P. Petko: Funkcia generálneho prokurátora je pozostatkom komunizmu (rozhovor s bývalým prokurátorom)
Prezidentka Čaputová podala minulý týždeň žiadosť na Ústavný súd o výklad Ústavy Slovenskej republiky kvôli existencii ústavného sporu medzi ňou a generálnym prokurátorom Marošom Žilinkom.
O čo v tomto spore ide, z akej histórie vychádza samotný inštitút generálnej prokuratúry a akú má špeciálnu pozíciu, sme sa rozprávali s bývalým prokurátorom a neskôr obhajcom (dnes na dôchodku) Petrom Petkom.
Prezidentka poslala koncom marca list generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi, aby jej poskytol všetky rozhodnutia týkajúce sa paragrafu 363. On to odmietol urobiť. Prezidentka tak dala podnet na Ústavný súd.
Nevieme presne, ako znela formulácia prezidentky podaná Ústavnému súdu. My iba vieme, čo hovorí generálny prokurátor Žilinka. Podľa mňa podala prezidentka podnet na preskúmanie, či postup v zmysle paragrafu 363 je v súlade s ústavou a či taký paragraf sa má nachádzať v ústave ako mimoriadne opravné opatrenie pre generálneho prokurátora.
Čiže Maroš Žilinka prezentuje niečo, čo mala prezidentka údajne poslať na Ústavný súd, ale realita je trochu iná…?
Tak to prezentuje prezidentská kancelária – že generálny prokurator hovorí o rozhodnutiach a o tom, že nie sú povinní ich predkladať. Prezidentská kancelária vysvetľuje, že jej ide o to, aby Ústavný súd preskúmal ústavnosť paragrafu 363 – či je v súlade s ústavou a či má mať generálny prokurátor také mimoriadne oprávnenie.
Takéto oprávnenie totiž neguje prácu aj samotných prokurátorov, lebo každé trestné stíhanie je pod dozorom prokurátora. A keď je začaté trestné stíhanie alebo je vznesené obvinenie, dozoruje túto vec konkrétny prokurátor, ktorý sleduje zákonnosť tej veci. Ak by nebolo zákonné, zruší ho príslušný prokurátor okresnej, krajskej alebo špeciálnej prokuratúry. Ale v prípade paragrafu 363 má generálny prokurátor v podstate oprávnenie sudcu, keďže neguje trestné stíhania a rozhodnutia považované iným prokurátorom za zákonné a hovorí, že zákonné nie sú. Takáto právomoc generálneho prokurátora je mimoriadna a nadštandardná.
Napríklad Česká republika, ktorá pri našom rozdelení v roku 1993 vychádzala z rovnakého právneho systému ako Slovenská republika, má úplne iný systém prokuratúry. Je tam tzv. štátny žalobca a každý prokurátor je samostatný a zodpovedá za to, či je dodržiavaná zákonnosť. V prípade, že sa vec žaluje, musí si to potom na súde obhájiť.
Jedine sudca je oprávnený povedať, či je alebo nie je konanie páchateľa, ktorý sa ocitne pred súdom, zákonné. U nás (na rozdiel od Čiech) nevzniklo štátne zastupiteľstvo, naďalej pretrváva sovietsky model zavedený v 50-tych rokoch, ktorý zneužívala Komunistická strana na to, aby mohla kontrolovať, kto je trestne stíhaný a kto bude postavený pred súd. Čiže prokuratúra v tomto systéme plnila v podstate funkciu filtra, ktorý podľa pokynov komunistickej strany kontroloval, kto môže a kto nemôže byť postavený pred súd – bez ohľadu na to, či sa páchateľ dopustil alebo nedopustil trestnej činnosti.
Mali aj v iných postkomunistických krajinách systém takéhoto generálneho prokurátora, ktorý potom zrušili? Je Slovensko jediná krajina, kde zostal?
