Expert na migráciu: Migrantov privážajú do Talianska mimovládne organizácie v spolupráci s prevádzačmi
Po tom, ako v priebehu troch dní dorazilo na taliansky ostrov Lampedusa 11 000 migrantov, bola talianska premiérka kritizovaná za nezvládnutie migračnej krízy. Zatiaľčo EÚ nedávno podpísala dohodu s Tuniskom v snahe zmierniť prílev utečencov, organizácie a jednotlivci s ekonomickým vplyvom sa snažia túto migráciu do Európy podporiť.
Francúzske vydanie denníka The Epoch Times v spolupráci s televíziou NTD prinieslo minulý týždeň rozhovor s Alexandrom Del Valle, odborníkom na geopolitiku a autorom knihy Nebezpečná globalizácia: Smerujeme k úpadku Západu? Del Valle v rozhovore vysvetľuje, ako sa nelegálni migranti dostávajú do Talianska a na akú stratégiu sa spolieha talianska premiérka Georgia Meloniová.
Napriek tomu, že Giorgia Meloniová zaradila migračnú politiku medzi ústredné body svojej prezidentskej kampane, ostrov Lampedusa je zahltený prílevom migrantov. Čo bráni realizácii jej plánov?
Spôsob, akým sa o Taliansku informuje v zahraničí, je celkom paradoxný. Predovšetkým, či už ide o Giorgiu Meloniovú alebo Mattea Salviniho, sú obviňovaní z protiimigračnej, xenofóbnej a konšpiračnej politiky. A ak sa Giorgii Meloniovej nedarí realizovať jej program, je kritizovaná za to, že neurobila dosť proti legálnemu či nelegálnemu prisťahovalectvu.
Pred niekoľkými dňami som bol v Ríme a rozprával som sa s politikmi, ktorí nie sú práve priaznivcami súčasnej talianskej vlády. Istý vysoký európsky politik, ktorý pôsobil počas Draghiho vlády a je veľmi dobre oboznámený s problematikou migrácie, mi povedal, že ide o štrukturálny problém a že stratégia Meloniovej v oblasti migrácie je premyslená. G. Meloniová nie je tá, ktorá chce všetko rozbiť, ktorá by sa chystala rozpútať revolúciu, je to pragmatička. Veľmi dlho bola spájaná s klasickou pravicou a už dávno sa nespája s extrémami. Pred 20 rokmi pôsobila ako ministerka počas Berlusconiho vlády. Nie je osobou, ktorá by vychádzala z fašizmu alebo krajne pravicového nacionalizmu.
Je to oveľa zložitejšie, ako sa o tom hovorí v Európe. Meloniová sa spojila s viacerými stranami vrátane Forza Italia, ktorá je vo francúzskom ponímaní takmer stredopravicová. Po druhé, či sa vám to páči alebo nie, jej kabinet je stredopravý. V Taliansku ju nevnímajú ako krajnú pravicu, čo dokázala tým, že má veľmi dobré vzťahy s Draghim, od ktorého si nechala poradiť pri výbere viacerých ministrov. Meloniová sa od svojho nástupu do funkcie správa veľmi pragmaticky.
Draghi ju predstavil v európskych kruhoch a ona okamžite trvala na vytvorení veľmi dobrých vzťahov s Bruselom, Európskou komisiou a s Ursulou von der Leyenovou, ktorú vzala dvakrát do Tunisu, aby tam uzavrela dôležité dohody. Stratégia Meloniovej nemôže mať okamžitý účinok, keďže jej cieľom je úspešne kontrolovať migračné toky. Nechce byť ako Salvini, ktorý bol viac populistický a chcel konkrétne a rýchle mediálne výsledky.
Meloniová chce nadviazať vzťahy priamo s krajinami, odkiaľ migranti (či už legálni alebo nelegálni) odchádzajú, a to v rámci plánu, ktorý však nie je „migračným plánom“, ako ho nazvala francúzska tlač, ale „Matteiho plánom“. Mattei bol veľký taliansky podnikateľ, predseda najväčšej ropnej a plynárenskej spoločnosti, ktorý mal blízko ku krajinám tretieho sveta. Začiatkom 60. rokov bol zavraždený práve preto, že chcel nadviazať vzájomne výhodné vzťahy s krajinami produkujúcimi ropu, ktoré v tom čase patrili medzi krajiny tretieho sveta.
