Pozemok po starých rodičoch premenil na rodovú ekofarmu, jej brány otvoril deťom (Rozhovor)
Redakcia Epoch Times sa vybrala do Čiernych Kľačian na Rodovú Ekofarmičku Irija, aby vám priniesla príbeh človeka, ktorý sa na komunitnej farme venuje neobyčajným projektom pre deti. Adam Páleník, jej zakladateľ, nám otvoril brány do malého „rajaˮ, pripravený podeliť sa o svoj osobný príbeh.
Čo sa skrýva pod názvom „Rodová Ekofarmička Irijaˮ?
Najskôr vysvetlím pojem rodová. V dnešnej dobe všetci používajú slovo rodinná, čo evokuje rodinu, ktorou sa obklopujeme v súčasnosti. Rodová znamená generácie dozadu a generácie dopredu. Nie je to len jednogeneračná záležitosť, ale zahŕňa to našich predkov a naše budúce generácie.
IRIJA je slovanské nebo. Pôvodne, keď som zakladal ekofarmičku, chcel som ju nazvať Paradise, alebo Eden. Potom som si položil otázku: Prečo by som mal čerpať zo zahraničnej kultúry, keď my Slovania máme svoje nebo. Má to aj hlbší význam: v IRIJI, slovanskom raji, sa nachádzajú všetky rastliny a živočíchy sveta. To je presne to, čo som chcel na tejto farmičke mať – čo najväčšiu rozmanitosť druhov, či už sa jedná o flóru, alebo faunu.
Skrýva sa za myšlienkou založiť si rodovú ekofarmičku nejaký príbeh?
Pred desiatimi rokmi som ešte žil v Holandsku a mal som sa tam veľmi dobre. Mal som dobrú prácu, priateľku a prenajatý veľký dom. Táto krajina sa mi páčila a mal som v pláne tam zostať. Chýbala mi už len jedna skúška k tomu, aby som dostal holandské občianstvo. Neskôr som pocítil, že mi niečo chýba. Necítil som vnútorné naplnenie. Jedného dňa som obdržal knižku od Seppa Holzera. On je jeden z prvých permakulturistov žijúcich v Európe. Jeho kniha ma tak motivovala, že sa vo mne zrodila túžba venovať sa niečomu podobnému. Kúpiť si veľký pozemok v Holandsku je ekonomicky veľmi náročné. Hneď som pochopil, že tam to nepôjde a chýbala mi aj moja domovina. Rozhodol som sa teda, že sa vrátim na Slovensko. Rozišiel som sa s priateľkou a začal som úplne od nuly.
Tvoje začiatky asi neboli ľahké…
Zo začiatku som sa chcel venovať iba permakultúre, nechcel som mať žiadnu farmu. Prenajal som si pozemok po mojich predkoch. Najskôr som začal včeláriť a postupne som na pozemku mojich starých rodičov začal skúšať základné permakultúrne prvky. Keď sa rodiny so včielkami rozrástli, skúsil som vypracovať projekt Mladý farmár, kvôli grantu. Tam už vznikla prvá vízia, ako by taká farma mohla vyzerať. Hoci som sa zatiaľ venoval iba včelám, na pozemku som už mal aj nejaké rastliny a ovocné stromy. Dotácie som nakoniec nedostal, ale v rukách mi zostal vypracovaný projekt farmy. Keďže som na pozemku nepoužíval žiadnu chémiu, požiadal som o značku „bioˮ. Boli sme medzi z prvými z okresu, čo sme získali značku „ekoˮ. Mysleli sme si, že prídu kontrolóri, zoberú vzorky ovocia, zeleniny, pôdy, vody a na základe toho zistia, či boli používané chemické prostriedky alebo hnojivá. Ale celé to bolo len o administratíve, byrokracii a poplatkoch. Oberalo ma to o potešenie, kvôli ktorému som to všetko robil. Značku eko/bio sme si nakoniec zrušili.
Na našej komunitnej ekofarmičke mi naozaj ide o rozmanitosť, o pestovanie čo najväčšieho množstva druhov. Na každý jeden druh určitej strukoviny, napríklad kukurice, by som potreboval zvlášť povolenie a musel by som zaplatiť poplatok. Povedal som si, že toto nie je tá cesta, ktorou chcem ísť. Zrušil som si značku bio a vytvoril som si vlastné značky, ako napríklad bez chémie zdravé a chutné, šťastné prasiatko a šťastné sliepočky. Zahŕňa to určité štandardy, ktoré dodržiavame.