Tento systém bol zavedený vo všetkých socialistických, resp. komunistických alebo ľudových demokraciách, pretože podľa sovietskeho vzoru sa budovali všetky štátne orgány, teda aj prokuratúra.
Komunistická strana si veľmi dobre uvedomovala, že prokuratúra je v podstate najdôležitejší orgán z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti. Prokurátor totiž kontroloval prácu polície, vyšetrovateľov a zároveň, čo neprešlo cez prokuratúru, sa nedostalo na súd. Tam, kde nebol žalobca, nemohol byť teda ani odsúdený. Prokuratúra konala podľa usmernenia politických funkcionárov tak, aby sa pred súd nikdy nedostali tí, čo spĺňali kritériá na trestný postup, no mali nad sebou ochrannú ruku komunistickej strany.
Ak by sa teraz na Slovensku mal tento sovietsky systém prokuratúry zmeniť, znamenalo by to úplné odstránenie inštitútu generálneho prokurátora?
Áno, v Čechách, kde funguje štátne zastupiteľstvo, je v podstate každý prokurátor v postavení sudcu. To znamená, je nezávislý na akomkoľvek inom prokurátorovi a zodpovedá sa podľa svojho vedomia a svedomia iba zákonu za to, či niekoho pred súd postaví alebo nepostaví.
V Čechách neexistuje princíp, že generálny prokurátor alebo najvyšší štátny zástupca prikáže prokurátorovi okresnej prokuratúry, ako má konať. Na Slovensku sú všetci prokurátori okresných prokuratúr podriadení rozhodnutiam svojho priameho nadriadeného – okresného prokurátora a všetkým prokurátorom krajskej prokuratúry. Podobne generálny prokurátor a prokurátori generálnej prokuratúry sú nadriadení prokurátorom krajských a okresných prokuratúr. Ak generálny prokurátor alebo prokurátor generálnej prokuratúry rozhodne, ako sa má vo veci postupovať, je tento pokyn pre prokurátora záväzný a mal by ho splniť. Ak ho neplní, potom sa vystavuje nebezpečenstvu kárneho postihu.
K tomu na doplnenie: každý sudca okresného, krajského, najvyššieho a špecializovaného súdu je samostatný, do ich rozhodovacej právomoci nemôže z titulu nadriadenosti hovoriť nejaký „generálny sudca”, minister spravodlivosti alebo sudcovia najvyššieho súdu. Tí v podstate slúžia len ako administratívni pracovníci a majú zabezpečovať pre okresné a krajské súdy, ako aj pre najvyšší súd administratívne podmienky – aby mali vyhovujúce priestory, aby mali zapezpečené kúrenie, papier, zapisovateľky, techniku – zabezpečujú iba technickú stránku výkonu justície. Generálny prokurátor a prokurátori generálnej prokuratúry majú nielen takéto práva, ale priamo môžu zasahovať do vyšetrovania živých alebo aj už ukončených vecí tým, že majú právo podať mimoriadne prostriedky alebo priamo rušiť rozhodnutia podriadených prokuratúr ako nezákonné.
Čiže generálny prokurátor môže zasiahnuť aj do rozhodnutého súdneho prípadu a zrušiť ho?
Nie. Môže do neho zasiahnuť mimoriadnym prostriedkom. Sám nemôže rozhodnutý prípad právoplatne zrušiť, ale môže požiadať príslušný súd, aby znovu prehodnotil, či nie sú k dispozícii také dôkazy, aby daná vec mohlla byť rozhodnutá ináč.
Keď to spraví, je požiadaný súd náchylný mu vyhovieť?
Nie. Súdy s prokuratúrou nemajú v podstate žiadne zväzky, žiadnu podriadenosť, žiadnu nadriadenosť. Súdy pracujú samostatne a nie sú viazané ani názormi generálneho prokurátora, ani ministerstva spravodlivosti, ani politických strán, ani iných subjektov. Mali by rozhodovať nezávisle od akýchkoľvek vonkajších vplyvov.