Hoci obaja stoja na opačných stranách politického spektra – ona je viac pravicová a on skôr ľavicový – prevzala Matteiho meno pre plán, ktorý chce presadiť. Ide o dlhodobý plán, ktorý však nemôže priniesť okamžité výsledky. Cieľom Matteiho plánu je čo najväčší rozvoj Afriky. Nie je to teda plán zameraný na príchod migrantov, je to niečo mimoriadne ambiciózne a o inteligencii svojho plánu presvedčila aj Ursulu von der Leyenovú.
Plán spočíva nielen v ambíciách pre rozvoj Afriky s reálnou možnosťou pomôcť obyvateľstvu priamo v krajine. Ide tu o rozvoj elektrifikácie, poľnohospodárskych a kultúrnych projektov, ako aj projektov v oblasti vzdelávania. Zároveň ide o pragmatické dohody s jednotlivými krajinami, ktoré umožňujú dohodnúť sa na spätnom preberaní lodí, keď sa zadržané lode budú nachádzať v blízkosti Tunisu alebo iných miest v krajinách Maghrebu.
Veľkým úspechom je dohoda s Tuniskom, ktoré začína spolupracovať. Meloniovej sa túto dohodu podarilo uzavrieť práve spolu s predsedníčkou von der Leyenovou. To isté chce Meloniová urobiť aj s Pobrežím Slonoviny, ale vyžaduje si to čas. Nemôžete vypracovať dohodu v priebehu niekoľkých mesiacov s približne 15 krajinami subsaharskej a severnej Afriky, pričom niektoré z nich nie sú veľmi ochotné spolupracovať. Budeme ich musieť motivovať, striedať cukor a bič, hrozby a sľuby, aby sme ich primäli k dodržiavaniu dohôd. Pretože mnohé z týchto krajín sa (aj keď to znie strašne) zbavujú časti svojho obyvateľstva, pretože majú príliš veľa detí a nie sú ochotné prijať späť ľudí, ktorým nemôžu dať prácu.
Myslím si, že je trochu nespravodlivé hodnotiť Giorgiu Meloniovú na základe jedného roka vo funkcii, vzhľadom na mnohé existujúce prekážky. Agentúra pre vonkajšiu bezpečnosť (AISE) je talianska tajná služba, ktorú Meloniová neplatí a začala pôsobiť ešte pred jej nástupom do funkcie.
AISE uviedla, že väčšina migrantov na talianske pobrežie nepripláva len tak, ale hľadajú ich na mori pomocou vysoko sofistikovaných lodí. Prevádzači si tak môžu od nelegálnych prisťahovalcov účtovať rovnakú sumu za prepravu cez Stredozemné more, aj keď cestu financujú mimovládne organizácie, ktoré si prenajímajú lode z peňazí miliardárskych filantropov.
Hovorí sa tomu „záchranná akcia na mori”, hoci samotná agentúra Frontex (Európska agentúra pre pohraničnú a pobrežnú stráž) priznáva, že v tomto prípade ide o spoluprácu s prevádzačmi. Meloniová by chcela postaviť mimo zákon mimovládne organizácie, ktoré sa neriadia itinerárom vypracovaným agentúrou Frontex a Talianskom. Na druhej strane, aby ukázala, že nie je extrémistickou populistkou, začala spolupracovať s niektorými mimovládnymi organizáciami prijímajúcimi kódex správania, teda s tými, ktoré nemajú priamy kontakt s prevádzačmi a nikdy sa nedostanú do situácie, že by pomáhali prevádzačom, či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne, priamymi či nepriamymi prostriedkami.
