Únik z hluku: Ako ticho obnovuje našu myseľ a dušu
Ticho môže priniesť duševnú jasnosť a príležitosť na sebareflexiu, ktorú je ťažké nájsť, keď sme obklopení hlukom a technológiami.
Ding! Ďalšia textová správa. Prichádzajúci hovor. Hluk hudby v rádiu. Rachot prelietavajúceho lietadla nad hlavou. Trúbenie klaksónu. Alarmujúca novinka.
Takto vnímame svet plný neustáleho hluku – rýchly, roztrieštený, rozbitý, prerušovaný. Zvuky na nás útočia počas celého dňa, od chvíle, keď sa zobudíme na prenikavé pípanie budíka, až kým nezaspíme za šumu a mihotania televízora. Tento ustavičný zhon sťažuje zachovanie vnútorného pokoja.
Napriek tomu mnohí múdri ľudia, od starovekých čínskych filozofov cez stredovekých mníchov až po moderných profesorov, prednášajú o sile a dôležitosti ticha. Dokonca aj vedecké štúdie potvrdzujú závery mudrcov: Výskum ukazuje, že ticho prináša zdravotné benefity vrátane nižšieho krvného tlaku, lepšej koncentrácie, zníženia hladiny kortizolu a lepšieho sústredenia. Môže dokonca stimulovať rast mozgu.
Ticho prináša rovnováhu, vyváženosť. Prúd reči, zvukov a myšlienok môže spôsobiť nerovnováhu a rozrušenie, ktoré môže napraviť len ticho a pokoj.
V článku pre časopis Plough Stephanie Bennettová poukázala na to, že nárast informácií, ktorý priniesla éra veľkých dát, zaťažuje schopnosť nášho mozgu spracovávať údaje. To môže byť jedným z faktorov zvyšujúcej sa úrovne úzkosti a stresu v dnešnom svete.
Mníšska mantra v modernej podobe
Už dávno pred vynálezom strojov, internetu a masovej zábavy vedeli stredovekí mnísi, ako napríklad svätý Benedikt z Nursie, že prílišný hluk ruší dušu. Ticho je zdôraznené v Regule svätého Benedikta, kde sa píše: „Mnísi by mali usilovne kultivovať ticho v každom čase, ale obzvlášť v noci.“
„Riaďme sa radou proroka: Rozhodol som sa bdieť nad svojimi cestami, aby som nikdy nezhrešil jazykom,“ píše sv. Benedikt. „Začal som si dávať pozor na ústa. Mlčal som a bol som pokorný.“
Prvým slovom „Reguly svätého Benedikta“ je „počúvať“ – to znamená byť tichý, pokojný a vnímavý voči ostatným, svetu a Bohu. Ticho a všímavosť umožňujú stvoreniu, aby pred našimi očami predviedlo predstavenie svojej krásy a tajomstva.
Aj dnes mnohí ľudia v benediktínskej tradícii svedčia o tom, ako im ticho pomáha prehĺbiť prežívanie sveta. Človek sa viac zosynchronizuje s rytmom života, sveta a samotnej existencie. Jodi Blazek Gehrová, benediktínska opátka, na svojom blogu napísala: „V tichu sa môžeme zmeniť. … Stávame sa pozornejšími. Všímame si detaily okolo nás a všímame si, čo sa deje v nás.“
Gehrová spomína na návštevu kláštora, kde sa dokonca aj stravovanie konalo v tichu. Opísala prekvapivé účinky tejto praxe: „Sedeli sme v tichu, čo prispelo k zintenzívneniu mojich zmyslov – ticho a nehybnosť mi poskytli kulisu, cez ktorú som ocenila farby a chute bežných potravín – šalátu, paradajok, chleba, cestovín, masla, mlieka. Bola to čistá extáza pozerať sa, dotýkať sa a ochutnávať – komunikovať s mojím jedlom.“
„Tento pocit – citlivosť na fyzické, hmatateľné podnety – sa preniesol do pozorovania rýb plávajúcich v rybníku, kobyliek skákajúcich z jedného miesta na druhé, blikajúcej sviečky. Všetky veci sa zdali byť stvorené pre mňa. Každý pohyb, farba, chuť a pocit sa zdali byť výnimočné, zatiaľ čo len pred niekoľkými dňami to bolo bežné.“
Vedecký pohľad
Bennettová opísala reakcie niektorých svojich študentov, keď im v jej triede pridelili „pôst“ od elektronických médií (len na 24 hodín). Mnohí z nich uvádzali pocity strachu a depresie, pričom poukazovali na neviditeľné putá psychickej závislosti, ktorými sú prepojení s ich telefónmi.