Prečo sa na Slovensku nezrušil inštitút generálnej prokuratúry?
To je otázka na politikov, lebo tento inštitút je zavedený v ústave. Celá ústava by sa musela prehodnotiť z hľadiska orgánov, ktoré sú v ústave vymenované a ich kompetencií. Domnievam sa, že bývalé politické garnitúry veľmi dobre vedeli, že takáto pozícia generálneho prokurátora im vyhovuje. Pokiaľ bol pod ich vplyvom, mohol mať dosah na prebiehajúce vyšetrovania a mohol by aj zabezpečovať beztrestnosť politikov.
Čiže to bolo vedome ponechané zo sovietskej éry kvôli výhodám pre daných politikov…
Samozrejme. Pokiaľ by nadriadení prokurátori nemohli súdiť a iba robili dozor nad vyšetrovaním alebo trestným konaním, potom by tieto konania boli oveľa nezávislejšie a pred súd by sa dostávalo oveľa viac trestnoprávnych vecí, ktoré sa z titulu pokynov nadriadených prokurátorov (krajských prokurátorov alebo prokurátorov generálnej prokuratúry) pred súd nedostanú v dôsledku ich oprávnení rušiť rozhodnutia prokurátury alebo dávať záväzné pokyny, ako má vyšetrovanie pokračovať.
Kto písal slovenskú ústavu po páde komunizmu?
Vyhotovil ju okruh odborníkov z politických strán SDĽ, HZDS, SNS, neviem či sa na nej podieľali aj vtedajší opoziční politici KDH, DS, SDK, skôr by som tipoval, že nie.
Ide aj o to, že generálny prokurátor svojimi rozhodnutiami tak trochu dehonestuje podriadených prokurátorov, keďže oni pracovali na nejakom prípade určitý čas a generálny prokurátor ich jedným rozhodnutím úplne zruší?
Samozrejme, že je tu taký dojem z práce generálnej prokuratúry, lebo v justičnom prostredí neexistuje takýto postup. V justícii je sudca nútený vydať rozsudok a ten je preskúmaný v rámci zákonných oprávnení nadriadených súdov, či je zákonný alebo nie. Ale generálny prokurátor predsa nie je v postavení sudcu, aby rozhodoval, čo je alebo nie je zákonné. On by mal byť iba v pozícii zabezpečovania vhodných podmienok pre výkony prokurátorov.
Zaregistrovali ste nejaké hlasy prokurátorov, ktorí by boli nespokojní s paragrafom 363? Cítia sa nejak poškodení alebo majú pocit, že ich pozícia je zosmiešňovaná?
Určite v kuloároch medzi sebou rozoberajú takéto veci z pohľadu toho, prečo im bola daná vec zrušená ako nezákonná nadriadenou prokuratúrou. Ale keďže prokuratúra je budovaná na vojenskom princípe, to znamená je to monokratický orgán a je tam hierarchická postupnosť, ako som už popísal, prokurátori okresných prokuratúr sú v podstate viazaní názormi nadriadenej prokuratúry, jej pokynmi a ťažko môžu presadiť svoj názor. Tým by sa vystavovali nebezpečenstvu buď kárneho konania alebo takého prístupu zo strany nadriadených, že časom by nadobudli potrebu z prokuratúry odísť. Bol by na nich použitý nátlak, sťažovalo by im to prácu, zvyšovalo kontroly, nevytvárali by sa im podmienky. Ak by nefungovali tak, ako funguje systém, boli by v podstate donútení odísť.
Systém funguje monokraticky a všetci sú vojaci, ktorí musia počúvať náčelníka generálneho štábu tak, ako v armáde. Tak to fungovalo dlhé desaťročia v Sovietskom zväze. Domnievam sa, že v dnešnom Rusku to funguje tak aj naďalej. Ako to funguje v ostatných bývalých socialistických krajinách, neviem, vychádzam z Českej republiky, ktorá je nám najbližšia a mali sme podobné právne systémy, ktoré sa však po roku 1993 v tomto smere rozišli.
