Štefan Boleslav Roman: inšpiratívny príbeh najbohatšieho Slováka v 20. storočí
Najbohatší Slovák v histórii. Najvýznamnejšia osobnosť slovenského politického exilu. Pre Slovákov však takmer neznáme a nedocenené meno. Presne pred 104 rokmi sa narodil s vysokou pravdepodobnosťou najvplyvnejší Slovák minimálne 20. storočia v celosvetovom meradle.
Štefan Boleslav Roman sa narodil 17. apríla 1921 v obci Veľký Ruskov (dnes Nový Ruskov) pri Trebišove. Z rodinných svedectiev vieme, že pod vplyvom svojej matky Heleny bol už od detstva silný katolík gréckokatolíckeho vyznania, čo mu ostalo až do smrti.
V medzivojnovom období boli Slováci druhým najpočetnejším európskym národom, ktorý odišiel zo svojej domoviny, hneď za Írmi. Po roku 1923 sa však zmenili imigračné zákony v USA, čo znamenalo, že vlny vysťahovalectva z Európy smerovali buď do Južnej Ameriky (Brazília, Argentína a Čile) alebo do Kanady. Roman do Kanady odchádza ako 16-ročný.
„On sám za veľkú mláku ani veľmi ísť nechcel. Ale bol to skôr sen jeho staršieho brata Juraja, ktorý mal v pláne odísť aj s jeho manželkou. Otec povedal staršiemu bratovi, že ak chce jeho požehnanie, aby do Kanady odišiel, tak musí so sebou zobrať aj mladšieho brata Štefana,” povedal historik Úradu pamäti národa Peter Jašek v dokumente o Štefanovi Boleslavovi Romanovi.
V prvých rokoch pracoval na farmách, na čas aj ako robotník v automobilke General Motors v meste Oshawa pri Toronte s početnou slovenskou komunitou. Bol povolaný aj do kanadskej armády, z ktorej bol zo zdravotných dôvodov prepustený.
Uránový kráľ
V roku 1945 sa Roman oženil s Alžbetou „Betty” Gardoňovou a mali spolu napokon sedem detí.
V rovnakom roku začal podnikať na burze akcií, kde zarobil prvé peniaze. Jeho investícia 10-tisíc dolárov do spoločnosti Concord Mining Syndicate sa po náleze ropy na ich území v provincii Alberta zmenila na výnos 2 miliónov dolárov. Tieto peniaze Roman investoval do existujúcej ťažobnej spoločnosti North Denison Mines, ktorú postupne celú ovládol a premenoval na Denison Mines. Medzitým v roku 1947 kanadská vláda povolila hľadať a ťažiť urán aj súkromným spoločnostiam, dovtedy išlo len o štátny sektor.
V roku 1953 v spolupráci s geológmi kúpil pozemky v divočine stovky kilometrov severne od Toronta pri dnešnom meste Elliot Lake, kde sa predpokladalo, že by mohli byť ložiská uránu. Nakoniec s prispením odborníkov a aj šťastia Roman na svojich pozemkoch objavil najväčšie ložisko uránu na svete. Surovina bola po druhej svetovej vojne veľmi vyhľadávaným artiklom. Slovák na mieste postavil mesto a najväčšie uránové bane na svete. Do konca života mu prischla prezývka „uránový kráľ”.
Roman však nepodnikal len s uránom. Vlastnil najväčšie uhoľné bane v Kanade v provincii Britská Kolumbia, ťažil ropu v provincii New Brunswick, zlato a zemný plyn v Španielsku, Taliansku, Grécku a Egypte, určitý čas vlastnil druhú najväčšiu sieť pekární v Kanade. Vlastnil aj rozsiahle farmy s luxusným holštajnským dobytkom.
„Za tým všetkým bolo to, že Kanada je známa tým, že má obrovské daňové zaťaženie pre podnikateľov,” vysvetlil prasynovec Štefan Romana Branislav Roman v diskusnej relácii Do kríža. „Ja, čo si pamätám, tak povedal: No musel som investovať, lebo som nechcel platiť štátu toľké dane. A keď investujete zo svojho zisku, tak štát to podporoval,” skonštatoval.
V právnickom oddelení konzorcia Romanových firiem začal svoju kariéru aj budúci prezident USA Richard Nixon. V roku 1978 Romana zaradili medzi desiatich najúspešnejších podnikateľov Kanady.
Podpora gréckokatolíckej cirkvi
Po roku 1950 bola gréckokatolícka cirkev na Slovensku na 18 rokov vyhlásená za nelegálnu. Predstavitelia cirkvi, ale aj obyčajní veriaci, boli tvrdo prenasledovaní, niektorí až na smrť. Medzi najznámejších mučeníkov patria Pavol Peter Gojdič, Vasiľ Hopko, Metod Dominik Trčka. Na druhej strane vzniká v roku 1957 v Kanade (aj vďaka Romanovmu pričineniu) prvý slovenský gréckokatolícky dekanát.