V protiklade s tým, čo hovoria jej kritici, Giorgia Meloniová nie je za nulové prisťahovalectvo a ani za to, aby všetci zomreli na mori. Práve spoluprácou s krajinami, z ktorých títo nelegálni migranti prichádzajú a bojom proti pašeráckym mafiám, chce zabrániť tomu, aby ľudia umierali na mori. Chce, aby bolo prisťahovalectvo kontrolované a selektívne. Správa talianskej spravodajskej služby uvádza, že veľmi vplyvné sily robia všetko pre to, aby podporili masový prílev migrantov a vytvorili tak verejnú mienku, že Meloniová v tomto smere neuspeje.
Reportéri vyšetrovali plavby lodí s migrantmi v Stredozemnom mori. Všimli si, že lode niekedy plávajú len sto metrov od tuniského alebo líbyjského pobrežia a následne ich už vyzdvihujú lode mimovládnych organizácií, ako je SOS Méditerranée. Je to všeobecne rozšírený jav?
Objavujú sa aj migranti, ktorí prichádzajú na malých provizórnych člnoch, a to nielen na Lampedusu. Veľká časť nelegálnych migrantov však prichádza na lodiach mimovládnych organizácií, ktoré sú mimoriadne drahé. Nie sú to provizórne lode, sú to lode, ktoré platia veľkí miliardári.
Pravdou je, že agentúra Frontex, talianska pobrežná stráž a spravodajské služby, ako aj iné bezpečnostné zložky v európskych krajinách sa zhodujú v tom, že v lodiach prenajatých mimovládnymi organizáciami, ako sú SOS Méditerranée alebo Save the Children, sa príliš často nachádzajú prevádzači a migranti. Lode prenajímané týmito mimovládnymi organizáciami nie sú financované len z prostriedkov Open Society či sietí Georgea Sorosa, ale aj z ďalších sietí filantropov a nadnárodných spoločností. Nefinancuje to len George Soros; existuje niekoľko ďalších sietí filantropov alebo nadnárodných spoločností, ktoré uvádzajú, že týmto mimovládnym organizáciám pomáhajú zachraňovať deti.
Máme obrovské množstvo prípadov, kedy mimovládne organizácie vyšli napred a dokonca komunikovali s nelegálnymi prevádzačmi. Mali by ste vedieť, že Belhadž, vojenský guvernér Tripolisu, má úzke kontakty s Erdoganom a islamistickým hnutím v Misuráte a Tripolise. Tento prevádzač je bývalým členom al-Káidy, ktorý bol – pozor – dosadený na svoje miesto po tom, ako Západ zvrhol Kaddáfího. Tento bývalý džihádistický prevádzač zarobil majetok vo výške 2,5 milióna EUR výlučne na pašovaní migrantov z Líbye do Talianska.
Kto všetko teda z nelegálneho prisťahovalectva profituje?
Predstavte si, čo je v stávke, keď mimovládne organizácie idú k týmto pašerákom, aby im pomohli zhromaždiť ľudí niekoľko sto metrov od líbyjského pobrežia, a potom ich odvezú do Talianska pod zámienkou, že Taliansko je najbližší prístav. To je spoluúčasť. A nehovorím to ja, ale agentúra Frontex.
Navyše, písal o tom aj bývalý šéf agentúry Frontex, Fabrice Leggeri, ktorý sa sťažoval. Svoju funkciu musel opustiť kvôli tlaku krajne ľavicových a imigračných kruhov, ale aj nadnárodných spoločností. Fanatické proimigračné a prisťahovalecké kruhy nie sú len ľavicové alebo krajne ľavicové kruhy; sú tu aj, a to je veľmi prekvapujúce, kapitalistické záujmy nadnárodných spoločností, ktoré majú nadnárodné a protimigračné zásady. Takže za tým stoja pomerne silné subjekty, a preto majú dostatok prostriedkov na prenájom lodí, ktorých kapitáni niekedy dostávajú 10 až 15 tisíc eur mesačne. Od čistej filantropie to má ďaleko. Je tam množstvo ľudí, ktorí na tom zarábajú.