Čo by sa stalo s inštitútom generálnej prokuratúry a všetkými jeho zamestnancami, ak by bola generálna prokuratúra zrušená?
Zrejme by sa z nej stal servisný orgán pre prokurátorov. Zabezpečovala by im podmienky na výkon práce prokurátora.
Na generálnej prokuratúre pracujú prokurátori, ktorí sa delia podľa jednotlivých úsekov – trestný úsek, netrestný úsek, všeobecný dozor – a generálny prokurátor. Všetci musia splniť prokurátorské podmienky, skúšky, majú nejakú prax a normálne by sa mohli začleniť do systému prokurátorov, ktorí by boli nezávislí.
Okrem prokurátorov tam pracuje aj administratíva, ktorá vedie príslušné registre, vybavuje písomnú agendu a poskytuje pre prokurátorov administratívny servis. Čiže generálna prokuratúra by stratila v podstate všetky svoje právomoci a ostali by jej oprávnenia na zabezpečenie výkonu práce prokurátorov, ktorí realizujú konkrétne veci.
Ako si myslíte, že by mohol prípad ústavného sporu medzi prezidentkou a generálnym prokurátorom dopadnúť?
Je ťažké sa k tomu vyjadriť, pokiaľ nepoznáme merito veci. Z médií nie je zrejmé, s akými otázkami sa prezidentka obrátila na ústavný súd. Jej podanie nebolo zverejnené, okruh otázok nepoznáme. To, čo poznáme, je len vyjadrenie generálnej prokuratúry, že sa to týka odmietnutia poskytnutia rozhodnutí vydaných v súlade s paragrafom 363. Ale toto prezidentská kancelária spochybňuje. Je potrebné si počkať na to, čoho sa vlastne pani prezidentka na ústavnom súde domáha.
Myslíte si, že momentálne otvorenie tejto témy na verejnosti by mohlo viesť aj ku zrušeniu generálnej prokuratúry?
Obávam sa, že situácia v spoločnosti a politických garnitúr dnes o tom nedovoľuje ani len uvažovať, pretože politici ktorejkoľvek vlády, veľmi rýchlo prišli na to, že vlastne postavenie generálna prokurátora im vyhovuje na to, aby v prípade potreby mohli rozmýšľať o tom, či generálny prokurátor nejakým spôsobom nepomôže ich nominantom, priamo im alebo ich politickým stranám. Z mojej strany je to iba špekulácia, ale politická vôľa po roku 1989 sa určite podstatným spôsobom zmenila. V počiatkoch tu bola eufória za zrušenie tohto modelu a v Čechách to dotiahli. Na Slovensku už toto obdobie máme za sebou a veľmi ťažko sa tu presadí model budovania štátneho zastupiteľstva. Strany typu Smer, Hlas, SNS, Republika, Sme rodina a ďalšie by určite nepristúpili k zmene súčasného modelu prokuratúry.
Pripomínam, že na zmenu je potrebný ústavný zákon – zmeniť takýmto zákonom Ústavu, a na to treba ústavnú väčšinu v parlamente, nielen kvalifikovanú väčšinu. V dnešnej situácii na to nie je v parlamente potrebný počet hlasov. Paradoxne, vláda Igora Matoviča mala v začiatkoch ústavnú väčšinu, ale možno z dôvodu riešenia iných problémov – rýchlo prišla pandémia, zasiahla nás vojna u susedov – potom tam bola nechuť zo strany Sme rodina, čiže nakoniec sa nenašiel potrebný počet hlasov na to, aby došlo k zmene Ústavy a tým pádom aj k zmene postavenia generálnej prokuratúry.
Ďakujeme za rozhovor!
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
