Malého chlapca šikanovali už od škôlky (rozhovor)
Šikana na školách sa stala pálčivou témou spoločnosti. Ovplyvňuje psychický vývoj detí a v ich živote zanecháva nezmazateľnú stopu. V tieni posledných udalostí spojených so šikanou, v ktorých jeden žiak skočil zo strechy školy v Parchovanoch a ďalší chcel vyskočiť z okna základnej školy v Petržalke, sa vyplavujú na povrch nové príbehy detí s podobnou traumatickou skúsenosťou. Je školstvo schopné správne riešiť šikanu?
Ľudia si často mylne myslia, že šikana sa týka najmä starších, školopovinných detí. Opak je však pravdou a môže začať oveľa skôr. Stretávajú sa s ňou nielen prváci či druháci, ale stáva sa realitou i v predškolskom zariadení. Pani Tina Murinová nám opísala svoju negatívnu skúsenosť so vzdelávacími zariadeniami od útleho veku jej syna, ktorý bol šikanovaný učiteľkami i riaditeľkami. Namiesto dôvery a bezpečia zo strany vzdelávacích autorít sa od škôlkárskeho veku stretával so strachom, zlým zaobchádzaním a z toho prameniacim utrpením.
Ronko je talentovaný a nadaný chlapec s ADHD, nepochopený svojím okolím a učiteľmi. Podľa školského zákona a z neho vyplývajúcich princípov výchovy a vzdelávania má mať každé dieťa právo na rovnocenný a rovnoprávny prístup k výchove s prihliadnutím na potreby jednotlivca. Vzdelávanie a výchova majú byť založené na zákaze akýchkoľvek foriem diskriminácie a segregácie. Napriek tomu existovalo pre Ronka iba jediné možné riešenie, ako sa vyhnúť šikane – domáce vzdelávanie, ktoré mu bolo doporučené aj psychológom. Domáce prostredie ponúka dieťaťu najväčšiu istotu a bezpečie.
Ako sme spomínali v predchádzajúcom článku, rodičia sa pre individuálne vzdelávanie rozhodujú z rôznych dôvodov. Obyčajne deti prechádzajú na tzv. homeschooling na žiadosť rodiča, pretože sa pre takúto možnosť rozhodli dobrovoľne a chcú žiť podľa svojich predstáv. T. Murinová však zvolila túto cestu z donútenia, pretože nemala na výber. V škole jej synovi ubližovali a podpisovalo sa to aj na jeho zdraví a psychickom stave. Bál sa chodiť do školy, pred odchodom zvracal a plakal, až sa jedného dňa mame zdôveril, že radšej zomrie. Viac sa dozviete v našom rozhovore s jeho mamou.
Šikanovanie na slovenských školách: prieskum odhaľuje alarmujúce trendy
Mimochodom, dnes už 13 ročný chlapec sa na domácom vzdelávaní učí rád, je zvedavý, motivovaný a šťastný.
Od akého veku čelil váš syn šikane? Ako to všetko začalo?
Syn navštevoval najskôr súkromnú škôlku, kam rád chodil. Neskôr, ako začal navštevovať štátnu škôlku, púšťali deťom filmy, ktoré boli odporúčané od 12 rokov. Bol to film Medveď, ktoré dieťa nemá šancu pochopiť. Syn mal z neho nočné mory, plakal a stále hovoril o medveďoch, bál sa aj zaspať. Keď som sa pýtala učiteľky, čo to má znamenať, popierala to a došlo k výmene názorov. Začala byť nepríjemná aj na syna, a tak prešiel do inej škôlky, na Holíčsku 50 v Petržalke.
