Rybník. Nachádza sa vo výške 460 m n.m.
V 80.tych rokoch bol do užívania prerobený Krásny Majer, ktorý pôvodne slúžil na chov hovädzieho dobytka. Príchodom arabského plnokrvného stáda bol prebudovaný na chov koní, kde je okolo 40 miest. Nachádza sa tu aj Inseminačno-reprodukčné centrum.
Od roku 1921 je žrebčín podporovaný štátom. Aká je jeho úloha?
Súkromný sektor má veľa vynikajúcich koní aj chovateľov. Avšak keď náhodou generácia nemá pokračovateľa, môžeme prísť o veľmi kvalitné zvieratá. Úlohou štátu je preto zachovať genetické zdroje a geneticky vzácne plemená, ktoré tu máme.
Vo všetkých krajinách Európy, ale aj sveta, sú chovy tiež podporované štátom.
Aké obdobia si žrebčín pamätá?
Počas vyše storočnej histórie prežil žrebčín rôzne obdobia, ktoré neboli vždy naklonené chovu koní. Najťažším obdobím bola určite druhá svetová vojna.
Na konci druhej svetovej vojny slovenská vláda požiadala o evakuáciu žrebčína nemeckou armádou. Bolo to veľmi nešťastné rozhodnutie.
Čo sa vtedy stalo?
Bola pripravená evakuácia koní najskôr do Motešíc a neskôr do Holíča. Vtedajší riaditeľ MVDr. Ján Zbořil nesúhlasil s evakuáciou, za čo ho gestapo zatklo a až do Vianoc 1944 bol väznený v Žiline.
V roku 1944 bolo tesne pred Vianocami rozhodnuté, že v januári 1945 sa zrealizuje evakuácia. Mali byť pripravené vagóny v Zlatých Moravciach. Plán bol taký, že kone mali naložiť a odviesť do Holíča.
Vôbec sa tak nestalo. Nemecké vojská zobrali jednotlivé zvieratá zo všetkých objektov v období rodenia žriebät. Keď kôň odmietal poslušnosť pri presune, tak ho bez milosti zastrelili.
Kone boli niekoľko dní v Zlatých Moravciach. Neskôr peším pochodom prešli do Nitry a tam ich rozmiestnili po dedinách. Čakalo sa na príchod vagónov. Vagóny prišli asi až o mesiac.
V Holíči, kde ich potom odviezli, tiež nebolo pre kone takmer nič pripravené. Kone trpeli hladom. Ošetrovatelia ich zachraňovali aj s nasadením vlastných životov.
Z archívov vieme, že v Holíči päť plemenných žrebcov plemena nonius zobrala ruská prieskumná skupina. Nevrátili sa ani kone, ani ľudia.
Zo 600 koní sa 5. mája 1945 vrátilo okolo 250 koní. Toto bolo najťažšou udalosťou žrebčína.
V archívoch sme našli informácie, že naši ošetrovatelia dali koňom dole ohlávky, aby ich ustupujúca nemecká armáda nemohla zobrať. Potom ich hľadali a zbierali. Keď prešla fronta, peším pochodom sa vrátili z Holíča do Topoľčianok.
V jazdiarni bol nemeckou armádou zriadený konský lazaret. Stovky koní tam uhynulo. Vydrancovali všetky stajne a všetok materiál. Či už to boli postroje alebo sedlá a podobne, žrebčín musel začať v podstate od nuly.
Opäť rozbehnúť žrebčín sa našim predchodcom podarilo excelentne. Boli podovážané ďalšie zvieratá. Základ sa našťastie zachránil.
Aký osud potom čakal kone?
Prišli obdobia, keď bol kôň prehlásený za buržoázny prežitok. Kone sa zrazu stali nepotrebnými v poľnohospodárstve, ako aj v lesnom hospodárstve. Taktiež armáda vyradila kone zo svojej činnosti. V 60. a 70. rokoch preto prišlo k najväčšiemu úbytku koní. Toto boli tiež veľmi zlé obdobia.
