Nedeľa 24. novembra, 2024
Katka Ondrejová v jej najobľúbenejšom prostredí. (Foto: Katarína Ondrejová)

K. Ondrejová z VLK-a: „Je veľký rozdiel medzi radikálnym a extrémnym.“ (Rozhovor)

Katarína Ondrejová vyštudovala fyzickú geografiu na UPJŠ v Košiciach, no s VLK-om sa stretla už na strednej. Do rúk sa jej totiž dostala knižka z vlčieho vydavateľstva ABIES. Bola o hlbokej ekológii a našla v nej aj potrebné kontakty. Ponorila sa do hlbín vtedajšieho internetu a zistila, že VLK robí terénne 9-dňové semináre Gaia a že sa môže stať aj členom organizácie. A tak sa v treťom ročníku na gymnáziu uliala zo školy a strávila týždeň na Čergove s ľuďmi z VLK-a. Bolo to v roku 2005 a odvtedy je členkou, aktivistkou a dobrovoľníčkou – pretože, aj keď ju VLK po škole v roku 2013 zamestnal, túto prácu robí stále dobrovoľne. Okrem iného administruje akciu Kúp si svoj strom a spoluorganizuje semináre Gaia. Od roku 2016 je náčelníčkou kmeňa VLK Čergov – lokálnej pobočky Lesoochranárskeho zoskupenia VLK.


Čo je hlavným cieľom Lesoochranárskeho zoskupenia (LZ) VLK?

Cieľom a víziou VLK-a je vytváranie siete bezzásahových území s rozlohou aspoň 10% územia Slovenska a s voľným pohybom ľudí. Túto sieť voláme „evolučné lesy“, pretože o týchto miestach rozhoduje príroda a nie človek, a teda tam bežia všetky prirodzené evolučné procesy. Je však dôležité, aby tu peší človek mal prístup. Zatiaľ čo zasahovanie je cieľavedomá a nenáhodná činnosť, napríklad rúbanie stromov alebo poľovačky, peší človek svoje prostredie okolo seba ovplyvňuje už len tým, že dýcha a existuje. Ovplyvňovanie je náhodné a chaotické, a človek do prírody patrí.

Pri našej práci vychádzame z toho, že existuje nejaká základná hodnota organizmov, ekosystémov a biosféry – skrátka divočiny. Je to všetko veľmi zložité a veľmi krásne. Toto všetko človek nevytvoril, v skutočnosti tomu vlastne ani nerozumie, nevie to opraviť, a preto by to ani nemal ničiť. Je to podstatné aj pre náš život na Zemi – tieto miesta stabilizujú prostredie aj pre človeka a môže sa od nich učiť riešiť rôzne problémy. Lesy sú na Zemi 390 miliónov rokov, život samotný viac než 4 miliardy. Za ten čas sa stretli s kadečím, od pádov meteoritov, cez výbuchy sopiek až po prepólovania magnetických pólov Zeme. Je nanajvýš rozumné mať tu miesta, kde nám príroda ukazuje, čo sa deje, keď človek nerobí NIČ. Refúgiá, kde divočina prežije a môže nás inšpirovať.

Foto: Katarína Ondrejová

V ktorých regiónoch Slovenska pôsobíte?

VLK síce vznikol vo východoslovenskom pohorí Čergov a v Levočských vrchoch, ale pôsobnosť má na celom Slovensku. Úzko spolupracujeme aj s Poliakmi a Čechmi. Na lokálnej úrovni to funguje najmä tam, kde sú miestni ľudia ochotní venovať svoj čas a energiu. Vlčia základňa sa nachádza v Tulčíku pri Prešove, kde máme kanceláriu centrály. Tu chodí pošta a dvíhame pevnú linku. V blízkom Čergove leží naša 1. súkromná rezervácia Vlčia. 

Ďalšiu rezerváciu, ktorú vlastníme – 2. súkromnú rezerváciu Rysia – však musíte hľadať o čosi ďalej, až v Strážovských vrchoch v katastri obce Valaská Belá. Les máme aj v Západných Tatrách v Suchej doline a „adoptovali“ sme si tiež 3. súkromnú rezerváciu Roháčia v Cerovej vrchovine, tú ale nevlastní VLK, ale naša výborná podporovateľka. 