Živnosť som si musel zrušiť pre vysoké odvody a aj preto, že produkcia z ekofarmičky nepostačovala ani na zaplatenie základných poplatkov. V mojom projekte mi nešlo nikdy o podnikanie a naháňanie sa za peniazmi. Bolo to práve toto, čo mi bralo tú radosť. Vtedy vznikla myšlienka založiť si občianske združenie. Želal som si robiť niečo, čo ma vnútorne naplní a obohatí. Som rád, ak nám to prinesie nejaké finančné zdroje na ďalšie fungovanie ekofarmičky.
To ťa priviedlo k tomu, aby si brány svojej ekofarmičky otvoril deťom?
Všetko vzniklo ako proces. Poviem to možno trochu záhadne, ale vždy sa nechávam viesť svojim vnútorným hlasom – počúvam, čo mi hovorí. Niečo mi hovorilo: „Začni pestovať zdravé ovocie a zeleninu, lebo to budeš potrebovať do budúcnaˮ, tak som začal pestovať zdravé ovocie a zeleninu. „Začni cvičiť joguˮ, tak som začal cvičiť jogu. „Začni sa venovať lukostreľbeˮ, tak som sa začal venovať lukostreľbe. Osem rokov som sa venoval tomu, k čomu ma viedol môj vnútorný hlas. To som ešte nevedel, že všetky tieto zručnosti budem neskôr potrebovať.
Prišlo ďalšie vnuknutie, aby som spravil tábor pre deti. Neboli sme ešte veľmi známi, a tak sme spolu s priateľkou zorganizovali tábor iba pre deti našich priateľov a blízkych. V tábore sme mali najskôr len štyri deti. Na celý týždeň sme im pripravili program: ráno sme cvičili, starali sa o zvieratá, zastrieľali sme si z luku a robili rôzne aktivity vonku.
Po ukončení tábora sme nemali v pláne ho opakovať. Keď sme sa znova pri nejakej príležitosti stretli s týmito deťmi, zakaždým sa ma pýtali: „Adam, kedy zase spravíte tábor? My sa už tešíme na ďalší tábor!ˮ Ukázalo sa mi, že v tých deťoch to zanechalo hlbšiu stopu. Práve preto sme sa rozhodli otvoriť tábor aj pre verejnosť.
Aké projekty pre deti teraz prebiehajú na ekofarmičke?
Pokračujeme v dennom detskom tábore, ktorý sa volá Malý farmárik. Máme štyri termíny a kvôli časovej vyťaženosti ich viac asi nebude. Máme približne dvadsať detí v každom termíne, čiže toto leto sme mali dokopy skoro 80 detí.
Na základe propagácie denných táborov si nás všimli aj rôzne alternatívne školy a aj ja som nejaké oslovil. V tom istom čase, kedy sme sa začali venovať deťom, vznikla v Zlatých Moravciach (blízko nás) alternatívna škola Novoškola. Oslovil som ich a dostal som veľmi pozitívnu odozvu. Tam začala prvá spolupráca so školou. Chodia k nám raz do týždňa počas školského roka. Vyučujeme ich podobné veci ako v letnom tábore, ale ideme viac do hĺbky. Deti sú pravidelne v kontakte so zvieratami, s prírodou a robíme presne to, čo je v danom momente potrebné robiť na farme.
Chodia k nám aj rôzne školy na interaktívno-edukačné exkurzie a robím pre deti aj prednášky na tému včely.
Venujeme sa aj lukostreľbe. Zistil som, že lukostreľbu máme my Slovania akoby v DNA. Ja som sa to učil niekoľko rokov, ale deťom stačí ukázať základné veci. Oni chytia luk a strieľajú, akoby to bola bežná vec. Deti to majú v sebe a baví ich to. Tak som otvoril celoročný lukostrelecký kurz pre deti. Najskôr detí nebolo veľa. Začali sme sa zúčastňovať amatérskych súťaží a vyhrávať aj nejaké medaily. Ľudia si začali všímať, že je tu aj niečo takéto.
Ponúkam aj zážitkovú lukostreľbu. Povedzme, že nejaká škola ma pozve na športové podujatie, lebo chcú deťom priblížiť tento šport. Zatiaľ najväčšiu akciu som zažil na Cirkevnej škole vo Vrábľoch, kde sa za jeden deň vystriedali všetky triedy.