Žrebčín si našťastie vždy zachoval svoju autoritu a vždy tu boli veterinári, zootechnici a plemenárski pracovníci. Oni naozaj vedeli oceniť nevyčísliteľnú hodnotu koní a vedeli, s čím pracujú.
Ďalším ťažkým obdobím boli 90. roky, keď prišla privatizácia. Po rozdelení Česka a Slovenska 1. marca 1993 bolo zriaďovacou listinou zriadených päť štátnych podnikov s chovom koní na Slovensku – Šamorín, Motešice, Nový Tekov, Prešov a Topoľčianky.
Tie ostatné štyri sa privatizovali a do dvoch rokov boli zlikvidované. Slovensko tým nenávratne stratilo plemeno Nonius. Koňa Furiosa sa v Motešiciach podarilo sčasti zachrániť. Ostatné kone boli stratené. Topoľčianky sa zachránili, hoci tu tiež dochádzalo k tlakom na privatizáciu.
Historickým medzníkom v novodobej histórii je 1. decembra 2006, kedy vstúpila do platnosti Novela zákona o prevode majetku štátu na iné osoby. Tým sa stal žrebčín neprivatizovateľný a vznikla veľká šanca na zachovanie tohto kultúrneho dedičstva pre nasledovné generácie.
Všetky budovy, stajne a necelých 500 hektárov pôdy prešlo do vlastníctva žrebčína. Postupne vykupuje aj ďalšiu pôdu, na ktorej vykonáva svoju činnosť. Žrebčín hospodári zhruba na 1000 hektároch pôdy, z čoho je 400 hektárov pastvín.
1. decembra 2022 sa udiala ďalšia významná udalosť – plemeno Lipican bolo zapísané do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Toto zabezpečuje ďalšiu významnú ochranu plemena. Pripravovali sme sa na to viac ako 10 rokov. Je to prvýkrát v histórií, kedy sa plemeno koňa zapísalo do UNESCO.
Národný žrebčín Topoľčianky je výnimočné zariadenie. V súčasnosti chová 6 plemien. Nie je to rarita len v Európe, ale aj vo svete. S priemerným počtom 550 koní je to jeden z najväčších, ak nie úplne najväčší žrebčín v Európe. Máme najviac plemien chovaných v jednom zariadení.
Aké sú to plemená?
Je to lipican, huculský kôň, shagya-arab, arabský plnokrvník, slovenský teplokrvník ako športový kôň a obnovili sme aj chov anglického plnokrvníka pre potreby dostihov.
Štyri plemená zo šiestich sú genetickými zdrojmi z historicky významných plemien – nielen pre Slovensko, ale aj pre celý svet.
Čo to znamená pre žrebčín?
Okrem toho, že chováme kone, jedná sa o kone s rodokmeňom 300 – 400 rokov dozadu. Sme aktívnymi členmi všetkých medzinárodných a svetových organizácií, ktoré zastrešujú najvýznamnejšie chovateľské autority týchto plemien.
Nie sme iba pasívnym členom. Sme dokonca mienkotvorní pre zachovanie jednotlivých rodín a línií. Veľmi úzko tiež spolupracujeme so všetkými štátnymi žrebčínmi v Európe. Napríklad budúci týždeň odchádzajú dve lipicanské kobyly z nášho chovu do Piberu v Rakúsku. Dve kobyly zas prídu na obmenu z Rakúska k nám. Takto kooperujú všetky žrebčíny. Úzkej spolupráci napomáhajú aj medzinárodné spolky.
Spolupráca formou výmeny plemenného materiálu je nevyhnutná, pretože ide o málopočetné plemená, ktorých plemenné knihy sú uzavreté. To znamená, že sa nemôžu použiť v čistokrvnom chove iné plemená. Hrozila by príbuzenská plemenitba, tzv inbreedna depresia, ktorá by mohla mať nedozierne následky v kvalite chovaných koní.
Ak chceme zachovať rodiny a línie – napríklad u lipicana máme šesť klasických línií – plemenné žrebce a kobyly sa musia obmieňať.