Za „naše“ považujeme aj mnohé iné územia, najmä tie, o ktorých záchranu sme sa priamo pričinili – rezervácia Bisce pri Trebišove, rezervácia Udava v Poloninách, bezzásahové lesy na Vihorlate, Morské oko, rezervácia Vydrica pri Bratislave, Tichá a Kôprová dolina v Tatrách… Pre mňa osobne je srdcovkou najmä severovýchod Slovenska, tzv. Vlčie hory, intenzívne tu pracujeme na ochrane ďalších území.

Akými prostriedkami zabezpečujete bezzásahovosť?

Osvedčenou metódou, ako niekde zabezpečiť ničnerobenie, je vyhlásiť na danom území najprísnejší, 5. stupeň ochrany. Snažíme sa teda, aby jednak štát vyhlasoval štátne rezervácie s týmto stupňom a bezzásahovým režimom a tiež sa stávame vlastníkom lesov, ktorým takto tiež zabezpečíme bezzásah.

Foto: Katarína Ondrejová

Ako to vyzerá vo vašich územiach a ako sa odlišujú od bežného lesa? Kto sú hlavní narušitelia?

V našich územiach sa nehospodári, nepoľuje, nejazdí sa autami, nestriekajú sa pesticídy, neťažia sa stromy a ani sa nesadia stromčeky. Na rozdiel od bežného hospodárskeho lesa sa nesnažíme vytvárať niečo podľa našich ľudských predstáv. Nechávame prírodu rozhodnúť, ktorý strom má spadnúť a ktorý má zostať stáť.

Na prvý pohľad sú teda naše lesy „neupratané“, nachádzajú sa v nich hnijúce stromy – mŕtve drevo – a ak sa nám podarí kúpiť kúsok lesa s vysadenou smrekovou monokultúrou, tiež s ňou nerobíme nič. Niekedy získame územie, ktoré bolo nedávno vyrúbané. V zásade však pre nás nie je celkom podstatné, v akom stave sa nachádza – oveľa dôležitejšie je, že od chvíle, keď sa tam nerobí NIČ, je to prirodzený les.

Čo sa týka väčších aj menších zvierat, tie majú v bezzásahových lesoch tiež viac pokoja na to, aby si robili veci po svojom – môžu nerušene vychovávať mláďatá a žiť si svoj život. Ako sa hovorí – samotné zviera je len z piatich percent sebou samým. Ostatných deväťdesiatpäť percent tvorí prostredie, v ktorom žije.

Bezzásahovú divočinu samozrejme narušujú všetci, ktorí tam chcú niečo robiť. Keď je územie v 5. stupni ochrany, na akýkoľvek zásah doň je potrebná špeciálna výnimka. Na zásah do území v našom vlastníctve sa prakticky o žiadne výnimky nežiada, takže občas sa môžu vyskytnúť akurát rôzne nelegálne činnosti.

Avšak do iných bezzásahových území sa ročne žiadajú stovky a stovky výnimiek na všeličo možné: vstupy autami, ťažbu, poľovačky, invazívne výskumy, stavby, aplikáciu chemikálií…

Aká je spolupráca so štátom a jeho politickými predstaviteľmi?

Dalo by sa povedať, že pokiaľ by si štát plnil svoju úlohu v ochrane prírody, Lesoochranárske zoskupenie VLK by nemuselo existovať a my všetci, ktorí v ňom pracujeme, by sme mohli robiť svoje iné povolania.

Často suplujeme prácu štátnych orgánov, resp. snažíme sa ich prinútiť, aby si ju robili. S niektorými politickými predstaviteľmi sa spolupracuje ľahšie, s inými ťažšie – pri dosahovaní našej vízie sa však nespoliehame na konkrétnych politikov či úradníkov, naša práca je dlhodobá a volebné obdobia krátke. Treba si uvedomiť, že politickí predstavitelia nikdy nebudú lepší, ako my sami, ostatní občania. Je to preto, že sú vyberaní z nás – ak my kradneme alebo podvádzame, budú aj oni. A ak sú ľudia pasívne spokojní so stavom, aký je, úradníci alebo štátne orgány nemajú dôvod vyvíjať iniciatívu na zmenu. Musíme sa preto pozerať najprv sami na seba a sami musíme byť ochotní niečo urobiť.