V roku 1963 pripravil veľkolepé oslavy 1100. výročia Cyrila a Metoda v Toronte. Na gréckokatolíckej liturgii sa zúčastnili biskupi z celého sveta. Pápežom bol menovaný za veliteľa rytierov rádu svätého Gregora a následne bol ustanovený za laického delegáta na druhý vatikánsky koncil. Vo Vatikáne získal významnú pozíciu a nadviazal množstvo dôležitých kontaktov. Na koncile poukazoval na prenasledovanie cirkvi komunistickým režimom v Československu.
Podľa Branislava Romana bol jeho prastrýko prítomný aj ako súčasť kanadskej delegácie na rokovaniach s Nikitom Chruščovom v Moskve. Predstaviť sa mal ako Slovák a za poskytnutie informácií Sovietom o uráne apeloval na stretnutie so svojím otcom na východe Slovenska a na rehabilitáciu gréckokatolíckej cirkvi.
„On povedal, že by ešte chcel stihnúť ísť pozrieť svojho otca, ktorý žije v Ruskove. A tak mu Chruščov poskytol vojenskú stíhačku, pristáli v Košiciach, odtiaľ bola kolóna, prišiel a navštívil svojho otca, tam boli všetci šokovaní, čo tu robí Štefan Roman. (…) A vtedy to začalo zapadať do seba, podľa mňa aj tí Rusi museli dať určitú indíciu Československu, že bolo by vhodné, aby ste tú cirkev, ktorá po roku 1948 odmietla spoluprácu so štátom a preto bola potrestaná zrušením, odobratím majetku, atď, tak, aby ju vlastne rehabilitovali, čo v stredoeurópskom priestore je unikát, že sa to tu vôbec udialo a stalo sa to aj vďaka jeho pôsobeniu,” povedal Branislav Roman.
Neskôr v roku 1968 počas demokratizácie komunistického režimu v Československu sa ponúkala možnosť, aby emigranti zo západu pricestovali do rodnej krajiny. Okrem toho, že sa Roman stretol s niektorými politickými predstaviteľmi štátu, navštívil aj svojich príbuzných v rodnej obci. Krajinu chcel podporiť v oblasti turistického ruchu vo Vysokých Tatrách, rokoval aj o spolupráci s Východoslovenskými železiarňami v Košiciach.
V meste sa zasadil o znovuotvorenie gréckokatolíckeho kostola, ktorý dovtedy komunistická moc odmietala vrátiť. „Komunistickí pohlavári po jeho prílete a po jeho otázkach dokázali v priebehu niekoľkých minút fyzicky vybaviť kľúče pre gréckokatolíkov a pán Roman bol prítomný na prvej liturgii gréckokatolíkov v Košiciach,” vysvetlil pre Slovenský rozhlas Daniel Černý, riaditeľ Slovenského historického ústavu v Ríme.
Romanovi počas návštevy socialistického Československa bolo dokonca udelené čestné členstvo Matice Slovenskej.
„Štefan Boleslav Roman bol až takým ikonickým vykreslením toho, čo komunistický režim považoval za svojho nepriateľa. Bol podnikateľ v čase, kedy komunistický režim stál na princípoch znárodnenia. Bol hlboko veriaci človek v čase, kedy komunistický režim bol postavený na ateistických základoch. A bol presvedčený národovec v čase, kedy komunistický režim hlásal proletársky internacionalizmus,” skonštatoval historik Jašek.
V roku 1980 pápež Ján Pavol II. zriadil samostatné slovenské gréckokatolícke biskupstvo v Kanade. V Toronte dal Roman postaviť pre biskupstvo Katedrálu premenenia Pána, ktorá je 10-násobnou kópiou kostola z jeho rodného Veľkého Ruskova. V tej dobe mala najväčšie zvony na svete. Katedrálu ako prvý chrám v Severnej a Južnej Amerike posvätil pápež Ján Pavol II. počas svojej misijnej cesty v Kanade v roku 1984.
„On chcel tú katedrálu pôvodne postaviť na východnom Slovensku. Bohužiaľ, to boli 80. roky, čiže tu to politicky nebolo prechodné, tak sa jednoducho rozhodol, že ju postaví v Kanade,” dodal Branislav Roman.
Svetový kongres Slovákov
Ako už bolo vyššie spomenuté, Slovensko bolo krajinou, z ktorej začiatkom 20. storočia emigroval obrovský počet obyvateľov. A s ďalšími rokmi dôvody odísť pribúdali. Nemecký nacistický režim a sovietska komunistická moc nútili opustiť domovinu ďalších a ďalších.