Aký najväčší úspech získali naše kone?
Úspechy sú aj v športe, ale hlavne na chovateľských výstavách. Máme desiatky európskych šampiónov z jednotlivých plemien a desiatky vicešampiónov.
Čo sa týka športovej stránky, v testácii sme jeden z mála žrebčínov, kde testujeme génové rezervy aj v športe. Testovanie koní v športe a zaraďovanie génových zdrojov do chovu na základe výkonu v športe nie je našou prioritou a nie je to náš chovateľský cieľ.
Treba povedať, že máme úspechy v záprahovom jazdení lipicanov. Ony boli vyšľachtené pre cisárske dvory pre ich eleganciu, ale aj pre učenlivosť, tvrdosť a vytrvalosť. Lipicany boli využívané v záprahu na slávnostných ceremóniách aj v diaľkových presunoch šľachty a rovnako aj pod sedlom na výcvik šľachtickej mládeže.
Preto Karol II. zriadil v roku 1735 cisárom Karolom IV. Španielsku jazdeckú školu vo Viedni . Volá sa tak preto, lebo lipican bol vyšľachtený na podklade starošpanielskych koní. Sú tam prvky španielskej školy veľkých inštitúcií. Takže tieto kone slúžili na výchovu aj na výcvik šľachtickej mládeže. Jazda na koni bola povinnosťou každého šľachtica. Bolo to niečo viac ako dnešný vodičský preukaz.
Najväčšou obdivovateľkou tohto lipicanského plemena bola Sissi, ktorá nikdy v živote na žiadnom inom plemene nesedela.
Aký je dosiaľ váš najväčší chovateľský úspech?
V roku 2013 zorganizoval Národný žrebčín prvé majstrovstvá sveta na území Slovenska v jazdeckej disciplíne, a to majstrovstvá sveta v dvojzáprahoch. Najväčším chovateľským úspechom, že štrnásť koní štartovalo práve z Topoľčianskeho chovu. To bol obrovský úspech.
Ocenením bolo aj to, že majstrom sveta sa stal maďarský jazdec Vilmos Lázar s topoľčianskymi koňmi práve v Topoľčiankach. To bol pre nás chovateľsky aj športovo jeden z najväčších úspechov v histórii.
Podobné úspechy by sa dali rátať na stovky. Úspechy máme takmer v každej jazdeckej disciplíne. Nepoznám iný žrebčín, ktorý by zabezpečoval testáciu koní vo voltíži, vytrvalostnom jazdení, v záprahovom jazdení, v parkúrovom jazdení a v drezúrnom jazdení. My sme v tomto raritou.
Aj napriek žrebčín nie je zameraný na to, aby produkoval vysokovýkonné športové kone u tradičných plemien.
Čo je vašou najdôležitejšou misiou?
Snažíme sa zakonzervovať genetické danosti, ktoré majú naše plemená. Tá tradícia je tu.
Kôň patrí medzi najstaršie hospodárske zvieratá, ktoré človek domestikoval a na chrbtoch koní sa previezli celé dejiny. Či už to bolo vo vojenstve alebo pri obchodovaní, bez koňa by svet nefungoval.
Našou povinnosťou je zachovať aj takéto krásne plemená, ktoré boli vyšľachtené. Kôň nie je len nejaká kostra so svalstvom obalená kožou. Každý kôň ukrýva v sebe stovky rokov genetiky.
Je dôležité, aby si každý štát zachoval vzácne plemená, ktoré sa celé dejiny prenášali a celé generácie šľachtili. Stačí, ak sa jeden krát preruší genetický reťazec a štyristo rokov šľachtiteľskej práce je nenávratne preč.
My sme zodpovední za to, aby sa zachovala genetická hodnota koní, hlavne tradičných plemien.
Aký je systém chovu koní?
Máme sedem stredísk v okruhu 35 kilometrov, kde je 550 koní. Hlavnou budovou je výcvikové stredisko – od roku 1910 slúži na prípravu a výcvik koní.