Za pomoc od politických predstaviteľov sme vďační, ale ak neprichádza, tak nás to neprekvapuje. VLK však určite za ten čas získal rešpekt a myslím si, že je to výsledkami a práve vytrvalosťou, s akou rieši problémy. Považujeme sa za radikálnu organizáciu.

Treba si však uvedomiť, že je veľký rozdiel medzi radikálnym a extrémnym. Radikálny, od slova radix – koreň, ide do hĺbky a rieši korene problémov, čo je niečo úplne iné ako byť extrémny. Kladenie hlbokých otázok a hľadanie príčin toho, čo sa deje, je jednou zo základných metód našej práce. Neviem si predstaviť, že by si takýto spôsob získal sympatie väčšiny štátnych predstaviteľov, aj keď je to smutné.

Systémové riešenia nie sú záležitosťou jedného týždňa… Štátom nie sme ani platení, peniaze na našu prácu nám dávajú ľudia, ktorým sa páči, čo robíme. Či už príspevky v akcii Kúp si svoj strom, za ktoré kupujeme lesy alebo drobný trvalý príkaz s názvom 77- korunáčka. Sme aj poberateľom 2 % z dane.

Aká je spolupráca s poľovníkmi?

Je to veľká skupina rôznych ľudí a napriek snahe niektorých z nich získať si verejnú mienku na svoju stranu, nemám dojem, že by sa to darilo. S predstaviteľmi poľovníckej verejnosti sa stretávame na rôznych jednaniach – máme samozrejme rôznu predstavu o tom, čo znamená ochrana prírody.

Poľovníctvo do bezzásahových území sem jednoznačne nepatrí. Konfliktnou témou je napríklad vnadenie a kŕmenie zveri, o to viac, ak ide o územia s vyšším výskytom medveďa. Sypanie obrovského množstva, doslova ton, krmiva, často nevhodného pre zvieratá všeobecne, mení správanie divokých zvierat. V prípade medveďov, ktorí sa za jedlom približujú k ľudských obydliam, to môže mať tragické dôsledky – aj pre medvede, aj pre ľudí. Preto dôrazne požadujeme, aby takéto miesta nevznikali a aby tie, ktoré už existujú, boli zlikvidované, deje sa to však veľmi pomaly. Aj na tomto príklade vidieť nedisciplinovanosť mnohých poľovníkov. K problematike sa dá viac prečítať na našom webe www.medvede.wolf.sk

Môžete nám bližšie povedať o niektorých úspěšných projektoch alebo iniciativách, ktoré vaše zoskupenie už realizovalo?

Najznámejšia je pravdepodobne akcia Kúp si svoj strom. Je to zbierka, vďaka ktorej sme mohli kúpiť les na Čergove a neskôr ho nechať vyhlásiť za 1. súkromnú rezerváciu Vlčia. Ľudia si symbolicky kupovali (a stále kupujú, pretože akcia stále beží) stromy, kedysi za 1000 slovenských korún, dnes za 50 eur. Majiteľ stromu dostane list symbolického vlastníka stromu, kde je ručne vypísané jeho meno.

Unikátne je, že strom si môže, ale samozrejme nemusí, prísť fyzicky do rezervácie vybrať podľa vlastných sympatií. Po dohode zabezpečíme aj sprevádzanie, ale do Vlčej sa dá ísť aj na vlastnú päsť.

Vlčia, v ktorej je 5. stupeň ochrany, má 21,24 hektára a je v teréne výrazne označená červenými pruhmi a tabuľami. Na Čergove v jej okolí vlastníme už viac než 100 ďalších hektárov lesa a plánom je ich postupne k rezervácii pripojiť. Ak si chcete kúpiť strom pre seba alebo ním obdarovať niekoho blízkeho na Vianoce alebo k narodeninám, pozrite sa na www.kupsisvojstrom.sk

Vlčia je rezerváciou od roku 2004, vyhlásiť sa ju však podarilo až po rokoch od kúpy lesa – trvalo to 1722 dní od samotného podania návrhu na vznik rezervácie. Na rozdiel od všetkých dovtedajších a väčšiny súčasných chránených území sa v nej nechránia jednotlivé druhy rastlín alebo živočíchov, ale všetky prirodzené procesy, ktoré tam prebiehajú. Presadenie ochrany evolučných procesov považujem za obrovský úspech a zmenu paradigmy v ochrane prírody.