V rámci spomínanej Novoškoly som začal v nepriaznivom počasí chodiť k nim, keďže u nás zatiaľ nemáme žiadne priestory, kde by sme mohli s deťmi byť celoročne. V Novoškole robím s deťmi aj niečo iné než len táborové veci. Čo mňa osobne baví, je les a tak som deťom ponúkol kurz zálesáctva. Beriem deti do jedného opusteného parku, kde sa venujeme zálesáctvu. Deti to veľmi baví. Naučia sa, ako si vyrobiť oheň alebo prístrešok.
Čo je cieľom tábora Malý farmárik?
Sprostredkovať deťom hlavne kontakt so zvieratami a s prírodou a ukázať im zážitky z nášho detstva. Dnes je úplne bežné, že deti sa vôbec nedostávajú do kontaktu so zvieratami alebo s klasickým hospodárstvom na vidieku. My sme ako deti chodili k našim starým rodičom. Mali sme možnosť držať v ruke sliepku, behali okolo nás kačice, okopávali sme, sadili, trhali a polievali. Niektoré deti k nám chodia aj z väčších miest ako Bratislava alebo Praha, a nikdy nedržali v ruke kuriatko. Niekedy sa toho trochu obávajú a preto im pomáhame prekonať strach a ukázať im, ako treba narábať so zvieratami.
Farmárčenie na Slovensku začalo zanikať, a aj preto som to novú generáciu začal vyučovať. V poslednej dobe sa to otočilo. Chcel by som deťom počas tábora na permakultúre ukázať, že farmárčenie nemusí byť len drina. Práca na farme môže byť aj krásna a tvorivá. Mojim cieľom je sprostredkovať im hodnotu toho, čo permakultúra ponúka, aby sa k tomu v dospelosti chceli vrátiť. Často sa v dospelosti vraciame do detstva a hľadáme to, čo nás ako deti skutočne napĺňalo. Preto dúfam, že si raz povedia: „Áno, toto ma bavilo a možno to je tá cesta, ktorou chcem ísť.ˮ
Čo dáva ekofarma deťom a deti ekofarme? Aký vzájomný vzťah tu prebieha?
Mne osobne to dáva pocit zadosťučinenia. Nikdy by som nepovedal, že práca s deťmi je taká obohacujúca. Som rád, že im môžem odovzdať niečo, čo som nadobudol počas života. Na farme im ponúkam svet, kde nie sú počítače, ale svoj čas trávime vonku medzi zvieratami.
Počas tábora sa venujete rôznym aktivitám, ktoré vo všeobecnosti nie sú také obvyklé pre iné detské tábory, ako napríklad joga a meditácia pre deti, základy lukostreľby, samoliečenie. Povedal by si nám o tom niečo viac?
Je pekné, keď sa po takej dlhej dobe ukáže, prečo som sa osem rokov venoval lukostreľbe. Všetko, čo robíme, má svoj význam. Treba len veriť svojmu vnútornému hlasu. Všetkému, čo ponúkame v tábore, som sa venoval ja sám (a stále sa venujem).
V jogových cvičeniach je zahrnutý aj pohyb, aj duchovná stránka. Meditácia slúži na upokojenie mysle a tela, koncentráciu. To všetko je prepojené s lukostreľbou, kde je dôležitá koncentrácia a dýchanie. Lukostreľba je svojím spôsobom tiež meditácia.
Náš tábor je zostavený tak, že jednotlivé termíny sú rozdelené na začiatočníkov a pokročilých. Základom pre začiatočníkov je meditácia. Keď sa k nám vrátia znova o rok, k meditácii pripojíme aj samoliečenie. Takto deťom ukážeme, že každý z nás má schopnosť uzdraviť sa sám, len ju treba v sebe nájsť.
Učíme sa aj spoznávať základné liečivé byliny. Niekedy lekciu o bylinkách spojíme s meditáciou. Poviem deťom, aby ovoňali bylinku so zatvorenými očami. Oni skúsia uhádnuť, o akú bylinku sa jedná. Takto pri výučbe zapájame rôzne zmysly. Nasledujúci rok si ukážeme spracovanie byliniek a o ďalší rok si vyrobíme tinktúry, mastičky, sirupy a podobne.
Ako vyzerá deň na farme?
Ráno, keď prídu deti, dáme im teplý čaj a ovocie. Spoločne si zacvičíme, rozprúdime krv v tele a robíme hry na zosúladenie sa. Potom sa naraňajkujeme a nasleduje práca so zvieratami.