Tam som mu dávala do škôlky fľašku s pitím, aby sa mohol napiť kedykoľvek, keď bude smädný, stačí poprosiť pani učiteľku, nech ho pustí ku skrinke. Učiteľka mu to, samozrejme, nedovolila a riaditeľka si ma tiež zavolala. Vynadala mi, že mu nemám dávať žiadne pitie, majú tam vodu. Keď mi syn porozprával, že ho riaditeľka zobrala za ruku, zaviedla k umývadlu, kde mu začala špliechať vodu do tváre tak surovo, že sa nemohol ani nadýchnuť, a prakticky mi ho tam topila, šla som si to s ňou vydiskutovať. Rozumiete, keď niekto ubližuje vášmu dieťaťu, vyvolá to vo vás hnev a pobúrenie. Syn mal nočné mory a začali sme navštevovať aj psychológa. Ten zistil, že Ronko je mimoriadne nadaný a inteligentný, pretože často používal aj cudzie slová a hovoril o nepochopiteľných veciach pre deti. Predpokladal, že bude mať pravdepodobne problémy aj v škole.
Ako to pokračovalo, keď nastúpil do prvého ročníka na základnej škole?
Do školy nastúpil do Petržalky, odkiaľ mi ho dali preč, vraj je príliš hravý a tak v ôsmich rokoch nastúpil na inú školu, kde aj teraz chcel jeden chlapec vyskočiť z okna. Triedna učiteľka ho začala šikanovať preto, že som s ním chodila dovnútra. Bol na mňa naviazaný a chcela som sa vždy ubezpečiť, že je v poriadku a učiteľskému zboru to vadilo. Ja som s ním chodila stále, veď zakázať mi to nikto nemôže. Keď som jeden deň zistila, že učiteľka meškala po zvonení a nikto s deťmi nebol, ostala som s deťmi v triede a rozprávala som sa s nimi. Potom som ju išla hľadať do zborovne, lebo som už naozaj musela ísť, a keď som ju stretla vo dverách, tak mi povedala: „No toto ste nemali robiť” a vybíjala si to na synovi.
Viete nám opísať spôsoby, ako mu ubližovala?
Dávala cukríky iba ostatným deťom a môjho syna schválne obchádzala, pýtala sa ho na učivo, ktoré nepreberali a dávala mu schválne päťky. Pred deťmi ho ponižovala a mala škaredé poznámky o tom, aký je zlý. Cielene ho postavila do role outsidera, nemal kamarátov, tak bol ľahkým terčom. Aj riaditeľka si ho často volávala. Syn bol najmenší z triedy a napriek tomu ho triedna učiteľka posadila úplne dozadu. Keď mu bolo zle a chcel ísť domov, ani mi nezavolala, iba mu povedala, nech si ľahne na lavicu.
Prekážky pri odhaľovaní šikanovania na slovenských školách a ich riešenia (Prieskum)
Presvedčili ste sa o šikane aj sama? Videla ste aj na vlastné oči, ako mu ubližovali iné deti?
Jedného dňa som ho išla pozrieť do školy a dorazila som tesne pred veľkou prestávkou. Sedela som v aute a ako začali vybiehať deti, štyria chlapci chytili môjho syna, pritlačili ho k plotu a začali ho silno udierať do brucha. Boli to žiaci z druhého stupňa, o tri hlavy väčší ako môj syn, vtedy druháčik. Nakoniec vyšla aj učiteľka a keď som jej povedala, čo sa stalo, úplne to odmietla, vraj čo to rozprávam, aká šikana?
Kedy sa vám syn zdôveril, že chce zomrieť?
Po všetkých týchto udalostiach, aj čo sa týka zaobchádzania zo strany triednej učiteľky, začal syn rozprávať o tom, že chce vyskočiť z okna.
Musí byť pre rodiča ťažké počuť takéto slová z úst svojho dieťaťa. Ako ste to riešili?
Riešila som to s riaditeľkou aj so školskou psychologičkou, ale k ničomu to neviedlo, všetci držali pokope a odmietali, že by sa diala šikana. Podali na mňa sťažnosť na sociálnej kuratele a aj trestné oznámenie, pretože som na učiteľku napísala nelichotivý komentár, kde som opísala svoju skúsenosť, ako sa chovala k synovi. Predstavte si, že si žijete normálny život a zrazu na vás niekto podá sťažnosť a pošpiňuje vaše meno, pritom sa dôstojne a slušne staráte o svoje dieťa. Namiesto rodinnej pohody som aj so synom musela chodiť na kuratelu a ťahalo sa to 5 rokov.
