Piatok 18. októbra, 2024
Bosé a otrhané hladujúce ruské rodiny okolo rieky Volgy počas hladomoru, ktorý postihol Rusko v rokoch 1921-1922. (Topical Press Agency / Getty Images)
,

V sovietskom experimente s neviazanou láskou mal štát nahradiť rodinu – skončilo to katastrofou

Keď sa povie „voľná láska”, človek si skôr spomenie na Woodstock a hippies než na sovietske Rusko na začiatku 20. storočia. V skutočnosti sa však práve tamojší komunistický režim pokúsil – s predvídateľnými následkami – o azda najambicióznejší projekt v dejinách neviazanej ľudskej sexuality.

Hneď ako sa komunisti v roku 1917 dostali v Rusku k moci, začali systematicky zavádzať doktríny Karla Marxa. Ich sen o dosiahnutí materialistickej utópie sa dal dosiahnuť len „násilným zvrhnutím všetkých existujúcich spoločenských pomerov”, ako uviedol Marx v Manifeste komunistickej strany.

To zahŕňalo nielen konfiškáciu „výrobných prostriedkov”, ako sú továrne a pôda, ale aj rozvrátenie inštitúcie rodiny. Komunisti vnímali oddanosť rodine ako prekážku v honbe za materialistickou utópiou. Namiesto toho mali ľudia žiť vo „voľných zväzkoch” a „páriť sa” podľa vlastnej vôle.

Davom Rusov, najmä z miest, komunistická strana nahovorila, že morálna zdržanlivosť v oblasti sexu vyplývajúca z rodinnej morálky nie je dobrá a ľuďom len škodí. Komunisti presvedčili ženy, že varenie pre vlastnú rodinu a výchova detí z nich robia otrokyne. Tvrdili, že ženy by boli oveľa „slobodnejšie”, keby pracovali v štátnych továrňach.

A čo s opustenými deťmi? Tie mali byť čo najskôr oddelené od matiek a poslané do jaslí, škôlok a neskôr do škôl, kde z nich štát vychová novú generáciu „oslobodených” súčiastok socialistickej mašinérie.

Podľa ruského práva a tradície boli ženy materiálne závislé od svojich manželov, zatiaľčo muži boli povinní starať sa o svoje ženy a rodiny a zabezpečiť ich. Rusi mali v tom čase určitú náboženskú slobodu a pravidlá manželstva určovali jednotlivé cirkvi. Možnosť rozvodu bola obmedzená a vzťahovala sa len na situácie, ako je nevera (kde boli potrební dvaja svedkovia) či neplodnosť.

Ako hlásal Marx, komunisti tieto zákony a tradície plošne odsúdili a v roku 1918 zaviedli zákon o rodine. Bola to „najpokrokovejšia rodinná legislatíva, akú kedy videl svet”, napísala Wendy Goldmanová, profesorka histórie na Univerzite Carnegie Mellon a odborníčka na ruské dejiny vo svojej knihe Ženy, štát a revolúcia (Women, the State and Revolution).

Cirkevné sobáše sa už nepovažovali za právoplatné a namiesto toho boli zriadené registračné úrady, kde mohli ľudia jednoducho vojsť a nechať sa zapísať ako manželia. Pár sa mohol rovnako ľahko rozviesť, stačila žiadosť jedného z partnerov.

„Proces rozvodu je taký jednoduchý, že nedochádza k žiadnej strate peňazí ani času. Podľa súčasného zákona možno vykonať rozvod manželstva za pätnásť minút,” napísal v roku 1927 ruský spisovateľ P. Zagarin.

Cieľom bolo „oslobodiť” ženy od manželstva, a tým aj od rodiny. Režim poskytol mužom dokonalú zámienku na opustenie svojich rodín. Mnohí muži zrazu zistili, že so svojimi manželkami „nemajú nič spoločné” a krátko po rozvode zistili, že majú nápadne veľa spoločného s mladšími ženami bez záväzkov. Len v Moskve sa do roku 1918 rozviedlo sedemtisíc párov, pričom sa uzavrelo menej ako šesťtisíc manželstiev. V roku 1927 pripadalo v Moskve 9,3 rozvodov na tisíc obyvateľov, čo je takmer trojnásobok počtu rozvodov v porovnaní s New Yorkom v roku 2014!