Po farmárskych prácach si dáme obed a poobede meditujeme. Poobede by mal vždy nasledovať oddych a nie, ako je to dnes bežné v spoločnosti. Aj deti, keď sú malé, dávame poobede spať. Ale časom sa to úplne vytratí a v určitom období už človek úplne prestane odpočívať. Odpočinok je dôležitý na regeneráciu nášho tela a na doplnenie energie, ktorú budeme potrebovať v druhej polovici dňa. Je dôležité ponúknuť deťom priestor, kde sa môžu upokojiť a skoncentrovať. Meditáciou upokojíme nielen telo, ale aj myseľ a to nám pomôže pri riešení ďalších výziev.
Keď si odpočinieme, venujeme sa tvorivým dielňam, ktoré súvisia s činnosťami na farme. Vyrábame hmyzie domčeky, búdky pre vtáčiky, herbáre a vlastné výrobky.
Po workshopoch príde na rad lukostreľba. Pre pokročilých máme puškostreľbu.
Čo sú to hry na zosúladenie sa?
Naša slovanská kultúra je popretkávaná energetickými hrami, rituálmi, tancami a spevmi. Tieto zvyky sa znova objavujú. Hry na zosúladenie sa zlepšujú koncentráciu. Deti sa potom viac sústredia na to, čo ich učíme. Vedia sa pozerať jeden druhému do očí a aj ich reflexy sa zlepšia. Všetci, čo sa ráno stretneme na farmičke, sa v kruhu naladíme jeden na druhého. Naladíme sa na spoločnú notu, na ktorej budeme celý deň tvoriť.
Raz k nám prišla jedna trieda na krátku interaktívno-edukačnú exkurziu a ráno neabsolvovali tieto hry. Deti boli veľmi nepozorné, vyrušovali. V iný deň k nám prišla druhá škola s problémovými deťmi a tieto hry sme hrali. Deti boli pozorné po celý čas.
Jednou z ponúkaných aktivít, ktorá mňa osobne veľmi zaujala, je aj škola slovanského symbolu a dejiny Slovanov. Prečo si myslíš, že je to pre deti dôležité?
Deti by mali vedieť, odkiaľ ich národ pochádza. Nie sme len Slováci, ale sme aj Slovania a v minulosti sme boli jednou z najvyspelejších kultúr. Pokiaľ nepoznáme svoju minulosť, nemôžeme nasmerovať ani svoju budúcnosť. Chcel by som, aby boli deti hrdé na to, kto sú.
Naša kultúra nám zanechala veľa symbolov a každý z nich má nejaký význam. Aj slovanské písmo bolo písmo symbolov, či už to boli runy alebo neskôr bukvica. Každý symbol má slovný, číselný aj duchovný význam. Symboly majú moc, môžu nás ochrániť alebo privolať dážď, bohatú úrodu, šťastie, bohatstvo. Naši predkovia to vedeli, a preto si ich vrývali na keramiku, na dvere, na odev a podobne. Učíme deti základy symbolov, aby ich aj oni dokázali používať. Maľujeme symboly na kamene a potom si vyrábame oberegy (amulety) s ochrannými symbolmi. Žiaľ, dnes je veľa symbolov z nevedomosti tabuizovaných.
Všimol si si u detí nejaké zmeny pred a po tábore?
Každé dieťa, ktoré k nám príde, má nejaké iné rodinné zázemie. Nech to majú doma akokoľvek, my chceme, aby od nás odchádzali šťastné, zdravé a sebavedomé.
Niekedy sa stane, že k nám príde dieťa, ktoré sa bojí psov, lebo má nejakú traumatizujúcu skúsenosť. V posledný deň tábora sa dokážeme dopracovať k tomu, že sa naši psi stanú ich najlepší priatelia. Snažíme sa, aby deti prekonávali svoje strachy.
Mali sme chlapca, ktorý mal pred táborom negatívnu skúsenosť – pád z koňa. Prvé dva roky si u nás nedokázal na koňa sadnúť. Tento rok už prekonal strach a vysadol na koňa a na budúci rok bude možno aj jazdiť. Tábor je niekedy pre deti taká malá terapia.
Čo tebe osobne dáva práca s deťmi?
Veľa táborov sa organizuje len s vidinou zárobku peňazí. Ja to vidím skôr ako moje poslanie na tejto Zemi.
Ďakujeme za rozhovor!
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