Takže učitelia nemali záujem riešiť vzniknutú situáciu?
Nie, vôbec, presviedčali ma, že chyba je v mojom synovi. Chodila som za riaditeľkou podávať sťažnosti, posadili si ma aj so zástupkyňou za prítomnosti triednej učiteľky aj psychologičky a rozprávali o tom, aký môj syn je, vraj sofistikovane plače a všetku vinu zvaľovali na neho, jednoducho nedovolili, aby mohla byť reč o šikane. Triedna ho naďalej vyčleňovala z kolektívu, zlomila jeho dušičku a ktovie, koľko detí ešte potrápila. Dieťa nie je vojak, že bude ticho sedieť bez pohnutia, môj syn s ADHD je veľmi živý, síce obsedí, len sa mu treba venovať, ale nezaslúži si zlé zaobcházanie. To žiadne dieťa!
Mali by sa robiť psychotesty učiteľom, aby nemohli deťom v škole ani škôlke ubližovať. Sú učitelia, ktorí jednoducho v školstve nemajú čo robiť. Nie je jednoduché učiť 15 detí, to nezvládne každý. Tá malá detská duša si nesie potom traumu celý život.
Akým spôsobom sa šikana na synovi prejavovala? Podpísala sa na jeho správaní aj doma?
Áno, pribral 25 kíl, zajedal strach a smútok. Bol sklesnutý, keď mal ísť spať a ráno do školy, žiadal ma, aby som ho tam neposielala. Nedávno mi volal istý otecko kvôli šikane, jeho syn mal modriny, pretože ho udrel jeden chlapec a chcel to riešiť. Zhodou okolností mu napísala bývalá triedna učiteľka môjho syna. Tvrdila, že si nemyslí, že by sa na školách diala šikana.
Čo robiť, ak je vaše dieťa v škole šikanované? (Rozhovor s odborníčkou na duševné zdravie a pohodu)
Váš syn nebol jediný žiak na tejto škole s myšlienkou na samovraždu. Nedávno sme sa dopočuli aj o 11 – ročnom žiakovi zo základnej školy v Petržalke, ktorý chcel tiež vyskočiť z okna.
Áno, je to hrozné pre dieťa aj rodičov, keď o tom čítam, že to niekto zažíva, až mám zimomriavky a znova sa mi oživí v pamäti naše vlastné trápenie.
Syn mal incident aj s angličtinárkou. On vedel dobre anglicky a raz učiteľku v niečom opravil a ona ho vzápätí vytiahla von z triedy, a tak mu stlačila rukami ústa, že ich syn nevedel zatvoriť. Namiesto toho, aby bola rada, že má dobrého žiaka, ho takto potrestala. Ja som so synom ležala týždeň na Kramároch na psychiatrickom oddelení kvôli šikane, tá bezvýchodisková situácia ho tak zobrala, že sa škrabal aj na tvári, húpal sa dopredu a dozadu, keď mal ísť do školy, bol prehnutý cez záchod a vracal, keď som ho obliekala. Natoľko sa bál ísť do školy. Bolo hrozné vychystávať ho tam.
Viete ešte o inom prípade šikany na škole?
Nebol jediný, ktorému takto ubližovali, od iného žiaka som sa tiež dopočula, ako strašne sa triedna správala k nemu a vlastne aj k iným šikovným deťom, ktoré jej boli tŕňom v oku. Aj rodičia tohto žiaka boli nútení dať syna na inú školu. Aj na školskej inšpekcii mi povedali, aby som syna zobrala zo školy, to je jediné, čo mu môže pomôcť. Psychologička mi odporučila domáce vzdelávanie. Tak ho už piaty rok učím doma a postupne sa pozviechavame z toho, čo sme si vytrpeli.
Ďakujeme za rozhovor.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