Mohli by sme hovoriť aj o finančných sieťach v Taliansku. V súčasnosti prebieha vyšetrovanie bývalého starostu Palerma Leolucu Orlanda, ktorý je obvinený zo zarábania na migrantoch prichádzajúcich na Sicíliu tým, že ich ubytovával v stovkách hotelov za európske a talianske peniaze. Z nelegálneho prisťahovalectva profituje celá ekonomika. Meloniová by v súčasnosti chcela presadiť zákon a kriminalizovať všetkých, ktorí priamo alebo nepriamo pomáhajú tuniským a líbyjským prevádzačom prekračovať Stredozemné more.
Britský premiér chce prijať zákon na boj proti nelegálnemu prisťahovalectvu, proti ktorému veľmi ostro vystúpili európske inštitúcie a Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov. Je dnes vôbec možné reformovať prisťahovalectvo bez toho, aby sme museli čeliť týmto európskym a medzinárodným tlakom?
To je zásadná otázka. V skutočnosti to bol jeden z dôvodov brexitu, pretože medzinárodné organizácie, či už v rámci OSN alebo Európy, ako je napríklad Rada Európy, bránili tomu, aby si Veľká Británia zachovala suverenitu. Ale všetky tieto obmedzenia, tieto nariadenia, tieto údajne nezáväzné dohody sú začlenené do legislatívy týkajúcej sa ľudských práv. A ako isto viete, ľudské práva sú v súčasnosti zahrnuté v preambulách ústav a môžu sa na ne odvolávať zákonodarné orgány, štátne zastupiteľstvá, ústavné výbory a najvyššie súdy vo všetkých západných krajinách. Sudcovia sa môžu odvolávať na ľudské práva ako na preambulu ústavy, aby prakticky nahradili zákon. Tento postup je známy ako ústavná preambula. V ústavách existuje akýsi nadlegislatívny rámec; obsahuje odvolania na ľudské práva, ktoré v konečnom dôsledku umožňujú sudcom zmeniť nezáväzné zmluvy, ako napríklad Marakéšsky pakt, na právne záväzné zmluvy, ak si to ľudské práva vyžadujú.
Z toho vyplýva, že v súčasnosti musíme zvádzať dve bitky o to, či chceme byť suverénni a či chceme umožniť krajinám kontrolovať svoje migračné toky bez toho, aby im bolo prisťahovalectvo vnucované, aby bolo selektívne a nenarúšalo bezpečnosť a harmóniu krajín. Tento boj musíme viesť legálnou cestou. De Gaulle to tak urobil a nebola to žiadna dráma. Uplatňoval politiku prázdnej stoličky.
V prípade ďalších otázok budeme musieť využiť svoju silu a spolupracovať s Radou Európy, Európskym súdom pre ľudské práva a, samozrejme, s Medzinárodným súdnym dvorom OSN. Štáty budú musieť týmto medzinárodným organizáciám vysvetliť, že nie sú nadradené zákonom daného štátu. Suverenita znamená, že neexistuje nič, čo by bolo nad zákonom štátu. Dokonca aj medzinárodná zmluva je právne záväzná len preto, že štát dobrovoľne pristúpil na vzdanie sa časti svojej suverenity a jej prenesenie na nadnárodnú inštitúciu.
Každý štát môže z medzinárodnej organizácie kedykoľvek vystúpiť. Neexistuje totiž žiadna únia, ktorá by mohla zabrániť vystúpeniu štátu; dokonca aj v Európskej únii existuje právo na vystúpenie. Hovoria nám, že medzinárodné právo má prednosť, pokiaľ je štát signatárom, pokiaľ je zmluva ratifikovaná a daný štát je stále signatárom. To však platí len dovtedy, kým nedôjde k odstúpeniu od zmluvy, a to si naši lídri zo strachu z predpisov alebo politickej korektnosti nedovolia.