Niektorí študenti však vytrvali aj cez počiatočnú tmu, keď modré svetlo obrazoviek ustúpilo z ich života. Bennettová píše: „Niektorí hovoria, že dosiahli chvíle veľkej jasnosti a uvedomenia; iní zistili, že získali takmer extatickú kreativitu. Nie je zriedkavé, že študenti pociťujú nutkanie modliť sa.“
Mentálnu jasnosť, ktorá prichádza vďaka tichu a samote, skúmala aj profesorka Sherry Turkleová. Verí, že je to základná súčasť sebapoznania. Toto sebapoznanie zasa otvára cestu k hlbším vzťahom a vzťahom s ostatnými.
Vo svojej knihe „Reclaiming Conversation: The Power of Talk in a Digital Age,“ Turkleová napísala: „Bez samoty si nemôžeme vytvoriť stabilný pocit vlastného ja. Deti, ktoré vyrastajú s digitálnymi technológiami, však vždy mali niečo vonkajšie, na čo mohli reagovať.“
Vyjadrila ľútosť nad tým, že neustála prítomnosť digitálnych médií má tendenciu vypĺňať čas prirodzeného ticha v domácnostiach väčšiny ľudí. Avšak ticho je zlaté – v tomto prípade zlatá príležitosť na hlbšie prepojenie medzi členmi rodiny.
„Skutočnou kritickou situáciou môže byť to, že rodičia a deti sa nerozprávajú alebo nezdieľajú o tichu, ktoré dáva každému z nich čas na vytiahnutie vtipnej príhody alebo ťaživej myšlienky,“ píše autorka.
Bennettoveá dodala: „Prostredníctvom [mlčania] lepšie chápeme svoje vlastné myšlienky a motivácie. Nachádzame sa v súdržnejšom vzťahu k nášmu svetu a k ostatným. Môžeme lepšie pochopiť, čo znamená byť človekom. … Neustály vnútorný hluk nahrádza priestor na reflexiu, ktorý človek potrebuje na zamyslenie, úvahu, údiv a modlitbu.“
Ale je možné, že neustály hluk v našej spoločnosti pramení z našej túžby uniknúť práve týmto veciam: premýšľaniu, uvažovaniu, úvahám, modlitbe. Takéto činnosti vyzerajú nevinne, a predsa patria medzi najhrozivejšie veci, ktoré robíme. Pri sebareflexii, pri kladení veľkých otázok vykonávame jedny z najťažších – a najpodstatnejších – ľudských úloh. Zápasíme sami so sebou, so svojimi obavami, slabosťami, vlastnou smrteľnosťou a tajomstvom vesmíru.
Ticho je hrozivé, núti vás čeliť sebe samému. A núti vás čeliť skutočnostiam väčším, než ste vy sami. Ale práve vďaka tomu, že čelíme svojmu strachu, najviac rastieme. Dajú sa vnútorné problémy naozaj vyliečiť útekom? Dajú sa riešiť tým, že sa utopíme v hluku?
Zaoberanie sa hlukom – tak fyzickým, ako aj duševným – sa môže zdať bezpečnejšou možnosťou. Ale ticho aj zvuk majú svoje riziká. Filozof Blaise Pascal zašiel až tak ďaleko, že tvrdil, že „všetky problémy ľudstva pramenia z neschopnosti človeka sedieť potichu a osamote v miestnosti“.
Jeho slová stoja za zamyslenie. A spolu s nimi sa odmlčím aj ja.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