Z celosovietskeho hľadiska pripadal v prvej polovici roka 1927 na každé štyri manželstvá jeden rozvedený pár. To je o 50 % viac ako v Spojených štátoch, 3,5-krát viac ako v Nemecku a 48-krát viac ako v Anglicku a Walese.

Ľudia povzbudení komunistickým učením o neobmedzenej sexualite sa čoraz viac prestávali obťažovať registráciou svojich manželstiev. „Široká masa ľudí nepovažuje registráciu manželstva za základ manželských vzťahov. De facto dobrovoľné zväzky sú čoraz rozšírenejšie,” napísal predseda moskovského okresného súdu A. Stelmachovič v roku 1926.

Ak je v 21. storočí ťažké vymáhať od mužov výživné, v Rusku 20. storočia to bol veľmi tvrdý oriešok. Súdy boli zahltené žiadosťami o vymáhanie výživného a vynaliezaví Rusi nachádzali rôzne spôsoby, ako sa vyhnúť plateniu, napríklad zmenou zamestnania alebo sťahovaním sa z miesta na miesto.

Sčítanie ľudu v roku 1926 ukázalo, že z 530 000 rozvedených sovietskych žien dostávalo výživné len 12 000. Situáciu zhoršovala skutočnosť, že po rokoch vojny a červeného teroru sa muži stali nedostatkovým tovarom a bolo pre nich oveľa ľahšie znovu sa oženiť.

Sľuby vlády, že sa postará o deti, sa ukázali ako prázdne. V rokoch 1926 až 1927 bolo do jaslí umiestnených len 150 000 detí z celkového počtu 10 miliónov.

Vera Lebedevová, ktorá v tom čase viedla Úrad na ochranu materstva a detstva, povedala: „Krehkosť manželského zväzku a rozvody vytvárajú zástupy slobodných matiek, ktoré sa musia o deti starať samy. Predstavte si takúto ženu, nemá pomoc od manžela, na rukách dieťa, je nezamestnaná kvôli prepúšťaniu a ešte ju vyhodia z ubytovne. Nezostanú jej žiadne možnosti, ako sa uživiť.”

Ženy sa v októbri 1921 snažia predávať ozdoby a oblečenie na pouličnom trhu, aby  mali na jedlo počas ruského hladomoru v rokoch 1921 – 1922. (Topical Press Agency/Getty Images)

Nie je teda divu, že rozvedené ženy často končili na ulici. „Kontrast medzi socialistickým ideálom slobodného manželstva a vtedajšími podmienkami sa najlepšie prejavil pri pohľade na ženy predávajúce sa na ulici,” píše Goldmanová: „Bol to výsmech myšlienky, že ženy sú slobodné, nezávislé subjekty, ktoré môžu vstúpiť do zväzku na základe osobného rozhodnutia.”

Niekto by mohol z neúspechu „voľnej lásky” obviňovať nedostatok antikoncepcie, ale pôrodnosť bola už aj tak nízka, ani nehovoriac o obrovskom počte obetí vojny a červeného teroru. Rusko čelilo vážnej demografickej katastrofe a potrebovalo viac detí, nie naopak.

Kritici by mohli namietať, že Sovieti potrebovali len viac jaslí a materských škôl, ale to by len čiastočne znížilo záťaž slobodných matiek, čo koniec koncov dnes môže potvrdiť nejedna slobodná matka. Iní by mohli povedať, že ženy potrebovali len viac pracovných príležitostí, čo by znížilo finančnú záťaž, ale nevyriešilo by to zásadný problém. „Aj keď žena pracovala, rozvod znamenal výrazný pokles jej životnej úrovne,” hovorí Goldman.

Nakoniec bol Sovietsky zväz nútený opustiť ideológiu neviazanej lásky a vrátiť sa k rodinnej politike. Potraty boli zakázané, zaviedli sa vysoké poplatky za rozvod, zaviedli sa vyššie tresty za opustenie rodiny a ženy boli podporované, aby mali viac detí. „Opustila sa myšlienka, že štát prevezme funkciu rodiny,” píše Goldmanová.

Pôvodný článok

Prečítajte si aj