Slovenský politický exil bol v tom čase značne roztrieštený. Početnejší boli predstavitelia tzv. „čechoslovakizmu”, ktorí zastávali zotrvanie Slovákov v Československu, pričom túžili po zmene komunisitického režimu na demokratický. Táto vetva spolupracovala s českým exilom a spoločne mali výraznú podporu západných krajín. Druhú skupinu tvorili zástancovia samostatného Slovenska. Bolo ich menej, nemali výraznú vonkajšiu podporu a naviac mali medzi sebou nezhody.
„Tu vidno osobnosť Štefana Boleslava Romana, ktorý pochopil, že slovenský politický exil, keď chce byť relevantným faktorom, tak rozpory, ktoré medzi jeho jednotlivými predstaviteľmi sú, tak tie treba zmierňovať a treba hľadať cestu k tomu, aby tieto organizácie spolupracovali a vytvorili skôr jednoliatu platformu,” opísal historik Jašek.
Ďalšia vlna emigrantov opustila Československo po zásahu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Bol to Roman, kto sa výrazne zaslúžil o ich prijatie v Severnej Amerike. Po stretnutiach s americkým prezidentom Nixonom a kanadským premiérom Pierrom Trudeauom (otcom dnešného premiéra Justina Trudeaua) obe krajiny poskytli prichádzajúcim Čechom a Slovákom utečenecký status.
Sám Roman bol silný katolík – gréckokatolíckeho vyznania – a patril medzi zástancov samostatného Slovenska, ktoré malo fungovať v demokratickom režime západného typu. Jeho myšlienkou bolo z početnej slovenskej diaspóry vytvoriť slovenský parlament v slobodnom svete.
V júni 1970 v New Yorku založil Svetový kongres Slovákov, ktorý dlhé roky financoval. Organizácia zastrešovala najdôležitejšie osobnosti slovenského politického exilu, mala celosvetové uznanie a vyjadrovala sa k udalostiam prebiehajúcim v socialistickom Československu.
Roman sa stal vďaka svojmu bohatstvu, vplyvu a kontaktom, ako aj vďaka svojim diplomatickým schopnostiam, logickým lídrom celej organizácie. Zasadaní kongresu sa ako hostia pravidelne zúčastňovali aj najdôležitejší americkí senátori a kanadskí vládni politici, pozdravné listy posielali vtedajší americkí prezidenti.
Svetový kongres Slovákov sa zasadzoval o samostatnosť Slovenského štátu, vystupoval proti okupácii Československa v roku 1968, proti porušovaniu ľudských práv komunistickým režimom a zaoberal sa cirkevným otázkami.
Prezident Spojených štátov Gerald Ford pozdravil účastníkov prvého zasadnutia listom, v ktorom stálo: „Pre Slovákov v zahraničí nemôže byť lepšej veci, ktorej by sa zasvätili, ako pomáhať slovenskému národu za železnou oponou znovu nadobudnúť slobodu a samostatnosť.“
Roman v úvodníku do Bulletína Svetového Kongresu Slovákov v roku 1978 napísal: „Totalitný komunizmus nebude môcť trvalo odolávať myšlienke sebaurčenia národov, myšlienke ľudských práv, slovom, myšlienke demokratickej slobody pre národ i jednotlivca. Jeho proletársky internacionalizmus je len prejavom sovietskeho imperializmu. Ale toto storočie je už tak zrelé, že staré prežitky bude striasať ako suché lístie… Tí ktorí sa hlásia k Slovensku, sú preto už v zahraničí povinní pripravovať sa na budúce úlohy Slovenska.“
V 80. rokoch sa zahraniční Slováci pokúsili zorganizovať zasadanie Svetového kongresu Slovákov na domovskej pôde v Tatranskej Lesnej. Oficiálnu požiadavku poslali predsedovi vlády Slovenskej republiky Petrovi Colotkovi a ministrovi kultúry Miroslavovi Válkovi. Odpoveď však prišla od vtedajšieho predsedu Matice Slovenskej Vladimíra Mináča a bola zamietavá. Organizáciu označil za separatistickú, ľudácku a úplne neprijateľnú pre vtedajšiu československú ideu. Roman mu v odpovedi vymenoval všetky aktivity, ktoré organizácia spravila na podporu slovenského národa a zdôraznil, že v západnom svete je Československo vnímané ako najservilnejší národ voči Moskve.
Okrem Svetového kongresu Slovákov Roman podporoval rôzne kultúrne, mládežnícke a folklórne spolky pôsobiace v USA a Kanade, taktiež básnikov a vzdelancov slovenského pôvodu. Ide bezpochyby o najvplyvnejšieho Slováka 20. storočia vo svetovom meradle, pričom je svojím významom často porovnávaný s Milanom Rastislavom Štefánikom.
Zomrel 23. marca 1988 vo veku 66 rokov. Jeho úmrtie bolo pre verejnosť pomerne prekvapujúce, keďže skonal v relatívne mladom veku. Hovorí sa o jeho možnej kandidatúre na prvého slovenského prezidenta, čo však prekazil jeho predčasný odchod rok pred prevratom.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