Chov je organizovaný tak, že na objekte Hostie je základné plemenné stádo lipicanov a huculských koní. Rybník je domovom arabských koní a prebieha tu odchov mladých teplokrvných kobýl a shagya-arabských kobýl.
Na najväčšom objekte Breziny je odchov všetkých mladých žrebčekov. Je tam dostihové oddelenie, dostihová stajňa a Krásny Majer je domovom Slovenského teplokrvníka. Tu sídli od roku 2003 Inseminačno-reprodukčné centrum, naše vedecké pracovisko. Ide o prvé Inseminačno-reprodukčné centrum koní z východného blokuk s európskym číslom. Môžeme teda obchodovať s čerstvou, hlbokozmrazenou spermou a aj s embryami koní. Slúži ako spermobanka pre celé Slovensko. Je tam okolo 5000 inseminačných dávok.
Arabské plnokrvné stádo bolo dovezené v roku 1973 a osviežuje krv aj shagya-arabskému plemenu. Vrátili sme sa k inseminačným dávkam. Teraz sa nám narodili dva plemenné žrebce, ktoré sme počas troch rokov zaradili do chovu – a to 40 rokov po smrti ich otca.
K výberu koní pristupujeme veľmi konzervatívne. Všetky naše kone, ktoré sú zaradené do chovu, sú otestované buď pod sedlom alebo v záprahu, prípadne v oboch a to prostredníctvom výkonnostných skúšok. Na toto kladieme veľký dôraz.
Výber spočíva aj v tom, že jazdci, ošetrovatelia, krmiči a podkováči dávajú hodnotenie na každého jedného koňa. Potom sa robia výkonnostné skúšky. V našich stádach sú len kone, ktoré skončili minimálne v triede Elita.
Kedy sa zrodil Váš vzťah ku koňom?
Ja som sa narodil v Topoľčiankach a tu nebol nikto, kto by nemal rád koňa. Od detstva som miloval kone.
Spomenuli ste, že plemeno Lipican bolo zapísané do UNESCO a že ste sa na to pripravovali 10 rokov. Ako prebiehala táto príprava?
V prvom rade bola kľúčová spolupráca medzi viacerými žrebčínmi. Najskôr to bola myšlienka Piber-Lipica-Topoľčianky, čiže Rakúsko-Slovinsko-Slovensko. Stretli sme sa traja riaditelia a hľadali sme spôsob, akým ochrániť Lipicana.
Postupne sa pridali aj ďalšie krajiny ako Maďarsko, Chorvátsko, Bosa a Hercegovina, Taliansko a Rumunsko. Projekt trval viac ako desať rokoch a predchádzalo tomu prijatie do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva na národnej úrovni v jednotlivých krajinách zápisu. Nám sa to podarilo v roku 2017.
V roku 2022 bol v meste Rabat v Maroku prvok „Tradície chovu koňa plemena Lipican“ prijatý do zoznamu na ochranu svetového nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Pre Topoľčianky to bola obrovská česť. Je to významný medzník v histórii.
Ako zapájate verejnosť do diania v žrebčíne?
Od roku 2001 organizujeme na 1. mája deň otvorených dverí, kde predstavujeme chov, naše pôsobenie, plemená a športové disciplíny. V tento deň sem chodí okolo 15 000 ľudí. Pripojila sa obec, lesy a vinárske závody.
Náš kalendár je celosezónne veľmi bohatý. Našimi bránami prejde ročne asi 50 000 ľudí. Chodia sem aj školské výlety, cielené skupiny ľudí, a tak ďalej. Poskytujeme aj jazdu na koči po krásnej okolitej prírode Topoľčianok.
Usporadúvame parkúrové a drezúrne preteky, záprahové, vytrvalostné aj voltížne preteky. Počas roka organizujeme niekedy aj päť majstrovstiev Slovenska. Stále je tu živo.
Máme tiež 28 hektárovú dostihovú dráhu. Slúži ako záložné závodisko pre Bratislavské závodisko, ktoré je hlavným organizátorom dostihov. Snažíme sa robiť čo najväčšiu propagáciu.