Brexit bol jasným dôkazom toho, že tu existuje problém, pretože je priam nehorázne, že musíme prakticky vystúpiť z Európskej únie, aby sme získali späť suverenitu a kontrolu nad našimi hranicami. Myslím si, že Európska únia robí chybu, keď zavádza pravidlá, ktoré znemožňujú kontrolu migrácie. Najdramatickejším pravidlom pre kontrolu hraníc sa stala európska judikatúra, ktorá nie je súčasťou Európskeho spoločenstva a ktorá dekriminalizovala nelegálnu migráciu, čo znamená, že už nemáme žiadne právne záväzné prostriedky, ktoré by nelegálnych prisťahovalcov odradili od príchodu a prinútili ich odísť. Už ich nemožno kriminalizovať, nie sú tu žiadne väznice, sú tu len centrá, odkiaľ môžu utiecť alebo jednoducho odísť.
Je hanbou, že by sme museli pristúpiť k brexitu, aby sme mohli kontrolovať migračné toky. Žiaľ, kým Európa nepochopí, že musí nechať krajiny, aby si samy zvolili svoj osud (pretože rozhodnúť o tom, kto vstúpi na náš breh, znamená vybrať si svoj vlastný osud), budú tu existovať pokušenia vystúpiť z Európskej únie.
Pokiaľ ide o Marakéšsky pakt, ktorého cieľom je zabezpečiť a organizovať migračné toky, do akej miery reprezentuje spôsob, akým Európska únia rieši otázku migrácie?
Je poľutovaniahodné, že Európska únia ustupuje viacerým opatreniam navrhovaným nadnárodnými organizáciami, ktoré nepatria medzi agentúry Únie: Rade Európy, ktorá zastupuje ľudské práva, OSN, Medzinárodnému dohovoru OSN a agentúram OSN. V skutočnosti ide o mimoriadne závažnú otázku, ktorá je príčinou rozporov vo všetkých západných spoločnostiach.
Dalo by sa to riešiť celkom rozumným spôsobom, ale, bohužiaľ, ako vysvetľujem vo svojej knihe, je do toho zapletená stranícka politika. V súčasnosti existuje úplný rozkol medzi tými, ktorí považujú Západ za globalistické dobrodružstvo, a tými, ktorí chcú, aby si krajiny zachovali svoju suverenitu. Niektorí ľudia vnímajú Západ ako miesto, kde už neexistujú žiadne rozdiely ani hranice, ako akési laboratórium globalizmu. Využívajú migráciu, teda migrantov, ako priam Kristovu postavu na odstránenie legitímnosti hraníc.
Ide o ideologickú otázku, pretože každý vie, že na riadenie krajiny sú potrebné zákony a hranice. Právo je založené na zákonoch a hraniciach, na obmedzení individuálnej slobody v záujme kolektívneho dobra. Tieto organizácie a ideológie spochybňujú samotnú podstatu práva a štátneho zriadenia. Je najvyšší čas, aby naši politici mali odvahu neustupovať všetkým týmto orgánom a mimovládnym organizáciám, ktoré často nemajú žiadne právomoci, žiadny volebný mandát.
Pozrite sa, keď sa v Taliansku alebo vo Francúzsku prijímajú imigračné zákony, dokonca aj keď za nimi stoja Macron alebo Draghi, ktorí sú veľmi centristickí ľudia hovoriaci o humanizme a potrebe prijímať ľudí atď…, médiá dajú vždy slovo mimovládnym organizáciám, o ktorých existencii či financovaní nemáme niekedy ani potuchy, a tie vám povedia, že sú týmito zákonmi úplne šokovaní. Tieto združenia prakticky spája radikálna imigračná ideológia – vieme to na základe toho, že sme čítali mnohé ich príručky a spisy. Mnohé z nich vyzývajú na neposlušnosť a odmietanie existujúcich zákonov. Niektoré poskytujú nelegálnym prisťahovalcom zbierky a príručky, pomocou ktorých môžu oklamať štátne orgány a po príchode do krajiny využívať všetky výhody.
Toto nie je normálne. Vlády by mali mať odvahu povedať: „Vás nezvolili, vy nie ste tí, ktorí môžu meniť zákony, na to je senát a parlament, nie združenia.“ Pretože združenia sú ako migranti – ide len o všeobecný výraz, ktorý nič neznamená, do ktorého sa dá vložiť čokoľvek, a predovšetkým sa doň dajú vložiť podvratné projekty.
Ďakujeme za rozhovor!
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