Iným príkladom úspešného výsledku dlhodobej práce je zabezpečenie celoročnej ochrany vlka. VLK-u trvalo 30 rokov, kým sa postupnými krokmi na mnohých úrovniach podarilo presadiť, že od roku 2021 sa vlci oficiálne na Slovensku nelovia. Viac na www.vlci.wolf.sk

Ďalšími úspechmi bol zákaz holorubov, presadenie účasti verejnosti v správnych konaniach (tzv. Aarhurský dohovor), záchrana Tichej a Kôprovej doliny, zrušenie regulačného lovu medveďov, záchrana tisícov hektárov pred vyrúbaním, zákaz leteckých postrekov v národných parkoch, zrušenie dotácií na spaľovanie dreva z lesov (tzv. Biomasaker)… 

Tabuľa na hranici rezervácie Vlčia. (Foto: Katarína Ondrejová)

Ako môžu běžní ľudia prispieť k ochrane lesov a podpore vašej práce?

Bežní ľudia sa k nám môžu pripojiť a stať sa členmi VLK-a. Je to jednoduché, prispievajúcim členom sa môže stať človek, ktorý má aspoň 15 rokov, chce podporovať našu prácu a platí si členské. Pomáhať sa nám dá viacerými spôsobmi finančne, ale aj inak – dobrovoľníckou prácou na našej centrále a v teréne. Ochrana svojho životného prostredia začína všímavosťou a ochotou niečo naozaj urobiť. Ak presne neviete, čo máte robiť a rúbu vám les pod nosom, ozvite sa nám – poradíme. Ešte lepšie je však takýmto veciam predchádzať – sledovať úradné tabule svojho okresného úradu, rozprávať sa s kľúčovými ľuďmi a pokiaľ to je príliš zložité, prísť si k nám po radu alebo pomoc. Najdôležitejšie je však byť pripravený na to, že skutočné vyriešenie nejaké problému nebude pravdepodobne otázka jedného telefonátu alebo stretnutia – aj keď aj to sa môže stať. Ak ste ochotný venovať svoj čas, energiu a prípadne aj peniaze záchrane niečoho, na čom vám záleží, tak ste skvelý adept na obrancu divočiny 🙂

O spôsoboch, akými môžete pomôcť VLK-u v plnení vízie záchrany lesov, si môžete podrobnejšie prečítať tu: http://www.wolf.sk/sk/ako-pomoct

Aké dobrovoľnícke alebo vzdelávacie programy ponúkate?

Okrem nášho vlčieho vydavateľstva ABIES (www.abies.sk) robíme pre verejnosť už 25 rokov 9-dňový terénny seminár Gaia – náš domov. Gaia je pobyt pre maximálne 10 ľudí, ktorí pod vedením odborných lektorov a za našej účasti trávia viac než týždeň v lese bez ohňa a nejakých komplikovaných prístreškov. Program je zameraný na spoznávanie svojho okolia a jeho súčasťou je aj praktická pomoc.

Gaiu organizujeme trikrát do roka a to v máji, v júni a v septembri a absolvovalo ju viac než 500 účastníkov. http://www.wolf.sk/sk/programy/gaia-nas-domov

Aké sú ďalšie plány a ciele VLK-a do budúcnosti?

Ciele VLK-a sú stále konzistentné – vytvárať čo najviac bezzásahových území  – s rozlohou aspoň 10 % územia Slovenska a s voľným pohybom ľudí. Chceme vytvoriť refúgiá divočinové a tiež refúgiá ľudské – čiže miesta, v ktorých zostanú zachované určité hodnoty. Sú to akési útočiská, z ktorých sa aj vo svete, ktorý môžu postihnúť katastrofy rôzneho druhu, napokon vynoria nové začiatky.

A tak neustále pracujeme na vytváraní nových a nových miest, kde sa nezasahuje a kde tak môžeme vidieť, čo robí Príroda, keď človek nerobí NIČ. Miest, kde sú chránené všetky prirodzené procesy a život vo svojich formách, podobách a zmenách.

Ďakujeme za rozhovor!

Prečítajte si aj