Veľkým krokom bolo založenie Klasickej topoľčianskej školy s lipicanmi v roku 2003. V tejto škole je okolo dvadsať plemenných žrebcov. Je veľmi žiadaná – teraz máme tri pozvánky na vystúpenia do Nemecka a Rakúska na významné konské veľtrhy.
Máte aj jazdeckú školu pre deti?
Jazdecká škola žiaľ u nás z časových a kapacitných dôvodov neexistuje.
Jazdci, ktorí už jazdiť vedia, reprezentujú náš jazdecký klub. Dostanú kone a môžu u nás trénovať. Každé jedno oddelenie športu má svojho trénera.
Deťom od 6 rokov poskytujeme možnosť voltížneho jazdenia. Poskytneme cvičiteľa, koňa a taktiež prepravu na preteky. Platíme aj štartovné. Naša pridaná hodnota je v tom, že sme otestovali koňa v športovom výkone. Takéhoto koňa je potom možné aj odpredať.
Deti sa u nás naučia aj poriadku, pretože jazdec sa najskôr musí o koňa postarať, až potom si na ňom môže zajazdiť. Snažíme sa mladú pretechnizovanú generáciu prilákať k zvieratám, aby nadobúdali návyky zodpovednosti a samostatnosti.
Na čo ste dnes najviac hrdý?
Úplne na všetko. Žrebčín žije.
Peknou udalosťou bolo aj to, že keď bola v roku 2008 kráľovná Alžbeta II na Slovensku, pôvodným zámerom bolo, že navštívi aj Topoľčianky. Vtedajší prezident Gašparovič bol na Hubertových slávnostiach v Topoľčiankach a bolo to v ten týždeň, keď mala prísť aj kráľovná.
Dal nám za úlohu niečo vymyslieť, tak sme vymysleli. Fedor Nemec pol roka predtým nafotil celý album, takže sme jej ho darovali a dostala tiež symbolický dar – koňa. Voľba padla na jedného štvorročného žrebca, ktorý bol predvybraný ako plemenník a mal aj športové predpoklady. Takže kráľovná Alžbeta tu mala koňa, aj keď len symbolicky. Nikdy nebol v jej vlastníctve.
V roku 2012 bol tento kôň štvrtým vo svetovom rangu v dvojzáprahoch. Spolu so svojím bratom získali štvrté miesto vo svetovom rebríčku. Zúčastnil sa štyroch majstrovstiev sveta v dvojzáprahoch a jednych v štvorzáprahoch. Neskôr robil športovú drezúru a aj tu mal veľmi dobré výsledky. V súčasnosti je v klasickej Topoľčianskej škole a je asi najpopulárnejším koňom na Slovensku. Teraz učí mladých jazdcov, má vynikajúci charakter a má aj potomkov. Je raritou, pretože je to plemenník, má 12 potomkov, vynikajúce športové výsledky a veľmi dobrý učiteľský charakter.
Na jeseň navštívil žrebčín pán veľvyslanec Spojeného kráľovstva pán Nigel Marcus Baker, ktorý robil osobného kancelára súčasnému kráľovi. Počas jeho návštevy bolo rozhodnuté, že kôň sa nebude dediť, ale zostane naveky symbolickým darom kráľovnej.
Chceli by ste na záver ešte niečo doplniť?
Prial by som si, aby nové generácie vedeli, že desiatky a stovky generácií pred nimi tieto kone vyšľachtili z úcty k zvieraťu. Túto úctu a tradíciu treba zachovať.
My zachovávame tradíciu aj tým, že plemenné knihy sa vedú ručne. Robíme to presne tak, ako to bolo pred tristo až štyristo rokmi. To sú také vzácne knihy, ktoré sa nedajú vyvážiť ani zlatom.
Označovanie koní je tiež rovnaké ako pred tristo až štyristo rokmi. Snažíme sa, aby to takto ľudia aj vnímali.
Ďakujeme za rozhovor!
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
